znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 24/2012-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š., a. s., B., a Ing. L. G., B., zastúpených JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 43 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti korupcii Stred v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   VII/1   Gv   102/11   a jej listami o vybavení podnetov z 27. júna 2011, 22. júla 2011 a 30. augusta 2011, ako aj jej príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov z 27. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š., a. s., a Ing. L. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2011 (po doplnení 21. decembra 2011) doručená sťažnosť Š., a. s. Š. a. s. (skrátená verzia obchodného mena), B., a Ing. L. G., B. (ďalej len „sťažovateľ č. 1“, „sťažovateľ č. 2“, spolu len   „sťažovatelia“),   zastúpených   JUDr.   M.   Š.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 43 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti korupcii Stred (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:   PPZ-42/BPK-S-2011   a postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11 a jej listami o vybavení podnetov z 27. júna 2011, 22. júla 2011 a 30.   augusta   2011,   ako   aj   jej   príkazom   na   uchovanie   a vydanie   počítačových   údajov z 27. mája 2011.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   22.   októbra   2010   na   základe   poverenia predsedníčky   Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) pracovníci tohto úradu vstúpili do sídla sťažovateľa č. 1, aby vykonali inšpekciu z dôvodu   možného   uzatvorenia   dohody   obmedzujúcej   súťaž   podľa   §   4   zákona č. 36/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej   správy   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ochrane   hospodárskej   súťaže“).   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   zamestnanci protimonopolného úradu   vykonali v priestoroch   sťažovateľa č.   1 prehliadku   nebytových priestorov,   vypočuli   zodpovedné   osoby,   vyžiadali   si   rozsiahle   obchodné   dokumenty a zároveň pomocou informačno-technického prostriedku vyhotovili úplný záznam dátového nosiča dát osobného počítača, ktorý používal sťažovateľ č. 2, pričom 9. novembra 2010 protimonopolný úrad pristúpil k prezeraniu tohto dátového nosiča.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ č. 1 považoval postup protimonopolného úradu za nezákonný,   podal   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) žalobu, ktorou   sa   domáhal ochrany pred nezákonným zásahom   orgánu   verejnej   správy. Na základe toho najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžz 1/2011 z 5. apríla 2011 zakázal protimonopolnému   úradu   pokračovať   v porušovaní   práv   sťažovateľa   č.   1,   to   znamená, zakázal   mu   pokračovať   v úkonoch   spočívajúcich   v prezeraní   dátového   nosiča skopírovaného 22. októbra 2010 počas inšpekcie.

Sťažovatelia uviedli, že bez ich vedomia si vyšetrovateľ úradu boja proti korupcii 18. mája 2011 vyžiadal od proimonopolného úradu dátový nosič, na ktorom bol nezákonne získaný záznam celého ich disku. O tejto skutočnosti ich protimonopolný úrad prvýkrát informoval až 15. júna 2011, na základe čoho 17. júna 2011 sťažovateľ č. 1 podal proti uvedenému postupu úradu boja proti korupcii sťažnosť a 21. júna 2011 obaja sťažovatelia žiadali príslušného prokurátora   o preskúmanie postupu   policajta. Dňa 1.   júla 2011 bola sťažovateľovi č. 1 doručená písomnosť prokurátora špeciálnej prokuratúry, ktorou reagoval na podnet zo 17. júna 2011 a v ktorej označil postup vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii za dôvodný a správny. Sťažovatelia ďalej uviedli, že 7. júla 2011 bolo sťažovateľovi č. 1 doručené vyrozumenie vyšetrovateľa o tom, že protimonopolný úrad vydal úradu boja proti korupcii pevný disk obsahujúci identickú kópiu pevného disku sťažovateľa č. 1. Keďže sťažovatelia boli aj naďalej nespokojní s daným stavom a postupom, 10. augusta 2011 ich právny zástupca podal opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii a prokurátora špeciálnej prokuratúry.

Sťažovatelia uviedli, že 9. septembra 2011 bolo ich právnemu zástupcovi doručené vyrozumenie   špeciálneho   prokurátora   o vybavení   opakovaného   podnetu,   z ktorého   sa dozvedeli,   že   dátový   nosič   bol   25.   augusta   2011   v „otvorenej   obálke“ vrátený protimonopolnému   úradu.   Ich   právnemu   zástupcovi   bola   zároveň   14.   októbra   2011 doručená zápisnica o vrátení veci sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 z 25. augusta 2011, ktorá sa týkala vrátenia predmetného dátového nosiča.

