znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 240/2010-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti JUDr. F. J., CSc., T., zastúpeného JUDr. G. M., PhD., pre porušenie jeho základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. F. J., CSc., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Trenčíne   j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   F.   J.,   CSc.,   trovy právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet Advokátskej kancelárie G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III.   ÚS   240/2010-10   z   22.   júna   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   F.   J.,   CSc.,   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr. G.   M.,   PhD.,   v   ktorej   namietal   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako advokátovi mu bola uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 4 T 62/2008-144 z 1. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť   2.   januára   2009,   priznaná   odmena   a   náhrada   za   poskytovanie   služieb v rámci   povinnej   obhajoby.   Pretože   Okresný   súd   Trenčín   mu   priznanú   odmenu   riadne a včas neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R, B., návrh na vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sudcovia Okresného súdu Trenčín   vyslovili,   že   sa   cítia   byť   zaujatí.   Krajský   súd   preto   rozhodol,   že   sudcovia Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v danej veci, a prikázal ju na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu   Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd). Okresný súd uznesením č. k. 5 Er/43/2010-16 z 3. februára 2010 žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že výkonu   rozhodnutia   podľa   osobitných   predpisov   nepodliehajú   prostriedky   zo   štátneho rozpočtu ani z rozpočtu Európskej únie, a keďže účty okresných súdov sú vedené v justičnej pokladnici, sú priamo napojené na štátny rozpočet, a preto nie je možné vykonať exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Sťažovateľ sa proti rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010 rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   pokiaľ   povinnou   osobou   je   štátna rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 278/1993 Z. z.“) a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z. z.“) nie je prípustné vykonať.

Sťažovateľ   tvrdí,   že s jeho argumentáciou   uvedenou   v odvolaní   sa   odvolací   súd nevysporiadal ani sa s sa ňou nezaoberal. Svoje presvedčenie o neústavnosti rozhodnutia krajského súdu zdôvodňuje takto:

«Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu došlo podľa sťažovateľa uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/65/2010 z 31. 03. 2010 a uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn 5 Er/43/2010-16 z 03. 02. 2010 v prvom rade k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.   Rozhodnutia   všeobecných   súdov   v   predmetnej   veci.   ktorými   sa   nevydalo poverenie   na   vykonanie   exekúcie   znamenajú   vo   svojich   dôsledkoch   denegatio   iustitiae (odopretie   spravodlivosti),   pretože   v   hrubom   rozpore   so   zákonom   sa   Okresnému   súdu Trenčín priznala absolútna exekučná imunita.

Pri   rozhodovaní   o   vydaní,   či   nevydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nie   je podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny exekútor   až   neskôr.   Skutočnosť,   že   prakticky   nemožno   siahnuť   na   finančné   prostriedky súdov   uložené   na   účtoch   v   štátnej   pokladnici,   neznamená,   že   by   sa   exekúcia   nedala uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo z uvedených uznesení súdov.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   uvádzanými   uzneseniami   došlo   aj   k   porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, resp. obdobného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými ustanoveniami je chránený aj nárok ex offo obhajcov na výplatu priznaných trov právneho zastúpenia. Z toho vyplýva, že tohto nároku je možné sa domáhať pred súdom a že ex offo obhajcovi musí byť priznaná plnohodnotná súdna alebo iná právna ochrana.

Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex offo   obhajcov,   týkajúcich   sa   už   právoplatne   priznaných   trov   právneho   zastúpenia   stali práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že práva   priznávané   dohovorom   musia   byť   právami   reálnymi   a   účinnými   a   že   teda   ich obsahové   a   významové   „vyprázdnenie“   či   už   v   dôsledku   konania,   resp.   nekonania normotvorcu   alebo   v   dôsledku   konania,   resp.   nekonania   orgánu   aplikácie   práva   je v rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.

