znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 240/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2005 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Z. Š., bytom P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1264/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 10 C 1264/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 10 C 1264/01 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Z.   Š.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie v sume   25 000   Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   nahradiť Z. Š. trovy právneho zastúpenia v sume   5   200   Sk   (slovom   päťtisícdvesto   slovenských   korún)   na bankový   účet   právnej zástupkyne JUDr. M. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Z. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2005 doručená sťažnosť Z. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1264/01.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 240/05-12 z 24. augusta 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka uviedla, že 17. decembra 2001 podala návrh na začatie konania voči svojmu   bývalému   zamestnávateľovi   za   neoprávnené   zrážky   zo   mzdy.   Vo   veci   podala niekoľko   návrhov   na   vykonanie   dokazovania,   ako   aj   sťažnosti   na   postup   v konaní. Nekonaním okresného súdu boli porušené jej základné práva a slobody zaručené ústavou a dohovorom. Od začiatku konania v decembri 2001 až do 4. júna 2004, keď sa uskutočnilo jediné pojednávanie vo   veci,   sa   konania odporca   nezúčastnil a okresný   súd sa   zaoberal len jej   žiadosťou   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Od   1.   júla   2004,   keď   jej   bolo na vyjadrenie zaslané vyjadrenie odporcu, súd opätovne vyše roka nekoná. V zmysle § 117 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   sudca   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby zabezpečil splnenie účelu pojednávania a aby boli vykonané urýchlené dôkazy. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1264/01 nepostupoval a nepostupuje v súlade s týmito zásadami.

Sťažovateľka sa domnieva, že bola v konaní aktívna a nemala podiel na vzniknutých prieťahoch.   Prvé   pojednávanie   vytýčil   okresný   súd   po   dva   a pol   ročnej   bezdôvodnej nečinnosti, počas ktorej dokonca nerozhodol ani o pripustení rozšírenia jej žaloby, ani o jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Prvý termín pojednávania bol vytýčený len na základe toho, že sa písomne sťažovala na postup okresného súdu. Okresný súd nemal žiadne prekážky v postupe konania v zmysle § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Podľa jej názoru rozsah zbytočných prieťahov okresného súdu predstavuje dĺžku 41 mesiacov a naďalej trvá stav právnej neistoty.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:„Právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo každej fyzickej a právnickej osoby na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   bolo   v konaní   vedenom   na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 10 C 1264/01 týmto súdom porušené.

Ústavný   súd   SR   Okresnému   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 1264/01 prikazuje, aby tento konal bez zbytočných prieťahov a súčasne mu zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy SR a ľudského práva a základnej slobody podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   SR   priznáva   Z.   Š.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 150.000,- Sk (...).

Okresný   súd   Košice   I.   je   povinný   uhradiť   trovy   právnej   služby   advokátke JUDr. M. K., K., vo výške 5.200,- Sk na jej účet (...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 240/05-12 z 24. augusta 2005 prijal len sťažnosť v rozsahu   skúmania   námietky   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa prvej vety čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne   neopodstatnenú,   teda   v časti,   kde   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich majetkových práv.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu, ktorý listom sp. zn. Spr 2399/05 z 23. septembra 2005 uviedol, že:

„Sťažovateľka, ktorá v konaní vystupuje ako žalobkyňa, podala žalobu na tunajšom súde dňa 20. 12. 2001.

Dňa 21. 1. 2002 bola žalobkyni doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Podaním   doručeným súdu dňa   29.   1.   2002 požiadala   žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne o oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Dňa 27. 3. 2002 bola právnej zástupkyni doručená výzva na odstránenie vád podania v zmysle § 43 ods. 2 O. s. p.

Podaním   doručeným   súdu   19.   9.   2002   právna   zástupkyňa   žalobkyne   označila žalovaného v zmysle živnostenského registra a to na základe výzvy súdu.

Prípisom   zo   dňa   6.   2.   2003   bola   žalobkyňa   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne   vyzvaná   na   zaslanie   potvrdenia   o osobných,   majetkových   a zárobkových pomeroch s tým, aby ho v lehote 10 dní vyplnené a potvrdené vrátila súdu. Zároveň boli vyzvané na zaslanie ešte jedného rovnopisu podania zo dňa 28. 1. 2002 o rozšírenie žaloby za účelom doručenia protistrane.

