znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 240/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Daňového   úradu   Košice   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9818301/1/393854/2012 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojich základných práv čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Daňového úradu   Košice   (ďalej   aj   „daňový   úrad“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9818301/1/393854/2012 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vyzvala podaním z 23. novembra 2011 (označeným   ako „Výzva   na   odstránenie   prekážky   v   postupe   daňového   úradu“)   bývalý Daňový   úrad   Kráľovský   Chlmec   (v   súčasnosti   Daňový   úrad   Košice,   kontaktné   miesto Kráľovský   Chlmec)   na   odstránenie   prekážky   zapríčinenej   podľa   nej   jeho   nesprávnym a nezákonným procesným postupom.

Sťažovateľka opisuje skutkový a právny stav v predmetnej veci uvádzajúc, že «P. M. V., M... ako spoločník a bývalý konateľ sťažovateľa udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú moc p. D. B.,... B., ktorá zahŕňala oprávnenie na zastupovanie daňového subjektu aj v daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený na ústnom pojednávaní konanom dňa 14. 6. 2011, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní pod č. 738/320/15306/2011/Kaš...

Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo O. (ďalej len o...). Po tom čo bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento   reagoval   oznámením,   v   ktorom   uviedol,   že   substitučné   plnomocenstvo   pre   O. neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času na daňový úrad doručená.

V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého „ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový subjekt,   aby   ich   podľa   jeho   pokynu   a   v   určenej   lehote   odstránil.   Súčasne   ho   poučí   o následkoch spojených s ich neodstránením, a to tým, že namiesto výzvy na predloženie plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota určená správcom dane v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) zaslal sťažovateľovi a O. len oznámenie o neakceptovaní substitučného plnomocenstva.».

Sťažovateľka zastáva názor, «že v uvedenom prípade išlo o odstrániteľný nedostatok, keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by zanikol   dôvod   pre   neakceptáciu   substitučného   plnomocenstva   udeleného   o.   Postupom daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.

Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených za sťažovateľa o., na ktoré opätovne reagoval len oznámeniami, v ktorých uviedol, že na podania nie je možné prihliadať, nakoľko boli podané neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ   si   dovoľuje   poukázať   aj   na   to,   že   takýto   postup   je   v   rozpore   aj   s „Metodickým   pokynom   Daňového   riaditeľstva   SR   k   zastupovaniu   na   základe plnomocenstva“ (vrátane doplnenia k tomuto pokynu), v ktorom je výslovne ustanovené nasledovné:

„Podanie urobené osobou, ktorá sa označila ako zástupca daňového subjektu bez preukázania   jej   oprávnenia   k   zastupovaniu,   je   potrebné   považovať   za   taký   nedostatok konania,   ktorý   je   možné   odstrániť.   Právne   významné   pre   posúdenie,   či   ide   o   takýto nedostatok konania je najmä to, či táto osoba podanie urobila za daňový subjekt ako jeho zástupca. V prípade, že je začaté daňové konanie na základe podania osoby, pričom táto osoba podanie urobila za iného ako jeho zástupca, t. j. neuplatňuje v konaní práva svojím menom, ale koná za zastúpeného, správca dane uplatni postup uvedený v § 20 ods. 9 zákona o správe daní. Z podania totiž musí byť zrejmé, kto ho podáva. Treba tým rozumieť nielen meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt, pri právnickej osobe jej obchodné meno a sídlo, ale aj skutočnosť, či podanie robí vo vlastnom mene alebo v zastúpení“.

Hoci   predmetný   metodický   pokyn   predstavuje   len   normatívnu   internú   inštrukciu, ktorá je záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický výklad ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý v kontexte so zásadou proporcionality sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu v daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.».

V nadväznosti na z pohľadu sťažovateľky nesprávny a nezákonný postup daňového úradu   jej   vznikla   ujma   v   tom,   že   jej   ďalšie   podanie,   ktorým   bolo   odvolanie   proti rozhodnutiu č. 738/230/19843/11/PekZ z 8. augusta 2011, ktoré podalo O. za sťažovateľku, bolo daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že bolo podané osobou na to nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“),   o   čom   bola   sťažovateľka   vyrozumená oznámením.

Sťažovateľka poukazuje na to, že «rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania postupoval daňový úrad striktne v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb., podľa   ktorého   „prvostupňový   orgán   odvolanie   zamietne,   ak   je   podané   osobou   na   to nepríslušnou“,   ako   aj   v   zmysle   vyššie   uvedeného   metodického   pokynu,   tento   postup neobstojí   vzhľadom   na   vyššie   uvedený   nezákonný   postup   daňového   úradu,   ktorý predchádzal podaniu odvolania, a preto ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie nemožno považovať za zákonný, nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo znamená, že z bezprávia právo nevzniká.».

Sťažovateľka   23.   novembra   2011   požiadala   o   odpustenie   zmeškania   lehoty   na podanie odvolania poukazujúc na podľa nej nezákonný postup daňového úradu a navrhujúc, aby jej podľa § 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. plynula odo dňa doručenia odpovede daňového úradu na výzvu 30-dňová lehota na podanie žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty spolu s odvolaním proti uvedenému rozhodnutiu.

