znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 240/07-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 27. septembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   R.,   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   E., Advokátska   kancelária,   P.,   v ktorej   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   Er   5166/99   z   21.   júla   2006   a platobným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. Ro 6879/97 z 15. januára 1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2006 doručená sťažnosť S. R., P. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 5166/99 z 21. júla 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania   na   strane   povinného,   a to   na   základe   exekučného   titulu,   platobného   rozkazu ukladajúceho   povinnosť   zaplatenia   sumy   1   000   Sk   s   príslušenstvom.   Po   doručení upovedomenia o začatí exekúcie z 9. septembra 2002 podala sťažovateľka 16. septembra 2002 námietky proti exekúcii i proti trovám exekúcie, ktoré odôvodnila tým, že jej platobný rozkaz nebol doručený, exekučný titul teda neexistuje, preto žiadala, aby bolo exekučné konanie zastavené. Uznesením okresného súdu sp. zn. Er 5166/99 boli uvedené námietky zamietnuté s odôvodnením, že skutočnosti uvedené v námietkach nie sú takého charakteru, aby spôsobili zánik vymáhaného nároku, bránili jeho vymáhateľnosti alebo robili exekúciu neprípustnou. Okresný súd ďalej uviedol: „Súd z pripojeného spisu Ro 6879/97 zistil, že predmetný platobný rozkaz bol povinnej doručený dňa 2.4.1998“.

V sťažnosti ďalej sťažovateľka podrobne popisuje, že už pred doručením platobného rozkazu   zmenila   vydajom   svoje   priezvisko,   aj   adresu   trvalého   pobytu   a opakovane   tak popiera prevzatie platobného rozkazu.

V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla: „... Týmto chybným procesným postupom súdu boli porušené moje základné ústavné práva, ktoré sú upravené najmä v ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti“ a navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom rozhodne nasledovne:

„Uznesením   Okresného   súdu   v Prešove   č.   Er   5166/99-Ex   7811/99   z 31.7.2006, ktorým boli zamietnuté námietky proti exekúcii a trovám exekúcie bolo porušené ústavné právo navrhovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd v konaní bude pokračovať v intenciách Ústavného súdu SR. Navrhovateľke priznáva zadosťučinenie vo forme odškodného.“

Sťažovateľka   doplnila   svoju   sťažnosť   podaním   z 15.   augusta   2006   spolu s priloženými   tromi   listinami   (bez   vzťahu   k predmetu   konania),   v ktorom   uvádza,   že "Z predložených   listinných   dôkazov   možno   porovnať   môj   podpis   za   slobodná   ako   T. s podpisom,   ktorý je na doručenke s návratkou   založený v   spise“ a ďalej tiež, že „súd nemal   prijať nepodpísanú žalobu   /bez podpisu   a pečiatky/   a bez   pripojenia   listinných dôkazov /viď § 42 ods.3 a 79 ods. 2 O.s.p. Súd si zrejme nesplnil povinnosť,   ktorá mu vyplynula aj z ust. § 44; dopustil sa tak vážneho procesného pochybenia.“

Ústavný súd vyzval sťažovateľku k doplneniu podania, a to k úprave petitu návrhu tak, aby bol dostatočne špecifický a korešpondoval s odôvodnením návrhu.

V doplnení   podania,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   25.   apríla   2007, sťažovateľka v odôvodnení uviedla rovnaké skutkové okolnosti ako v pôvodnom návrhu, k pôvodnému   petitu   sa   nevyjadrila   a navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   následovné rozhodnutie:

„Rozhodnutím   Okresného   súdu   v Prešove   č.   Ro   6978   z 15.1.1998   bolo   porušené ústavné právo navrhovateľky podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Navrhovateľke sa priznáva primeraná finančná satisfakcia.“

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   ústavy   na   území   Slovenskej   republiky   je   štátnym   jazykom slovenský jazyk.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy, ktoré sú zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na   začatie   konania,   a to   predovšetkým   petitom   návrhu   (návrh   rozhodnutia,   ktorého   sa navrhovateľ domáha), zvyšok obsahu návrhu je potrebné považovať za jeho odôvodnenie.

