znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 240/03-55

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   J.   K.,   bytom   S., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. P., Advokátska kancelária, T., ktorou namietal porušenie jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. E 511/98, na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Senica v konaní vedenom pod sp. zn. E 511/98 p o r u š i l   základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. E 511/98 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Senica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia J.   K.   v sume 12   554   Sk   (slovom   dvanásťtisícpäťstopäťdesiatštyri slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Z. P., Advokátska kancelária, T. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   12 554   Sk (slovom   dvanásťtisícpäťstopäťdesiatštyri   slovenských   korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti J. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 240/03-14   z 22.   októbra   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   J.   K.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   Mgr. Z.   P.,   Advokátska   kancelária,   T.,   v časti   namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn.   E   511/98.   Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť z 26. júna 2003 podaním z 28. júla 2003, ako aj prostredníctvom svojej   právnej   zástupkyne   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   10.   decembra   2003 a 2. apríla 2004.

Vo   svojich   podaniach   sťažovateľ   uviedol,   že   jeho   príslušnosť   k národnostnej menšine (sťažovateľ je českej národnosti) podľa neho ovplyvnila nazeranie okresného súdu v napadnutom konaní na jeho osobu. Okresný súd podľa neho postupoval voči nemu iným spôsobom ako v iných konaniach voči občanom Slovenskej republiky, pretože bol podľa neho prísnejší, neposkytol mu poučenie v zmysle § 5, § 18 a § 30 a pod. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (v znení platnom a účinnom v prvom štádiu konania), ktoré bežne poskytuje občanom Slovenskej republiky. Okresný súd podľa sťažovateľa konal zdĺhavo, dlhšie ako súdy v Českej republike a z tejto skutočnosti sťažovateľ vyvodil, že „možno   súdu   vadí“,   že   svoje   podania   píše   „česko-slovensky“.   Z vyššie   uvedených skutočností sťažovateľ nadobudol dojem, že mu je jeho príslušnosť k národnostnej menšine na ujmu a že je z tohto dôvodu diskriminovaný.

