znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 240/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti M. V., S., zastúpenej advokátkou Mgr. D. V., Advokátska kancelária, S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92, D not 218/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   V.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92, D not 218/94 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   376/92, D not 218/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť M. V. trovy právneho zastúpenia v sume 208,99 € (slovom dvestoosem eur a deväťdesiatdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. D. V., Advokátska kancelária, S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. V. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 240/08-15   z 12.   augusta   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. V., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92, D not 218/94.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, oznámil, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, a aby zaslal súdny spis.

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprS/311/08 z 31. októbra 2008   doručenom   ústavnému   súdu   6.   novembra   2008   okrem   iného   uviedol:   „Podľa vyjadrenia   konajúceho   súdneho   komisára   JUDr.   J.   E.   vo   veci   prebehlo   viacero pojednávaní a o. i. bola uzatvorená aj dedičská dohoda. V rámci konania prebiehalo tiež schválenie právneho úkonu na Okresnom súde Žilina. Pojednávania boli často odročované z dôvodu   absencie   právnych   nástupcov.   K   ukončeniu   dedičskej   veci   bráni   nečinnosť účastníkov a ich individuálny prístup.

Z prehľadu úkonov zo spisového materiálu je zrejmé, že Okresný súd Žilina cestou súdneho komisára vo veci konal. K zdržaniu pri vybavovaní tejto veci prispela skutočnosť, že na základe rozhodnutia o určení otcovstva sa účastníkmi konania stali aj maloleté deti. Preto bolo potrebné rozhodovať o schválení právneho úkonu, a to opakovane vzhľadom na viaceré   rozhodnutia,   ktoré   v tejto   veci   boli   vypracované.   K zdržaniu   prispela   tiež   tá skutočnosť,   že   niektorí   účastníci   dedičského   konania   sa   nezúčastňovali   nariadených pojednávaní a neposkytovali notárovi potrebnú súčinnosť. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd trom účastníkom dedičského konania uznesením zo dňa 9.4.2008 uložil poriadkovú pokutu práve z dôvodu, že nereagovali na predvolania súdneho komisára, čím hrubo sťažili postup   súdneho   konania.   Za   vzniknuté   prieťahy   v tomto   konaní   tak   nemôže   niesť zodpovednosť   výlučne   Okresný   súd   Žilina   resp.   konajúci   súdny   komisár.   Značná   časť prieťahov a zdržania bola v tomto konaní zavinená samotnými účastníkmi.“

V závere vyjadrenia podpredseda okresného súdu súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Súčasťou   vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu   bolo   aj   vyjadrenie   vo   veci konajúceho súdneho komisára, notára JUDr. J. E., ktorý uviedol tento prehľad úkonov vo veci:„- spis pridelený pôvodne JUDr. Š., jej posledný úkon 19.1.1996 (č.l.50)

- 1. pojednávanie 10.4.1997, odročené – A. Š. namietala znalecký posudok – na neurčito, za účelom nového znaleckého posudku

- 2. pojednávanie 2.10.1998, odročené – neprítomní všetci účastníci

- 3.   pojednávanie   13.10.1998,   odročené   na   neurčito,   za   účelom   vyčkania rozhodnutia o obnove konania ohľadne určenia otcovstva mal. A. a S. B. (č.l.65)

- 28.11.   2001: zaslaný rozsudok Okresného súdu Žilina, 20C   1021/96 o určení otcovstva (č.l.84)

- 4. pojednávanie 3.5.2002, uzavretá dedičská dohoda, spis predložený OS Žilina na schválenie právneho úkonu (maloleté deti)

- č.l.101: pripomienky M. V. - odpovedanie na pojednávaní 24.3.2005

- 6. pojednávanie 19.4.2005, odročené, absencia právnych nástupcov po neb. Ing. M. Š., ded. Dohoda (č.l.105...), návrh uznesenia

- 8.6.2005: spis vrátený Okresným súdom

- 16.6.2005: spis predložený Okresnému súdu

- č.l.130: odvolanie M. V.

