znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 241/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Piešťanského stavebného bytového družstva, Ružová 8, Piešťany, zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10   C   209/94   na   neverejnom zasadnutí 4. februára 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 209/94   p o r u š i l základné   právo   Piešťanského   stavebného   bytového   družstva,   Ružová   8,   Piešťany,   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Piešťanskému stavebnému bytovému družstvu, Ružová 8, Piešťany,   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Trnava   j   e   p o v   i n   n   ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania Piešťanského stavebného bytového družstva, Ružová 8, Piešťany, v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne JUDr. D. S., Advokátska kancelária, P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Piešťanského stavebného bytového družstva, Ružová 8, Piešťany, vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 241/03-14 z 22. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť z 23. júla 2003 Piešťanského stavebného bytového družstva,   Ružová   8,   Piešťany   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. S., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 209/94.

Sťažovateľ uviedol, že sa v roku 1994 návrhom na vydanie platobného rozkazu na okresnom súde domáhal proti spoločnosti Rating, spol. s r. o., Trnava (ďalej aj „odporca“ alebo   „žalovaný“)   zaplatenia   pohľadávky   vo   výške   116   892   Sk   z titulu   nedoplatku   na nájomnom.   Návrh   bol   na   okresnom   súde   podaný   24.   novembra   1994.   Vo   veci   bolo nariadené   pojednávanie   a konanie   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   10   C   209/94.   Podaním z 10. januára 1995 sťažovateľ rozšíril petit návrhu. Okresný súd uznesením z 15. februára 1996 zmenu návrhu pripustil. Ďalším návrhom na vydanie platobného rozkazu proti tomu istému   odporcovi   podaným   na   okresnom   súde   v roku   1995   sa   sťažovateľ   domáhal zaplatenia 108 000 Sk s prísl. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 10 C 86/95. Rozsudkami č. k. 10 C 209/94-50 z 22. marca 1995 a sp. zn. 10 C 86/95 z 15. mája 1995 okresný súd v oboch   prípadoch   návrhu   sťažovateľa   vyhovel.   Na   základe   odvolania   odporcu   však Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) ako odvolací súd oba rozsudky zrušil a vrátil veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením z 15.   februára   1996   spojil   obe   uvedené   právne   veci   na   spoločné   konanie   vedené   pod sp. zn. 10 C 209/94 a po doplnení dokazovania rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 209/94 z 29. apríla 1996, ktorým žalobe opäť vyhovel. Na základe ďalšieho odvolania odporcu však krajský súd rozsudok okresného súdu z 29. apríla 1996 zrušil (uznesením sp. zn. Z-2-12 Co 344/96 z 19. júna 1997) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie krajského súdu malo   byť   okresnému   súdu   doručené   4. septembra   1997.   V priebehu   roka   1998   vytýčil okresný súd pojednávanie na 10. december 1998, no tento termín bol neskôr (3. decembra 1998)   zrušený.   Od   3.   decembra   1998   (po   oznámení   odročenia   termínu   pojednávania) okresný   súd   podľa   sťažovateľa   vo   veci   nekonal   až   do   10.   februára   2003,   keď   vyzval sťažovateľa na oznámenie, či trvá na podanom návrhu, pretože na majetok odporcu bol vyhlásený   konkurz   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   1   K 140/98-64   z 26. februára 2001.

Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd svojou nečinnosťou zapríčinil stratu jeho možnosti „dosiahnuť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vo veci v čase, keď odporca ešte podnikal a mal majetok, z ktorého mohol uspokojiť súdom priznanú pohľadávku, ktorá bola od začiatku zjavne oprávnená a sporná bola len jej výška“.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd svojím postupom v označenom konaní porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo PSBD so sídlom v Piešťanoch, Ružová č. 8 na prerokovanie jeho veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou 10 C 209/94 porušené bolo.