Okresnému   súdu   bol   2.   júla   1998   doručený   návrh   oprávnenej   I.   K.   (ďalej   len „oprávnená“) z 30. júna 1998 na výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy povinného (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa) na zaplatenie sumy 6 718 Sk. Tento návrh však nebol podpísaný oprávnenou, ale JUDr. V. B. z Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže   v Bratislave.   Aj   napriek   nedostatkom   podaného   návrhu   okresný   súd   vo   veci samej   ďalej   konal   a vydal   meritórne   rozhodnutie   –   uznesenie   č.   k.   E   511/98-3 z 26. novembra 1998. Prvý úkon okresný súd teda urobil po takmer 5 mesiacoch od podania návrhu, a to až po urgencii zo strany účastníka konania (zástupcu oprávnenej). Sťažovateľ doručil 8. decembra 1998 v zákonom stanovenej lehote proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. E 511/98 z 26. novembra 1998 odvolanie, ktoré odôvodnil, pripojil k nemu dôkazy o svojich   tvrdeniach   a vzniesol   v   ňom   taktiež   námietku   zaujatosti.   Spisový   materiál v predmetnej   veci   bol   doručený   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) 28. januára 1999 na rozhodnutie o podanom odvolaní. Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 8. júna 1999 bez rozhodnutia, pretože návrh na začatie konania v predmetnej veci nebol   podpísaný   oprávnenou   osobou   a okresný   súd   sťažovateľa   nevyzval   na   doplnenie vznesenej   námietky   zaujatosti.   V tomto   období   vznikol   podľa   sťažovateľa   druhý šesťmesačný   prieťah   v konaní   spôsobený   tým,   že   okresný   súd   neodstránil   nedostatky návrhu a nevyzval sťažovateľa na upresnenie vznesenej námietky zaujatosti. Okresný súd ho poučil o jeho procesných právach a povinnostiach až na výsluchu konanom 24. júna 1999,   na ktorom   vznesenú   námietku   zaujatosti   upresnil.   Na   odstránenie   nedostatkov podania okresný súd vyzval aj „zástupcu oprávnenej“, ktorý okresnému súdu zaslal pôvodné plnomocenstvo   (resp.   jeho rovnopis)   s pôvodným   dátumom,   na   ktorom   bez   prítomnosti oprávnenej «doklepol do textu plnej moci pod splnomocnenca (Centrum pre medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeže) text „Bc. M. Dz.“». Táto osoba plnú moc aj prijala. Okresný súd na 13. júl 1999 určil ďalší termín pojednávania, na ktorý predvolal všetkých účastníkov konania, avšak dostavil sa naň iba sťažovateľ. Okresný súd 13. júla 1999 vyzval oprávnenú na   zaslanie   ňou   podpísaného   návrhu   alebo   nového   plnomocenstva   pre   fyzickú   osobu. Oprávnená   výzvu   prevzala   28.   júla   1999,   avšak   výzve   vyhovela   až   10. januára   2000. Tu vznikol takmer šesťmesačný prieťah v konaní zavinený okresným súdom a oprávnenou. Následne bol spis 21. januára 2000 doručený krajskému súdu, ktorý sťažovateľa výzvou z 2. februára   2000   vyzval   na   uvedenie   a konkretizovanie   dôvodov,   pre   ktoré   namietal zaujatosť sudcov krajského súdu. Sťažovateľ na výzvu krajského súdu reagoval podaním z 9. februára 2000. Na urgenciu odpovede na výzvu krajského súdu sťažovateľ odpovedal podaním zo 17. februára 2000. Krajský súd sťažovateľa 29. februára 2000 opätovne vyzval na uvedenie konkrétnych dôvodov pod hrozbou zastavenia konania o námietke. Sťažovateľ odpovedal podaním z 13. marca 2000. Spisový materiál v predmetnej veci bol Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   doručený   4.   apríla   2000 na rozhodnutie   o vznesenej   námietke   zaujatosti.   Následne   rozhodli   o vznesených námietkach zaujatosti ako najvyšší súd, tak aj krajský súd a svoje rozhodnutia sťažovateľovi riadne doručili. Okresný súd 6. marca 2001 sťažovateľa vyzval na doplnenie podaného odvolania   v lehote   desiatich   dní   pod   hrozbou   zastavenia   konania.   Sťažovateľ   reagoval podaním   z 12.   marca   2001.   Podľa   sťažovateľa   takmer   dvojročný   prieťah   v konaní   bol spôsobený tým, že okresný súd už na výsluchoch 24. júna 1999 a 13. júla 1999 mohol v súčinnosti   s ním   odstrániť   nedostatky   jeho   námietok   i samotného   odvolania.   Podaním z 18. apríla   2001   oprávnená   okresnému   súdu   oznámila,   že   bude   konať   bez   zástupcu a doručila   súdu   úplne   nový   návrh   na   výkon   rozhodnutia.   Krajskému   súdu   bol   spisový materiál v predmetnej veci doručený 13. júna 2001 na rozhodnutie o odvolaní. Uznesením č. k.   9   Co   349/01-72   z 28.   septembra   2001   krajský   súd   rozhodol   tak,   že   napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Oprávnená v podaní z 10. decembra 2001 na základe výzvy okresného súdu zobrala čiastočne svoj návrh späť. Sťažovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   na   predloženie   dôkazov   reagoval   podaním z 19. novembra   2002.   Následne   až   do   konca   roka   2002   okresný   súd   zisťoval u sťažovateľovho bývalého zamestnávateľa rozsah exekučne zrazených platieb výživného a jeho   vyjadrenie   urgoval   aj v januári   2003.   Následne   súd   vôbec   vo   veci   samej   podľa sťažovateľa nekonal až do 29. októbra 2003, teda 9 mesiacov. Na ďalšiu výzvu okresného súdu z 29. októbra 2003 sťažovateľ reagoval podaním zo 6. novembra 2003.

Sťažovateľ uviedol, že od začiatku konania vidí pochybenia okresného súdu v tom, že nezistil dostatočnou lustráciou, že predmetnej veci predchádza iné exekučné konanie, ako aj   v tom,   že   okresný   súd   mohol   podľa   neho   predísť   dlhoročným   prieťahom   „riadnym dotazom“ na jeho bývalého zamestnávateľa v úvode tohto konania. Taktiež poukázal na skutočnosť, že „(...) po rozdelení ČSFR boli problémy s platením výživného, nedalo sa už posielať priamo poštovou poukážkou, požadovali odo mňa mať založený devízový účet, čo by bolo pre mňa nevýhodné, preto som nakoniec akceptoval exekučné zrážanie výživného z mojej   mzdy.   (...)“ Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   podľa   sťažovateľa najdôležitejším   a takmer   jediným   možným   dôkazom   v predmetnej   veci   je   správa   od zamestnávateľa.