Dňa 15. marca 2012 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie, ktorými daňový úrad nevyhovel jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania z dôvodu, že nedodržala 30-dňovú lehotu ustanovenú zákonom na podanie takejto žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty a v zákonnej 30-dňovej lehote neurobila aj zmeškaný úkon a navyše nepredložila ani existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty.

Daňový úrad ďalej argumentoval aj tým, že sťažovateľka mala „o zmeškaní lehoty na podanie odvolania preukázateľne vedomosť už v čase podania výzvy na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 25. 11. 2011, pričom svoje dispozičné právo v zmysle § 29 zákona č. 511/1992 Zb. využil až dňa 8. 2. 2012,   kedy   doručil   správcovi   dane   podanie,   z   obsahu   ktorého   vyplýva,   že   žiada   o odpustenie   zmeškanej   lehoty   na   podanie   odvolania   a   zároveň   v   rovnaký   deň   urobil   aj zmeškaný úkon. Z týchto skutočností podľa mienky daňového úradu vyplýva, že sťažovateľ nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie inštitútu podľa ust. § 13b zákona č. 511/1992 Zb., nepreukázal ani dôležité dôvody pre odpustenie zmeškanej lehoty a preto nie je možné zmeškanú lehotu odpustiť. Zároveň uviedol, že na odpustenie zmeškania lehoty daňový subjekt nemá právny nárok a je vždy na zvážení správcu dane posúdenie dôvodov zmeškania lehoty a následné rozhodnutie o žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Čo sa týka dôležitých dôvodov, na nepreukázanie ktorých sa daňový úrad v rozhodnutí taktiež odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nezaoberal.“.

Sťažovateľka tvrdí, že bolo zákonnou povinnosťou daňového úradu poskytnúť jej v danom   prípade   reálnu   možnosť   uplatniť   svoje   práva,   a   to   výzvou   na   odstránenie nedostatkov podania podľa § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., a namieta tiež postup a rozhodovanie   daňového   úradu   vo   veci   jej   žiadosti   o   odpustenie   zmeškania   lehoty. Sťažovateľka   zvolila   tento   postup   z   toho   dôvodu,   že   nemala   k   dispozícii   žiadne   iné dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. s výnimkou sťažnosti ústavnému súdu, podanie ktorej však v čase podania žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty nepovažovala za účelné, najmä vzhľadom na možnosť riešiť túto situáciu cez inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ktorý je nesporne v porovnaní   so   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   hospodárnejší   a   rýchlejší, a v neposlednom rade dáva samotnému daňovému úradu možnosť zvrátiť nezákonný stav spôsobený jeho pochybením.

Na základe predložených písomných podkladov sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že   v   skutkovo   a   právne   úplne totožnej   žiadosti   iného   daňového   subjektu   bolo   miestne príslušným   správcom   dane   (bývalým   Daňovým   úradom   Trebišov)   vyhovené.   Takýto postup,   navyše   bez   náležitého   odôvodnenia,   predstavuje   podľa   sťažovateľky   porušenie princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu.

Pokiaľ sťažovateľka využila svoje oprávnenie žiadať o odpustenie zmeškania lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb., chcela tým dosiahnuť stav, za ktorého by bol jej úkon, t.   j.   odvolanie   proti   dodatočnému   platobnému   výmeru,   posudzovaný   ako   uskutočnený v zákonnej lehote. Sťažovateľka zvolila tento postup z toho dôvodu, že nemala k dispozícii žiadne iné dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.

V   závere   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   ju   podáva „už v tomto štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry súdov neexistuje v kontexte ust. § 248 zákona č. 99/1963 Zb. a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutí   a   postupov   správnych   orgánov   podľa   §   247   a   nasl.   zákona   č. 99/1963 Zb., čo by v prípade, ak by konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty (ktorú sťažovateľ podal súčasne s touto sťažnosťou na Krajský súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, za súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v § 53 ods. 2 (správne   má byť ods.   3, pozn.) zákona č.   38/1993 Z.   z.   a   sťažovateľ by tým   prišiel o akúkoľvek   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   a   nápravy   nezákonného   postupu   a rozhodovania daňového úradu ako porušovateľa jeho základného práva a slobody. Súčasné podanie   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   všeobecným   súdom   v   správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ za jediný možný postup,   v rámci ktorého bude vylúčená možnosť,   že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46.   ods.   1   a   2   a   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom porušovateľa   a   jeho   rozhodnutím   č.   9818301/1/393817/2012   zo   dňa   7.   3.   2012   a rozhodnutím č. 9818301/1/393854/2012 zo dňa 7. 3. 2012 porušené boli.

Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9818301/1/393854/2012 zo dňa 7. 3. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom daňového úradu v konaní vedenom pod sp. zn. 9818301/1/393854/2012 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2012.

Sťažovateľka   súčasne   s   touto   sťažnosťou   podala   krajskému   súdu   žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia daňového úradu (správneho orgánu) podľa   §   247   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   čo   odôvodnila obavou o zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ako aj tým, že neexistuje jednoznačný   záver   o   tom,   či   napadnuté   rozhodnutie   daňového   úradu   je   preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   túto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na   konanie   o   nich.   Ústavný   súd   sa   pri   zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov   upravujú ustanovenia § 247 a nasl. OSP.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade pred právomocou ústavného súdu existuje iný (všeobecný) súd, ktorý je v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky, a preto sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods.   2   a   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011)].

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012