SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 24/2016-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej spoločnosťou FUTEJ and Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v menektorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Cdo 392/2014 z 30. júla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj„sťažovateľ“) pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 392/2014 z 30. júla 2015(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka okrem iného uviedla:«Dňa 05.09.2014 bol právnemu zástupcovi Sťažovateľa doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave číslo pod sp. zn. 2 Co 282/2014-593 zo dňa 30.07.2014 (ďalej len „uznesenie KS“), ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I číslo konania 10 C 209/2011-564 zo dňa 07.03.2014, ktorým Okresný súd Bratislava 1 (ďalej len „uznesenie Okresné/to súdu Bratislava I“) uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,00 Eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Krajský súd v Bratislave v rámci svojej vyhodnocovacej činnosti o odvolaní Sťažovateľa voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava I dospel k tomu, že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil a odvolanie Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.
Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal Sťažovateľ v zákonnej lehote v celom rozsahu proti zamietajúcemu rozsudku Krajského sudu v Bratislave mimoriadny opravný prostriedok- dovolanie s poukazom na ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a), b), c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) pre podanie ktorého sa rozhodol na základe ďalej špecifikovaných dôvodov, uvedomujúc si osobitné procesné postavenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť súdov prvého a druhého stupňa, avšak bez svojej viny sa práve vinou súdov prvého a druhého stupňa ocitol v procesnej situácii, ktorá si vyžaduje zásah Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu preto, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov Sťažovateľa ako účastníka nezákonného konania.»
Ďalej sťažovateľka uviedla, že «sa nápravy jeho porušených hmotných a procesných práv vyplývajúcich z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.07.2014 ako aj rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.03.2014 domáhal(a) podaním mimoriadneho opravného prostriedku- dovolania, ktorý na adresu Najvyššie súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší súd Slovenskej republiky“) podal dňa 18. 09. 2014. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svojím uznesením zo dňa 13.8.2015 Sťažovateľom podaný mimoriadny opravný prostriedok- dovolanie odmietol poukazujúc na absenciu zákonom požadovaných podmienok pre podanie mimoriadneho opravného prostriedku v tejto právnej veci. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že pri rozhodovaní o prípustnosti samotného dovolania prihliadol aj na tú skutočnosť, že prípadné pripustenie aplikácie § 237 O. s. p. a teda aj prípadné pripustenie dovolania Sťažovateľa by mohlo mať za následok vznik takých vád, ktoré bezprecedentne porušujú základné zásady občianskeho súdneho procesu.».
Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie nezákonné, arbitrárne a chýba mu„akékoľvek logické odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné a nepresvedčivé“.
Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru sťažovateľky„vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv a defacto odmietol jeho(správne „jej“, pozn.) právo na súdnu ochranu“a sťažovateľka namietla, že napadnutéuznesenie nie je riadne a dostatočne odôvodnené.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 392/2014 z 30. júla 2015 porušiljej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, abynapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a aby jej priznal úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 392/2014 z 30. júla 2015.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou poukazuje na to, že obsahom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky,že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiežpripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00).
Ako zo sťažnosti a z obsahu spisového materiálu vyplýva, Okresný súdBratislava I podľa názoru sťažovateľky jej uznesením č. k. 10 C 209/2011-564 zo 7. marca2014 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 20 € za podané odvolanie v rozporeso zákonom a rovnako v rozpore so zákonom Krajský súd v Bratislave následne uznesenímsp. zn. 2 Co 282/2014 z 30. júla 2014 odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súduBratislava I potvrdil. Keďže najvyšší súd napadnutým uznesením sťažovateľkou podanédovolanie odmietol, domáha sa sťažovateľka ústavnej ochrany v konaní pred ústavnýmsúdom a žiada, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec najvyššiemu súdu vrátilna ďalšie konanie.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutieneprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sférevšeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnostivzhľadom na to, že ide o bagateľnú sumu (pozri napr. IV. ÚS 358/08 aleboIV. ÚS 717/2013).
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnostiústavným súdom aj v tomto prípade.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilasťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 94/2014).
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keďsťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnúsumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočnýchprípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôdv mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (napr. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danejveci o takýto výnimočný prípadne zjavne nejde.
Vychádzajúc teda zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhaústavnej ochrany v súvislosti so súdnym poplatkom za odvolanie v sume 20 €, ktorá jezjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovanídospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnenépodmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec poukazuje na svoju štandardnú judikatúru (napr.IV. ÚS 238/07, II. ÚS 418/2012), podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Napriek uvedenému ústavný súdposúdiac napadnuté uznesenie najvyššieho súdu konštatuje, že uznesenie nevykazuje nijakéznaky arbitrárnosti ani svojvôle a nevyplýva z neho taká aplikácia príslušných ustanovenívšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu,teda napadnuté uznesenie nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu v sťažnostioznačených práv sťažovateľky.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobodysťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa ďalšími návrhmisťažovateľkou uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016