znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 241/05-63

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti MUDr. D. B., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., B., pre namietané porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2, v čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 21/05 z 15. marca 2005 na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   sp.   zn.   3   Tos   21/05   z 15.   marca   2005 p o r u š i l   práva MUDr. D. B. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie Krajského súdu   v Bratislave sp.   zn. 3 Tos 21/05 z 15.   marca 2005 z r u š u j e   a   v e c   vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   MUDr.   D.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   MUDr.   D.   B.   v sume   10   454   Sk   (slovom desaťtisícštyristopäťdesiatštyri slovenských korún) advokátovi JUDr. M. V., B.

5. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   10   454   Sk   (slovom   desaťtisícštyristopäťdesiatštyri   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti MUDr. D. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 241/05-45   zo 4.   januára   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť MUDr. D. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), z 18. mája 2005, doplnenú prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľa podaním zo 4. novembra 2005, vo veci namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 48 ods. 2, v čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj namietaného porušenia jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 21/05 z 15. marca 2005.

Sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   v   sťažnosti   uviedol,   že   mu   bolo 19. januára   2004   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   ohovárania   podľa   §   206   ods.   1 Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, platného a účinného do 31. decembra 2005 – ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mal dopustiť   tým,   že   od   roku   1995   do   júla   2002   oznámil   rôznym   osobám   a   inštitúciám v Slovenskej republike i v zahraničí v osočujúcich listoch rôzne nepravdivé a hanlivé údaje o   poškodených   RNDr.   Ľ.   K.   a   RNDr.   M.   K.   Na   základe   príkazu   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd") sp. zn. Tp 219/04 z 11. marca 2004 boli na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa (ako obvineného) pribratí dvaja znalci.

Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   1   (ďalej   len   „prokurátor“)   zastavil 19. apríla 2004 trestné stíhanie sťažovateľa podľa § 172 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, pretože sťažovateľ nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.

Dňa   23.   decembra   2004   podal   prokurátor   okresnému   súdu   návrh   na   uloženie ochranného   psychiatrického   liečenia   sťažovateľovi.   Návrh   odôvodnil   tým,   že   trestné stíhanie sťažovateľa bolo zastavené na základe znaleckého posudku, podľa ktorého nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a podľa ktorého je pobyt sťažovateľa na slobode   pre   spoločnosť   nebezpečný,   preto   znalci   navrhli uložiť sťažovateľovi   ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

Okresný súd na verejnom zasadnutí 2. februára 2005 na základe písomného návrhu prokurátora   podľa   §   72   ods.   1   a   4   Trestného   zákona   uložil   sťažovateľovi   ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. Podľa zápisnice z verejného zasadnutia boli v jeho   priebehu   prítomní   oboznámení so   znaleckým   posudkom   z   odboru   zdravotníctvo, odvetvia psychiatria, s uznesením okresného súdu sp. zn. 6 T 30/02 zo 17. októbra 2003 a s uznesením prokurátora sp. zn. 1 Pv 1261/02 z 19. apríla 2004. Následne sa vyjadril prokurátor   uvedúc,   že   na   podanom   návrhu   trvá.   Sťažovateľ   namietal,   že   s   návrhom prokurátora nesúhlasí a jeho obhajca sa vyjadril, že ponecháva rozhodnutie na úvahe súdu. Verejné   zasadnutie   podľa   zápisnice   trvalo   od   8.45   h   do   9.00   h.   Podľa   odôvodnenia jednostránkového   rozhodnutia   okresný   súd   v   priebehu   15   minút   trvajúceho   verejného zasadnutia   vykonal   dokazovanie   oboznámením   rozhodnutia   prokurátora   o   zastavení trestného   stíhania,   oboznámením   pomerne   rozsiahleho   a   komplikovaného   znaleckého posudku a výsluchom sťažovateľa, ktorý nesúhlasil s uložením ochranného liečenia.

