znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 240/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ľ.   K.   a Z.   K.,   obaja bytom L.,   zastúpených   advokátom JUDr. P. M., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Cdo 19/2008 z 30. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. a Z. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2009 doručená sťažnosť Ľ. K. a Z. K., obaja bytom L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. M., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 19/2008 z 30. marca 2009.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   odporcami   v konaní   o zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C/46/2002. Rozsudkom okresného súdu zo 16. januára 2007 boli   zaviazaní   zaplatiť   žalovanú   istinu   s príslušenstvom   a trovy   konania.   Na   základe odvolania sťažovateľov rozhodoval o opravnom prostriedku Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 9 Co/105/2007 z 10. júla 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu   vo výroku,   ktorým   boli   sťažovatelia   zaviazaní zaplatiť žalobcovi   sumu 174 839 Sk, a tiež vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Odvolací súd zmenil rozhodnutie   prvostupňového   súdu   vo   výroku,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o úrokoch z omeškania.   Sťažovatelia   podali   proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   tento potvrdil výrok rozsudku prvého stupňa zaväzujúci odporcov zaplatiť žalovanú istinu a trovy prvostupňového   konania,   dovolanie.   Prípustnosť   dovolania   odôvodnili   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 19/2008   z 30.   marca   2009   dovolanie   sťažovateľov   odmietol   s odôvodnením, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Týmto rozhodnutím boli podľa sťažovateľov „porušené práva sťažovateľov zaručené článkom 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to z toho dôvodu, že sa Najvyšší súd nezaoberal dôvodmi   dovolania   zákonným   spôsobom,   ale   v   odôvodnení   určil   sám   dovolací   dôvod sťažovateľov“.

V sťažnosti je ďalej uvedené: „Sťažovatelia v dovolaní uviedli ako dovolací dôvod skutočnosť, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v tom zmysle, že sa odvolací súd nezaoberal v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 všetkými dôvodmi a celým rozsahom odvolania.

Takýto postup Krajského súdu nemôže byť, podľa nášho názoru, vyhodnotený ako námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože sa jedná o procesný postup súdu pri rozhodovaní o odvolaní.

Sme   toho   názoru,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zaručené   v   uvedených ustanoveniach Ústavy SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňa aj právo na zákonné posúdenie akéhokoľvek podania resp. návrhu a v zmysle uvedeného, je podľa nášho názoru, neprípustné, aby sa akýkoľvek súd nezaoberal podaním účastníka konania v celom jeho rozsahu.

Podaním   zo   dňa   17.   4.   2008   sťažovatelia   doručili   Najvyššiemu   súdu   SR   jeho rozsudok sp. zn.: 1 Cdo 235/2006, 1 Cdo 239/2006, v ktorom v rámci dovolania rozhodol v obdobnej veci. Sme toho názoru, že v právnom štáte sa od súdu očakáva, že právnu úpravu, ktorá sa nezmenila, uplatní rovnako v rovnakých veciach.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   Najvyšší   súd   mal   rovnakým   spôsobom   rozhodnúť aj o dovolaní sťažovateľov.“

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Právo sťažovateľov Ľ. K. a manželky Z.   K., obaja bytom L. na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 3. 2009, sp. zn.: 3 Cdo 19/2008.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 30. 3. 2009, sp. zn.: 3 Cdo 19/2008.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť   sťažovateľom   Ľ.   K. a manželke Z. K., obaja bytom L. trovy právneho zastúpenia v čiastke 233,90 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. M.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Ústavný   súd   preskúmal   sťažovateľmi   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu, ako aj   ostatné   prílohy   podania.   Z podania   a jeho   príloh   vyplynulo,   že   najvyšší   súd po preskúmaní dovolacieho dôvodu sťažovateľov usúdil, že v prípade sťažovateľov nedošlo k procesným vadám odvolacieho konania a že námietky dovolateľov sa v skutočnosti týkajú právneho   posúdenia   veci,   ktoré   však   nezakladá   samo   osebe   prípustnosť   dovolania. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„Treba   zdôrazniť,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce   považované za relevantný   dovolací   dôvod   (viď   §   241   ods.   2   písm.   c)   O.   s.   p.),   samo   o   sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby námietky dovolateľov o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 636 Občianskeho zákonníka boli opodstatnené (dovolací súd ich z tohto aspektu   neposudzoval),   nimi   vytýkaná   skutočnosť   by   mohla   mať   za   následok   vecnú nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nebola   by   ale   spôsobilá   založiť   prípustnosť   ich dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, by preto prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné   prípustné   (o   taký   prípad   ale   v   prejednávanej   veci   nešlo).   Keďže   dovolanie odporcov nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