Sťažovatelia dodali, že 5. októbra 2011 „po početných výzvach“ došlo v priestoroch protimonopolného úradu k likvidácii dátového nosiča, a keďže v danom prípade nie je proti nim vznesené žiadne obvinenie, nemajú vedomosť o stave vyšetrovania vo veci vedenej na úrade boja proti korupcii pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-2011.

Sťažovatelia   namietali,   že   dátový   nosič   bol   nezákonne   získaný   zamestnancami protimonopolného úradu, pričom v tomto prípade sa postupovalo podľa ustanovení zákona o ochrane   hospodárskej   súťaže   v spojení   s predpismi   o správnom   konaní.   O tejto skutočnosti   podľa   názoru   sťažovateľov   svedčí   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžz 1/2011 z 5. apríla 2011, ktorým bolo protimonopolnému úradu zakázané pokračovať v prezeraní dátového nosiča. Aj napriek tomu protimonopolný úrad 18. mája 2011 pre účely trestného konania vydal predmetný dátový nosič vyšetrovateľovi úradu boja proti korupcii, pričom prokurátor špeciálnej prokuratúry vydal príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku až 27. mája 2011. Sťažovatelia uviedli, že tento príkaz   im   nikdy   nebol   doručený.   Podľa   názoru   sťažovateľov   na   nezákonnosti   postupu orgánov činných v trestnom konaní nemení nič ani skutočnosť, že k vráteniu tohto dátového nosiča protimonopolnému úradu došlo 25. augusta 2011. Vzhľadom na to, že dátový nosič bol   protimonopolnému   úradu   vrátený   v otvorenej   obálke,   nadobudli   sťažovatelia podozrenie, že mohlo dôjsť k vyhotoveniu jeho kópie. Aj napriek tomu, že sťažovatelia podali podnety na preskúmanie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní, špeciálny   prokurátor   napokon   v liste   č.   k.   VII/1   Gv   102/11-23   z 30.   augusta   2011 vyhodnotil   ich   postup   ako   zákonný   a správny.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľov   došlo k porušeniu ich viacerých práv.

Porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného   života   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním alebo   iným   zneužívaním   údajov   o svojej   osobe   podľa   čl.   19   ods.   2   a 3   ústavy   videli sťažovatelia   v tom,   že   predmetný   dátový   nosič   obsahoval   viaceré   komunikácie   medzi zamestnancom sťažovateľa č. 1 a nezávislým advokátom, pričom orgány činné v trestnom konaní tým, že nemali žiadne zákonné oprávnenie zaisťovať záznam, podľa ich názoru zasiahli do ich súkromnej sféry. Okrem toho sťažovatelia dodali, že orgány činné v trestnom konaní   pri   zaisťovaní   dátového   nosiča   nepostupovali   správne,   keďže   v danom   prípade nepostupovali podľa § 90 Trestného poriadku, ale podľa § 89 citovanej právnej normy. Súčasne uviedli, že v danom prípade bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní nezákonne získané údaje nezhromažďovať alebo inak s nimi nenakladať.

Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich práva na rešpektovanie ich súkromného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 dohovoru a podľa čl. 22 ústavy došlo tým, že nezákonne získaný dátový nosič sa stal súčasťou vyšetrovacieho spisu   úradu boja proti korupcie.   Okrem   toho   sťažovatelia   uviedli,   že   ak   chcel   orgán   činný   v trestnom   konaní získať poznatky   o elektronickej   pošte   sťažovateľov,   nemal na získanie takéhoto   dôkazu aplikovať   zjednodušený   postup   podľa   §   89   Trestného   poriadku.   Tým   podľa   názoru sťažovateľov bol dátový nosič ako dôkaz v trestnom konaní získaný contra legem.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, pretože v rámci trestného konania neboli   žiadnym   spôsobom   informovaní   o vydaní   dátového   nosiča   protimonopolným úradom. Podľa názoru sťažovateľov bol dátový nosič získaný nezákonne, a preto ako dôkaz je   absolútne   neúčinný   a   nesmie   byť   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu.   V tejto   súvislosti sťažovatelia   poukázali na   to,   že   dátový   nosič   bol   získaný   bez ich   vedomia,   pričom   za „normálnej situácie“ by využili oprávnenie podľa § 89 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého by sa na nich edičná povinnosť nevzťahovala, ak by išlo o listinu alebo inú vec, o ktorej platí zákaz výsluchu. Sťažovatelia sa domnievali, že v danom prípade orgán činný v trestnom konaní «získal contra legem „padôkaz“ z rúk iného ústredného orgánu štátnej správy».