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) na neverejnom zasadnutí 15. marca 2005 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku [zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, platného a účinného do 31. decembra 2005 – ďalej len „Trestný poriadok“] zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   nedôvodnú.   Rozhodnutie   odôvodnil   presvedčivosťou záverov znaleckého posudku o nepríčetnosti sťažovateľa a o menej priaznivej prognóze vývoja   jeho   zdravotného   stavu,   ako   aj   návrhom   znalcov   na   uloženie   ochranného psychiatrického   liečenia   ambulantnou   formou,   okrem   iného   aj   z   dôvodu,   že   pobyt sťažovateľa na slobode je nebezpečný.

V   zápisnici   o   priebehu   konania   nie   je   uvedený   čas   jeho   začatia   ani   čas   jeho skončenia. Vyplýva z   nej, že na neverejnom   zasadnutí bola „prečítaná   podstatná časť spisu“ okresného súdu.

Sťažovateľ   namieta,   že   pre   uloženie   ochranného   opatrenia   formou   ochranného liečenia musia byť podľa zákona kumulatívne splnené tri základné predpoklady. Možno ho uložiť len   tomu,   kto   je páchateľom   činu   ináč trestného, nie   je pre   nepríčetnosť   trestne zodpovedný   a   jeho   pobyt   na   slobode   je   nebezpečný.   Súd   musí   nepochybne   uvedené skutočností dokazovať. Pritom môže prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebrané na verejnom zasadnutí, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli vykonané na verejnom zasadnutí. Tie musí   sám   hodnotiť,   nesmie   ich   hodnotenie   prenechať   znalcom,   ktorým   nepatrí   ani riešenie právnych otázok. K všetkým vykonávaným dôkazom sa má dotknutá osoba právo vyjadriť.   V   odôvodnení   rozhodnutia   musí   súd   uviesť   skutočnosti,   ktoré   boli   vzaté   za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

O samostatnom návrhu prokurátora na uloženie ochranného liečenia súd rozhoduje na verejnom zasadnutí. Priebeh verejného zasadnutia je vzhľadom na širokú škálu dôvodov, pre ktorého možno konať, v zákone upravený pomerne voľne. Zákon prenecháva na sudcu, aby   spravodlivo   posúdil,   ktoré   ustanovenie   bude   aplikovať   vzhľadom   na   posudzované otázky.   Aj   keď   to   zákon   výslovne   neustanovuje,   vzhľadom   na   závažnosť   rozhodnutia o uložení ochranného liečenia a ochranného opatrenia vôbec si spravodlivý súdny proces vyžaduje, aby sa na verejnom zasadnutí konanom o takomto návrhu vykonali dôkazy. Keby sa   konanie   súdu   malo   obmedziť   na   formálne   overenie   a   konštatovanie,   či   iné   orgány zabezpečili predpoklady vyžadované zákonom pre uloženie ochranného liečenia, potom by v   zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nebolo   možné   takéto   konanie považovať za prerokovanie veci pred súdom.

Aj   keď   obmedzenia   vo   vykonávaní dôkazu   čítaním   zápisnice   o   výpovedi   znalca (§ 211 ods. 4 Trestného poriadku) platia iba pre verejné zasadnutie konané o odvolaní, vzhľadom na dôležitosť znaleckého posudku, jeho zjavnú neúplnosť a nejasné vyjadrenia znalcov k rozhodujúcim otázkam mali byť v spornom prípade znalci na verejnom zasadnutí vypočutí. Tým skôr, že posudok nebol vypracovaný na zodpovedanie otázok špeciálne pre potreby konania o uložení ochranného liečenia, ale pre posúdenie príčetnosti vo vzťahu k otázke trestnej zodpovednosti sťažovateľa.

