znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 24/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou   JUDr.   P.   R.,   s.   r.   o.,   K.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. P.   R.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 908/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2012 doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Partizánske   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 908/2011.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   (exekučného   súdu, pozn.) v napadnutom konaní boli porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „odmietnutím pripustenia sťažovateľa do predmetného exekučného   konania   a oznámením,   že   Okresný   súd...   nebude   reagovať   na   návrhy organizácie O.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom «podaním, ktoré bolo exekučnému súdu doručené dňa 4.1.2012 oznámila vstup do konania ako vedľajší účastník na strane povinného - spotrebiteľa a žiadal o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 2 Er/908/2011 a jej následné zastavenie. Listom zo dňa 11. 6. 2012... bolo združeniu O. oznámené, že „aj s ohľadom na judikatúru NS SR sp. zn. 1 Cdo 106/2008, že vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní je vylúčené. Rovnako súd nebude reagovať na návrhy   O.  ...   na   odklad   a zastavenie   exekúcie   ako   vedľajšieho   účastníka,   nakoľko v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.“».

Sťažovateľ   nesúhlasí   s postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní a uvádza, že gramatickým a logickým výkladom § 25 ods.   1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť k záveru,   že   zákonodarca   vyslovene   priznáva   združeniam   (pôsobiacim   na   ochranu spotrebiteľa   v   zmysle   §   1   predmetného   zákona)   postavenie   účastníka   konania   nielen v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom konania“.   Navyše   zákonom   o   ochrane   spotrebiteľa   došlo   k   transformácií   Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa. Predmetné   ustanovenie   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   nerozlišuje medzi konaním   exekučným   a   občianskym,   preto   nie   je   s   ohľadom   na   zmysel   tohto ustanovenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie reštriktívne. Navyše § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa nepriznáva súdu právo preskúmať, či je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len pri   podávaní   návrhu   na   začatie   konania...   (bez   toho,   aby   bolo   dotknuté   právo   súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania). Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».

Podľa   názoru   sťažovateľa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) „hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného výkladu ust. § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak. Nakoľko   zákon   vstup   vedľajšieho   účastníka   vyslovene   explicitne   nevylučuje   osobitným ustanovením,   nie   je   dôvod   na nepripustenie   vedľajšieho   účastníka   do   konania. Z predmetného konania navyše vyplýva, že dané exekučné konanie má charakter sporového konania, čím je naplnený ďalší predpoklad mienený príslušnými ustanoveniami o vstupe vedľajšieho   účastníka   do konania...   Základným   predpokladom   na   vstup   vedľajšieho účastníka   do   konania   je   existencia   konania,   ktoré   má   charakter   sporu   (tzv.   sporové konanie).   Exekučné   konanie,   ktoré   upravuje   osobitný   predpis   (Exekučný   poriadok)   je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktorý však spĺňa všetky znaky sporového konania.“, pričom „súd sa ani náznakom nezaoberal konkrétnou situáciou, ktorá vznikla podaním združenia O. a uviedol len rozhodnutie Najvyššieho súdu... na základe, ktorého usúdil vylúčenie vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní. Podaním združenia O. sa podľa vlastných tvrdení vôbec nezaoberal a zaoberať ani neplánoval, ako možno usúdiť zo strohého   znenia   oznámenia.   Okresný   súd...   sa   teda   absolútne   nedostatočne a neadekvátne vysporiadal s tvrdeniami organizácie O. List dokonca ani neobsahuje výrok o tom, že sa vstup do konania zamieta.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   rozhodol   o nej   nálezom,   v ktorom   vysloví,   že   jeho   základné   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní „pripustiť vstup organizácie O.... ako vedľajšieho účastníka na strane povinného“, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti medzi označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 908/2011, ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým postupom okresného   súdu,   ktorý   v   napadnutom   konaní „neberúc   do   úvahy   prínos   združenia   O. do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením zo 17. októbra 2011 exekučné konanie sp. zn. 2 Er 908/2011 zastavil. Uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania nadobudlo právoplatnosť 8. novembra 2011.

Podľa   §   93   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má   právny   záujem   na   jeho   výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa   §   93   ods.   2   OSP   ako   vedľajší   účastník   sa   môže   popri   navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.   Koná však iba sám   za seba. Ak   jeho úkony odporujú   úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   združenie   môže   podať   návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania

a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže na základe   plnomocenstva   zastupovať   spotrebiteľa   v   konaniach   pred   štátnymi   orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

Ustanovenie § 93 ods. 2 OSP ustanovujúce možnosť vstupu do konania právnickej osoby,   ktorej   predmetom   činnosti   je   ochrana   práv   podľa   osobitného   predpisu   (zákon o ochrane   spotrebiteľa),   je   účinné   od   15.   októbra   2008   (zákon   č.   384/2008   Z.   z.), pričom cieľom   takejto   úpravy   je   v súlade   s dôvodovou   správou   označeného   zákona zaistenie širšej ochrany spotrebiteľa.

Ústavný súd už v inej obdobnej veci sťažovateľa (IV. ÚS 584/2012) konštatoval, že vedľajšie účastníctvo je formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce pomôcť „zvíťaziť“ v spore niektorému z účastníkov konania. Účelom citovaného § 93 ods. 2 OSP je umožniť vstup do konania aj právnickej osobe (združeniu), ktorej predmetom   činnosti   je ochrana práv podľa   osobitného   predpisu   (zákon   o ochrane spotrebiteľa, pozn.).

Zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   oznámil „podaním,   ktoré   bolo exekučnému   súdu   doručené   dňa   4.   1.   2012...   vstup   do   konania   ako   vedľajší   účastník na strane   povinného   -   spotrebiteľa   a   žiadala   o   odklad   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn. 2 Er/908/2011 a jej následné zastavenie“.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   vedené   okresným   súdom   bolo právoplatne skončené 8. novembra 2011, teda ešte pred doručením podania sťažovateľa, ktorým   oznámil   vstup   do   tohto   napadnutého   konania   ako   vedľajší   účastník   na   strane povinného (4. januára 2012), bolo bez právneho dôvodu, aby okresný súd preskúmaval opodstatnenosť   samotného   podania,   ktorým   sťažovateľ   oznámil   vstup   do   napadnutého konania, ako aj dôvody návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie a jej následné zastavenie.

Keďže   sťažovateľ   sa   oznámením   doručeným   okresnému   súdu   4.   januára   2012 domáhal vstupu do napadnutého konania vedeného okresným súdom, ktoré bolo v danom čase už právoplatne skončené, nemohlo postupom okresného súdu, ktorým tento nepripustil sťažovateľa do napadnutého konania ako vedľajšieho účastníka, dôjsť k ním namietanému porušeniu základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na   uvedené ústavný   súd   sťažnosť odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013