- č.l.133: spis vrátený notárovi

- 17.2.2006: zápisnica s M. V. (č.l.140), spis predložený Okresnému súdu

- 1.3.2006: späťvzatie odvolania M. V. (č.l.142)

- 31.3.2006: spis vrátený notárovi

- 19.4.2006: zápisnica s M. V. – vysvetlenie, že odvolanie, ktoré podala, malo byť iba žiadosťou o vysvetlenie (č.l. 154)

- č.l. 146: návrh uznesenia (19.4.2006)

- 20.4.2006: pripomienky M. V. (č.l. 154)

- 17.7.2006: spis vrátený notárovi (č.l. 161)

- 30.8.2006: spis predložený Okresnému súdu (č.l. 164)

- 11.9.2006: spis súdom vrátený notárovi

- 19.3.2007: zápisnica s M. V. (č.l. 169)

- 9. pojednávanie 26.4.2007, odročené na neurčito, na žiadosť účastníkov konania o doplnenie dokazovania (č.l. 174)

- 10. pojednávanie 17.3.2008, absencia právnych nástupcov po neb. Ing. M. Š.

- 19.3.2008: nová žiadosť na Správu katastra Žilina (č.l. 218)

- 11. pojednávanie 31.3.2008, odročené – spis na Okresnom súde Žilina – uloženie poriadkovej pokuty

- č.l. 225: poriadková pokuta, právoplatné 27.5.2008

- 12. pojednávanie, odročené – absencia účastníkov okrem M. V. a Mgr. D. V. – na ich výslovnú žiadosť spis vrátený súdu.“

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd. Ďalej ústavný súd zistil, že poručiteľ zomrel 16. januára 1992 a na základe oznámenia o úmrtí z 23. januára 1992 bolo začaté dedičské konanie pred Štátnym notárstvom Žilina. Od roku 1993 vo veci koná okresný súd, ktorý 12. mája 1993 poveril JUDr. Ľ. M. ako súdnu komisárku na prerokovanie dedičstva. Súdna komisárka požiadala 15. októbra 1993 Správu katastra Žilina (ďalej len „správa katastra“) o identifikáciu parcely, na ktorej je postavený rodinný dom, a výzvou z 18. apríla 1994 urgovala manželku poručiteľa, aby zabezpečila znalecký posudok. Súdna komisárka 22. júna 1994 požiadala okresný súd o zaslanie závetu poručiteľa N 569/90, NZ 695/90. Dňa 7. júla 1994   súdna   komisárka   požiadala účastníka konania o zabezpečenie   vypracovania znaleckého posudku na rodinný dom a súdny komisár JUDr. J. E. požiadal 27. marca 1996 správu katastra o výpis a identifikáciu parcely, na ktorej je postavený rodinný dom.

Ústavný súd tiež zistil, že od pojednávania uskutočneného 2. októbra 2008 okresný súd už nevykonal žiadny relevantný úkon a ku dňu rozhodovania ústavného súdu vec nie je na okresnom súde právoplatne skončená.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu z 20. novembra 2008 (doručenom ústavnému súdu 4. decembra 2008) oznámila ústavnému súdu, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).  

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom posúdenia v danej veci je dedičské konanie, ktoré sa osobitne nelíši od obdobných konaní tohto druhu. Z vyjadrení sťažovateľky ani z obsahu predloženého na vec sa   vzťahujúceho súdneho spisu   ústavný súd nezistil   žiadnu   zásadnú   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

  2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní   pred   súdom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka svojím konaním čiastočne prispela k predĺženiu konania, a to tým, že podala námietky k priebehu   konania   u   súdneho   komisára,   žiadala   o   jeho   zmenu,   odvolala   sa   proti rozhodnutiu o osvedčení dedičskej dohody, svoje odvolanie vzala späť a opätovne vzniesla námietky a svoje právo si v priebehu konania chránila aj podaním žiadostí o pokračovanie v konaní, resp. o skončenie konania, čím využívala procesné prostriedky priznané účastníkovi konania Občianskym súdnym poriadkom. Ústavný súd tento postup kvalifikoval ako taký, ktorý   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   konania,   nemožno   ho   však   považovať   za   postup, dôsledkom   ktorého   sú   zbytočné   prieťahy   v   konaní.   Ústavný   súd   však   konštatuje,   že správanie sťažovateľky v danom prípade, a to vzhľadom na celkovú dĺžku konania nemalo podstatnejší vplyv na predĺženie konania.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo   k   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu,   resp.   súdneho   komisára v predmetnej veci.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00).

V predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92, D not 218/94 sa riešila otázka okruhu   dedičov,   ktorej   vyriešenie   je   predpokladom   vydania   konečného   rozhodnutia v dedičskom konaní. Táto otázka však nie je jediná, ktorú treba ozrejmiť, resp. preukázať v dedičskom   konaní. Z hľadiska   prípravy   rozhodnutia v predmetnej   veci je nevyhnutné v dedičskom konaní vyriešiť taktiež otázku rozsahu majetku po poručiteľovi. Pokiaľ ide o zistenie rozsahu dedičstva, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 175m OSP, podľa ktorého súd zistí poručiteľov majetok a jeho dlhy a vykoná súpis aktív a pasív. Ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa len na zistenie ich spornosti.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu,   resp.   súdneho komisára   došlo   k   porušeniu   označeného   práva   sťažovateľky,   ústavný   súd   z dosiaľ vykonaných úkonov zistil, že v napadnutom konaní okresného súdu sa vyskytli obdobia, keď   bol   nečinný,   ale   aj   také   jeho   postupy,   resp.   postupy   súdneho   komisára,   ktoré   je potrebné označiť ako nesústredenú a neefektívnu činnosť, v dôsledku čoho v sťažovateľkou napadnutom dedičskom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd konštatuje, že konanie v predmetnej veci sa začalo ešte v roku 1992 a od roku 1993 vo veci koná okresný súd prostredníctvom povereného súdneho komisára, to znamená, že konanie v sťažovateľkou namietanej dedičskej veci dosiaľ trvá 16 rokov. Preto ústavný súd neakceptoval stanovisko okresného súdu, že vo veci konal a zbytočné prieťahy v   konaní   spôsobovali   dedičia   ako   účastníci   konania,   resp.   že   značná   časť   prieťahov a zdržania bola v tomto konaní zavinená samotnými účastníkmi konania. Rovnako ústavný súd   nemohol   akceptovať ani argumentáciu   okresného   súdu,   že   pojednávania   boli   často odročované z dôvodu absencie právnych nástupcov, resp. že niektorí účastníci dedičského konania   sa   nezúčastňovali   nariadených   pojednávaní   a neposkytli   súdnemu   komisárovi potrebnú súčinnosť, keďže okresný súd pristúpil k uloženiu sankcie (poriadkovej pokuty) až svojím   uznesením   z 9.   apríla   2008,   teda   takmer   po   16   rokoch   od   začatia   dedičského konania. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného dedičského konania.

Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to bolo   v   danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v   celku   považovať za nezlučiteľné   s   imperatívom   ustanoveným v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V   rámci   skúmania postupu konajúceho okresného súdu ústavný súd zistil aj dlhšie obdobia jeho nečinnosti, napr.   od   7.   júla   1994,   keď   súdny   komisár   žiadal   jedného   z účastníkov   konania o zabezpečenie   znaleckého   posudku,   do   27.   marca   1996,   keď   súdny   komisár   žiadal príslušnú správu katastra o identifikáciu parciel (nečinnosť v trvaní jedného roka a takmer deväť mesiacov), resp. od 13. októbra 1998, keď bolo pojednávanie odročené na neurčito, do 3. mája 2002, keď sa vo veci uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom bola uzavretá dedičská dohoda (nečinnosť tri roky a viac ako šesť mesiacov). Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03).

Vychádzajúc z uvedeného a celkovej dĺžky konania pred okresným súdom ústavný súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu,   resp.   súdneho   komisára v konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92, D not 218/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože namietané dedičské konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   D   376/92, D   not   218/94   v ďalšom   období   konal   bez   zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk (13 277,57 €).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, celkovú   dĺžku   konania,   zložitosť   a   povahu   prerokovanej   veci,   ktorá   je   predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením advokátkou   Mgr.   D.   V.   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorá   ich   vyčíslila   v podanej sťažnosti v sume 6 296 Sk (za dva úkony právnej služby). Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže úkony právnej zástupkyne boli vykonané v roku 2008 a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena v sume 105,42 €   a k tomu režijný paušál 6,31 €. Úhrada za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   vyhlášky   č. 279/2005   Z. z.   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) tak predstavuje sumu 223,46 €.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 6 296 Sk (208,99 €), ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi - jej priznal náhradu trov právneho   zastúpenia   v   požadovanej   výške,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 4.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009