Krajský súd môže podľa § 147 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuť sťažnosť len po tom, ako preskúma správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, a konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a zistí, že sťažnosť je nedôvodná. Pritom musí dbať hlavne na to, či neboli porušené základné práva a slobody   dotknutej   osoby,   zaručené   ústavou   a   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je Slovenská republika viazaná. Medzi takéto práva patrí aj právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa každý, koho vec je prejednávaná pred súdom mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručujúce rovnosť zbraní vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd uvedeným spôsobom nepostupoval. Inak by musel zistiť, že okresný súd nevykonal dokazovanie najpodstatnejšej skutočnosti, či sťažovateľ je páchateľom činu ináč trestného, a neumožnil dotknutej osobe, aby sa k tejto skutočností vyjadrila. Uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania nie je záväzným ani dostatočným dôkazom o tom, že obvinený čin spáchal. Okresný súd v tomto smere sám nevykonal žiadny priamy dôkaz. Ani   len   nekonštatoval   obsah   trestného   spisu   alebo   aspoň   podstatné   dôkazy   vykonané v prípravnom   trestnom   konaní.   Obmedzil   sa   výlučne   na   konštatovanie   rozhodnutia prokurátora   o   zastavení   trestného   stíhania.   Je   zjavné,   že   ani   nepovažoval   za   potrebné dokazovať, či sa sťažovateľ skutočne dopustil činu ináč trestného a mylne sa domnieval, že dostatočným podkladom pre jeho rozhodnutie má byť len skutočnosť, že bolo právoplatne zastavené trestné stíhanie pre nepríčetnosť sťažovateľa. Tým došlo k hrubému porušeniu rovnosti zbraní, keď súd nepripustil dokazovanie opodstatnenosti tvrdenia prokurátora (ako navrhovateľa),   ba   ani   len   vyjadrenie   odporcu   k   tomuto   tvrdeniu,   ktoré   malo podstatný význam   pre   rozhodnutie.   Vychádzajúc   z   rozhodnutia   prokurátora   o   zastavení   trestného stíhania súd prezumoval, že „žalovaný skutok“ sa stal a že ho spáchal sťažovateľ. Tým porušil práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a podľa čl. 50 ods. 2 ústavy.

Okresný súd nevykonal ani riadne dokazovanie týkajúce sa skutočnosti, či pobyt sťažovateľa na slobode je nebezpečný, v akom smere a v akom rozsahu a v závislosti na tom, či mu treba liečenie nariadiť. Tým zabránil sťažovateľovi, aby sa vyjadril aj k tejto otázke.

Tým, že nevykonal dokazovanie, či sú splnené podstatné podmienky pre rozhodnutie, odňal sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k dôkazom, čím porušil jeho právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru   a odňal sťažovateľovi aj možnosť aby sa mohol obhajovať, čím porušil jeho právo zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy.

Krajský súd vo svojom jeden a pol stránkovom rozhodnutí a v konaní, ktoré mu predchádzalo, trvanie ktorého súd v rozpore so zákonom v zápisnici neuviedol, sa vôbec nezaoberal otázkou, čo malo byť predmetom posúdenia v konaní pred okresným súdom a na základe akých dôkazov tento súd o podstatných otázkach konania rozhodol.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí na celej jednej strane bez akéhokoľvek komentára popisuje   konanie,   ktoré   rozhodnutiu   predchádzalo.   Na   ďalšej   strane   opisuje   závery znaleckého   posudku.   Cituje,   že „Vzhľadom   na   zdravotný   stav   MUDr.   D.   B.   a   menej priaznivú prognózu jeho zdravotného stavu znalci mu navrhli uložiť ochranné psychiatrické liečenie   ambulantnou   formou,   okrem   iného   aj   z   dôvodu,   že   jeho   pobyt   na   slobode   je nebezpečný“.

Posúdeniu rozhodnutia a postupu okresného súdu venoval krajský súd vo svojom rozhodnutí   dve   krátke   vety.   Uviedol,   že: „Závery   znaleckého   posudku   aj   krajský   súd pokladal za presvedčivé. Nezistil pochybnosti o správnosti a úplnosti posudku.“ S dôvodmi prvostupňového rozhodnutia sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil. Krajský súd tak nesplnil svoju zákonnú povinnosť zistiť, či rozhodnutím okresného súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, neboli porušené práva dotknutej osoby, najmä jej základné práva.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vo veci samej nálezom vyslovil: „1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 21/05 z 15.   marca   2005   a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   boli   porušené   základné   práva MUDr. D. B. zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 21/05 z 15. marca 2005 zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. MUDr. D. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 000 Sk (slovom jeden milión päťstotisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi   JUDr.   M.   V.,   B.,   vo   výške   47   400   Sk   (slovom   štyridsaťsedemtisíc   štyristo slovenských korún).“

Krajský súd sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom svojej predsedníčky podaním sp. zn. Spr. 3514/05 z 23. júna 2005, v ktorom uviedol: „Tunajší krajský súd v rámci II. stupňového konania, pod sp. zn. 3Tos 21/05 na neverejnom zasadnutí dňa 15. 3. 2005   preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu Bratislava   I,   sp.   zn.   INt   13/04   zo   dňa   2.   2.   2005,   predmetom   ktorého   bolo   uloženie ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou u obv. D. B. v P.