Sťažovateľ   sa   opakovane   niekoľkokrát   sťažoval   na   prieťahy   v konaní   napr. sťažnosťami vedenými pod č. Spr. 1519/02, č. Spr. 1505/03, č. Spr. 1624/03.

Postup   okresného   súdu   v konaní   nesmeruje   podľa   neho   k vydaniu   právoplatného rozhodnutia   vo   veci.   Jeho   konanie považuje sťažovateľ   za   zbytočné   prieťahy   v konaní, pretože okresný súd je nečinný bez existencie zákonných prekážok jeho ďalšieho postupu.

Sťažovateľ   taktiež   uviedol,   že   nesúhlasí   s vyjadrením   okresného   súdu z 26. septembra 2003 ani so spôsobom vybavovania jeho sťažností na prieťahy v konaní v predmetnej veci. Vzniesť námietku zaujatosti je podľa neho jeho zákonné právo, doklady, písomné vyjadrenia a dôkazy v predmetnej veci predkladal okresnému súdu obratom a včas, naopak, okresný súd podľa neho konal niekoľko rokov o návrhu podpísanom neoprávnenou osobou, rozhodol vo veci nesprávne a jeho rozhodnutie bolo preto zrušené, neodstránil, hoci opakovane na výsluchoch mohol, nedostatky sťažovateľových podaní a až po niekoľkých rokoch si vyžiadal najpodstatnejší dôkaz – správu od zamestnávateľa.

Podľa neho si ako účastník konania svoje procesné povinnosti plnil riadne a včas v rámci svojich schopností a možností. Vzhľadom na okolnosti prípadu a podľa sťažovateľa „obtiažnosť“ veci mu mal okresný súd ustanoviť na ochranu jeho záujmov zástupcu z radov advokátov v predmetnej veci.

Z vyššie   uvedených   skutočností   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že došlo   k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na súdnu a inú právnu   ochranu,   pretože   v predmetnej   veci   bolo   podľa   neho „konanie   okresného   súdu v rozpore so zákonom, nakoľko okresný súd roky konal o návrhu podpísanom neoprávnenou osobou,   neodstránil   vady   návrhu   ani   iných   podaní   a nezistil   lustráciou   nedostatok podmienok konania – prekážku rei iudicatae, ktorá trvá, napriek tomu exekúciu čiastočne nezastavil“.

Sťažovateľ taktiež vo svojej sťažnosti uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom ustanovenej právnej zástupkyne navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. E 511/98 porušil práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 34 ods. 2 písm. b), ako aj čl. 33 ústavy, ďalej aby prikázal okresnému súdu konať v predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   zakázal   okresnému   súdu   pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa a súčasne sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie vo výške   100   000   Sk   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu.   V   podaní   doručenom 2. apríla 2004 si sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnil úhradu trov konania.

V sťažnosti zdôvodnil požadované finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk tak, že „nemajetková ujma mi vznikla v dôsledku obáv o ochranu mojich práv, psychického napätia   a pocitov   sklamania   z neprimeranej   dĺžky   konania.   Časť   môjho   príjmu   je   už niekoľko rokov zablokovaná u môjho zamestnávateľa, túto sumu som si mohol uložiť ako úspory,   ktoré   by   boli   úročené,   namiesto   toho,   roky   komunikujem   so   súdmi,   vypisujem podania,   čo   ma   zaťažuje   a kalí   mi   radosť   zo   zaslúženého   dôchodkového   oddychu   po celoživotnej práci“.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   predložil   taktiež   fotokópie   svojich   podaní zo 7. novembra   2002   a   17.   februára   2003   preukazujúcich   využitie   účinných   právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Na základe výzvy ústavného súdu z 8. septembra 2003 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril listom z 26. septembra 2003 predseda okresného súdu, podľa ktorého je sťažnosť sťažovateľa neopodstatnená. Vo svojom stanovisku ďalej uviedol: „Návrh oprávnenej I. K. na nariadenie výkonu rozhodnutia zrážkou zo mzdy povinného J. K., pre výživné, napadol na tunajší súd dňa 2. 7. 1998 a je vedený pod sp. zn. E 511/98. Vec prejednávajúca sudkyňa rozhodla   v tejto   veci   dňa   26.   11.   1998.   Krajský   súd   v Trnave   na   odvolanie   povinného rozhodol dňa 28. 9. 2001 tak, že zrušil napadnuté uznesenie tunajšieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Ako vyplýva zo spisu, medzi rozhodnutím tunajšieho súdu a rozhodnutím KS Trnava uplynula dlhšia doba, čo však bolo spôsobené tým, že povinný, sťažovateľ, vznášal námietky zaujatosti nielen voči sudcom tunajšieho súdu, ale aj voči sudcom KS. Povinnému bolo doručené uznesenie odvolacieho súdu dňa 21. 11. 2001. Napriek tomu, že z tohto rozhodnutia vyplynuli úlohy, a to predložiť doklady o platení výživného za čas od 1. 2. 1993 do 30. 6. 1995 a vyčísliť dlh, prípadne preplatok na výživnom za rovnaké obdobie, na urgenciu   súdu   tieto   dôkazy   predložil   až   dňa   19.   11.   2002.   Posledný   zamestnávateľ povinného, až na urgenciu súdu zaslal správu o vykonaných zrážkach zo mzdy povinného dňa 19. 2. 2003. Doteraz nemohlo byť vo veci rozhodnuté z dôvodu nedostatkov podkladov pre   objektívne   zistenie   skutočného   stavu   veci.   Zo   správy   zamestnávateľa   povinného a z príloh k listu zo dňa 14. 2. 2003 sa nedá zistiť, či sa jedná o výživné pre oprávnenú osobu, alebo pre syna P., pre ktorého mal tiež povinný určené výživné a platil ho jednou poštovou poukážkou na obe deti. Z tohto pohľadu je potrebné preto doplniť dokazovanie. Doterajšiu   súčinnosť   povinného,   sťažovateľa,   možno   charakterizovať   ako   neuspokojivú, pretože ak na výzvy súdu reagoval, jeho vyjadrenia boli obšírne, ale nie k veci.“

