znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 240/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., N., a M. T., N., zastúpených advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 9/2011 z 22. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. a M. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011 doručená sťažnosť P. H., N., a M. T., N. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 9/2011 z 22. februára 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: «V predmetnej veci sme boli odsúdení Vojenským obvodovým súdom Bratislava pod sp. zn. 1 T 30/2007 z 3. 4. 2008 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 24/2008 z 10. 09. 2008 pri uznaní viny podľa § 326 ods. 1 písm. a) k § 20 Tr. zák.   k   trestu   24   mesiacov   OS/PO   na   42   mesiacov   a   boli   sme   solidárne   zaviazaní k náhrade škody 3500.-Sk.

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 5 Nt 10/2010 z 4. 11. 2010 vyššie uvedené rozhodnutia v rámci konania o našom návrhu na povolenie obnovy konania zrušil a vec vrátil v zmysle § 400 ods. 2 Tr. por. prokurátorovi do prípravného konania.

Krajský súd v Bratislave v dôsledku sťažnosti vojenského obvodového prokurátora, rozhodnutím 4 Tos 9/2011 z 22. 2. 2011 uvedené rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zrušil a náš návrh zamietol.

Máme za to, že uvedeným konaním Krajský súd v Bratislave porušil naše práva dané nám Ústavou SR i medzinárodnou právnou úpravou, ktorú sa SR zaviazala akceptovať a to v práve na spravodlivý proces,   najmä v oblasti práva efektívneho uplatnenia obhajoby v podobe vykonania navrhovaných dôkazov, ktoré môžu mať významný a rozhodujúci vplyv na rozhodnutie v merite veci o vine a treste.

V konaní pred Okresným súdom Bratislava I v návrhu na povolenie obnovy konania sme takýto dôkaz, predtým súdu neznámy, predložili...

...   až   po   právoplatnom   odsúdení,   sme   pri   dôkladnom   rozbore   všetkých   okolností prípadu   zistili   určité   časové   nezrovnalosti   v   tvrdeniach   poškodeného   a   preto   sme   sa rozhodli jeho verziu, v súlade s údajmi ním tvrdenými vo viacerých výpovediach podrobiť časovej analýze tak, že sme celý popis udalosti podľa toho ako to popisoval poškodený, natočili na videokameru.

Z takto vykonanej previerky jeho výpovede na mieste činu je úplne zrejmé, že čas, ktorý poškodený popisuje ako potrebný na realizáciu svojej vtedajšej údajnej činnosti je podstatne kratší čas, než ten, za ktorý sa ním popisovaná vtedajšia činnosť v skutočnosti dala zrealizovať...

Je teda zrejmé, že pokiaľ odsúdení získali dôkaz spochybňujúci tvrdenie poškodeného majúci   rozhodujúci   význam   pri   posudzovaní   ich   viny,   pričom   tento   dôkaz   je zadokumentovaný na nosiči, z ktorého je možné zistiť všetky potrebné údaje za akých bol dôkaz realizovaný, pričom sa jedná o dôkazný prostriedok, ktorý je upravený aj trestným poriadkom   v   §   158   s   názvom   previerka   výpovede   na   mieste   činu   a   z   tohto   dôkazu, vyhotoveným a predloženým odsúdenými jednoznačne vyplýva, že časové údaje uvádzané poškodeným pri   konfrontovaní s tvrdeniami   poškodeného o priebehu deja,   ktoré   urobil v rámci trestného konania, si navzájom odporujú, tak potom sa jedná o nový dôkaz, ktorý v pôvodnom konaní súdu bol neznámy. Pritom tento dôkaz môže je zásadného významu pri rozhodovaní   o   merite   veci   a   obnova   konania   mala   byť   povolená,   lebo   tento   dôkaz spochybňuje hodnovernosť jediného priameho svedka udalosti...