V širšom chápaní predstavuje ústavnoprávna súvislosť danej problematiky aj kontext práva   na   súdnu   ochranu   osôb,   ktoré   sú   priamymi   beneficientmi   právnej   pomoci, poskytovanej   ex   offo   obhajcami.   Trvalé   ignorovanie   základných   majetkových   nárokov advokátov zo strany štátu totiž nezasahuje iba do ich práv, ale súčasne je hrozbou pre dostupnosť kvalitnej, resp. akejkoľvek ex offo obhajoby.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil tento nález: „Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa JUDr. F. J., CSc. na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pokojne užívať svoj majetok upravené v čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/65/2010 z 31. 03. 2010 a uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 5 Er/43/2010-16 z 03. 02. 2010 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   Trenčín   sp.   zn. 19CoE/65/2010 z 31. 03. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znova konal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J., CSc. narodeného..., trvalo bytom T. advokátskej kancelárii G., s. r. o., vo výške 303,31 € na účet právneho zástupcu, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním č. Spr 238/10 doručeným ústavnému súdu 12. júla 2010, v ktorom uviedol:

«Ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje odvolaciemu súdu, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedziť sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd len na zdôraznenie správnosti v danej vecí uviedol, prečo je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne,   t.   j.   z   akých   dôvodov   súd   prvého   stupňa   správne   zamietol   žiadosť   súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tieto dôvody odvolací súd videl v tom, že povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia, vykonávajúca správu majetku štátu   a so svojimi   príjmami a   výdavkami   je zapojená   na štátny rozpočet.   Poukázal na ustanovenie § 18a ods. 1, 2 zákona č. 278/1993 Z. z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z.. Sťažovateľ   JUDr.   F.   J.,   CSc.   v   sťažnosti   podanej   na   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   vytýka   odvolaciemu   súdu,   že   „s   argumentáciou   sťažovateľa   v   odvolaní   sa odvolací súd nevysporiadal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že sa ňou nezaoberal zámerne“.

Odvolací   súd   v   danej   veci   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   v   zmysle   Občianskeho súdneho poriadku s použitím ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a ide len o subjektívny pocit účastníka konania, že odvolací súd sa zámerne nevyporiadal s jeho argumentáciou v odvolaní. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, odvolací súd je toho názoru, že k porušeniu z jeho strany nedošlo, nakoľko rozhodoval podľa platných zákonných ustanovení, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal.

S poukazom na uvedené navrhujem predmetnú sťažnosť zamietnuť.»

Súčasne   predseda   krajského   súdu   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania. Podobne   sťažovateľ   oznámil, že   netrvá   na ústnom   pojednávaní o   prijatej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo k   inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho,   že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s   jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. a § 18a ods. 1 a 2 zákona č. 278/1993   Z.   z.   Rozsudok   odvolacieho   súdu   trpí   podľa   sťažovateľa   ústavnoprávnym deficitom aj z dôvodu, že sa vo svojom odôvodnení adekvátne nevysporiadal so všetkými dôvodmi a argumentmi uvedenými sťažovateľom v odvolaní.

Podľa § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie.   Hnuteľný   majetok   a   nehnuteľný   majetok   obstaraný   z   prostriedkov   poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov, s výnimkou výkonu rozhodnutia na majetok obstaraný z prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.

Podľa § 18a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. na majetok štátu v správe správcu uvedeného   v   §   1   ods.   1   nemožno   uskutočniť   výkon   rozhodnutia,   konkurzné   konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 zákona sa ustanovenie odseku   1   nevzťahuje   na   výkon   rozhodnutia   prikázaním   pohľadávky   odpísaním   z   účtu v banke, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis.

Ústavný   súd   skúmal   možné   porušenie   sťažovateľom   označených   práv.   Zisťoval najmä,   či   všeobecné   súdy   v   napadnutom   rozsudku   interpretovali   príslušné   ustanovenia v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu, ktorý svoje rozhodovanie založil na tomto právnom názore:

„V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe uznesenia Okresného   súdu   Trenčín   zo   dňa   11.   12.   2008,   č.   k.   4T/62/2008-144,   ktorým   bola oprávnenému priznaná uplatnená odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 9.293,20 Sk. Vyplýva z návrhu na vykonanie exekúcie, že povinný, ktorým je Okresný súd Trenčín, si svoju povinnosť, vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia, dobrovoľne nesplnil.