Listom z 22. januára 2004 vyjadrila svoje stanovisko k predmetnej veci aj zákonná sudkyňa.   Vo   svojom   vyjadrení,   ktoré   bolo   obsahovo   zhodné   so   stanoviskom   predsedu okresného súdu, nad rámec jeho argumentácie poukázala ešte na personálne a organizačné problémy okresného súdu.

Okresný   súd   v   podaní   z 2.   apríla   2004   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy z 25. marca 2003 oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bol   2.   júla   1998   doručený   „Návrh   na   výkon   rozhodnutia   pre výživné“ oprávnenej, zastúpenej Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, proti sťažovateľovi. Predmetná vec bola na okresnom súde vedená pod sp. zn. E 511/98.

Okresný súd uznesením č. k. E 511/98-3 z 26. novembra 1998 nariadil v predmetnej veci výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy sťažovateľa od jeho platiteľa mzdy.

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže listom z 1. októbra 1998 požiadalo   okresný   súd   o nariadenie   výkonu   rozhodnutia   v predmetnej   veci.   Listom doručeným   8.   decembra   1998   podal   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. E 511/98-3   z 26.   novembra   1998   odvolanie   a súčasne   v uvedenom   podaní   vzniesol námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu.

Vo veci konajúca sudkyňa nechala pokynom z 18. decembra 1998 zaslať odvolanie sťažovateľa na písomné vyjadrenie Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktoré sa k nemu vyjadrilo listom z 12. januára 1999.

Podľa úradného záznamu spísaného 18. decembra 1998 sa vo veci konajúca sudkyňa vyjadrila v uvedený deň k námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom voči nej a následne nechala   predložiť   uvedený   spis   všetkým   sudcom   na   vyjadrenie   k vznesenej   námietke zaujatosti voči nim, ako aj pripojiť k predmetnej veci spisový materiál sp. zn. E 1143/94.

Pokynom   z 25.   januára   1999   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vyhotoviť predkladaciu   správu   a spis   zaslať   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o sťažovateľovom odvolaní, ako aj o vznesenej námietke zaujatosti voči sudcom okresného súdu. Spisový materiál v predmetnej veci bol krajskému súdu doručený 28. januára 1999. Krajský súd spisový   materiál   v predmetnej   veci   vrátil   okresnému   súdu   listom   z 28.   mája   1999 (doručeným 8. júna 1999).

Pokynom z 9. júna 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyzvať Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže na odstránenie nedostatkov podaného návrhu a súčasne nechala predvolať na výsluch v predmetnej veci sťažovateľa na 24. jún 1999.

Centrum   pre   medzinárodnoprávnu   ochranu   detí   a mládeže   reagovalo   na   výzvu okresného   súdu   listom   z 15.   júna   1999,   ktorým   doplnilo   návrh   na   výkon   rozhodnutia. Sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu podaním zo 17. júna 1999.

