znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 241/04-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. Ladislava Šumichrasta, Š., zastúpeného advokátom Mgr. M. K., N.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Nitra v konaní sp. zn. 19 C 379/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Ladislava Šumichrasta na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19 C 379/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Nitra   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 19 C 379/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Ladislavovi Šumichrastovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   10   000   Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Nitra povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Nitra j e   p o v i n n ý   nahradiť   Ing.   Ladislavovi   Šumichrastovi trovy právneho zastúpenia vo výške 11 115 Sk (slovom jedenásťtisícstopätnásť slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu Mgr. M. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Ing. Ladislava Šumichrasta vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2004 doručená   sťažnosť   Ing.   Ladislava   Šumichrasta,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená podaním   právneho   zástupcu   doručeným   ústavnému   súdu   20. októbra   2004,   zastúpeného advokátom   Mgr.   M.   K.,   N.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 19 C 379/99.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   241/04-13   z 18.   augusta   2004   ustanovil sťažovateľovi za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta Mgr. M. K. a uznesením č. k. III. ÚS 241/04-27 z 27. októbra 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá jej bola doručená 6. decembra 2004, vyjadrila, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. decembra 2004 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 26. februára 1999 doručil okresnému súdu návrh na určenie neplatnosti výpovede danej mu odporcom POLYGÓN - STAV, s. r. o., Nitra (ďalej len „odporca“) a určenie, že pracovný pomer trvá spolu s návrhom na náhradu mzdy, pričom konanie vo veci trvá viac ako päť rokov. Sťažovateľ uvádza, že v zmysle uznesenia   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6   Co   293/02-157 z 18. marca 2003 je potrebné vykonať v predmetnom konaní ďalšie dôkazy a okresný súd nestanovil do 30. mája 2004 ani len termín pojednávania.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   okresným   súdom sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   v   konaní   sp.   zn.   19   C   379/99   a   prikázal   okresnému   súdu   konať v uvedenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   sťažovateľ   požaduje   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 590 015 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 2. decembra 2004 požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa   v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadrila   k   sťažnosti sťažovateľa. Predsedníčka okresného súdu sa vo svojej odpovedi zo 17. decembra 2004 vyjadrila, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd nebol v uvedenej veci nečinný, pretože bolo nariadených 12 pojednávaní, vykonané znalecké dokazovanie a na pojednávaní   2.   mája   2002   bolo   vo   veci   meritórne   rozhodnuté.   Po   zrušení   rozhodnutia prvostupňového   súdu   odvolacím   súdom   boli   okresným   súdom   vykonané   ďalšie   úkony, ktoré nariadil odvolací súd vo svojom rozhodnutí vykonať.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení ďalej požiadala, aby pri posúdení otázky, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo prihliadnuté na okolnosť, že túto vec prejednávali dvaja zákonní sudcovia, pričom práve tejto okolnosti možno pripísať určité narušenie plynulosti konania, pretože nová zákonná sudkyňa potrebovala primeraný čas na oboznámenie sa s prevzatou agendou.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedníčky okresného súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 379/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 20. februára 1999 návrh na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru proti odporcovi s prílohami. Okresný súd vydal 5. marca 1999 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi, aby upresnil petit svojho návrhu, vyčíslil výšku   mzdy, ktorú   od odporcu   požaduje, a zaslal výpis z obchodného registra   odporcu. Sťažovateľ doručil okresnému súdu požadované údaje 1. júna 1999.

Okresný súd prípisom zo 16. júna 1999 opakovane požiadal sťažovateľa o zaslanie výpisu z obchodného registra odporcu v lehote 5 dní. Sťažovateľ doručil požadovaný výpis okresnému súdu 13. júla 1999. Okresný súd vydal 27. septembra 1999 pokyn na preradenie posudzovaného spisu do iného registra.