V prípade, pokiaľ je poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydané, vydané poverenie exekútora oprávňuje na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie pohľadávky oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov povinného. Nie každý majetok možno exekúciou postihnúť. Z exekúcie je totiž vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať režimu exekučného konania. Obmedzenie exekúcie môže vyplynúť z Exekučného poriadku, ale aj z osobitných zákonov.

Pokiaľ   povinnou   osobou   je   štátna   rozpočtová   organizácia,   vykonávajúca   správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je zapojená na štátny rozpočet tak, ako tomu je v danom prípade, odvolací súd súhlasí s tým, že exekúciu za použitia ust. § 18a ods. 1, 2 zákona č. 278/1993 Z. z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je prípustné vykonať. Dôvodne preto okresný súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia zamietol.“

Ústavný súd vychádza zo zásady, že právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)   stať sa   účastníkom   konania so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii   sa   musí   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane,   ak   splní   predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu   tohto   základného   práva   vyžaduje,   aby   všeobecný   súd   konal objektívne,   vylúčil náhodné   alebo   svojvoľné   uplatnenie   zákonných   možností   na   rozhodnutie   a   ak   prijme rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   rozhodnutím   všeobecných   súdov o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie priznali súdy povinnému   subjektu   úplnú   exekučnoprávnu   imunitu.   Túto   skutočnosť   odôvodnili ustanovením § 18a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných zákonných   ustanovení   sa   vzťahuje nie   na   príslušný   subjekt,   ale na   konkrétny   majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo   úplne   nevylučuje   možnosť   existencie   majetku,   ktorý   zo   zákona   nie   je   vylúčený   z exekúcie.

Prvostupňový   ani odvolací   súd   nevzali   na   zreteľ,   že   je na   exekútorovi   zvoliť   si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku (vecí,   práv   a   pohľadávok),   ktoré   sú   podľa   príslušných   právnych   predpisov   vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne (skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti (veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. a § 18a zákona č. 278/1993 Z. z.

Súdy   v   tomto   prípade   svojimi   rozhodnutiami   úplne   a   v   celom   rozsahu   vylúčili možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   mu   neposkytli   možnosť   byť v konkrétnom prípade účastníkom konania.

Ústavný   súd   na   základe   skutočností,   ktoré   mal   k   dispozícii,   dospel   k   záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého sa krajský súd dopustil aj   tým,   že   svoje   potvrdzujúce   rozhodnutie   dostatočne   neodôvodnil.   Obsah   odvolania sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyžaduje   podrobnejšie   sa   vysporiadať v odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   s   jednotlivými   odvolacími   námietkami,   ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci.

Podľa názoru ústavného súdu môže odvolací súd využiť postup podľa § 219 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   len   v   tom   prípade,   ak   odvolacie   námietky   týkajúce   sa právneho posúdenia veci sú totožné s dôvodmi návrhu na začatie konania, prípadne ak takéto   námietky   obsiahnuté   v   odvolaní   už   účastník   konania   uplatnil   v   priebehu prvostupňovej fázy konania a prvostupňový súd na ne nereagoval požadovaným spôsobom. Vzhľadom   na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   v   okolnostiach   posudzovaného prípadu   neboli splnené podmienky   na tak stručné   odôvodnenie,   aké využil   krajský   súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, len ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V posudzovanom prípade ústavný súd vyslovil, že zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu ústavnoprocesného princípu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy, preto v spojení s ich porušením konštatuje aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoE/65/2010 z 31. marca 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 19 CoE/65/2010 z 31. marca 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku). Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   určil   ústavný   súd   v   zmysle   §   11   ods.   2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov. Pozostávajú z náhrady za dva úkony právnych služieb zo strany advokátky, a to za prevzatie a   prípravu   zastupovania a za spísanie sťažnosti.   Odmena za   každý   z týchto   úkonov je 120,23 €. Režijný paušál je dvakrát po 7,21 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou DPH, zvyšuje sa celková odmena 254,88 € o 19 % daň z pridanej hodnoty, t. j. o 48,43 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto celkovú sumu 303,31 € (bod 3 výroku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010