Na okresnom   súde   bola 24.   júna 1999 spísaná zápisnica   z výsluchu   sťažovateľa, ktorý sa na okresný súd dostavil na základe jeho predvolania.

V ten istý deň vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 13. júl 1999, oznámil ho sťažovateľovi, ktorý ho zobral na vedomie, a nechal naň predvolať oprávnenú, ako aj Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže listom z 29. júna 1999 (doručeným   6.   júla   1999)   ospravedlnilo   svoju   neúčasť   na   vytýčenom   pojednávaní   bez uvedenia dôvodu. Oprávnená v predmetnom konaní listom z 13. júla 1999 ospravedlnila svoju neúčasť na vytýčenom pojednávaní.

Na   pojednávanie   13.   júla   1999   sa   dostavil   sťažovateľ,   ktorého   okresný   súd oboznámil   s podaním   oprávnenej.   Sťažovateľ   následne   uviedol,   že   v predmetnej   veci i naďalej trvá na podanom odvolaní.

Listom z 13. júla 1999 okresný súd vyzval oprávnenú na zaslanie nového exempláru návrhu na výkon rozhodnutia, ktorý by bol podpísaný ňou alebo jej novým splnomocneným zástupcom. Oprávnená požiadala listom z 5. augusta 1999 (doručeným 9. augusta 1999) okresný   súd   o predĺženie   poskytnutej   lehoty   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu do 1. októbra 1999.

Pokynom z 13. októbra 1999 vo veci konajúca sudkyňa nechala urgovať odstránenie nedostatkov podania oprávnenou v lehote 30 dní. Listom z 15. októbra 1999 oprávnená okresnému   súdu   oznámila   svoju   adresu   pre   doručovanie   písomností.   Oprávnená   listom z 26. novembra   1999   požiadala   okresný   súd   o zaslanie   podaného   návrhu   na   výkon rozhodnutia.

Okresný   súd   následne   listom   z 30.   decembra   1999   oprávnenej   zaslal   fotokópiu návrhu   na   výkon   rozhodnutia   spolu   s výzvou,   aby   tento   návrh   vlastnoručne   podpísala a vrátila späť okresnému súdu.

Vlastnoručne   podpísaný   návrh   na   výkon   rozhodnutia   oprávnená   okresnému   súdu zaslala listom z 10. januára 2000 (doručeným 13. januára 2000) a súčasne v tomto liste okresnému súdu oznámila svoju novú adresu na doručovanie písomností.

Pokynom   zo   17.   januára   2000   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   predložiť   spis v predmetnej   veci   predsedovi   okresného   súdu,   aby   predložil   spis   krajskému   súdu   na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti povinným proti všetkým sudcom okresného súdu. Predseda okresného súdu spisový materiál vo veci postúpil krajskému súdu listom z 19. januára 2000 (doručeným krajskému súdu 21. januára 2000).

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   krajského   súdu   nechala   pokynom   súdnej   kancelárii z 2. februára 2000 vyzvať sťažovateľa, aby krajskému súdu v lehote 5 dní oznámil, resp. konkretizoval dôvody zaujatosti, pre ktoré žiada o vylúčenie sudcov krajského súdu.

Sťažovateľ odpovedal na výzvu krajského súdu listom z 9. februára 2000, v ktorom však dôvody svojej zaujatosti voči jednotlivým sudcom bližšie nekonkretizoval. Krajský súd na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne z 15. februára 2000 urgoval sťažovateľa, aby   mu   zaslal   odpoveď   na   jeho   výzvu   z 2.   februára   2000   v lehote   5   dní.   Sťažovateľ reagoval   na   výzvu   krajského   súdu   listom   zo   17.   februára   2000,   v ktorom   opätovne nekonkretizoval dôvody svojej zaujatosti voči jednotlivým sudcom.

Listom z 29. februára 2000 vo veci konajúca sudkyňa opätovne sťažovateľa vyzvala, aby   označil   konkrétne   dôvody,   pre   ktoré   majú   byť   sudcovia   krajského   súdu   vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci, a súčasne ho poučila o následkoch neopravenia, resp.   nedoplnenia   jeho   podania.   Sťažovateľ   odpovedal   na   výzvu   krajského   súdu   listom z 13. marca 2000 (doručeným 15. marca 2000).