Sťažovatelia vyslovili aj názor, že uvedeným postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo aj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu ich základného práva na slobodu vedeckého bádania a umenia podľa   čl.   43   ods.   1   ústavy.   V tejto   súvislosti   sťažovatelia   okrem   iného   uviedli,   že v konkrétnom   prípade „sa   považujú   za   oprávnených   k autorským   právam   viacerých aplikácií   v podobe   literárneho   textu   alebo   softvérových   aplikácií   nachádzajúcich   sa   na predmetnom dátovom nosiči, ktorých majetkové práva spravovala spoločnosť Š. a. s. ako objednávateľ a zamestnávateľ. Ide napr. o klientskú databázu, riešenia vnútropodnikových aplikácií, vlastný program eŠkola, eTlačivá, atď.“.

Sťažovatelia v doplnení sťažnosti uviedli, že 13. decembra 2011 bola ich právnemu zástupcovi doručená písomnosť vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii, z ktorej je zrejmé, že   v rámci   trestného   konania   vyšetrovateľ   vyhotovil   z dátového   nosiča   kópiu   častí informácií   a že   tá   je   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu.   Podľa   názoru   sťažovateľov   aj táto okolnosť   svedčí   o tom,   že   dochádza   k nelegálnej   manipulácii   s informáciami,   ktoré nezákonne zadovážil protimonopolný úrad a následne od neho vyšetrovateľ úradu boja proti korupcii.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že „postupom   a   rozhodnutím Ministerstva vnútra SR - Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti   korupcii   Stred   v   konaní   ČVS:   PPZ-42/BPK-S-2011,   postupom   a   rozhodnutím prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zo dňa 27. 6. 2011 (VII/1   Gv   102/11-15)   v   spojení   s   listom   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry, Generálnej   prokuratúry   SR   zo   dňa   22.   6.   2011   (VII/1   Gv   102/11-19),   rozhodnutím špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zo dňa 30. 8. 2011 (VII/1 Gv 102/11-23) a príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa § 90 ods. 1 písm. a, b TP prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zo dňa 27. 5. 2011 v konaní ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011“ boli porušené ich základné práva podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 43 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 8 ods.   1   dohovoru,   príkaz   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   na   uchovanie   a vydanie počítačových   údajov   z 27.   mája   2011   zrušil,   špeciálnej   prokuratúre   a úradu   boja   proti korupcii   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-42/BPK-S-2011   zakázal   pokračovať v porušovaní ich práv, špeciálnej prokuratúre a úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 prikázal, aby obnovili stav pred porušením, t. z. aby kópiu   dátového   nosiča   alebo   jeho   časti   vyňali   z vyšetrovacieho   spisu   a aby   akýkoľvek dokument   pochádzajúci   z tohto   nosiča   protokolárne   zlikvidovali,   zničili   alebo   zmazali, špeciálnej prokuratúre a úradu boja proti korupcii uložil povinnosť zaplatiť trovy konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľov   bolo   tvrdenie   o   porušení   označených   práv postupom úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11 v súvislosti   s vybavovaním   ich   podnetov,   ktoré   boli   vybavené   listami   z 27.   júna   2011, 22. júla 2011 (v petite sťažnosti nesprávne označený ako list z 22. júna 2011) a 30. augusta 2011, ako aj jej príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov z 27. mája 2011.

Jadrom   problému   sťažovateľov   bola   skutočnosť,   že   v rámci   plnenia   úloh protimonopolného úradu podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže bola u sťažovateľa č. 1   ako   podnikateľského   subjektu   vykonaná   inšpekcia,   boli   zabezpečené   rôzne   listinné materiály a zároveň 22. októbra 2011 bol pomocou informačno-technických prostriedkov vyhotovený úplný záznam dátového nosiča z osobného počítača zamestnanca – sťažovateľa č. 2.

