SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 24/2026-11
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, narodeného ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Floriánska 19, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Ntok/1/2023 z 28. mája 2024 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tost/41/2024 z 27. novembra 2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. februára 2025 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať mu náhradu trov konania.
II.
Skutkové východiská
2. Sťažovateľ vykonáva doživotný trest odňatia slobody uložený mu v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 8T/8/2005. Návrh, ktorým sa sťažovateľ v danej veci domáhal povolenia obnovy konania, bol uznesením krajského súdu podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením najvyššieho súdu s poukazom na § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.
III.
Argumentácia sťažovateľa
3. Rozhodujúce dôkazy, o ktoré krajský súd oprel sťažovateľovo odsúdenie, predstavovali znalecký posudok znalkyne z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí PhDr. Evy Kitkovej, ako aj výpoveď tejto znalkyne na hlavnom pojednávaní 11. júla 2007. Uvádzaná znalkyňa však nebola v čase psychologického vyšetrenia sťažovateľa odborne spôsobilá na vypracovanie znaleckého posudku týkajúceho sa resocializačnej prognózy dospelých osôb v kontexte uloženia doživotného trestu odňatia slobody. Z výpisu zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov totiž vyplýva, že znalkyňa bola zapísaná v odbore psychológia, odvetví klinickej psychológie dospelých až po vykonaní vyšetrenia sťažovateľa, a to 21. novembra 2007. Z tohto dôvodu vznikajú pochybnosti o odbornej spôsobilosti poukazovanej znalkyne, ako aj pochybnosti o správnosti znaleckého posudku. Informácia o danej skutočnosti sa pritom v pôvodnom spise nenachádzala, čo je dôvodom, pre ktorý malo dôjsť k povoleniu obnovy konania. Znalkyňa PhDr. Eva Kitková sa pritom dopustila viacerých disciplinárnych deliktov a jej morálny profil je spochybnený. Navyše, už v pôvodnom prípravnom konaní bola 29. septembra 2005 pribratá iná znalkyňa PhDr. Darina Hubová, ktorej znalecký posudok vyznieval sťažovateľovi na prospech, pričom jej výpoveď z 9. mája 2006 nebola problematická tak, ako tvrdil súd pôvodného konania. Závery znaleckého posudku PhDr. Kitkovej tak nekorešpondujú nielen so znaleckým posudkom PhDr. Hubovej, ale ani so závermi psychológov z diagnostiky ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby z 11. februára 2022. Sťažovateľ uzatvára, že ním predložené nové skutočnosti a dôkazy môžu samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o treste. Zamietnutím návrhu na povolenie obnovy konania krajským súdom a následnej sťažnosti najvyšším súdom tak došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV.1. K uzneseniu krajského súdu:
5. Ak ide o uznesenie krajského súdu, platí, že podľa princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám za podmienky, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Nie je preto v dispozícii ústavného súdu preskúmať uznesenie krajského súdu, keďže ho už preskúmal na základe sťažnosti najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú (m. m. napr. II. ÚS 684/2025).
IV.2. K uzneseniu najvyššieho súdu:
6. Úlohou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. napr. III. ÚS 299/2024).
7. Obnova trestného konania predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci konať a rozhodovať o veciach právoplatne rozhodnutých. Účelom konania o povolení obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím, je odstránenie prípadných justičných omylov. V danom prípade možnosť prelomenia princípu právnej istoty vyplýva z nadradenosti verejného záujmu na správnom, a teda spravodlivom trestno-právnom rozhodnutí nad verejným záujmom na zachovaní imperatívu právnej istoty (m. m. napr. I. ÚS 373/2017, I. ÚS 34/2021, III. ÚS 29/2022, III. ÚS 76/2022).
8. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
9. Podstatou ústavnej sťažnosti v rozsahu, v ktorom nebola ústavným súdom odmietnutá ako neprípustná (bod 5 dôvodov tohto uznesenia), je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté vo veci návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy trestného konania. Sťažovateľ v podstate argumentuje deficitmi pôvodného konania, ktoré neboli reparované ani pri obnove konania, a tvrdí existenciu nových skutočností a dôkazov, ktoré by podľa jeho názoru mohli splniť predpoklady obnovy trestného procesu objektivizované v § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
10. Pokiaľ ide o sťažnostné tvrdenia súvisiace s deficitom odbornej spôsobilosti znalkyne PhDr. Evy Kitkovej v čase vyšetrenia sťažovateľa, ako aj v čase jej výpovede na hlavnom pojednávaní, ústavný súd odkazuje predovšetkým na závery uvedené na s. 7 uznesenia krajského súdu. Odtiaľ s poukazom na prax najvyšších súdnych autorít (R 6/1997) vyplýva (in fine), že za nové skutočnosti nemožno považovať skutočnosti zistiteľné z obsahu pôvodného trestného spisu, a to ani v tom prípade, keď sa s nimi súd pôvodného konania nevyrovnal alebo ich prehliadol, alebo zle vyhodnotil. Fakt, že sporný znalecký posudok vypracovala znalkyňa PhDr. Eva Kitková, bol nepochybne zistiteľný z pôvodného trestného spisu a z verejne dostupného zoznamu znalcov bolo už v tom čase zrejmé, v akých odvetviach znalkyňa bola zapísaná. Avizované závery v podstate aproboval aj najvyšší súd a konkretizačne dodal, že skutočnosť ustanovenia znalkyne zapísanej v zmieňovanom odvetví je identifikovateľná nielen z uznesenia o jej pribratí do konania, zo samotného znaleckého posudku, ale najmä aj zo znaleckej pečiatky podľa č. l. 451 pôvodného trestného spisu, kde je ako znalecký odbor uvedená „Psychológia, Klinická psychológia detí, poradenská psychológia, psychológia sexuality “. Táto sťažnostná námietka je teda v ústavno-právnej rovine zjavne neopodstatnená.