Je zjavné, že nepripustením nového dôkazu, ktorý objektívne spochybnil doterajšie závery súdov, ktorým bol tento dôkaz do jeho predloženia v rámci návrhu na povolenie obnovy konania neznámy a mohli sa teda dopustiť omylu a nesprávneho hodnotenia, ako to uviedol aj KS Bratislava v napadnutom rozhodnutí, došlo k tomu, že súdy sa riadili takými závermi, ktoré boli do takej miery neodôvodnené, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis I. US 115/2, I. US 12/05, I.US 382/06, I.US 88/07), keď nerešpektovali princíp rovnosti účastníkov konania vo forme práva predkladať v konaní zákonným spôsobom vykonané dôkazy dôležité pre rozhodnutie v merite veci samej... Ťažiskom neústavnosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave je v tomto prípade nerešpektovanie zásady rovnosti účastníkov konania, následkom nerešpektovania ktorej by mala   byť   sankcia   procesnoprávneho   charakteru   v   podobe   zrušenia   tohto   neústavného rozhodnutia.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„I.   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodnutím   4   Tos   9/2011   z   22.   2.   2011   porušil základné práva sťažovateľov v čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania podanej sťažovateľmi.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 9/2011 z 22. 02. 2011 sa zrušuje.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľom trovy spojené s ich právnym zastupovaním.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovatelia namietali, že po právoplatnom odsúdení za trestnú činnosť predložili Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) dôkaz, ktorý dosiaľ nebol známy a ktorý   podľa   ich   názoru   bol   spôsobilý   odôvodniť   iné   rozhodnutie   v ich   trestnej   veci. Okresný súd ich návrhu vyhovel, ale krajský súd rozhodnutie okresného súdu o povolení obnovy   konania   aj   napriek   existencii   takéhoto   dôkazu   zrušil   a návrh   sťažovateľov na povolenie obnovy konania zamietol. V tejto súvislosti sťažovatelia vyslovili názor, že krajský súd sa riadil takými závermi, ktoré je potrebné označiť ako neodôvodnené a zároveň ako také, ktoré popierajú hlavný zmyslel Trestného poriadku v tých ustanoveniach, ktoré sa dotýkajú   postupu   všeobecného   súdu   pred   povolením   obnovy   konania.   Okrem   toho   sa sťažovatelia domnievali, že takým spôsobom sa krajský súd dopustil aj porušenia zásady rovnosti v konaní. Sťažovatelia tvrdili, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 9/2011 z 22. februára 2011 porušil ich základné práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej   osobe   právoplatným   rozsudkom,   právoplatným   trestným   rozkazom   alebo právoplatným   uznesením,   možno   v trestnom   stíhaní   tej   istej   osoby   pre   ten   istý   skutok pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa   §   393   ods.   2   Trestného   poriadku   pred   povolením   obnovy   konania   možno na zaistenie dôkazného materiálu alebo na zaistenie osoby obvineného vykonávať úkony len v medziach ustanovení tohto dielu.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava (ďalej len „vojenský   súd“)   sp.   zn.   1   T   30/2007   z 3.   apríla   2008   v spojení   s uznesením   Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 24/2008 z 10. septembra 2008 boli sťažovatelia právoplatne   odsúdení   za   prečin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   formou spolupáchateľstva podľa § 326 ods. 1 a § 20 Trestného zákona, za čo im boli uložené tresty odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 42 mesiacov.

Obaja   sťažovatelia   podali   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   odvolávajúc sa na dôkaz, ktorý dosiaľ nebol príslušným súdom známy a ktorý   podľa ich názoru bol spôsobilý ovplyvniť iné rozhodnutie vo veci samej. Ako dôkaz predložili videonahrávku, ktorú sami vyhotovili a ktorá bola akousi previerkou výpovede poškodeného na mieste činu. Videonahrávka   mala   zachytávať   činnosti   poškodeného   v súvislosti   s nimi   spáchanou trestnou činnosťou. Podľa názoru sťažovateľov bola jasným dôkazom toho, že poškodený nemohol v časových intervaloch, ktoré vo svojej výpovedi uviedol, uskutočniť uvádzané činnosti, a teda zaplatiť platobnou kartou na čerpacej stanici, následne uskutočniť rozhovor so sťažovateľmi (policajtmi) a vybrať finančnú hotovosť z bankomatu na mieste odlišnom od čerpacej stanice, ktorú mal následne odovzdať sťažovateľom.