Listom   z 29.   marca   2000   predseda   krajského   súdu   predložil   predmetný   spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti voči sudcom krajského súdu spolu s ich vyjadreniami.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Nc 60/2000 z 27. apríla 2000 rozhodol, že sudkyne krajského súdu konajúce v predmetnej veci nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. Spisový materiál bol krajskému súdu doručený 15. mája 2000.

Vo veci konajúca sudkyňa krajského súdu nechala uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Nc 60/2000 z 27. apríla 2000 doručiť účastníkom konania.

Krajský súd následne uznesením č. k. 9 Nc 4/00-60 z 30. mája 2000 (doručeným okresnému súdu   21. júna 2000) rozhodol, že sudcovia   okresného súdu   nie sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže listom z 22. novembra 2000 (doručeným 23. novembra 2000) požiadalo okresný súd o zaslanie správy, v akom stave sa nachádza konanie o návrhu na výkon rozhodnutia v predmetnej veci.

Pokynom vo veci konajúcej sudkyne okresného súdu z 5. marca 2001 nechal okresný súd   doručiť   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   9   Nc   4/00-60   z 30.   mája 2000   účastníkom konania, ďalej vyzvať sťažovateľa na doplnenie jeho odvolania z 8. decembra 1998 v lehote 10 dní (pričom ho vo výzve dôsledne upozornil, akým spôsobom má doplnenie vykonať) a súčasne zaslať Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže list krajského súdu z 28. mája 1999 a oprávnenou predloženú plnú moc a taktiež zaslať na adresu oprávnenej uznesenie okresného súdu č. k. E 511/98-3 z 26. novembra 1998.

Sťažovateľ na výzvu okresného súdu z 5. marca 2001 reagoval listom z 12. marca 2001 (doručeným v ten istý deň).

Oprávnená listom z 18. apríla 2001 (doručeným 20. apríla 2001) okresnému súdu oznámila, že bude konať bez zastúpenia. Pre prípad, že bude potrebné ju v konaní vypočuť, navrhla, aby sa výsluch uskutočnil dožiadaným súdom (navrhla Mestský súd v Brne), ďalej zaslala okresnému súdu návrh na výkon rozhodnutia (v prílohe aj riadne vyčíslenie dlžného na výživnom) a súčasne oznámila adresu pre doručovanie písomností a ďalšiu adresu pre doručenie dlžnej čiastky. Podaním z 27. apríla 2001 oprávnená upresnila svoj návrh na výkon rozhodnutia (uvedením presnej adresy povinného).

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   okresného   súdu   nechala   pokynom   zo   7.   júna   2001 vyhotoviť   predkladaciu   správu   a zaslať   spis   v predmetnej   veci   krajskému   súdu   na rozhodnutie o podanom odvolaní povinného. Krajskému súdu bol predmetný spis doručený 13. júna 2001.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co   349/01-72   z 28.   septembra   2001   napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 5. októbra 2001.

Vo veci konajúca sudkyňa okresného súdu nechala pokynom zo 16. novembra 2001 uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co 349/01-72 z 28. septembra 2001 doručiť účastníkom konania a súčasne vyzvať oprávnenú na predloženie dokladov v zmysle uznesenia krajského súdu v lehote 15 dní v prípade, že na svojom návrhu trvá.

Oprávnená   reagovala   na   výzvu   okresného   súdu   listom   z 10.   decembra   2001, v ktorom vyčíslila dlžné výživné, a zaslala okresnému súdu aj kópie poštových poukážok, ktorými jej bolo uhradené výživné zo strany Ústředí   pro medzinárodně právní ochranu mládeže v Brně.

Sťažovateľ reagoval   na výzvu   okresného súdu   listom   zo 4.   februára 2002,   avšak okresnému súdu opätovne nepredložil dôkazy o splnení svojej vyživovacej povinnosti voči oprávnenej, resp. o svojich tvrdeniach o splnení vyživovacej povinnosti.

Pokynom   z 13.   novembra   2002   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   sťažovateľa opätovne vyzvať na predloženie dôkazov o splnení jeho vyživovacej povinnosti v zmysle povinnosti, ktorá mu vyplynula z rozhodnutia odvolacieho súdu, a na riadne vyčíslenie jeho dlhu v lehote 15 dní, ďalej zaslať výzvu bývalému zamestnávateľovi sťažovateľa – firme COMERON SPS, spol. s r. o., s cieľom zistiť rozpis vykonaných zrážok za jednotlivé mesiace   podľa   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn.   E   511/98,   ako   aj   zistiť   rozsah   zrážok vykonaných v zmysle uznesenia z 23. januára 1995 v prospech oprávnenej, prípadne jej matky v prípade, že ich vykonával, pričom na zaslanie odpovede bola stanovená lehota 15 dní.