Z   dostupného   spisového   materiálu,   ktorý   Vám   v   prílohe   zasielam,   vyplýva,   že sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Tr. zák., avšak trestné stíhanie, na základe záverov znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria,   bolo   právoplatne zastavené.   Znalci   sa vyjadrili   aj   k prognóze zdravotného stavu MUDr. D. B., pričom mu navrhli uložiť ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

Mne ako predsedníčke krajského súdu neprináleží skúmať právoplatné rozhodnutie II. stupňového súdu ani vyhodnotiť správnosť postupu senátu, len konštatovať závery tohoto rozhodnutia, ktoré bolo vykonané v súlade s Trestným poriadkom na neverejnom zasadnutí, t.j. v neprítomnosti sťažovateľa obvineného.

So zreteľom na vyššie uvedené konštatácie navrhujem podanú sťažnosť obvineného v plnom rozsahu zamietnuť.

V prílohe Vám zasielam spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Tos 21/05.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal taktiež spis   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   1   Nt   13/04   týkajúci   sa   konania   o návrhu prokurátora   na   uloženie   ochranného   liečenia   sťažovateľovi.   Spis   bol   ústavnému   súdu predložený 8. júla 2005 v prílohe listu okresného súdu sp. zn. Spr. 3067/05 z 1. júla 2005, v ktorom   k obsahu samotnej   sťažnosti   zaujal toto   stanovisko: „Zo   strany   súdu   nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa.

Na verejnom zasadnutí dal sudca možnosť vyjadriť sa sťažovateľovi k návrhu prokurátora na uloženie ochranného liečenia.

K trestnej činnosti nemohol sťažovateľa vypočúvať, keďže trestné stíhanie bolo zastavené a predmetom verejného rozhodnutia bolo rozhodovať o návrhu prokurátora.“

Po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   a jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   oznámil sťažovateľ   prostredníctvom   ustanoveného   právneho   zástupcu   ústavnému   súdu   podaním z 26. januára 2006, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci a súčasne upravil petit sťažnosti v časti požadovanej   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   navrhnúc,   aby   ústavný   súd rozhodol: „Krajský súd v Bratislave (alebo podľa výsledku konania Ústavný súd Slovenskej republiky) je povinný uhradiť trovy konania MUDr. D. B. (resp. trovy právneho zastúpenia) v sume 47. 400 Sk (slovom štyridsaťsedemtisíc štyristo slovenských korún) na účet právneho zástupcu JUDr. M. V., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský   súd   podaním   sp.   zn.   Spr.   3514/05   z 31.   januára   2006   ústavnému   súdu taktiež   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   o prijatej sťažnosti v merite veci. Zároveň doplnil svoje vyjadrenie k podanej sťažnosti z 23. júna 2005 uvedúc: „Krajský súd v Bratislave dňa 15. 3. 2005 pod sp. zn. 3Tos 21/05 na neverejnom zasadnutí (§ 240 Tr. por.) prejednal sťažnosť MUDr. D. B., ktorú si sám dňa 28.2.2005 napísal, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 1Nt 13/04 zo dňa 2. 2. 2005. Keďže celý spisový materiál bol dňa 31. 3. 2005 vrátený Okresnému súdu Bratislava I. a toho času sa u nás nachádza iba zberný spis, k veci môžem uviesť iba nasledovné:

Vzhľadom na to, že v tento deň senát prejednával 6 vecí na verejnom zasadnutí a bolo vytýčených ďalších 9 vecí prejednať na neverejnom zasadnutí, predpokladám, že k   prejednaniu   predmetnej   sťažnosti   MUDr.   D.   B.   došlo   po   skončení   verejných zasadnutí, teda krátko popoludní a v tej súvislosti zrejme ušlo pozornosti súdu, že na zápisnici o neverejnom zasadnutí nie je uvedený čas jeho trvania.

