znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 240/06-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. T. U., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. M. D., Advokátska kancelária, R., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 39/06 z 26. apríla 2006, na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3 Tpo 39/06 z 26. apríla 2006 v časti týkajúcej sa sťažovateľa Ing. T. U.   p o r u š i l   jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 39/06 z 26. apríla 2006 v časti týkajúcej sa sťažovateľa Ing. T. U.   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. T. U. v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. D., Advokátska kancelária, R., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. T. U. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 240/06-10   z 11.   júla   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ing.   T.   U.,   t.   č.   vo   výkone   väzby   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. D., Advokátska kancelária, R., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 5   ods. 3   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 39/06 z 26. apríla 2006 (ďalej aj „uznesenie z 26. apríla 2006“).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že uznesením Prezídia Policajného zboru B. (ďalej len „PPZ B.“) vo veci vedenej pod ČVS: PPZ-21/BOK-S-1-2005 vzniesol vyšetrovateľ proti sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 222 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 4 Trestného zákona.

Uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 0 Tp 32/06 z 26. marca 2006 (ďalej aj „uznesenie z 26. marca 2006“) bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku spolu s ďalšími spoluobvinenými. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú cestou svojho obhajcu   doplnil   podaním   zo   7. apríla 2006   o relevantné   skutočnosti,   pričom   v nej   ako záruku jeho prepustenia z väzby na slobodu ponúkol písomný sľub podľa § 80 Trestného poriadku, ako aj peňažnú záruku podľa § 81 Trestného poriadku. Uznesením krajského súdu z 26. apríla 2006 bola sťažovateľova sťažnosť proti uneseniu z 26. marca 2006 zamietnutá. Z obsahu   uznesenia   z 26. apríla 2006   vyplýva,   že   krajský   súd   zamietol   sťažnosti sťažovateľa ako i ďalších spoluobvinených v tejto veci, neprijal sťažovateľov písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ako ani písomný sľub a peňažnú záruku ďalších   dvoch   spoluobvinených   v tejto   veci.   Krajský   súd   sa   v   tomto   rozhodnutí nevysporiadal s návrhom sťažovateľa na prijatie peňažnej záruky podaným v súlade s § 81 ods. 1 Trestného poriadku a ani v jeho výroku nekonštatoval, či tento návrh prijíma, alebo neprijíma.

Uznesením z 26. apríla 2006 krajský súd teda podľa sťažovateľa nerozhodol o jeho žiadosti   nahradiť   alternatívne väzbu   prijatím   peňažnej   záruky,   ktorej   prijatie   bolo   ním navrhnuté v sťažnosti proti uzneseniu z 26. marca 2006.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že takýmto postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že:

„Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením   zo   dňa   26. apríla 2006,   sp. zn. 3 Tpo 39/06 porušil právo Ing. T. U. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o alternatívnej žiadosti sťažovateľa z 26. marca 2006 o nahradenie väzby prijatím ponuky peňažnej záruky.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 39/06 zo dňa 26. apríla 2006 sa zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikazuje, aby Ing. T. U. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť náhradu trov konania Ing. T. U. na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. D., R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   podaním z 31. júla 2006 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril listom sp. zn. Spr. 1198/06 z 9. augusta 2006 krajský súd prostredníctvom svojho predsedu. Vo svojom vyjadrení krajský súd uviedol: „Z predmetného uznesenia tunajšieho súdu, zo zápisnice o neverejnom zasadnutí ako aj z vyjadrenia predsedu senátu JUDr. B. vyplýva, že súd opomenul uviesť vo výrokovej časti výrok o tom, že podľa § 81 ods. 1 Tr. por. č. 301/05 Z. z. sa peňažná záruka u obvineného Ing. T. U. neprijíma a prečo peňažná záruka nebola   prijatá   nie   je   uvedené   ani v dôvodovej časti uznesenia. Z celkovej koncepcie uznesenia je však zrejmé, že keď krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosti obvinených E. V. a spol., teda aj Ing. T. U. zamietol, nebolo možné prijať písomný sľub alebo peňažnú záruku.

Zároveň oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd konal o veci v zmysle § 30 ods. 2 Zákona o ústavnom súde.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy „Osobná sloboda sa zaručuje“.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   „Do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   „Každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.   3 Tpo 39/06   z   26. apríla 2006,   ktorým   krajský   súd   rozhodol   okrem   iného o sťažnostiach podaných sťažovateľom i ďalšími jeho spoluobvinenými v tejto veci proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 32/06 z 26. marca 2006, na základe ktorého boli vzatí do väzby.

Podstatou argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je skutočnosť, že vo svojej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby z 26. marca 2006 podanou priamo do zápisnice o výsluchu a následne doplnenou podaním zo 7. apríla 2006 (doručeným okresnému súdu 10. apríla 2006) žiadal nahradenie väzby peňažnou zárukou, s čím sa však krajský súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani vo výroku a ani v rámci jeho odôvodnenia.

Z práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru   vyplýva,   že   v prípade   ak   osoba,   ktorej   osobná   sloboda   je   pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby peňažnou zárukou, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať, pretože v opačnom prípade dochádza k porušenie označených práv.

Z obsahu spisu ústavného súdu v tejto veci, ako aj zo spisového materiálu okresného súdu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   vo   svojom   podaní   zo   7.   apríla   2006,   ktorým prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   doplnil   svoju   sťažnosť   proti   uzneseniu z 26. marca 2006 krajskému súdu okrem iného navrhol, aby prijal v súlade s § 81 Trestného poriadku jeho peňažnú záruku a prepustil ho z väzby na slobodu.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tpo 39/06 z 26. apríla 2006 síce skutočnosť podania návrhu   na   prijatie   peňažnej záruky   sťažovateľom   v rámci   zhrnutia   obsahu ním   podanej sťažnosti v úvode uznesenia potvrdil, avšak z výroku tohto uznesenia vyplýva, že o tomto návrhu sťažovateľa krajský súd nerozhodol a v rámci jeho odôvodnenia sa ním ani vôbec nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu z 26.   apríla   2006   v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

3.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   „Ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), obnovil stav pred porušením“.

Keďže napadnutým uznesením krajského súdu z 26. apríla 2006 v časti týkajúcej sa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd toto uznesenie v označenej časti zrušil (čl.   127   ods.   2   ústavy   v spojení   s   §   56   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ústavy v spojení s čl. 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

V ďalšom   konaní   bude   povinnosťou   krajského   súdu   znovu   sťažnosť   sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby z 26. marca 2006 náležite prerokovať (vrátane ponúknutej peňažnej záruky a s prihliadnutím aj na súčasný stav v trestnom konaní) a rozhodnúť o nej.

Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa, aby ho po zrušení uznesenia krajského súdu z 26. apríla 2006 prepustil na slobodu. Pochybenie krajského súdu totiž nevyhnutne neznamená, že ak by sa ho nebol dopustil, bol by sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu. Je na rozhodnutí krajského súdu, aby po náležitom znovuprerokovaní sťažnosti sťažovateľa proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby   z 26.marca   2006   rozhodol   o nej   ústavne   konformným spôsobom.

4.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadal   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namietal, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2006 vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 5 788 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal náhradu trov konania v sume 5 788 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006