Proti postupu protimonopolného úradu podal sťažovateľ č. 1 žalobu podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku, ktorou sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. O žalobe rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžz 1/2011 z 5. apríla 2011, v ktorom zakázal protimonopolnému úradu pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa č. 1, to znamená, zakázal mu pokračovať v úkonoch spočívajúcich v prezeraní dátového   nosiča   skopírovaného   počas   inšpekcie   v priestoroch   sťažovateľa   č.   1   dňa 22. októbra 2010.

V rámci   trestného   konania   vedeného   na   úrade   boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011, v ktorom bolo začaté trestné stíhanie za zločin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného zákona a prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona (bez toho, aby došlo ku vzneseniu   obvinenia   konkrétnej   osobe),   vyšetrovateľ   podľa   §   89   ods.   3   Trestného poriadku   vyzval   protimonopolný   úrad   na   vydanie   veci   dôležitej   pre   trestné   konanie, na základe čoho mu bol 18. mája 2011 vydaný dátový nosič.

V súvislosti   so   zabezpečením   dátového   nosiča   prokurátor   úradu   špeciálnej prokuratúry v súlade s § 90 Trestného poriadku 27. mája 2011 vydal príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov.

Proti   postupu   vyšetrovateľa   v súvislosti   s   výzvou   protimonopolnému   úradu na vydanie   veci   podal   16.   júna   2011   sťažovateľ   č.   1 „Sťažnosť...   proti   uzneseniu príslušného   orgánu   o vydanie   veci   podľa   §   185   a nasl.   Trestného   poriadku“,   ktorú adresoval úradu boja proti korupcii.

Predmetné   podanie   vybavil   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry   listom   č.   k. VII/1 Gv 102/11-15 z 27. júna 2011, v ktorom podanie vyhodnotil ako podnet podľa § 31 a nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o prokuratúre“).   V súvislosti   s vybavením   podnetu   prokurátor   konštatoval,   že   je pravdou, že 18. mája 2011 protimonopolný úrad „zápisnične“ vydal inkriminovaný disk vyšetrovateľovi úradu boja proti korupcii, ale zároveň dodal, že pri postupe podľa § 89 ods. 1   Trestného   poriadku   nedochádza   k vydaniu   rozhodnutia.   Okrem   toho   prokurátor vysvetlil sťažovateľovi č. 1 okolnosti, na základe ktorých došlo k vydaniu veci, ako aj to, z akého dôvodu bol na vydanie veci vyzvaný protimonopolný úrad. Poukázal aj na to, že priebeh   tohto   procesného   úkonu   bol   riadne   zdokumentovaný.   Okrem   toho   prokurátor konštatoval, že vzhľadom na to, že sa javilo, že na vydanom disku sa nachádzajú počítačové údaje a že tieto je potrebné uchovať, udržiavať v celosti, prípadne vyhotoviť a ponechať si orgánmi činnými v trestnom konaní kópie takých údajov, 27. mája 2011 vydal v súlade s § 90 Trestného poriadku príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov. Prokurátor súčasne   vyslovil   názor,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   zakázané protimonopolnému   úradu   pokračovať   v prezeraní   dátového   nosiča   skopírovaného   počas inšpekcie 22. októbra 2010, nemohol byť ovplyvnený postup orgánov činných v trestnom konaní podľa § 89 a § 90 Trestného poriadku.

Dňa 20. júna 2011 podali sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu na Krajskej   prokuratúre   v Banskej   Bystrici   žiadosť   o preskúmanie   postupu   policajta.   Toto podanie vybavil prokurátor špeciálnej prokuratúry listom č. k. VII/1 Gv 102/11-19 z 22. júla 2011 takým spôsobom, že ho vyhodnotil ako obsahovo totožné podanie, ktoré už bolo vybavené listom špeciálnej prokuratúry z 27. júna 2011, pričom na závery tohto listu sa aj odvolal.