Dňa 11. 3. 2003 doručila súdu právna zástupkyňa žalobkyne fotokópiu písomného podania   zo   dňa 28.   1.   2002,   ako   aj potvrdenie o osobných majetkových a zárobkových pomeroch žalobkyne.

Uznesením   č.   k.   10   C   1264/01-31   zo   dňa   3.   6.   2004   súd   priznal   žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 4. 6. 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 28. 6. 2004 bolo doručené súdu stanovisko žalovaného k návrhu žalobkyne, ktoré bolo doručené 12. 7. 2004 právnej zástupkyni žalobkyne na vyjadrenie.

Dňa 3. 9. 2004 právna zástupkyňa žalobkyne doručila súdu vyjadrenie k stanovisku žalovaného.

Je pravdou, že od 24. 8. 2004 až 14. 9. 2005 súd vo veci neurobil žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Preto sťažnosť považujem za dôvodnú.

Dňa   14.   9.   2005   bol   vytýčený   termín   pojednávania,   ktorého   sa   sťažovateľka nezúčastnila.

Ďalší termín pojednávania vo veci je 9. 11. 2005. Prejednávaná vec nie je po právnej ani skutkovej stránke zložitá.“

Sťažovateľka   aj   predseda   okresného   súdu   súhlasili   s upustením   od   ústneho pojednávania,   pretože   vzhľadom   na   charakter   posudzovania   veci   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu, ale najmä zo spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 1264/01 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka sa návrhom z 20. decembra 2001 podaným okresnému súdu domáhala vydania   59   000   Sk   s príslušenstvom   z dôvodu   bezdôvodného   obohatenia.   K návrhu predložila   aj   prílohy   (pracovnú   zmluvu,   dohodu   o hmotnej   zodpovednosti,   výzvu na vrátenie plnenia).

Zákonná   sudkyňa   7.   januára   2002   vydala   pokyn   súdnej   kancelárii   vyžiadať živnostenský   list   odporcu   v lehote   7   dní.   Prípis   bol   expedovaný   15.   januára   2002 obchodnému   registru   súdu   a toho   istého   dňa   okresnému   úradu,   odboru   živnostenskému a ochrany   spotrebiteľa,   a   zároveň   od   sťažovateľky   vyžiadali   rovnopis   podaní   spolu s ďalšími listinnými dôkazmi.

Dňa   7.   januára   2002   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na zaplatenie   súdneho poplatku 2 950 Sk.

Dňa 17. januára 2002 obchodný register oznámil okresnému súdu, že odporca nie je registrovaný v evidencii.

Dňa   21.   januára   2002   sťažovateľka   predložila   plnú   moc   na právne   zastúpenie advokátkou.

Dňa 29. januára 2002 sťažovateľka rozšírila žalobu a predložila okresným súdom vyžiadané doklady (výkaz o zrážkach z platu).

Dňa 23. januára 2002 živnostenské oddelenie oznámilo okresnému súdu, že subjekt nie je evidovaný.

Dňa 4. februára 2002 živnostenské oddelenie oznámilo, že zistilo evidenciu odporcu a predložilo výpis z evidencie živnostníkov.

Dňa 22. marca 2002 zákonná sudkyňa vyzvala sťažovateľku na úpravu obchodného mena žalovaného pod hrozbou zastavenia konania.

Dňa   28.   marca   2002   sťažovateľka   oznámila   okresnému   súdu   obchodné   meno odporcu.

Dňa 9. septembra 2002 právna zástupkyňa sťažovateľky nahliadla do spisu.Dňa 19. septembra 2002 sťažovateľka oznámila adresu sídla odporcu.Dňa   30.   januára   2003   zákonná   sudkyňa   vyzvala   sťažovateľku,   aby   predložila podklady k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   14.   februára   2003   bola   okresnému   súdu   vrátená   zásielka   s tým,   že   adresát je neznámy.

Dňa 5. marca 2003 okresný súd uložil sťažovateľke, aby predložila aktuálny výpis živnostenského listu v lehote 10 dní, prípis bol expedovaný 11. marca 2003.

Dňa   5.   marca   2003   okresný   súd   urgoval   sťažovateľku,   aby   predložila   vyplnené tlačivo o majetkových pomeroch, ako i rovnopis rozšírenia žaloby. Okresný súd jej uložil lehotu 10 dní na predloženie dokladov.