Podaním z 19. novembra 2002 (doručeným v ten istý deň) sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu z 13. novembra 2002.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom z 13. januára 2003 nechala urgovať bývalého platiteľa mzdy sťažovateľa – firmu COMERON SPS, spol. s r. o., aby splnil povinnosti vyplývajúce mu z výzvy okresného súdu z 13. novembra 2002 v lehote 15 dní. Spoločnosť COMERON   SPS,   spol.   s   r.   o.,   odpovedala   na   výzvu   okresného   súdu   podaním zo 14. februára 2003 (doručenú 19. februára 2003).

V spisovom   materiáli sa   ďalej nachádzalo stanovisko   vo   veci   konajúcej   sudkyne z 19.   februára 2003,   v ktorom   uviedla,   že podľa   nej   v tomto   prípade   prieťahy v konaní nespôsobila, čoho dôkazom je obsah samotného spisu sp. zn. E 511/98.

Oprávnená   listom   z 22.   augusta   2003   (doručeným   27.   augusta   2003)   požiadala okresný súd o oznámenie stavu konania v predmetnej veci.

Pokynom z 29. októbra 2003 nechala vo veci konajúca sudkyňa požiadať spoločnosť COMERON   SPS,   spol.   s   r.o.,   aby   upresnila   svoju   správu,   ďalej   zaslať   vyjadrenie oprávnenej   z 10.   decembra   2001   sťažovateľovi,   aby   sa   k nemu   vyjadril,   ako   aj   správu o stave konania.

Sťažovateľ na výzvu okresného súdu odpovedal listom zo 6. novembra 2003.

Pokynom z 19. decembra 2003 vo veci konajúca sudkyňa nechala požiadať Národnú banku   Slovenska   o oznámenie   kurzu   slovenskej   koruny   ku   českej   korune   v období od 1. januára 1993 do 30. júna 1995 a v dňoch 26. apríla 1996 a 16. marca 1999 v lehote 20 dní a taktiež oznámiť sťažovateľovi stav konania.

V spisovom   materiáli sa   ďalej nachádzalo stanovisko   vo   veci   konajúcej   sudkyne z 22. januára 2004 k ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na výkon rozhodnutia. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej   zložitosti   veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v danom prípade ide o vec, ktorá si vyžaduje vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu v konaní o návrhu sťažovateľa.

B) Sťažovateľ vo svojej sťažnosti konštatoval, že si podľa jeho mienky „plní všetky svoje povinnosti v konaní riadne a včas a v rámci svojich schopností a možností“.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   správanie   sťažovateľa prispelo k spomaľovaniu postupu v predmetnom konaní, pretože súdy, ktoré v predmetnej veci konali, boli nútené viackrát sťažovateľa vyzývať na splnenie povinností, ktoré mu vo svojich   výzvach   uložili.   Sťažovateľ   svoje   podania   síce   doplnil,   avšak   nie   v intenciách výziev, ktoré mu boli doručené. Napr. sťažovateľ bol trikrát vyzývaný krajským súdom na doplnenie dôvodov vznesenej námietky zaujatosti krajského súdu, okresný súd ho taktiež musel dvakrát vyzývať na predloženie listinných dôkazov za účelom preukázania splnenia jeho vyživovacej povinnosti voči oprávnenej. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná   povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).   Správaním   sťažovateľa   v tomto   konaní   však   nemožno   ospravedlniť   zbytočné prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené nečinnosťou okresného súdu.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 21.   júna   2000,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený   spisový   materiál   v predmetnej   veci z krajského súdu, a trvalo viac ako osem mesiacov, teda až do 5. marca 2001, keď nechal pokynom   vo   veci   konajúcej   sudkyne   doručiť   predmetné   uznesenie   krajského   súdu z 30. mája   2000   účastníkom   konania   a vykonať   ďalšie   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu v predmetnej veci. Ďalšie, takmer dvanásťmesačné obdobie nečinnosti bolo zistené v období od 16. novembra 2001, keď vo veci konajúci sudca   nechal pokynom súdnej   kancelárii doručiť   uznesenie   krajského   súdu   z 28.   septembra   2001   účastníkom   konania,   do 13. novembra 2002, keď okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov a súčasne zaslal výzvu bývalému zamestnávateľovi sťažovateľa v predmetnej veci. V období od 13. januára 2003 (okresný súd zaslal urgenciu bývalému zamestnávateľovi sťažovateľa)   až   do   29.   októbra   2003   (okresný   súd   opätovne   zaslal   výzvu   bývalému zamestnávateľovi   sťažovateľa   a vykonal   vo   veci   aj   ďalšie   úkony),   teda   viac ako deväť mesiacov,   bol okresný   súd   opäť v predmetnej   veci   nečinný.   Nečinnosť okresného   súdu vo vyššie   označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu   bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Postup okresného súdu v období od 13. júla 1999 (výzva oprávnenej na zaslanie podpísaného   návrhu   na   výkon   rozhodnutia)   do   13.   januára   2000   (oprávnená   doručila okresnému súdu návrh na výkon rozhodnutia), počas ktorého okresný súd plynule svojím postupom   smeroval   k odstráneniu   nedostatkov   návrhu   oprávnenej,   t.   j.   k   ochrane   práv oprávnenej v predmetnom konaní, považoval ústavný súd za správny a uvedené obdobie šiestich mesiacov do obdobia zbytočných prieťahov v konaní nezapočítal.