Pre   odstup   času   však   už   nie   je   možné   uviesť   odkedy   dokedy   toto   neverejné zasadnutie trvalo,   keďže   tento   čas   zrejme   omylom   nie   je v zápisnici   o   neverejnom zasadnutí zapísaný.

Na verejnom zasadnutí pred I. stupňovým súdom obvinený musel mať (vzhľadom na jeho   duševný   stav)   a   i   mal   obhajcu   a   teda   jeho   práva   náležité   sa   obhajovať   boli zachované. Okresný   súd   postupoval v súlade   s   ustanovením   §   235   ods.   1   Tr.   por. a obvinenému bolo umožnené vyjadriť sa k návrhu okresného prokurátora, čím práva obvineného, uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy boli zachované.

Trestný poriadok, v čase, keď okresný prokurátor podával návrh, neukladal, aby sa zadovažovalo vyjadrenie dotknutej osoby k návrhu prokurátora.

Podľa ustálenej súdnej praxe znalecký posudok o duševnom stave obvineného, zabezpečený   v   priebehu   trestného   stíhania,   ktoré   potom   bolo   zastavené   podľa   §172 ods. 1 písm. e Tr. por. možno na dôkaz ako znalecký posudok a nielen ako listinný dôkaz   použiť v   nasledujúcom   konaní   o   uložení   ochranného   liečenia   (viď   komentár Trestného zákona z r. 1994).

V citovanom komentári sa z dôvodovej správy k tomuto uvádza: Ochranné liečenie sa uloží predovšetkým osobám, ktoré pre nepríčetnosť nie sú trestne zodpovedné a ktorých pobyt na slobode je nebezpečný.

Ustanovenie § 134 ods. 2 Tr. por. neurčuje taxatívne, čo má byť v odôvodnení uznesenia,   ale   len   ak   to   prichádza   podľa   povahy   veci   do   úvahy,   príkladmo   uvádza skutočnosti, ktoré by bolo potrebné rozviesť.“

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom veci sa týkajúcich súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje a z obsahu predložených vecí sa týkajúcich súdnych spisov, ktoré si ústavný súd vyžiadal   (spisu   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   1   Nt   13/04   vrátane   pripojeného vyšetrovacieho   spisu   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva policajného   zboru   B.   ČVS:   ORP-1285/JKP-OSV-2002-SMV-I-ŠE   a zo   zberného   spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 21/05) zistil ústavný súd nasledovný priebeh konania v označenej veci sťažovateľa :

Sťažovateľovi bolo 19. januára 2004 vznesené obvinenie pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona. Na základe príkazu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp 219/04 z 11. marca 2004 boli na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa (ako obvineného) pribratí dvaja znalci.

Dňa 19. apríla 2004 zastavil   prokurátor   trestné   stíhanie sťažovateľa   podľa   §   172 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, pretože sťažovateľ nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2004.

Dňa   23.   decembra   2004   podal   prokurátor   okresnému   súdu   návrh   na   uloženie ochranného   psychiatrického   liečenia   sťažovateľovi.   Návrh   odôvodnil   tým,   že   trestné stíhanie sťažovateľa bolo zastavené na základe znaleckého posudku, podľa ktorého nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a podľa ktorého je pobyt sťažovateľa na slobode   pre   spoločnosť   nebezpečný,   preto   znalci   navrhli uložiť sťažovateľovi   ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

Okresný súd na verejnom zasadnutí 2. februára 2005 na základe písomného návrhu prokurátora   podľa   §   72   ods.   1   a   4   Trestného   zákona   uložil   sťažovateľovi   ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. Podľa zápisnice z verejného zasadnutia boli v jeho   priebehu   prítomní   oboznámení so   znaleckým   posudkom   z   odboru   zdravotníctvo, odvetvia   psychiatria, uznesenie okresného súdu sp.   zn. 6 T 30/02 zo 17. októbra 2003 a uznesenie   prokurátora   sp.   zn.   1   Pv   1261/02   z   19.   apríla   2004.   Následne   sa   vyjadril prokurátor   uvedúc,   že   na   podanom   návrhu   trvá.   Sťažovateľ   namietal,   že   s   návrhom prokurátora nesúhlasí a jeho obhajca sa vyjadril, že ponecháva rozhodnutie na úvahe súdu. Verejné zasadnutie podľa zápisnice trvalo od 8.45 h do 9.00 h.