Okresný súd ako súd nástupnícky (po zrušení vojenských súdov) v zmysle § 567d ods. 1 Trestného poriadku uznesením sp. zn. 5 Nt 10/2010 zo 4. novembra 2010 povolil obnovu konania vedeného pôvodne na vojenskom súde pod sp. zn. 1 T 30/2007, rozsudok tohto súdu, ako aj súdu druhého stupňa zrušil a vec vrátil prokurátorovi do prípravného konania.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť vojenský obvodný prokurátor, ktorý argumentoval tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nezákonné, pretože okresný súd nesprávne   vyhodnotil   dôkaznú   situáciu   z hľadiska   podmienok   obnovy   konania   a že   si nekriticky   osvojil   tvrdenia   sťažovateľov   bez   toho,   aby   náležitým   spôsobom   posúdil materiálnu stránku predloženého návrhu, súčasťou ktorého mal byť „nový dôkaz“.

O sťažnosti   vojenského   obvodného   prokurátora   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 4 Tos 9/2011 z 22. februára 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a návrh sťažovateľov na povolenie obnovy konania zamietol.

V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd konštatoval: „Skutočnosťou súdu skôr neznámou, sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por.

Treba predovšetkým poukázať na to, že v konaní o povolenie obnovy konania zákon nedáva súdu možnosť skúmať ani posudzovať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní a to ani   z   hľadiska,   či   sa   súd   pri   rozhodovaní   vyrovnal   so   všetkými   okolnosťami   prípadu a obhajobou obvineného. Ide vždy len o zistenie a posúdenie, či vyšli najavo také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi   známymi   súdu   už   predtým,   mohli   viesť   k   novým   výrokom   než   v   pôvodnom rozhodnutí. Za nové pritom možno považovať len také skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh týka.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní, v ktorom bolo vydané pôvodne   rozhodnutie   obsiahnutý   v   spise,   uplatnený   procesnou   stranou,   alebo   nebol vykonaný.

Z podaného návrhu na obnovu konania vyplýva, že odsúdení práp. P. H. a ppráp. M. T.   namietajú   skutkové   zistenia   súdu   v   pôvodnom   konaní,   a   to   hodnotenie   výpovede poškodeného   M.   R..   Výpoveď   označili   za   nevierohodnú,   čo   podľa   nich   potvrdzuje videozáznam z rekonštrukcie, ktorú si vykonali.

Samotnou výpoveďou poškodeného sa už zaoberal odvolací súd, ktorému obhajobné prednesy   odsúdených   boli   známe.   Vyšší   vojenský   súd   v   Trenčíne   uznesením   zo   dňa 10. 09. 2008   sp.   zn.   2 To   24/2008   podrobne   rozobral   výpoveď poškodeného vo svojom rozhodnutí a odvolanie obžalovaných práp. P. H. a ppráp. M. T. zamietol.

Ak   odsúdení   na   základe   vlastných   posudkov   dospeli   k   záveru,   že   poškodený nevypovedal pravdu,   táto   skutočnosť   nie   je dôkazom,   pre ktorý by bolo možné povoliť obnovu konania. Ide len o posúdenie, či poškodený mohol alebo nemohol za určitý čas stihnúť prejsť určitý časový úsek a následne komunikovať s policajnou hliadkou. Úvahy, ktoré v tejto súvislosti uviedol v sťažnosti okresný prokurátor si osvojil aj krajský súd a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Je potrebné naviac poznamenať, že dôvodom na povolenie obnovy konania nie je ani omyl súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie nie je dôvodom na povolenie obnovy konania.

Je preto zrejmé, že skutočnosti, ktorými sa argumentuje v návrhu odsúdených na povolenie obnovy konania, ktoré si nesprávne osvojil prvostupňový súd, nemožno považovať za nové skutočnosti v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por.“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08, III. ÚS 133/09).

Vychádzajúc   z citovanej   judikatúry,   z obsahu   námietok   sťažovateľov,   ako   aj z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnuté rozhodnutie treba kvalifikovať ako ústavne konformné.

