znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 240/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2004 predbežne prerokoval   sťažnosť   MUDr.   Petra   Furku,   bytom   V.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   čl.   11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 4 Co 326/03-33 z 28. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Petra Furku   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená sťažnosť MUDr. Petra Furku, bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 326/03-33 z 28. apríla 2004.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom skutkovom stave:

Sťažovateľ   je   prevádzkovateľom   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   a v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“)   poskytoval zdravotnú starostlivosť aj poistencom Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“). Perspektíva za vykonané úkony zdravotnej starostlivosti bola povinná sťažovateľovi uhradiť fakturované čiastky. Túto zákonnú povinnosť si však nesplnila.

Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 326/03-33 z 28. apríla 2004 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 202/01 o zamietnutí žaloby sťažovateľa o zaplatenie 31 576,33 Sk s prísl. proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni Bratislava (ďalej len „VZP“).

Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo   1.   júla   1999   rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva. Toto rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999.   Krajský   súd   uznesením   z   20.   apríla   2001 č. k. 7 K 70/01-30 na návrh likvidátora vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Pretože u zrušenej poisťovne nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie, že z majetku Perspektívy nie je možné uspokojiť jej záväzky, sťažovateľ si uplatnil uhradenie záväzkov zrušenej poisťovne vo VZP z dôvodu ich prechodu.

Z dôvodu, že VZP odmietla záväzky zrušenej poisťovne uhradiť, sťažovateľ podal okresnému súdu návrh, ktorý bol zamietnutý s odôvodnením, že je predčasný. Vychádzajúc z druhej   vety   §   34   ods.   3   zákona   o zdravotnom   poistení   súd   konštatoval,   že   záväzky zrušenej poisťovne doteraz (t. j. v čase vyhlásenia rozsudku) na VZP neprešli, lebo kým nie je   ukončený   súpis   aktív   a   pasív   zrušenej   poisťovne,   nie   je   ukončená   účtovná   závierka a vykonaný audit,   nie   je možné jednoznačne   určiť,   že záväzky nie   je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. Táto skutočnosť nebola potvrdená oficiálnym rozhodnutím konkurzného   súdu   a   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   zatiaľ   neschválilo účtovnú závierku zrušenej poisťovne.

Podľa názoru sťažovateľa tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého prechod záväzkov ešte nenastal, je potrebné považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, lebo pred účinnosťou zákona č. 233/2001 Z. z. (novela zákona o zdravotnom poistení) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť ihneď po prechode záväzku.

Sťažovateľ tvrdí, že súd nemôže v dôsledku prijatia novely dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie   záväzku   vzniknutého   v čase   pred   účinnosťou   zákona,   pretože   právna   norma v podmienkach demokratického štátu pôsobí v zásade do budúcnosti, a nie do minulosti. Samotný zákon č. 233/2001 Z. z. neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, v ktorých by bola stanovená výnimka z princípu zákazu retroaktivity.

Rozhodnutie súdu   vychádzajúce z ustanovenia § 34 ods.   6 zákona o zdravotnom poistení   je   podľa   názoru   sťažovateľa   diskriminačné,   pretože   zavádza   nerovnaké zaobchádzanie s určitou skupinou osôb (zdravotnícke zariadenia) a zvýhodňuje inú skupinu osôb (zdravotné poisťovne) bez zodpovedajúceho odôvodnenia, pričom táto úprava vytvára nerovnaké   podmienky   ochrany   vlastníckeho   práva.   Rozhodnutie   okresného   súdu a krajského súdu tak porušuje ústavne garantovanú rovnosť ochrany vlastníctva.

Sťažovateľ preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   ústavných   práv,   zrušil   rozsudky   okresného   súdu a krajského súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predbežne preskúmal sťažnosť sťažovateľa, ako aj rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ktorými mali byť porušené jeho práva.

Oba všeobecné súdy zastávajú názor, že návrh sťažovateľa bolo potrebné odmietnuť ako predčasný, lebo pokiaľ nie sú známe výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani   rozsah   uspokojených   záväzkov   poisťovne   voči   zdravotníckym   zariadeniam,   nie   je možné konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým nie je daný ani prechod záväzkov na inú poisťovňu. V danej situácii nie je VZP nositeľom úhrady týchto záväzkov a nie je na jej strane pasívna vecná legitimácia v spore.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   príslušné ustanovenie   zákona   vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   výklad všeobecných   súdov   bol   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ v sťažnosti napáda len rozsudok krajského súdu, tomu však predchádzalo rozhodnutie okresného súdu.

Ústavný   súd   vychádza   z   prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona o zdravotnom   poistení. Ústavný súd nemôže v rámci konania o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákonov Slovenskej republiky.

Sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí k subjektom, ktoré sú aktívne legitimované na podanie   návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   s ústavou.   Taxatívny výpočet týchto subjektov je uvedený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Z uvedeného dôvodu neskúmal ústavný súd argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa údajnej protiústavnosti niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

V tejto   súvislosti   je   nevyhnutné   uviesť,   že   sťažovateľ   nepreukázal,   že   by   túto požiadavku uviedol v konaní pred všeobecným súdom, ktorý je subjektom legitimovaným podľa   čl.   130   ods.   1   písm.   d)   ústavy,   a mohol   požiadať   súd   o preskúmanie   súladu citovaného zákona s ústavou.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je zjavne svojvoľný ani neodôvodnený, súdy zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004