Krajský súd v Bratislave na neverejnom zasadnutí 15. marca 2005 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu ako nedôvodnú. Rozhodnutie odôvodnil presvedčivosťou záverov znaleckého posudku o nepríčetnosti sťažovateľa a o menej priaznivej prognóze vývoja jeho zdravotného stavu, ako   aj   návrhom   znalcov   na   uloženie   ochranného   psychiatrického   liečenia   ambulantnou formou, okrem iného aj z dôvodu, že pobyt sťažovateľa na slobode je nebezpečný.

V   zápisnici   o   priebehu   konania   nie   je   uvedený   čas   jeho   začatia   ani   čas   jeho skončenia. Vyplýva z   nej, že na neverejnom   zasadnutí bola „prečítaná   podstatná časť spisu“ okresného súdu.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy sa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu..

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom..

2.1.   Sťažovateľ   namieta,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   zaručených v označených   článkoch   ústavy   a ľudských   práv   vyplývajúcich   z uvedených   ustanovení dohovoru   došlo   v konaní   o návrhu   prokurátora   na   uloženie   ochranného   psychiatrického liečenia sťažovateľovi ambulantnou formou v zmysle § 72 ods. 1 a 4 Trestného zákona po tom,   čo   bolo   predchádzajúce   trestné   stíhanie   sťažovateľa   pre   trestný   čin   ohovárania zastavené   podľa   §   172   ods.   1   písm.   e)   Trestného   poriadku,   pretože   orgány   činné v prípravnom   trestnom   konaní   dospeli   k záveru,   že   sťažovateľ   nebol   v   čase   činu   pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného zákona „Súd uloží ochranné liečenie (...) ak páchateľ činu ináč trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný.“

Podľa § 72 ods. 4 Trestného zákona „(...) Ak možno vzhľadom na povahu choroby a liečebné možnosti očakávať, že účel splní aj ambulantné liečenie, môže súd nariadiť aj tento spôsob liečby, prípadne ústavné liečenie zmeniť dodatočne na ambulantné liečenie alebo naopak“. (...)

Podľa § 72 ods. 5 Trestného zákona „Ochranné liečenie potrvá, dokiaľ to vyžaduje jeho účel. (...) O prepustení z ochranného liečenia rozhoduje súd“.

Podľa § 72 ods. 6 Trestného zákona „Od výkonu ochranného liečenia súd upustí, ak zaniknú pred jeho začatím okolnosti, pre ktoré bolo uložené“.

Podľa § 239 ods. 1 Trestného poriadku „Ak nejde o prípad, keď si súd rozhodnutie o ochrannom liečení alebo o zhabaní veci vyhradil podľa § 230 ods. 2, môže ich uložiť na verejnom zasadnutí, len ak to navrhne prokurátor“.

Podľa   §   239   ods.   2   Trestného   poriadku   „Proti   rozhodnutiu   o   ochrannom   liečení a o zhabaní veci je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok“.

2.2.   Posudzované   konanie   o   návrhu   prokurátora   na   uloženie   ochranného psychiatrického liečenia sťažovateľovi podľa § 72 ods. 1 a 4 Trestného zákona upravovali ustanovenia   Trestného   poriadku.   V zmysle   §   12   ods.   11   Trestného   poriadku   išlo   síce o „trestné konanie“, jeho primárnym predmetom však nebolo rozhodovanie o otázke viny za trestný čin (lebo predchádzajúce trestné stíhanie sťažovateľa bolo zastavené a jeho procesné postavenie obvineného z trestného činu preto zaniklo), ale o otázke „spáchania činu inak trestného“.