Druhostupňový súd pridržiavajúc sa ustanovení Trestného poriadku argumentoval tým,   že   sťažovateľmi   predkladaný   dôkaz   (videonahrávka)   nemožno   pokladať   za   nový dôkaz,   ktorý   by   nebol   predtým   príslušnému   súdu   známy.   Krajský   súd   konštatoval,   že sťažovatelia   spochybňovali   vierohodnosť   výpovede   poškodeného,   o čom   podľa   nich svedčila aj nimi vyhotovená videonahrávka. Tým podľa názoru krajského súdu sťažovatelia spochybňovali hodnotenie dôkazov v pôvodnom trestnom konaní. Na základe toho potom krajský   súd   dospel   k záveru,   že   samotný   názor   sťažovateľov   o tom,   že   poškodený v pôvodnom konaní nevypovedal pravdu, nie je dôvodom na postup podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a presvedčivým spôsobom predstavil svoje myšlienkové pochody, ako aj povahu a charakter dôkazu predloženého sťažovateľmi. Ten nepovažoval za nový dôkaz, ktorý by nebol predtým príslušným súdom známy a ktorý by mohol privodiť iné rozhodnutie vo veci. Krajský súd konštatoval, že argument sťažovateľov o opodstatnenosti povolenia obnovy konania je potrebné vnímať len ako prejav ich nespokojnosti s hodnotením dôkazov v pôvodnom trestnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že dôvodom na povolenie obnovy konania nie je ani omyl pri hodnotení dôkazov a ani ich nesprávne hodnotenie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   tvrdenia   krajského   súdu   o neexistencii skutočností   a dôkazov,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľov, je potrebné považovať za dostatočné a vzhľadom na okolnosti celého prípadu aj za relevantné.

Ústavný   súd   nezistil,   aby   pri   odôvodnenosti   záverov   krajského   súdu   o tom,   že sťažovateľmi predkladaný dôkaz nie je podkladom na postup podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, bolo možné uvažovať o porušení ich základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ani samotná skutočnosť, že krajský súd sa na rozdiel od okresného súdu stotožnil s tvrdeniami vojenského obvodného prokurátora o nesplnení predpokladov na povolenie obnovy konania, ešte neznamená, že druhostupňový súd uprednostnil názory obžaloby oproti záujmom sťažovateľov (odsúdených).

Rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich rovnosť   je   potom   priliehavejšie   vyjadriteľná   ako   zásada   rovnosti   zbraní   tvoriaca   prvok spravodlivého   súdneho   konania   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53).

Vychádzajúc   z citovanej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   s ktorou korešponduje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu, ako aj zo skutkových zistení dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia v záujme dosiahnuť povolenie obnovy konania predložili okresnému súdu dôkaz, o ktorom sa domnievali, že je spôsobilý vyvolať postup podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Okresný súd a krajský súd sa týmto dôkazom riadne zaoberali, svoje závery odôvodnili, pričom   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   nestotožnil   s tvrdeniami   sťažovateľov,   ale s argumentmi   antagonistickej   procesnej   strany,   nemôže   zakladať   dôvod   na   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 9/2011 z 22. februára 2011 došlo aj k porušeniu ich základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že tieto sťažovatelia nijakým spôsobom   neodôvodnili.   Sťažovatelia   nepredstavili   žiadne   relevantné   argumenty   o tom, akým spôsobom sa mal krajský súd dopustiť porušenia tohto základného práva.

Sťažovatelia   v sťažnosti   súčasne   namietali,   že   napadnutým   uznesením   krajského súdu došlo aj k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že v prípade konania o povolenie obnovy konania príslušný všeobecný súd nerozhoduje o vine a treste dotknutej osoby, ale rozhoduje len o otázke, či   nový dôkaz, ktorý   dosiaľ nebol súdu   známy, je spôsobilý privodiť   iné rozhodnutie o vine alebo treste. Vzhľadom na to, že pri takomto druhu konania príslušný všeobecný súd bezprostredne nerozhoduje o osobnej slobode dotknutej osoby, nemôže sa dopustiť porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť sťažovateľov   je   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   bolo   potrebné   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011