2.   PSBD   so   sídlom   v Piešťanoch,   Ružová   č.   8   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   200   000,-   Sk,   ktoré   mu   je   OS   Trnava   povinný   vyplatiť   do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. OS Trnava je povinný uhradiť PSBD so sídlom v Piešťanoch, Ružová č. 8 do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 796,- Sk.“

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril v podaní sp. zn. Spr 1237/03 z 26. septembra 2003.   Z uvedeného   vyjadrenia   vyplýva,   že   okresný   súd   vykonával   procesné   úkony   aj v období   po   3.   decembri   1998.   Tieto   úkony   mali   smerovať   k zisteniu   miesta   pobytu a doručeniu predvolania na pojednávanie (vytýčeného na 12. marec 1999, neskôr na 4. máj 1999   a následne   na   8.   jún   1999)   konateľovi   odporcu.   Po   zistení,   že   pôvodný   konateľ odporcu zomrel, zisťoval okresný súd meno nového konateľa, resp. osoby oprávnenej konať v mene odporcu. Ďalším šetrením v obchodnom registri bolo zistené, že na Krajskom súde v Bratislave bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu, ktorý krajský súd uznesením sp. zn. 1 K 140/98 z 26. februára 2001 (právoplatným od 10. septembra 2001,   ako   to   vyplýva   z vyjadrenia   okresného   súdu) „zamietol   pre   nedostatok   majetku dlžníka“.   Listom   z 12.   septembra   2003   požiadala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   obchodný register vedený okresným súdom o oznámenie, či bolo rozhodnuté o zrušení odporcu a jeho výmaze z obchodného registra. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného ďalej uviedol: „(...) Z uvedeného prehľadu postupu konania vo veci a jednotlivých úkonov je   zrejmé,   že   pojednávania   vo   veci   boli   vytýčené   aj   po   roku   1998,   právna   zástupkyňa navrhovateľa bola na tieto predvolaná, postup konania bol sťažený tým, že odporca mal opakovane závadu v doručení písomnosti súdu, predvolaní na pojednávanie, nakoniec bolo zistené, že konateľ odporcu medzičasom zomrel. Po odchode JUDr. Z. L., sudkyne, ktorá v predmetnej   veci   konala   ako   zákonná   sudkyňa,   bola   vec   pridelená   do   oddelenia JUDr. M. A. (oddelenie 12), ktorá sudkyňa dostala veľké množstvo reštančných vecí z iných oddelení, s ktorými sa musela postupne zaoberať, predovšetkým tieto riadne naštudovať, preto   vo   veci   vykonala   iba   úkon   dňa   22.   3.   2001   v súvislosti   s vyžiadaním   si   výpisu z obchodného registra na odporcu a úkon 10. 4. 2001, keď urobila dopyt na spoločníkov odporcu (...) Sudkyňa Mgr. M. B. vzhľadom na množstvo pridelených reštančných vecí nad 5   rokov   a ich   právnu   náročnosť   konala   vo   veci   úkonmi   uvedenými   zhora,   v súčasnosti vykonané   úkony   sudkyne   sú   dôležité   pre   zistenie,   či   bolo   vydané   uznesenie   o zániku spoločnosti odporcu v predmetnom konaní.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v podaní   z 24.   novembra   2003   k vyjadreniu okresného súdu uviedla: „pojednávaní vytyčovaných v prvej polovici roku 1999 som sa nezúčastňovala z dôvodu, že som mala vopred vedomosť, že pojednávania sa nebudú konať pre závadu v doručení predvolania žalovanému a nechcela som zbytočne zvyšovať môjmu klientovi trovy konania cestovaním na OS Trnava na nemeritórne pojednávania“. Právna zástupkyňa   v mene   sťažovateľa   taktiež   uviedla,   že   súhlasí   s upustením   od   konania verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

V podaní sp. zn. Spr 1237/03 z 24. novembra 2003 okresný súd oznámil, že netrvá na tom,   aby   ústavný   súd   konal   o prijatej   sťažnosti   sťažovateľa   na   verejnom   ústnom pojednávaní, a v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od neho. V prílohe uvedeného podania zaslal okresný súd ústavnému súdu spisový materiál týkajúci sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 209/94.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrhom   na   začatie   konania   z 24.   novembra   1994   doručeným   okresnému   súdu 30. novembra 1994 sa sťažovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia 116 892 Sk a náhrady trov konania z titulu dlžného nájomného za prenájom nebytových priestorov.