Konanie o uložení ochranného liečenia v zmysle Trestného zákona a podľa Trestného poriadku voči osobe, ktorej procesné postavenie obvineného zaniklo v dôsledku zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť, nerieši otázku viny za trestný čin ale otázku spáchania činu ináč trestného. Keďže v ňom nejde o obvineného a vinu za trestný čin, ale sa týka rozhodovania o občianskom práve, lebo možné uloženie ochranného liečenia predstavuje zásah do práva na súkromie, nie sú naň aplikovateľné práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ale práva týkajúce sa spravodlivého súdneho konania (napr. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy).

Sťažnosti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu preto ústavný súd nevyhovel a zostalo mu posúdiť opodstatnenosť námietok porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Predmetom posudzovaného konania bolo rozhodnutie o navrhovanom uložení právnej   (a   teda   štátnou   mocou   vynutiteľnej)   povinnosti   sťažovateľovi,   podrobiť   sa psychiatrickému liečeniu ambulantnou formou. Uloženie takejto povinnosti orgánom štátnej moci   predstavuje   nepochybne   zásah   štátu   do   súkromia   fyzickej   osoby,   ktorej   sa   táto povinnosť ukladá.

Uloženie   ochranného   liečenia   sťažovateľovi   by   bolo   ústavne   akceptovateľné z hľadiska práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, keby k nemu bolo došlo na základe spravodlivého súdneho konania, rešpektujúceho aj základné náležitosti pre jeho uloženie podľa § 72 Trestného zákona (teda podmienku zásahu do práva na súkromie „na základe zákona“).

3.2.   V posudzovanom   prípade   však   neboli   podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto požiadavky naplnené.

K riešeniu   právne   významnej   otázky,   či   je   sťažovateľ   „páchateľom   činu   ináč trestného“ nebolo v konaní pred okresným súdom vykonané prakticky žiadne dokazovanie, s výnimkou oboznámenia s obsahom uznesenia prokurátora sp. zn. 1 Pv 1261/02 z 19. apríla 2004 o zastavení trestného stíhania sťažovateľa z dôvodu, že obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Toto rozhodnutie prokurátora však riešilo pre súd právne záväzným spôsobom iba otázku zastavenia trestného stíhania. Eventuálne skutkové závery (alebo   náznaky)   prokurátora   ohľadne   spáchania   skutku   sťažovateľom   nemohli   nahradiť vlastné posúdenie tejto otázky súdom, založené na dokazovaní zodpovedajúcom zásadám spravodlivého konania (zahŕňajúcim kontradiktórnosť a princíp „rovnosti zbraní“).

Pokiaľ ide o posúdenie, či je pobyt sťažovateľa na slobode nebezpečný, dokazovanie okresného súdu sa obmedzilo iba na oboznámenie s obsahom takmer rok starého znaleckého posudku.

Krajský súd v konaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 13/04 z 2. februára 2005 tieto nedostatky neodstránil. Naopak, svojím zamietajúcim uznesením sp. zn. 3 Tos 21/05 z 15. marca 2005 ich vlastne potvrdil.

Konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktoré predstavuje zásah   do   sťažovateľovho   súkromného   života, nebolo podľa   názoru   ústavného súdu   ako celok spravodlivé. Prokurátor predložil okresnému súdu v prílohe svojho návrhu na uloženie ochranného   liečenia   sťažovateľovi   z 21.   decembra   2004   vyšetrovací   spis   (na   ktorý   sa v odôvodnení   svojho   návrhu   aj   výslovne   odvolal).   Okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí konanom   2.   februára   2005   dokazovanie   v rozsahu   potrebnom   pre   posúdenie   všetkých skutočností významných pre rozhodnutie nevykonal. Rozhodnúc iba na základe znaleckého posudku z apríla 2004 a uznesenia prokurátora o zastavení trestného stíhania sťažovateľa z 21.   mája 2004   nemohol   rešpektovať právo   sťažovateľa   na spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež ani jeho právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (sťažovateľ   sa   nemohol   vyjadriť   k podstatným dôkazom, lebo neboli vôbec vykonané).