K námietkam odporcov, že odvolací súd založil rozhodnutie na dôkazoch nesprávne vyhodnotených, dovolací súd uvádza, že nesprávne hodnotenie dôkazov nieje vadou konania v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   Súd   neodníme   účastníkovi   možnosť   pred   ním   konať   tým,   že nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť prípustnosť dovolania nezakladá.

Aj k námietke odporcov, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení,   treba   uviesť,   že   nimi   tvrdená   vada   (ak   k   nej   došlo)   by   mala   povahu   (len) tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), nezakladá ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Pokiaľ odporcovia dovolaním napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, smeruje ich opravný prostriedok proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (viď § 239 ods. 3 O. s. p.). V súvislosti s tým treba pripomenúť, že procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporcov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal v tejto časti napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   v dovolacom   konaní,   t.   j.   v konaní, v ktorom   sa   na   základe   mimoriadneho   opravného   prostriedku   domáha   ochrany pred dovolacím   súdom   z dôvodov,   ktoré   výslovne   upravuje   procesné   právo.   Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Ak účastník   konania   splní   predpoklady   vyžadované   zákonom   na   poskytnutie   ochrany v mimoriadnom   opravnom   konaní,   všeobecný   súd   mu   túto   ochranu   musí   poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní.

V sťažovateľmi napadnutom dovolacom konaní najvyšší súd vychádzajúc z dôvodov dovolania   označených   sťažovateľmi   preskúmal   jeho   prípustnosť   z hľadiska   ustanovenia § 237   písm.   f)   OSP,   podľa   ktorého   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.   Sťažovatelia   naplnenie tohto   dôvodu   odôvodnili   tým,   že súd   sa   nezaoberal   ich tvrdeniami o spôsobe určenia ceny diela (či bola v zmluve o výstavbe domu cena diela stanovená rozpočtom alebo odhadom) a o spôsobe vyúčtovania prác (či žalobca indexoval nielen práce, ale aj materiál).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   uviedol,   že   odňatím   možnosti   konať   pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu jeho procesných   oprávnení.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v posudzovanom   prípade   nešlo o procesnú vadu, ale o právne posúdenie veci, čo nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP.   Sťažovateľmi   tvrdená   vada,   ak by k nej   došlo, by mala povahu len tzv. inej vady, ktorá však nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP. Dovolanie sťažovateľov preto podľa ustanovenia § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods.   1   písm.   c)   OSP   ako   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie prípustné, odmietol.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa ustanovenia § 132 OSP súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   prostredníctvom   výkladu   patriaceho   do   jeho   výlučnej   právomoci, a síce posúdením relevantnej právnej úpravy ustanovenia § 237 písm. f) OSP v kontexte súvisiaceho ustanovenia § 132 OSP, dospel k právnemu záveru, že sťažovateľmi označený dovolací dôvod nie je daný, pretože procesné vady konania v dovolacom konaní nevyšli najavo. Výsledok tejto interpretácie považuje ústavný súd za logický a dostatočný, majúci základ   v aplikovanej   právnej   úprave,   a   ak   jeho   posúdenie   nie   je   v súlade   s názorom účastníka, tento postup nie je odňatím možnosti konať pred súdom.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009