Pokynom súdnej kancelárii z 8. decembra 1994 uložila vo veci konajúca sudkyňa predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín vytýčila na 21. december 1994, a sťažovateľa vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku za návrh (súdny poplatok bol zaplatený   22.   decembra   1994).   Pojednávanie   okresný   súd   na   návrh   odporcu   zo 16. decembra   1994   následne   odročil   na   18.   január   1994.   Podaním   z   3.   januára   1995 doručeným okresnému súdu 17. januára 1995 sa odporca vyjadril k návrhu.

Podaním z 10. januára 1995 doručeným okresnému súdu 12. januára 1995 zmenil sťažovateľ návrh a zároveň žiadal vydanie predbežného opatrenia okresným súdom.

Na pojednávaní konanom 18. januára 1995 okresný súd vypočul oboch účastníkov konania a následne pojednávanie odročil na neurčito. Právnej zástupkyni sťažovateľa uložil doplniť návrh („špecifikáciu pohľadávky“), ako aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dvoma podaniami doručenými okresnému súdu 7. februára 1995 doplnil sťažovateľ žalobu, ako aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Na pojednávaní konanom 8. marca 1995 vypočul okresný súd zástupcov účastníkov konania a odročil pojednávanie na 22. marec 1995. Dňa 9. marca 1995 zaplatil sťažovateľ súdny poplatok za návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Podaním   z 20.   marca   1995   doručeným   okresnému   súdu   21.   marca   1995   sa k predmetu konania opätovne vyjadril odporca, pričom predložil aj niektoré listinné dôkazy, na   ktoré   sa   odvolával.   V priebehu   marca   1995   doplnil   svoj   návrh   podľa   uznesenia okresného súdu na pojednávaní 8. marca 1995 sťažovateľ.

Okresný súd pojednával vo veci 22. marca 1995. Na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým   žalobe,   ako   aj   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   vyhovel.   Písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 10 C 209/94-50 z 22. marca 1995 bolo účastníkom konania doručené koncom apríla 1995.

Podaním   zo   4.   mája   1995   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň   požiadal sťažovateľ   o opravu   zrejmých   chýb   v písaní   v rozsudku   z 22.   marca   1995.   Podaním z 12. mája 1995 doručeným okresnému súdu v ten istý deň podal proti uvedenému rozsudku odvolanie žalovaný.

Okresný súd opravným uznesením č. k. 10 C 209/94-57 z 18. mája 1995 opravil zrejmé nesprávnosti vo svojom rozsudku č. k. 10 C 209/94-50 z 22. marca 1995, uznesenie bolo účastníkom konania doručené 30. mája 1995.

Dňa 16. júna 1995 vyzval okresný súd žalovaného na doplnenie potrebného počtu rovnopisov odvolania a uznesením mu uložil zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania. Odvolanie zaslal okresný súd sťažovateľovi na vyjadrenie 11. júla 1995. Sťažovateľ sa k odvolaniu vyjadril v podaní z 24. júla 1995 doručenom okresnému súdu 25. júla 1995.

Okresný súd predložil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave 15. augusta 1995.

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 13 Co 363/95-76 z 9. novembra 1995 zrušil rozsudok okresného súdu z 22. marca 1995 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie bolo okresnému súdu doručené 6. februára 1996.

Okresný súd následne uznesením č. k. 10 C 209/94-78 z 15. februára 1996 pripustil zmenu   žaloby.   Rozhodnutie   bolo   účastníkom   konania   doručené   v prvej   polovici   marca 1996.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C 86/95-34 z 15. februára 1996 spojil vec vedenú pod   sp.   zn.   10   C   86/95,   v ktorej   sa   sťažovateľ   proti   žalovanému   domáhal   zaplatenia pohľadávky   108   000   Sk   s príslušenstvom   z titulu   dlžného   nájomného   za   prenájom nebytových   priestorov   (návrhom   na vydanie   platobného rozkazu doručeným   okresnému súdu 13. apríla 1995), na spoločné konanie s konaním vedeným pod sp. zn. 10 C 209/94. Rozhodnutie bolo účastníkom konania doručené 27. februára 1996.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo   4.   marca   1996   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa vyzvať   Mestský   úrad   v Piešťanoch   a Obvodný   úrad   životného   prostredia   Piešťany   na oznámenie relevantných skutočností a predloženie príslušných listín za účelom doplnenia dokazovania v zmysle právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí odvolacieho súdu.