Keď   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   15.   marca   2005   uvedené nedostatky okresného súdu neodstránil, ale svojím uznesením sp. zn. 3 Tos 21/05 ich právne záväzným spôsobom právoplatne odobril, sám porušil označené práva sťažovateľa.

4. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho práv zaručených v dohovore a v ústave uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 21/05 z 15. marca 2005. Navrhol taktiež, aby ústavný súd napadnuté uznesenie z 15. marca 2005 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že rozhodnutie súdu nemôže byť ústavne akceptovateľné, ak konanie, ktoré mu predchádzalo, porušilo základné práva alebo slobody účastníka konania a medzi týmto porušením a rozhodnutím existuje priama príčinná súvislosť (III. ÚS 198/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu) a v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 21/05 z 15. marca 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Povinnosťou   krajského   súdu   v ďalšom   konaní   bude   predovšetkým   odstrániť vytýkané nedostatky v konaní o uloženie ochranného liečenia sťažovateľovi a zabezpečiť dôsledné rešpektovanie jeho práv podľa ústavy a dohovoru, ktoré s týmto konaním súvisia.

5.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať proti krajskému súdu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy.

Ústavný   súd   považoval   za   primerané   priznať   sťažovateľovi   sumu   50 000   Sk, zohľadňujúc okolnosti daného prípadu (bod 3 výroku nálezu). Prihliadal predovšetkým na povahu porušenia práv sťažovateľa na strane jednej a na skutočnosť, že nápravu porušenia ústavnosti   v danom   prípade   predstavuje   aj   výrok   ústavného   súdu   deklarujúci   porušenie základných práv sťažovateľa, následné zrušenie rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie na strane druhej. Vo zvyšnej časti preto ústavný súd návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

6.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   proti   krajskému   súdu   náhradu   trov   konania   pred ústavným súdom,   ktorej   výšku   vyčíslil   jeho právny   zástupca   sumou   47 400 Sk.   Trovy právneho zastúpenia právny zástupca sťažovateľa bližšie špecifikoval v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ako odmenu za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom – 15 650 Sk, štúdium trestného spisu na generálnej prokuratúre v trvaní 2 hodín – 15 650 Sk, podanie ústavnej sťažnosti – 15 650 Sk) a režijný paušál 3 x 150 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 140 ods. 2 OSP ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát (...).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c) v spojení s § 13 ods. 1, § 14 ods. 5 v spojení s ods. 1 písm. d), § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2004 (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2005) dosahovala priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky výšku 15 008 Sk.

Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil výšku požadovanej odmeny za jednotlivé úkony právnej   služby   v sume   zodpovedajúcej   výške   požadovaného   finančného   zadosťučinenia (1 500 000 Sk) ako „tarifnej hodnoty predmetu konania“, t. j. 15 650 Sk za jeden úkon právnej služby (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je však predmetom konania o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy ochrana základných ľudských práv a slobôd. Predmet tohto konania je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením,   ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (obdobne napr. III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2005   v konaní   pred   ústavným   súdom   preto   predstavuje   2   501   Sk   a hodnota   režijného paušálu 150 Sk.

Vychádzajúc   z tejto   výšky   sadzby   tarifnej   odmeny   a hodnoty   režijného   paušálu priznal ústavný súd ustanovenému právnemu zástupcovi odmenu za zastupovanie a náhradu hotových   výdavkov za   všetky   tri   realizované   úkony   právnej   služby.   Odmenu   za   úkon právnej služby - podanie ústavnej sťažnosti, priznal ústavný súd podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č.   655/2004   Z.   z.   v dvojnásobnej   výške   tarifnej   odmeny,   vzhľadom   na   jeho   náročnosť v danej veci v súvislosti s potrebou analýzy judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 10 454 Sk (bod 4 výroku nálezu), vo zvyšnej časti návrhu na náhradu trov právneho zastúpenia nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu   trov   konania, ktoré platil, pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na oslobodenie   od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na uvedené,   vychádzajúc   z primeranej   aplikácie   ustanovení   OSP s prihliadnutím   na povahu   konania   podľa   čl.   127   ústavy   zároveň   ústavný   súd   uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006