Okresný   súd   vydal   22.   decembra   1999   pokyn   na   doručenie   žaloby   sťažovateľa odporcovi na vyjadrenie v lehote 15 dní. Vyjadrenie odporcu s prílohami bolo okresnému súdu doručené 21. januára 2000. Okresný súd vydal 31. januára 2000 pokyn na doručenie stanoviska   odporcu   sťažovateľovi,   aby   sa   v lehote   5   dní   vyjadril,   či   trvá   na   podanom návrhu.   Okresný   súd   vydal   13.   marca   2000   pokyn   na   opätovné   doručenie   prípisu z 31. januára   2000   sťažovateľovi   na   novú   adresu.   Sťažovateľ   doručil   svoje   stanovisko okresnému súdu 10. apríla 2000.

Okresný   súd   nariadil   11.   apríla   2000   termín   pojednávania   na   14.   jún   2000. Na pojednávaní 14. júna 2000 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na   11.   september   2000.   Odporca   doručil   okresnému   súdu   požadované   písomnosti s prílohami 26. júla 2000.

Na pojednávanie 11. septembra 2000 sa nedostavili účastníci konania, preto bolo uznesením   odročené   na   16.   október   2000.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu 14. septembra   2000   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na   pojednávaní   11.   septembra   2000 zo zdravotných   dôvodov.   Na   pojednávaní   16.   októbra   2000   bola   zistená   neprítomnosť predvolaného svedka, preto bolo uznesením odročené na 22. november 2000.

Na pojednávaní 22. novembra 2000 vypovedal predvolaný svedok a pojednávanie bolo uznesením odročené na 11. december 2000. Pojednávanie 11. decembra 2000 bolo pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne uznesením odročené na 31. január 2001. Pojednávanie 31. januára 2001 bolo uznesením odročené z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti členky senátu   na   14.   február   2001.   Na   pojednávaní   14.   februára   2001   vypovedal   sťažovateľ a pojednávanie bolo uznesením odročené na 23. apríl 2001. Na pojednávaní 23. apríla 2001 vypovedala   predvolaná   svedkyňa   a uznesením   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že v predmetnom konaní bude ustanovený súdny znalec z odboru grafológie.

Okresný súd uznesením č. k. 19 C 379/99-80 z 31. mája 2001 poveril ustanoveného súdneho znalca, aby v lehote 30 dní vypracoval znalecký posudok. V spise je na č. l. 82 vložený záznam o uhradení súdneho poplatku sťažovateľom 20. júna 2001. Okresný súd vydal 11. septembra 2001 pokyn na doručenie uznesenia č. k. 19 C 379/99-80 z 31. mája 2001   poverenému   súdnemu   znalcovi.   Okresný   súd   vydal   29.   októbra   2001   pokyn   na pripojenie   doručenky   k č.   l.   84   spisu   a 6.   novembra   2001   pokyn   na   doručenie   výzvy súdnemu znalcovi na prevzatie posudzovaného spisu k vypracovaniu znaleckého posudku. Súdny znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok 27. decembra 2001.

Okresný súd nariadil 18. januára 2002 termín pojednávania na 6. marec 2002 a vydal pokyn na doručenie znaleckého posudku sťažovateľovi a odporcovi, aby sa k nemu v lehote 5   dní   vyjadrili.   Odporca   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   k znaleckému   posudku 30. januára 2002 a sťažovateľ 4. februára 2002. Na pojednávaní 6. marca 2002 vypovedal sťažovateľ a uznesením bolo odročené na 29. apríl 2002. Pojednávanie 29. apríla 2002 bolo uznesením odročené na 22. máj 2002 z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti odporcu s tým, že odporca bude na pojednávanie predvolaný pod hrozbou pokuty.

Na pojednávaní 22. mája 2002 okresný súd uznesením pripustil zmenu petitu návrhu sťažovateľa a rozsudkom č. k. 19 C 379/99-139 návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 27. júla 2002 odvolanie proti predmetnému rozsudku a okresný súd vydal 5. augusta 2002 pokyn na doručenie uvedeného odvolania odporcovi na vyjadrenie v lehote 5 dní. Vyjadrenie odporcu bolo okresnému súdu doručené 19. augusta 2002.