Odpovede Mestského úradu v Piešťanoch a Obvodného úradu životného prostredia Piešťany   boli   okresnému   súdu   doručené   15.   marca   1996.   Dňa   9.   apríla   1996   bolo okresnému súdu doručené čiastočné späťvzatie návrhu sťažovateľom. Podaním z 9. apríla 1996 doručeným okresnému súdu 10. apríla 1996 sa k predmetu konania vyjadril žalovaný, pričom v ňom zároveň navrhol doplnenie dokazovania.

Okresný súd pojednával vo veci 15. apríla 1996. Po vypočutí účastníkov konania a doplnení dokazovania pojednávanie odročil na 29. apríl 1996.

V podaní doručenom okresnému súdu 25. apríla 1996 sa žalovaný domáhal vydania predbežného   opatrenia,   ktorým   by   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľa   vydať   žalovanému hnuteľný majetok nachádzajúci sa v pôvodne prenajímaných nebytových priestoroch, ktorý bol sťažovateľom zadržaný.

Okresný súd pojednával vo veci 29. apríla 1996. Na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe vyhovel. Konanie o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, ako aj konanie o návrhu žalovaného na vydanie predbežného opatrenia zastavil. Písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 10 C 209/94-130 z 29. apríla 1996 bolo účastníkom konania doručené 5. júna 1996.

Žalovaný podal 19. júna 1996 proti uvedenému rozsudku odvolanie. Okresný súd zaslal odvolanie na vyjadrenie sťažovateľovi 27. júna 1996 a 22. augusta 1996 predložil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. Z-2-12 Co 344/96-171 z 19. júna 1997 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie bolo   okresnému   súdu   doručené   4.   septembra   1997.   Okresný   súd   doručoval   uznesenie Krajského súdu v Bratislave 17. marca 1998.

Právnej   zástupkyni   sťažovateľa   bolo   rozhodnutie   doručené   23.   marca   1998.   Po opakovanom neúspešnom pokuse o doručenie žalovanému požiadal okresný súd 30. apríla 1998 o doručenie rozhodnutia Mestskú políciu v Trnave, ktorá 7. mája 1998 okresnému súdu oznámila, že sa jej uvedené rozhodnutie doručiť nepodarilo.

Na základe uvedenej skutočnosti okresný súd žiadal 18. mája 1998 obchodný register o predloženie   výpisu   z obchodného   registra   týkajúceho   sa   žalovaného.   Pokynom   súdnej kancelárii   z 21.   mája   1998   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa   doručiť   rozhodnutie odvolacieho   súdu   konateľovi   žalovaného   na   adresu   uvedenú   vo   výpise   z obchodného registra.

Pokynom súdnej kancelárii z 31. augusta 1998 uložila vo veci konajúca sudkyňa predvolať   zástupcov   účastníkov   konania   na   pojednávanie,   ktorého   termín   vytýčila   na 6. október 1998.

Pojednávanie konané 6. októbra 1998 bolo odročené na 12. november 1998 z dôvodu neúčasti   zástupcu   žalovaného,   ktorý   mal   byť   predvolaný   pod   hrozbou   predvedenia a uloženia poriadkovej pokuty.

Pojednávanie bolo 12. novembra 1998 opätovne odročené na 10. december 1998 pre neúčasť   zástupcu   žalovaného,   u ktorého   nebolo   vykázané   doručenie   predvolania   na pojednávanie.

Pokynom súdnej kancelárii zo 16. novembra 1998 vo veci konajúca sudkyňa uložila vyzvať žalovaného, aby „v prípade, ak mieni podať protinávrh, tento riadne súdu doručil aj s odôvodnením“. Výzvu sa zástupcovi žalovaného nepodarilo doručiť. Vo veci konajúca sudkyňa 2. decembra 1998 zrušila termín pojednávania stanovený na 10. december 1998.

