znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 240/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Z., S., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. M. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 6 Co/237/2011-245 z 23. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. M. Z., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/237/2011-245 z 23. októbra 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   návrhom   podaným Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 8. decembra 2009 sa M. L. (ďalej len „navrhovateľka“) domáhala proti sťažovateľovi ako odporcovi ochrany osobnosti spočívajúcej v povinnosti odstrániť z oplotenia spoločnosti P., s. r. o., ktorej bol konateľom, bilbord s rozmerom približne 2 x 1,5 m s nápisom „U.“ situovaný smerom na pozemok, na ktorom sa nachádza rodinný dom navrhovateľky. Navrhovateľka uviedla, že v súvislosti s vyvesením   tohto   bilbordu   bol   sťažovateľ   rozhodnutím   Obvodného   úradu   P.,   odboru všeobecnej vnútornej správy č. VVSA/2009/03490-00017AP112009/205 z 24. augusta 2009 uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení neskorších predpisov, za čo mu bola podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona uložená pokuta v sume 25 €. Okrem toho sa navrhovateľka domáhala aj uhradenia sumy 5 000 € ako náhrady nemajetkovej ujmy za poníženie, zdiskreditovanie, urazenie a zosmiešnenie pred susedmi   a okoloidúcimi   ľuďmi.   Predmetné   konanie   bolo   okresným   súdom   vedené pod sp. zn. 7 C/175/2009.

Sťažovateľ   v konaní   pred   okresným   súdom   namietal,   že   v danom   prípade   nie   je pasívne   vecne   legitimovaný,   pretože   v čase   umiestnenia   bilbordu   nebol   vlastníkom nehnuteľnosti, ako aj to, že navrhovateľka žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že by jeho konaním došlo k zníženiu jej dôstojnosti alebo k ujme na jej cti, resp. že by konanie sťažovateľa   bolo   spôsobilé   takýto   zásah   vyvolať,   pretože   predmetný   bilbord   žiadnym spôsobom nekonkretizuje osobu navrhovateľky.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C/175/2009-215   z 5. októbra   2011   rozhodol,   že sťažovateľ   je povinný zaplatiť navrhovateľke z titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy sumu 2 500 €, pričom uviedol, že

«...   prvou   nevyhnutnou   podmienkou   pre   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   súdom   je   tá   skutočnosť,   že   sa   priznanie   žiadnej   z   foriem   morálneho zadosťučinenia   nejaví   s   ohľadom   na   okolnosti   prípadu   postačujúcim,   t.   z.   že   sa   jedná o prípad,   kedy   vzniklú   ujmu   nie   je   možné   z   nejakého   dôvodu   prostredníctvom   žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane vyvážiť a zmierniť. Toto posúdenie je vždy predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý vychádza ako z jednotlivých okolností, tak aj z celkovej povahy   konkrétneho   prípadu.   Ďalšou   nevyhnutnou   podmienkou   pre   priznanie zadosťučinenia   v   peniazoch   súdom   je,   že   neoprávneným   zásahom   došlo   v   príčinnej súvislosti k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere... Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podaný návrh navrhovateľky na odstránenie následkov uskutočneného zásahu zo strany odporcu umiestneným bilbordu na   svoje   oplotenie   s   nápisom   „U.“,   ktorý   bol   navrhovateľkou   a   ostatnými   občanmi pohybujúcimi   sa   po...   v P.   viditeľný   od   22.   3.   2009   do   27.   2.   2010,   je   čo   do   základu opodstatnený   a   dôvodný.   Uvedené   konanie   odporcu   bolo   v   kontexte   s   obsahom predmetného bilbordu s krstným menom navrhovateľky a skutočnosťou, že navrhovateľka býva v rodinnom dome, ktorý sa nachádza v malej štvrti rodinných domov v P., kde väčšina spoluobčanov navrhovateľku pozná po jej krstnom mene, spôsobilé ohroziť a narušiť právo navrhovateľky na ochranu jej občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a jej mena. Navrhovateľka celú situáciu zvládala o to ťažšie, že je osobou v pokročilom veku a v tejto súvislosti viac citlivá a menej schopná povzniesť sa nad takéto nevhodné a amorálne cielené konanie... Tvrdenie odporcu ako aj výpovede svedkov, ktorých odporca v konaní navrhol vypočuť spočívajúce   v   tom,   že   bilbord   s nápisom   „U.“   označoval   názov   klubového   zariadenia odporcu a nevzťahoval sa na osobou navrhovateľky, súd považoval za účelové a neuveril im z dôvodu, že bilbord bol umiestený priamo do dvora navrhovateľky a nie smerom do ulice, a tiež   z   dôvodu,   že   medzi   účastníkmi   konania   dlhodobo   pretrvávali   susedské   nezhody,   v dôsledku ktorých mal odporca skutočný dôvod a motív takýmto spôsobom navrhovateľku poškodiť.