Následne   10.   augusta   2011   podali   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti postupu úradu boja proti korupcii vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupu prokurátora špeciálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetu. Na opakovaný podnet sťažovateľov reagoval špeciálny prokurátor listom č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011 tak, že ho ako nedôvodný odložil. V tejto súvislosti špeciálny prokurátor okrem iného konštatoval:

„K   jednotlivým   Vami   namietaným   postupom   prokurátora   ÚŠP   GP   SR   a vyšetrovateľa PPZ ÚBPK OBPK - Stred Banská Bystrica uvádzam, že pokiaľ spochybňujete najmä vydanie inkriminovaného dátového nosiča zo strany PMÚ Bratislava vyšetrovateľovi ako veci dôležitej pre trestné konanie postupom podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku dňa 18. 05.   2011,   následné   vydanie   príkazu   prokurátorom   na   uchovávanie   a   vydanie počítačových údajov podľa § 90 ods. 1 písm. a, b Trestného poriadku dňa 27. 05. 2011 a neumožnenie   Vám   nazrieť   do   spisu   vyšetrovateľom   konštatujem,   že   z   hľadiska   mojej prieskumnej   činnosti   podstatným   je   zistenie,   že   na   základe   uznesenia   vydaného   dňa 22. 08. 2011 podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľ dňa 25. 08. 2011 vrátil inkriminovaný pevný disk späť Protimonoplnému úradu SR..., pretože pre ďalšie konanie táto vec nie je potrebná a neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie.

Tým je zároveň zodpovedaná aj Vaša požiadavka týkajúca odopretia Vám nazrieť do spisu   vyšetrovateľom   podľa   §   69   Trestného   poriadku.   Podľa   tohto   ustanovenia   právo nazerať do spisov (až na stanovené výnimky týkajúce sa časti spisov) majú len obvinený, obhajca, poškodený a zúčastnená, splnomocnenec, ustanovený opatrovník,...   Ako právny zástupca   subjektu,   ktorému   pôvodne   predmetný   disk   patril,   však   nie   ste   ani   jednou z citovaných osôb, a to ani splnomocnenec zúčastnenej osoby, pretože v danej trestnej veci zúčastnená osoba definovaná § 45 Trestného poriadku vôbec neexistovala, pretože žiadnej z osôb nebola vec zhabaná alebo by podľa návrhu mala byť zhabaná tak, ako je zúčastnená osoba definovaná § 45 ods. 1 Trestného poriadku, preto bol postup vyšetrovateľa, ktorým Vám neumožnil nazrieť do spisu podľa § 69 Trestného poriadku správny.

Rovnako   v   súlade   so   zákonom   bol   postup   vyšetrovateľa   podľa   §   89   Trestného poriadku, ak PMÚ Bratislava vyzval na predloženie veci dôležitej pre trestné konanie, t. j. inkriminovaného disku a tento orgán vec dôležitú pre trestné konanie - disk policajtovi vydal. Podotýkam, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžz 1/2011 z 05. 04. 2011, na ktorý opakovane poukazujete vo výrokovej časti uvádza... Tento súdny výrok v žiadnom prípade neukladá PMÚ nesplniť si svoju zákonnú edičnú povinnosť voči orgánu činnému v trestnom   konaní   tak,   ako   to   zakotvuje   už   uvedený   §   89   ods.   1   Trestného   poriadku a nezakazuje ani vyšetrovateľovi plniť si svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z tohto ustanovenia Trestného poriadku.

Podotýkam, že k akémukoľvek nakladaniu s týmto diskom zo strany vyšetrovateľa došlo až po vydaní príkazu prokurátorom ÚŠP GP SR na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa § 90 ods. 1 písm. a, b Trestného poriadku dňa 27. mája 2011, preto ani v tomto postupe vyšetrovateľa a prokurátora som nezákonnosť nezistil. Do Vašej pozornosti dávam aj ustanovenie § 90 ods. 4 a 5 Trestného poriadku, podľa ktorého príkaz podľa odsekov 1 až 3 sa doručí osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, ktorým sa môže uložiť povinnosť zachovávať v tajnosti opatrenia uvedené v príkaze. Tieto osoby potom predmetné údaje vydajú. Keďže v čase vydávania tohto príkazu prokurátorom, t. j. 27. mája 2011 ste neboli v pozícií žiadnej z citovaných osôb, predmetný príkaz Vám nemohol byť doručený.“

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ č. 1 namietal porušenie svojich práv postupom úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11, jej listom z 27. júna 2011, ako aj jej príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov z 27. mája 2011, túto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   dáva   do   pozornosti,   že   obsahovo   totožnou   sťažnosťou,   ktorá   bola ústavnému   súdu   doručená   27.   júla   2011,   sa   sťažovateľ   č.   1   domáhal   poskytnutia ústavnoprávnej   ochrany.   O   tejto   sťažnosti   rozhodol   ústavný   súd   uznesením   č.   k. IV. ÚS 356/2011- 49 z 24. augusta 2011 tak, že v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ju odmietol pre neprípustnosť, pretože sťažovateľ č. 1 pred jej podaním nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje. Po tomto rozhodnutí ústavného súdu sa sťažovateľ č. 1 opäť obrátil so svojou sťažnosťou na ústavný súd, pričom predtým využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon o prokuratúre, a opakovaným podnetom žiadal o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa a prokurátora špeciálnej prokuratúry. Na tento podnet reagoval špeciálny prokurátor listom č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011 tak, že ho ako nedôvodný odložil.