Dňa   5.   januára   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   Obvodného oddelenia Policajného zboru Trnava k žiadosti o doručenie výzvy zástupcovi žalovaného, v ktorom   sa   uvádza,   že   zástupca   žalovaného   (R.   P.)   nebýva   na   adrese   T.   zapísanej v obchodnom registri, ale podľa zápisu v evidencii obyvateľov na adrese T. Byt na uvedenej adrese však predal inej osobe, od ktorej bolo zistené, že toho času býva v obci K. v okrese N. M. n. V.

Pokynom   z 2.   marca   1999   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa   súdnej   kancelárii predvolať   zástupcov   účastníkov   konania   na   pojednávanie,   ktorého   termín   stanovila   na 12. marec 1999.

Zástupcovi žalovaného doručoval okresný súd výzvu na adresu T.

Pojednávanie   12.   marca   1999   okresný   súd   odročil   na   4.   máj   1999   pre   neúčasť zástupcu žalovaného, u ktorého nebolo vykázané doručenie.

Následne   požiadal   okresný   súd   o doručenie   predvolania   zástupcovi   žalovaného Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Trnava,   ktoré   okresnému   súdu   31.   marca   1999 oznámilo, že na adrese T. sa menovaný nezdržiava a odsťahoval sa aj z ďalšej v evidencii uvádzanej adresy T.

Z uvedeného   dôvodu   bolo   pojednávanie   4.   mája 1999   odročené   na   8.   jún   1999. Predvolanie na pojednávanie zástupcovi žalovaného zaslal okresný súd na adresu K., okres N. M. n. V. Zásielka bola okresnému súdu vrátená 12. mája 1999 s oznámením pošty, že adresát sa z uvedenej obce odsťahoval bez zanechania novej adresy.

Okresný súd zisťoval v priebehu júna 1999 pobyt zástupcu žalovaného v Centrálnej evidencii pobytu obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej len „CEPO“), ako aj v Ústrednej evidencii väzňov.

Pojednávanie 8. júna 1999 odročil na neurčito kvôli neúčasti zástupcu žalovaného.

Dňa   8.   júla   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   CEPO,   z ktorého vyplýva, že zástupca žalovaného konateľ R. P. dňa 10. apríla 1999 zomrel v N. M. n. V.

Na základe uvedenej skutočnosti si vo veci konajúca sudkyňa vyžiadala 27. marca 2001 výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného.

Pretože   vo   výpise   z obchodného   registra   bol   ako   konateľ   žalovanej   spoločnosti a jeden z jej spoločníkov stále uvedený zosnulý R. P., vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej   kancelárii   z 10.   apríla   2001   uložila   vyzvať   zostávajúcich   dvoch   spoločníkov žalovanej spoločnosti na oznámenie, kto koná v mene žalovaného. Výzva bola vypravená 23. júla 2001. Adresátom bola doručená 30. júla 2001. Odpoveď jedného zo spoločníkov bola okresnému súdu doručená 9. augusta 2001.

Pokynom z 27. septembra 2002 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyžiadať aktuálny výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného. Výzva bola vypravená 6. novembra 2002.

Vo výpise z obchodného registra žalovaného z 19. novembra 2002 bolo uvedené, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 K 140/98-64 z 26. februára 2001 bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   preto   pokynom   súdnej   kancelárii   z 5.   februára   2003 uložila   vyzvať   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby   v lehote   10   dní   okresnému   súdu oznámila,   či   vzhľadom   na   vyhlásený   konkurz   na   majetok   žalovaného   trvá   na   podanej žalobe.

Dňa   8.   apríla   2003   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa   súdnej   kancelárii   urgovať právnu zástupkyňu sťažovateľa na oznámenie, či trvá na podanej žalobe. Právna zástupkyňa sťažovateľa reagovala podaním z 22. apríla 2003 doručeným okresnému súdu v ten istý deň, v ktorom uviedla, že na podanej žalobe trvá.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 30.   apríla   2003   vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila požiadať Krajský súd v Bratislave o oznámenie správcu konkurznej podstaty žalovaného. Výzva bola vypravená 22. mája 2003. Krajský súd v Bratislave odpovedal listom z 11. júna 2002 doručeným okresnému súdu 26. júna 2003, z ktorého vyplýva, že návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného ako úpadcu bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 K 140/98-64 z 26. februára 2001 zamietnutý pre nedostatok majetku žalovaného. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. septembra 2001.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   pokynom   súdnej   kancelárii   z 27.   júna   2003   uložila vyžiadať výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného. Dožiadanie bolo vypravené 8. júla 2003 a výpis z obchodného registra bol vyhotovený 15. júla 2003 (potvrdzoval obsah oznámenia Krajského súdu v Bratislave z 11. júna 2002). Zápisy v ňom obsiahnuté potvrdili vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku žalovaného.