Okresný súd vydal 23. augusta 2002 pokyn na predloženie posudzovaného spisu krajskému súdu. Krajský súd nariadil 26. februára 2003 termín pojednávania na 18. marec 2003. Na pojednávaní 18. marca 2003 vypovedal sťažovateľ a právny zástupca odporcu a krajský súd uznesením č. k. 6 Co 293/02-157 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Predmetné   uznesenie   bolo   okresnému   súdu doručené 3. júla 2003.

Okresný súd vydal 7. júla 2003 pokyn na doručenie uvedeného uznesenia krajského súdu   sťažovateľovi   a odporcovi   a 19.   augusta   2003   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie rovnopisu   svojho   návrhu   a upresnenie   petitu „v   zmysle   uznesenia   krajského   súdu“. Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   požadované   písomnosti   a vyjadrenie   11.   septembra 2003.

Okresný   súd   vydal   6.   októbra   2003   pokyn   na   doručenie   vyjadrenia   sťažovateľa odporcovi, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril, a vloženie výpisu z obchodného registra odporcu do posudzovaného spisu. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 12. novembra 2003   nahliadol   do   spisu   právny   zástupca   odporcu   a bola   vyhotovená   kópia   návrhu   na začatie   konania.   Právny   zástupca   odporcu   doručil   okresnému   súdu   14.   novembra   2003 žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie.

Okresný súd uznesením č. k. 19 C 379/99-170 z 23. januára 2004 rozhodol o priznaní znalečného   poverenému   súdnemu   znalcovi.   Okresný   súd   nariadil   4.   júna   2004   termín pojednávania na 16. september 2004 a 28. júla 2004 vydal pokyn na zrušenie uvedeného termínu a nariadenie termínu pojednávania na 28. október 2004. Na pojednávaní 28. októbra 2004 okresný súd uznesením   pripustil   zmenu petitu   návrhu sťažovateľa   a boli vypočutí sťažovateľ a právny zástupca   odporcu.   Okresný súd odročil   pojednávanie na 11. január 2005.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z   21.   decembra   2004   právny   zástupca odporcu nahliadol do posudzovaného spisu. Uvedeným záznamom spis končí (č. l. 182 spisu).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke predmet posudzovanej veci – návrh na vyslovenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru – patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti. Predsedníčka okresného súdu navyše vo svojom stanovisku neuviedla ako dôvod, prečo okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol právnu ani skutkovú zložitosť prerokovávanej veci.

Skutkovú   stránku   predmetnej   veci   ústavný   súd   hodnotí   ako   štandardnú   napriek protikladným stanoviskám účastníkov konania, pretože ide   o bežnú okolnosť pri   riešení pracovnoprávnych sporov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ svojím správaním neprispel k prieťahom v konaní, pretože na výzvy okresného súdu odpovedal v súdom určených lehotách a zúčastnil sa na všetkých pojednávaniach, okrem pojednávania stanoveného   na   11.   september   2000,   keď   dodatočne   ospravedlnil   svoju   neúčasť zo zdravotných dôvodov.

Odporca   svojou   neprítomnosťou   na pojednávaniach 14. februára 2001,   23. apríla 2001, 6. marca 2002 a 29. apríla 2002 prispel k predĺženiu predmetného konania, pričom okresný   súd   túto   situáciu   riešil   tak,   že   viackrát   pojednával   v neprítomnosti   odporcu a 29. apríla   2002   bol   odporca   predvolaný   na   nasledovné   pojednávanie   pod   hrozbou poriadkovej pokuty. Ústavný súd preto nepripisuje uvedené predĺženie konania na ťarchu okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v tejto veci zistil, že okresný súd nevykonal relevantné úkony týkajúce sa posudzovanej veci od 14. novembra 2003   do   28.   júla 2004,   čím   vznikli   zbytočné   prieťahy   v dĺžke   8   mesiacov.   Z prehľadu posudzovaného spisu vyplýva, že okresný súd rozhodol uznesením č. k. 19 C 379/99-170 z 23. januára 2004 o odmene pre povereného súdneho znalca.