Aktuálna sťažnosť sťažovateľa č. 1 bola teda ústavnému súdu podaná po vyčerpaní relevantných právnych prostriedkov, a preto bolo pre ústavný súd určujúce len preskúmanie vyrozumenia špeciálneho prokurátora č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011, pretože na preskúmanie zákonnosti a ústavnej konformnosti predchádzajúcich postupov úradu boja proti korupcii a prokurátora špeciálnej prokuratúry (aj vrátane listu č. k. VII/1 Gv 102/11-19 z 22. júla 2011) nemal ústavný súd právomoc.

Z totožného dôvodu, teda pre nedostatok svojej právomoci, odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ č. 2 namietal porušenie svojich práv postupom úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11, jej listami z 27. júna 2011 a 22. júla 2011, ako aj jej príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov z 27. mája 2011.

Ústavný súd pripomína, že predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

Ústavný súd zistil, že námietky, ktoré sťažovateľ č. 2 predostrel proti postupu úradu boja   proti   korupcii   a postupu   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   v súvislosti   s príkazom podľa   §   90   Trestného   poriadku   a vybavením   jeho   podnetov,   preskúmal   na   základe opakovaného podnetu špeciálny prokurátor, ktorý svoje právne názory a zistenia vyjadril v liste č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011. Z tohto dôvodu bolo pre ústavný súd určujúce len preskúmanie záverov obsiahnutých v označenom liste špeciálnej prokuratúry, a preto časť sťažnosti, ktorá smerovala voči predchádzajúcim postupom orgánov činných v trestnom konaní, ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 43 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa   čl. 8 ods.   1 dohovoru vyrozumením špeciálneho prokurátora č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011, ktoré bolo ich právnemu zástupcovi doručené 9. septembra 2011.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 124/03, III. ÚS 261/07).

Ústavný   súd   v tomto   smere   považoval za prioritné   zodpovedať najprv   otázku, či uvedeným postupom špeciálnej prokuratúry mohlo dôjsť k porušeniu ústavnoprocesných princípov, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny či základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu   je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 36 ods. 1 listiny) aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu   podľa   § 31 a násl. zákona o prokuratúre, pričom tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a o jeho   vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Zákonnou   a ústavnou   povinnosťou   špeciálnej   prokuratúry   bolo   na   podnet sťažovateľov riadne reagovať a zistiť, či namietaným postupom orgánov činných v trestnom konaní vo veci vedenej na úrade boja proti korupcii pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 boli dodržané ustanovenia právnej normy upravujúcej trestný proces, ako aj to, či prokurátor špeciálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetov postupoval v súlade so zákonom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   špeciálna   prokuratúra   v liste   z 30.   augusta   2011 sťažovateľom   dostatočným   spôsobom   vysvetlila   dôvodnosť   procesného   postupu   v tejto trestnej veci. V zhode s jej názorom sa aj ústavný súd domnieva, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 1/2011 z 5. apríla 2011 nemal vplyv na splnenie edičnej povinnosti protimonopolného úradu, v rámci ktorej bol tento úrad povinný vydať vyšetrovateľovi vec dôležitú pre trestné konanie. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi špeciálnej prokuratúry aj v tom zmysle, že postup vyšetrovateľa podľa § 89 Trestného poriadku nebol nelogický alebo nezákonný. Navyše, po zistení, že protimonopolným úradom vydaný dátový nosič obsahuje   počítačové   údaje,   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry   vydal   príkaz   na   vydanie a uchovanie   počítačových   údajov   podľa   §   90   Trestného   poriadku,   pričom   sťažovateľov ubezpečil, že k akémukoľvek nakladaniu s týmto diskom došlo zo strany vyšetrovateľa až po vydaní predmetného príkazu. Vzhľadom na to, že sťažovatelia neboli žiadnou z osôb zúčastnených na trestnom konaní ani osobou, ktorá vec vydala, ani osobou, v ktorej držbe alebo pod ktorej kontrolou by sa kópia dátového nosiča nachádzala, nebolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní ani im umožniť nazrieť do vyšetrovacieho spisu, ani im doručiť príkaz na vydanie a uchovanie počítačových údajov. Z uvedeného dôvodu sa preto orgány   činné   v trestnom   konaní   ani   nemohli   dopustiť   porušenia   základného   práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 36 ods. 1 listiny) či ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Špeciálna prokuratúra v namietanom liste sťažovateľom oznámila, že vyšetrovateľ úradu boja proti korupcii uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 z 22. augusta 2011 vrátil dátový nosič protimonopolnému úradu 25. augusta 2011. V tejto súvislosti považuje ústavný   súd   za   potrebné   dodať,   že   ak   sťažovatelia   namietali,   že   dátový   nosič   bol protimonopolnému   úradu   vrátený   v otvorenej   obálke,   táto   ich   námietka   vyznieva irelevantne, pretože bolo by úplne nerozumné požadovať od orgánu činného v trestnom konaní,   ktorý   sa   domnieva,   že   pre   potreby   trestného   konania   alebo   pre   objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie je potrebné zabezpečiť konkrétnu vec, aby túto vec nepreskúmal a v rámci získavania dôkazov sa ňou vôbec nezaoberal. Potom otvorenie obálky s dátovým nosičom je úplne logické.