Sťažovateľka už uvedeným podaním z 25. apríla 2007 označenom ako „Doplnenie návrhu   a úprava   petitu“ neodstránila   nedostatky   pôvodnej   sťažnosti,   najmä   čo   sa   týka požiadavky na také znenie petitu, ktoré by zrozumiteľne korešpondovalo so skutkovými okolnosťami a dôvodmi uvádzanými v sťažnosti. Navyše v novom návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) namieta porušenie svojich ústavných práv (bez konkretizácie) podľa čl.   6   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť „rozhodnutím Okresného súdu v Prešove č. Ro 6978 z 15.1.1998“. Vzhľadom na to, že citovaný čl. 6 ods. 1 ústavy (upravujúci štátny jazyk) zjavne nijako nesúvisí s obsahom sťažnosti,   ústavný   súd   usúdil,   že   v tomto   prípade   ide   o pisársku   chybu   a sťažovateľka v skutočnosti namieta porušenie svojho ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to aj v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý je v tomto znení petitu tiež uvedený.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   v doplnení   podania   nevyjadrila k pôvodnému petitu svojho návrhu (a to v tom zmysle, či na ňom trvá alebo žiada, aby bral ústavný súd do úvahy len návrh rozhodnutia sformulovaný v uvedenom doplnení podania), ústavný súd sa zaoberal oboma návrhmi na rozhodnutie.  

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") môže odporca v lehote   15 dní   od   doručenia   platobného rozkazu   podať odpor   na súde,   ktorý   platobný rozkaz vydal.

Podľa § 173 ods. 1 OSP platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené.

Podľa   §   174   ods.   1   OSP   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   nebol   podaný   odpor s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku.

Podľa § 174 ods. 2 OSP ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z podaní   sťažovateľky   a súdneho   spisu   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. Er 5166/99 (Ex 7811/99) ústavný súd zistil, že platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. Ro 6879/97 z 15. januára 1998, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná navrhovateľovi zaplatiť   sumu   1   000   Sk   s príslušenstvom,   bol   sťažovateľke   doručený   2. apríla   1998. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   proti   tomuto   platobnému   rozkazu   nepodala   odpor, platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 18. apríla 1998.

Ústavný súd primárne vychádzal z toho, že sťažnosť mu bola doručená až 1. augusta 2006,   teda   zjavne po   uvedenej   zákonom   stanovenej   lehote,   preto   v tejto   časti   sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a   na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ak   by   sťažovateľka   v danom   prípade   využila   možnosť   podať   proti   platobnému rozkazu opravný prostriedok – odpor, okresný súd by bol povinný postupovať v zmysle § 174   ods.   2   OSP,   meritórne   vec   posúdiť   a   rozhodnúť   a poskytnúť   tak   ochranu   jej základných   práv,   ktorej   sa   domáha   na   ústavnom   súde.   Z dôvodov,   že   sťažovateľka nevyčerpala všetky opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje, sú   dané podmienky   na to,   aby ústavný   súd   v tejto   časti   jej sťažnosť odmietol   aj   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   pre   neprípustnosť   (princíp subsidiarity).

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľka opakovane tvrdí, že predmetný platobný rozkaz jej nebol doručený, bolo jej právom domáhať sa na okresnom súde jeho doručenia, čím by jej zostala zachovaná možnosť využiť všetky zo zákona vyplývajúce práva, vrátane podania odporu.

Sťažovateľka v petite svojho návrhu z 1. augusta 2006 namieta porušenie svojich ústavných práv podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru, pričom   ako dôvod uvádza: „Týmto chybným procesným postupom súdu boli porušené moje základné ústavné práva, ktoré sú upravené najmä v ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti“, a ďalej v jej závere: „Tento protiprávny stav pretrváva. Vec je ne súde vyše deväť rokov a dva mesiace.“

Vychádzajúc z tejto časti obsahu sťažnosti, t. j. z petitu návrhu z 1. augusta 2006 a jeho odôvodnenia, ústavný súd vyvodil záver, že v zmysle § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   resp.   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   (rozhodnutím   orgánu   štátu) a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo , alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by bolo potrebné preskúmať   po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti všeobecného súdu, avšak iba samotným uznesením č. k. Er 5166/99 z 21. júla 2006 toto právo sťažovateľky porušené byť nemohlo (obdobne III.   ÚS   143/05,   III.   ÚS   258/05).   Porušenie   uvedených   práv   síce   sťažovateľka   v petite namieta, ale neodôvodňuje to nečinnosťou okresného súdu, iba všeobecným konštatovaním „chybného procesného postupu súdu“   a tým, že „vec je na súde vyše deväť rokov a dva mesiace“. Z celého   obsahu   sťažnosti   pritom   vyplýva,   že   sťažovateľka   ňou   vyjadruje v zásade iba nespokojnosť s rozhodnutiami okresného súdu vo veci.

  Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007