11. Ani tvrdenie sťažovateľa o disciplinárnych deliktoch, ktorých sa mala znalkyňa PhDr. Eva Kitková dopustiť, v dôsledku čoho mal byť jej morálny profil dubiózny, nie je spôsobilé privodiť obnovu konania. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na disciplinárne delikty, na ktoré poukázal aj v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu. Najvyšší súd však sťažovateľovi ústavno-právne korektne vysvetlil, že išlo o disciplinárne previnenia v iných veciach nesúvisiacich so znaleckým posudkom, ktorý znalkyňa podala v pôvodnom konaní. Inak vyjadrené, sťažovateľ nepoukázal na žiadne disciplinárne previnenie PhDr. Evy Kitkovej, ktorého by sa mala dopustiť v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku v trestnom konaní, o ktorého obnovu sťažovateľ usiloval (s. 9 uznesenia najvyššieho súdu).
12. Sťažovateľova nespokojnosť s nereflektovaním znaleckého posudku a následnej výpovede znalkyne PhDr. Dariny Hubovej predstavuje úsilie smerujúce k prehodnoteniu záverov pôvodného konania. Účelom obnovy konania však ani podľa ustálenej praxe ústavného súdu (m. m. napr. III. ÚS 299/2024) nie je ďalšia revízia záverov pôvodného konania. Obnova konania nemá slúžiť na verifikáciu otázok, na ktoré bolo možné nachádzať odpovede vykonaním, preverením a vyhodnotením dôkazov existujúcich v pôvodnom konaní. Inak povedané, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť pôvodného rozhodnutia, ale iba zisťuje, či existujú nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie v otázke viny alebo trestu. V danom prípade pritom všeobecné súdy s ústavne korektným odôvodnením nezistili ani žiadnu novú skutočnosť, prípadne nový dôkaz, keďže znalecký posudok PhDr. Evy Kitkovej požadované parametre nespĺňal. Ani tejto sťažnostnej námietke preto nebolo možné priznať pozitívnu ústavno-právnu relevanciu.
13. Závery psychológov z diagnostiky ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby z 11. februára 2022 by síce v potenciálnej rovine mohli predstavovať novú skutočnosť, resp. dôkaz predvídaný v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, avšak sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.) ich v ústavnej sťažnosti nijak nekonkretizoval. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatná najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to požiadavka prednesenia relevantnej ústavno-právnej argumentácie. Ústavná sťažnosť však v tomto rozsahu neobsahovala skutkové a právne dôvody namietaného porušenia práv požadované § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. Preto je v avizovanej časti daný dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
14. Neuniklo napokon pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ v rámci ústavnej sťažnosti v mnohom opakuje v podstate obsahovo identické námietky, aké uviedol v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd však nie je ďalšou alternatívnou a ani mimoriadnou inštanciou, ktorá opakovane vecne preskúma rovnaké alebo obdobné argumenty, ktoré sťažovateľ predkladal všeobecným súdom v skoršom procesnom postupe. Len skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu poskytnutými v reakcii na argumentáciu uvádzanú v jednotlivých ním generovaných podaniach nestotožňuje a má na vec iný názor, nemôže sama osebe viesť k záveru o arbitrárnosti záverov týchto autorít a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právne názory svojím vlastným (m. m. napr. III. ÚS 118/2024, III. ÚS 620/2025).
15. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím orgánu štátu (v danom prípade uznesením najvyššieho súdu, pozn.) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok relevantnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (m. m. napr. I. ÚS 286/2023). Ústavný súd je sumarizačného názoru, že so zreteľom na závery uvedené v tomto uznesení chýba ústavne relevantná súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu a dôvodmi formulovanými v ústavnej sťažnosti.
16. So zreteľom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k zisteniu, že uznesenie najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť porušenia sťažovateľom uvádzaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, z čoho rezultuje, že dôvodnosť avizovanej časti ústavnej sťažnosti nie je potrebné preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie. Podanú ústavnú sťažnosť preto ústavný súd v rozsahu smerujúcom proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú s výnimkou bodu 14 dôvodov tohto uznesenia, kde ju odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predvídaných náležitostí.
17. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2026
Robert Šorl
predseda senátu