Ústavný   súd   z prehľadu   predmetného   spisu   ďalej   zistil,   že   okresný   súd   nariadil 4. júna 2004 termín pojednávania na 16. september 2004, ktorý bol 28. júla 2004 zrušený „... z dôvodu čerpania dovolenky...“ na strane okresného súdu, a nový termín pojednávania bol stanovený na 28. október 2004. Tieto úkony ústavný súd nepovažoval za primerané dĺžke a predmetu   konania, pretože pracovnoprávny spor,   ktorý   trvá   takmer 6 rokov,   si vyžaduje   obzvlášť plynulý   postup   súdu   a okresný   súd   v období   od   14.   novembra   2003 nevykonal   v predmetnej   veci   úkony   v merite   veci,   naopak,   zmenil   termín   pojednávania z dôvodov na jeho strane, čo nemožno považovať za plynulé a efektívne konanie zvlášť s prihliadnutím na dĺžku posudzovaného konania.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení zo 17. decembra 2004 uviedla prehľad úkonov v posudzovanej veci a súčasne sa vyjadrila, že v súvislosti so zmenou zákonného sudcu   došlo   k určitému   narušeniu   plynulosti   konania,   pretože   nová   zákonná   sudkyňa potrebovala   určité   časové   obdobie   na   oboznámenie   sa   s rozsiahlou   pridelenou   súdnou agendou. Predsedníčka okresného súdu vyslovila názor, že samotný sťažovateľ sa podieľal na predĺžení konania tým, že podal nekvalifikovaný návrh na začatie konania.

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ustálil,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 14/00 „Otázky   množstva   vecí,   personálne   a organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k   zbytočným   prieťahom   spočívajúcim   v   nečinnosti   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke 8 mesiacov   a aj   ďalší   postup   okresného   súdu   bol   v určitých   obdobiach   nedostatočne plynulý. Celková dĺžka konania (6 rokov) je zvlášť v pracovnom spore neakceptovateľná.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   ďalej   uvádza,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti nenamietal zbytočné prieťahy v období, keď sa posudzovaný spis nachádzal na krajskom súde v dôsledku odvolania sťažovateľa (t. j. od 23. augusta 2002 do 3. júla 2003, keď bol spis vrátený okresnému súdu), pričom ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného dôvodu nebolo toto obdobie   ústavným   súdom   preskúmané   z   hľadiska   okolností,   ktoré   mohli   prispieť k zbytočným prieťahom v konaní.

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa najmä v okolnosti, keď po uplynutí obdobia takmer 6 rokov od podania jeho žaloby   okresnému   súdu   nebolo   v predmetnej   veci   rozhodnuté,   pričom   uvedená   situácia vyvoláva u sťažovateľa oprávnene pocit trvalej neistoty týkajúci sa neplatnosti výpovede, ktorá má pre neho značný význam. Ústavný súd preto považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 10 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   zvyšnej   časti nevyhovel a priznanú sumu považoval za primeranú aj s prihliadnutím na dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní, ako aj celkovú dĺžku predmetného konania.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   v odôvodnených   prípadoch   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň   z pridanej   hodnoty.   Právny   zástupca   sťažovateľa   predložil   ústavnému   súdu 20. októbra 2004 fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2004,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   13   602   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   4   534   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk. Daň z pridanej hodnoty (sadzba 19 %) zo sumy 9 340 Sk (celková suma odmeny) je vyčíslená čiastkou 1 774,60 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   správny   výpočet   trov   v sume   11   115   Sk,   ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005