Pokynom súdnej kancelárii z 12. septembra 2003 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyžiadať z obchodného registra oznámenie, či došlo k rozhodnutiu „ o zániku žalovaného“ (o výmaze žalovaného z obchodného registra).

Okresný súd Trnava, obchodný register, listom z 30. septembra 2003 oznámil, že k uvedenému dňu nebol podaný návrh na výmaz žalovaného.

Pokynom súdnej kancelárii z 15. októbra 2003 vo veci konajúca sudkyňa uložila vyžiadať z obchodného registra „stanovisko vo veci výmazu žalovaného: RATING spol. s r. o., Vajanského 2, Trnava“.

Okresný   súd   Trnava,   obchodný   register,   listom   z 30.   októbra   2003   oznámil,   že „spoločnosť nie je vymazaná z obchodného registra“.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   12.   novembra   2003   súdnej   kancelárii   vyzvať žalovaného na oznámenie, či podal návrh na svoj výmaz z obchodného registra vzhľadom na zrušenie spoločnosti.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúmal ústavný súd s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu v súlade so svojou doterajšou judikatúrou podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, III. ÚS 144/03).

2.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   sťažovateľom uplatnená   pohľadávka   z titulu   dlžného   nájomného   (neskôr   z titulu   bezdôvodného obohatenia) za užívanie nebytových priestorov odporcom.

Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a   okresného   súdu   ani   z nimi predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť svedčiacu o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

3. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľ bez zbytočného odkladu reagoval na výzvy okresného súdu, poskytoval mu potrebnú   súčinnosť,   predkladal   listiny,   na   predloženie   ktorých   bol   okresným   súdom vyzvaný. Výnimku predstavuje neúčasť právnej zástupkyne sťažovateľa na pojednávaniach vytýčených   na 4.   máj   1999   a následne   na 8.   jún   1999.   Právna zástupkyňa sťažovateľa odôvodnila svoju neúčasť na uvedených pojednávaniach vedomosťou o závade v doručení predvolania   na   pojednávanie   odporcovi,   čoho   dôsledkom   bolo   odročenie   uvedených pojednávaní.   Existenciu   dôvodov,   na   ktoré   poukazuje   právna   zástupkyňa   sťažovateľa, potvrdzuje aj obsah súdneho spisu, pričom okresný súd ich nijako nespochybnil. Ústavný súd preto postup právnej zástupkyne sťažovateľa v prvej polovici roka 1999, pokiaľ ide o posúdenie   existencie   a zavinenia   zbytočných   prieťahov   v posudzovanom   konaní, nepričítal na ťarchu sťažovateľa.

4.   Ďalším   kritériom,   ktoré   považoval   ústavný   súd   pri   posúdení   sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za relevantné, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Od začiatku posudzovaného konania (30. novembra 1994) do prvého rozhodnutia okresného súdu v merite veci (22. marca 1995) uplynuli približne štyri mesiace. Po zrušení uvedeného   rozhodnutia   a vrátení   predmetnej   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie (fyzicky bol spis vrátený okresnému súdu 6. februára 1996) rozhodol okresný súd do troch mesiacov (29. apríla 1996). Aj napriek opätovnému zrušeniu rozsudku odvolacím súdom nepovažuje ústavný   súd   s prihliadnutím   na konkrétne   okolnosti   posudzovaného   konania postup okresného súdu v uvedenom období z hľadiska požiadaviek na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   vyplývajúcich   zo   znenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   za neakceptovateľný. Samotný sťažovateľ namietol existenciu zbytočných prieťahov v tomto konaní až v období od 3. decembra 1998.