Do obdobia zbytočných prieťahov v predmetnom konaní však ústavný súd započítal aj obdobie štyroch mesiacov, t. j. obdobie od 28. januára 1999 do 8. júna 1999, počas ktorého sa spisový materiál v predmetnej veci nachádzal na krajskom súde, ktorému bol okresným súdom predložený predčasne, t. j. skôr ako v predmetnej veci boli odstránené nedostatky   návrhu,   ako   aj   zaslaná   výzva   sťažovateľovi   na   upresnenie   jeho   námietky zaujatosti.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako päť rokov a štyri mesiace. Z uvedenej doby podstatnú časť (tridsaťtri mesiacov, t. j. dva roky   a deväť   mesiacov)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti, ako aj nesprávneho postupu okresného súdu.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty zákonnej sudkyne okresného súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí,   ako aj s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom na vyššie uvedené a zvlášť vzhľadom na predmet konania nemožno dobu predmetného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, ako sám vo svojej sťažnosti uviedol: „v dôsledku obáv o ochranu mojich práv, psychického napätia a pocitov sklamania   z neprimeranej   dĺžky   konania.   Časť   môjho   príjmu   je   už   niekoľko   rokov zablokovaná u môjho zamestnávateľa, túto sumu som si mohol uložiť ako úspory, ktoré by boli   úročené,   namiesto   toho,   roky   komunikujem   so   súdmi,   vypisujem   podania,   čo   ma zaťažuje a kalí mi radosť zo zaslúženého dôchodkového oddychu po celoživotnej práci.“Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 25 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (dva   roky   a deväť   mesiacov)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   uplatnila   trovy   právneho   zastúpenia   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2003 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane   prvej   porady   s klientom,   nahliadnutie   do   spisových   materiálov   okresného   súdu a následná porada a písomné podanie) a trikrát hodnotu paušálnej náhrady vo výške 128 Sk, ako aj náhradu za stratu času v sume 2 136 Sk vrátane 19 % DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, § 18 písm. a) a b), § 22 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127   ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002   vo   výške 12 811 Sk) a hodnotu režijného paušálu 128 Sk.

Nárok   na   úhradu   úkonu   právnej   služby   spočívajúceho   v nahliadnutí   do   súdneho spisu,   jeho   štúdiu   a v   porade   s klientom   ústavný   súd   nepriznal,   pretože   je   podľa   neho uplatnený duplicitne. Uvedený úkon je totiž súčasťou prípravy a prevzatia veci, za ktoré ústavný súd odmenu právnej zástupkyni priznal.

Za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2003   patrí   právnej   zástupkyni sťažovateľa odmena v sume 8 540 Sk. Podľa § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty spolu 10 162 Sk (s prihliadnutím na zaokrúhlenie podľa   §   25   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.).   Právnej   zástupkyni   sťažovateľa   zároveň   patrí uplatnený   nárok   na   náhradu   za   stratu   času   pri   prvom   úkone   právnej   služby   (príprava a prevzatie   veci   vrátane   porady   s klientom)   za   čas   strávený   cestou   z Trnavy   do   Senice a späť (t. j. 2 x 1 h, teda 4 polhodiny po 534 Sk) v sume 2 136 Sk a dvakrát hodnota paušálnej   náhrady   hotových   výdavkov   vo výške   128   Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto celkom sumu 12 554 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 12 554 Sk.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004