Vzhľadom k tomu,   že uvedeným konaním odporcu išlo o zásah značnej intenzity a rozsahu, ktorým došlo k zníženiu občianskej cti a dôstojnosti navrhovateľky a jej vážnosti v   spoločnosti,   súd   na   základe   zistených   skutočností   dospel   k záveru,   že zadosťučinenie formou   ospravedlnenia   v   zmysle   §   13   ods.   1   Obč.   zák.   by   nebolo   možné   považovať za dostatočné.   Preto   v   zmysle   návrhu   navrhovateľky   pristúpil   k   priznaniu   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Obč. zák...».

Okresný súd zároveň uviedol, že „... odporca v priebehu konania predmetný bilbord dňa   27.   2.   2010   odstránil.   Na   základe   uvedenej   skutočnosti   navrhovateľka   písomným podaním   zo   dňa   20.   apríla   2010   podaný   návrh   v   časti,   ktorou   sa   domáhala,   aby   bol odporca zaviazaný k povinnosti bilbord odstrániť zobrala späť a žiadala konanie zastaviť. Preto súd podľa § 96 ods. 1 O. s. p. v tejto časti konanie zastavil.“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci odvolanie.

Sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   odôvodnenom   tým,   že   okresný   súd   dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne právne posúdil, opätovne zopakoval svoje argumenty, ktorými sa bránil v prvostupňovom konaní, pretože podľa jeho názoru sa nimi okresný súd vôbec nezaoberal, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa názoru   sťažovateľa   náhrada   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   sa   má   priznávať   iba v prípadoch   obzvlášť   závažného   konania,   v dôsledku   ktorého   došlo   k porušeniu   práva na ochranu osobnosti, a nie vtedy, ak takáto ujma iba hrozí.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   Co/237/2011-245   z 23.   októbra   2012   rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „toto svoje rozhodnutie súd odôvodnil tak, že s niektorými argumentami sťažovateľa... sa nevysporiadal vôbec, s niektorými sa vysporiadal spôsobom, ktorý možno označiť prinajmenšom za neštandardný a ostatné vlastné závery súdu sú jednak v rozpore so zákonom a jednak aj v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR“. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vôbec nezaoberal jeho argumentáciou, že „... náhrada nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   je   krajným   prostriedkom   náhrady   nemajetkovej   ujmy a nemôže byť priznaná v iných prípadoch, ako v tých, kedy reálne došlo, a to v značnej miere,   k zníženiu   dôstojnosti   alebo   vážnosti   fyzickej   osoby   v spoločnosti...   Súd   vôbec nezobral do úvahy argumenty žalovaného poukazujúce na to, že nedošlo k zníženiu alebo k ohrozeniu   dôstojnosti,   vážnosti   a cti   žalobkyne   a ani   k ohrozeniu   jej   postavenia   alebo uplatnenia   v spoločnosti.   Žalovaná   toto   nepreukázala   ani   výsluchom   svedkov.“. Za najabsurdnejšiu časť rozhodnutia krajského súdu sťažovateľ považuje tú, kde konštatuje, že „... výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má spĺňať aj podmienku primeranosti, keď túto primeranosť je možné posudzovať aj pri iných inštitútoch náhrady za nemajetkovú ujmu (napr. pri škode na zdraví...)“, a že „uvedenou sumou si bude môcť navrhovateľka zabezpečiť   nejakú   príjemnú   vec,   ktorou   sa   majú   sanovať   jej   nepríjemnosti,   ktoré   boli vyvolané zásahom odporcu do jej osobnostných práv“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/237/2011-245 z 23. októbra 2012 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/237/2011-245 z 23. októbra 2012.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   ňou domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia krajského súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzujú nielen jeho vyjadrenia v konaní pred okresným súdom, ale aj obsah ním podaného opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré sú v podstate totožné s odôvodnením jeho sťažnosti. Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou,   že   v predmetnom   konaní   nie   je   pasívne   vecne   legitimovaný,   a že navrhovateľka   nijako nepreukázala, že   jej   svojím   konaním   spôsobil   nemajetkovú   ujmu. Z týchto   dôvodov   považuje   sťažovateľ   závery   krajského   súdu   za   zjavne   neodôvodnené a arbitrárne, majúce za následok porušenie jeho už označených práv.

Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu, ktorú aj cituje, týkajúca sa jeho   oprávnenia   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov, nepovažoval za potrebné túto v danom prípade duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že „... sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak dôvodom odvolania účastníkov konania považuje za potrebné uviesť nasledovné:

1. Odporca vo svojom odvolaní namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu a uvádza, že   aj   keby   odporca   sám   protiprávny   stav   vyvolal,   ostatní   vlastníci   by   ho   až   do   času odstránenia bilbordu 27. 02. 2010 udržiavali, a tým vzniká na strane odporcu nerozlučné a nútené procesné spoločenstvo, preto navrhovateľka nemôže byť úspešná vo veci samej. Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   uvedené   argumenty   odporcu   o   nedostatku   jeho pasívnej vecnej legitimácie, v prejednávanej veci právne neobstoja.

V   konaní   bolo   nepochybne   preukázané,   že   protiprávneho   konania   sa   odporca dopustil dňa 22. 03. 2009 vyvesením bilbordu..., nebolo spochybnené, že uvedený bilboard aj sám zvesil...

V   prejednávanej   veci   odporca   vedome   konal   spôsobom,   uvedeným   vyššie,   jeho konanie   bolo   predmetom   priestupkového   konania,   v   ktorom   bol   uznaný   vinným   zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. Ako správne konštatoval okresný súd, podľa § 135 ods. 1 druhej vety, súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom,   že bol spáchaný priestupok,   a kto ho spáchal.

Z uvedeného je potom nepochybné, že odporca je zodpovedný za neoprávnený zásah do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka a je opodstatnené poskytnúť jej na jej návrh súdnu ochranu.

2. Prostriedky ochrany osobnosti upravené v ust. § 13 Občianskeho zákonníka sa môžu uplatniť samostatne alebo kumulatívne, teda neuplatnenie práva na zadosťučinenie, resp. na upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie následkov týchto zásahov (§ 13 ods. 1), neznamená, že na splnenie zákonných podmienok nebude možné priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako sa mylne domnieva odporca.

3. Odvolací súd, poukazujúc na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, zhodne je toho názoru, že v prejednávanej veci vzhľadom na okolnosti prípadu,   časové súvislosti so stavbou   odporcu,   proti   ktorej   navrhovateľke   s   manželom   vzniesli   námietky po dodatočnom   stavebnom   povolení,   odporca   vyvesil   predmetný   bilbord,   čím,   ako   bolo rozhodnuté v priestupkovom konaní proti nemu, jej ublížil na cti tým, že ju urazil, sú tu predpoklady na aplikáciu st. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň dodáva, že ataky odporcu voči navrhovateľke, ktorými ju urazil, je potrebné posudzovať aj z toho aspektu, že ide o staršiu osobu, dôchodkyňu, keď v správaní k nej sa všeobecne očakáva náležitá úcta, slušnosť a ohľaduplnosť...

4. Zostávalo posúdiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho   zákonníka,   keď   navrhovateľka   nepovažovala   priznanú   náhradu   2.500   eur za dostatočnú a žiadala priznať 5.000 eur, na druhej strane odporca nepovažoval priznanie náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   za   neopodstatnené,   keďže   navrhovateľka nepreukázala,   že   ide   o   prípad   obzvlášť   závažného   konania,   v   dôsledku   ktorého   došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti.

Rozhodnutie   okresného   súdu   je   aj   v otázke   výšky   náhrady   za   nemajetkovú   ujmu správne...

Z uvedených dôvodov účastníkmi konania uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) – nesprávne skutkové závery a podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – nepsrávne   právne   posúdenie   (nesprávna   aplikácia   a výklad   ustanovení   §   11   a   §   13 Občianskeho zákonníka), odvolací súd nezistil, a preto rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.“.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   sťažnostných   námietok   sťažovateľa   preskúmaním napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že   ho   nemožno   považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu   ochranu   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   pretože,   ako   bolo   uvedené, označené   právo   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu   v   konaní. Keďže   ústavný   súd   nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   týmto   rozhodnutím   a   porušením   základných   práv   sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013