Podľa zistení ústavného súdu sa v postupe okresného súdu po zrušení rozsudku z 29. apríla 1996 a vrátení veci na ďalšie konanie (4. septembra 1997) vyskytli opakovane obdobia nečinnosti, ktoré mali vplyv na celkovú dĺžku konania.

Ide o obdobie od vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie 4. septembra 1997 do   17.   marca   1998,   keď   okresný   súd doručoval   uznesenie Krajského súdu   v Bratislave č. k. Z-2-12 Co 344/96-171 z 19. júna 1997, ktorým zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu z 29. apríla 1996 (viac ako šesť mesiacov), o obdobie od 8. júla 1999, keď bolo okresnému   súdu   doručené   oznámenie   CEPO,   z ktorého   vyplýva,   že   konateľ   odporcu 10. apríla 1999 zomrel, do prvého nasledujúceho úkonu sudkyne vo veci 27. marca 2001 (viac ako rok a osem mesiacov) a obdobie od 9. augusta 2001, keď bola okresnému súdu doručená odpoveď bývalého spoločníka odporcu na výzvu okresného súdu z 23. júla 2001, do nasledujúceho úkonu sudkyne vo veci 27. septembra 2002 (viac ako rok).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   už   uvedené   obdobia   neodôvodnenej   nečinnosti okresného súdu je potrebné kvalifikovať ako obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom   v   predmetnom   konaní,   v dôsledku   čoho   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 62/03, III. ÚS 193/03).

Argumenty predsedníčky okresného súdu súvisiace s vysokým nápadom vecí, ako aj s personálnymi   problémami   okresného   súdu   ústavný   súd   neakceptoval   ako   právne relevantné   s ohľadom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   vychádzajúcu   z medzinárodného štandardu ochrany ľudských práv v obdobných prípadoch (uplatňovanie článku 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd),   v zmysle   ktorej   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 58/02, III. ÚS 17/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02, III. ÚS 104/03).

Naopak,   postup   okresného   súdu   v období   od   17.   marca   1998   do   8.   júla   1999 považoval ústavný súd za súladný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov aj napriek opakovanému odročovaniu pojednávania, pretože okresný súd v rámci možností, ktoré mu v tomto období poskytovala platná právna úprava (Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001), realizoval opatrenia na zabezpečenie doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu a doručenia predvolania na pojednávanie konateľovi odporcu.

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   200   000   Sk   z dôvodu   ujmy,   ktorú   utrpel   vzhľadom   na   nemožnosť   domôcť   sa uspokojenia   uplatnených   nárokov   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   zapríčinených okresným súdom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v spojení s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   sťažovateľovi prihliadajúc na okolnosti uvedeného prípadu (najmä na dĺžku, povahu a dôvody zbytočných prieťahov   spôsobených   okresným   súdom,   ako   aj   na   závažnosť   predmetu   konania   pre sťažovateľa) sumu 40 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (viac   ako   tri   roky)   a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   s ohľadom   na pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľa vo vzťahu k ním uplatneným majetkovým právam, ktorých ochrany sa na okresnom súde domáhal pred viac ako deviatimi rokmi bez dosiahnutia konečného právoplatného rozhodnutia vo veci, ktoré je pre neho aj s ohľadom na predmet jeho činnosti nepochybne podstatné. Ústavný súd sa pritom riadil úvahou, že cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 144/03, III. ÚS 173/03), o ktorej v zmysle osobitných právnych predpisov rozhodujú všeobecné súdy (čl. 127 ods. 1 ústavy).   Vo   zvyšnej   časti   preto   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie   nevyhovel   (bod   4 výrokovej časti nálezu).

6. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk.

Ústavný súd vychádzajúc z ustanovenia § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 22 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania   z hľadiska   výšky   trov   právneho   zastúpenia   neodporuje   platným   právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku   2003   v konaní pred   ústavným súdom   predstavuje 4   270   Sk   a hodnota   režijného paušálu   128   Sk.   Odmena   právnej   zástupkyne   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom,   písomné   podanie   –   sťažnosť z 23. júla 2003) predstavuje 2 x 4 270 Sk, t. j. 8 540 Sk a paušálna náhrada hotových výdavkov 2 x 128 Sk, spolu 8 796 Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2004