Dňa 11. marca 2003 sa sťažovateľka vyjadrila a predložila požadované doklady.Dňa 20. marca 2003 sťažovateľka predložila výpis živnostenského listu odporcu.Dňa 11. mája 2004 sťažovateľka urgovala vytýčenie pojednávania vo veci.Dňa 13. mája 2004 zákonná sudkyňa vytýčila pojednávanie na 4. jún 2004.Dňa 3. júna 2004 okresný súd rozhodol uznesením o odpustení súdnych poplatkov.Dňa   26.   mája   2004   advokátka   žalovaného   predložila   okresnému   súdu   plnú   moc na zastupovanie.

Dňa   4.   júna   2004   sa   konalo   vo   veci   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľky,   jej zástupkyne a   zástupcu   odporcu.   Po   výsluchu   sťažovateľky   bolo   pojednávanie odročené na neurčito s tým, že zástupca odporcu v lehote 20 dní predloží inventárne zápisy a hlásenie z poisťovne.   Sťažovateľke   okresný   súd   uložil   predložiť   výplatné   pásky   na   preukázanie zrážok zo mzdy a oznámiť mená ďalších predavačiek.

Dňa 14. júna 2004 sťažovateľka oznámila okresnému súdu adresy svedkýň.Dňa 28. júna 2004 sa odporca vyjadril k žalobe a predložil žiadané doklady.Dňa   30.   júna   2004   zákonná   sudkyňa   dala   pokyn   kancelárii   doručiť   vyjadrenie odporcu sťažovateľke.

Dňa 24. augusta   2004 okresný súd urgoval   vyjadrenie sťažovateľky k vyjadreniu odporcu.

Dňa 3. septembra 2004 sa k vyjadreniu odporcu vyjadrila sťažovateľka.Dňa 12. januára 2005 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi.Dňa 6. júla 2005 predseda okresného súdu vyžiadal vyjadrenie sudcu k sťažnosti sťažovateľky.

Dňa 7. júla 2005 sa podpredseda okresného súdu vyjadril k sťažnosti.Dňa 13. júla 2005 bol určený termín pojednávania na 14. september 2005.Dňa 2. septembra 2005 zástupca odporcu žiadal o zmenu termínu pojednávania pre dovolenku v zahraničí.

Dňa 14. septembra 2005 bolo pojednávanie vo veci odročené na 9. november 2005.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, II. ÚS 32/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   návrh   na   vydanie   neoprávneného majetkového prospechu bývalým zamestnávateľom sťažovateľky. Posudzovaná vec patrí po právnej   stránke   k   štandardnej   agende   všeobecných   súdov,   pretože   ide   o   nárok z pracovnoprávneho sporu, ktorý patrí do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno tiež zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva. Predseda okresného súdu navyše vo svojom stanovisku neuviedol ako dôvod, prečo okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol, ani právnu, ani faktickú zložitosť prejednávanej veci, ba opačne konštatoval, že v konaní sú prieťahy a sťažnosť je dôvodná.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľky, ktorou by prispela k prieťahom v konaní.   Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   právneho   zástupcu   opakovane   sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dala najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 28. marca 2002 do 30. januára 2003 (10 mesiacov), od 5. marca 2003 do 13. mája 2004 (14 mesiacov), od 24. augusta 2004 do 13. júla 2005 (10 mesiacov) ako obdobia, v ktorých došlo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní, a to v celkovej dĺžke 34 mesiacov.

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných   súdov,   ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach,   tak   ako   jej   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci   konal.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   zaviazal okresný   súd,   aby   v posudzovanom   konaní   konal,   a to   bez   zbytočných   prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadol na celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého okresný súd nevykonal úkony v danej veci, ako aj na   okolnosť,   že   sťažovateľka   svojím   správaním   neprispela   k zbytočným   prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 25 000 Sk pre sťažovateľku za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ako aj celkovú dĺžku konania, a preto žiadosti sťažovateľky, ktorá požadovala primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel (body 3 a 5 výroku nálezu).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa   ktorého   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, t. j. náhrada trov za každý úkon právnej pomoci predstavuje 2 501 Sk. Náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné je vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk. Sťažovateľka však   žiadala   priznať   trovy   v sume   5   200   Sk,   ktorá   nepresahuje   stanovenú   výšku   trov konania, a preto ústavný súd uznal trovy konania v tejto výške (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005