K námietkam   sťažovateľov   považuje   ústavný   súd   za   nevyhnutné   dodať,   že   je potrebné odlišovať trestné konanie od iných druhov konaní. Na procesný postup v rámci trestného   konania   sa   vzťahujú   ustanovenia   Trestného   poriadku,   prípadne   iné   s vecou súvisiace všeobecne záväzné právne predpisy. Podstata námietok sťažovateľov spočívala v tom,   že   orgán   činný   v trestnom   konaní   nemohol   zákonne   získať   dôkaz   od   právneho subjektu – protimonopolného úradu, ktorý ho nadobudol nezákonne. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že protimonopolný úrad pri zabezpečení dátového nosiča postupoval podľa   zákona   o ochrane   hospodárskej   súťaže.   Na   základe   žaloby   v rámci   správneho súdnictva mu bolo rozhodnutím najvyššieho súdu zakázané pokračovať v prezeraní dát na predmetnom   nosiči.   Tieto   okolnosti   sa   nemohli   dotknúť   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní, ktorých oprávnenie na postup podľa § 89 a § 90 Trestného poriadku nezáviselo   od   spôsobu   „nadobudnutia“   veci   (dôležitej   pre   trestné   konanie) protimonopolným úradom. V tomto prípade bolo podstatným to, že protimonopolný úrad mal v dispozičnej sfére vec, ktorá bola dôležitá pre trestné konanie, respektíve bola dôležitá na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Preto v tomto kontexte neobstojí námietka   sťažovateľov   o tom,   že   orgán   činný   v trestnom   konaní   zadovážil   dôkaz „z otráveného stromu“. Protimonopolný úrad bol povinný splniť povinnosť, ktorá mu bola uložená   na   základe   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžz   1/2011   z 5.   apríla   2011, a nepokračovať   v prezeraní   dátového   nosiča,   na   druhej   strane   však   týmto   rozhodnutím nebola obmedzená   jeho edičná   povinnosť podľa   § 89 Trestného poriadku   a neboli ním limitované ani oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní na postup podľa § 89 a § 90 Trestného poriadku.

K uvedenému   považuje   ústavný   súd   za   podstatné   dodať,   že   voľba   procesného postupu, ktorý orgán činný v trestnom konaní zvolí na účely zadováženia dôkazu, a tým objasnenia   skutočností   dôležitých   pre   trestné   konanie,   je   vecou   trestného   konania. Samozrejme, musí ísť o postup, ktorý je v súlade s relevantnou právnou úpravou. Ingerencia ústavného súdu je v naznačených prípadoch namieste len vtedy, ak by v rámci systému poskytovania   ochrany   zlyhali   tie   orgány   verejnej   moci,   ktorým   ako   prvým   prináleží postupovať tak,   aby nedošlo k porušeniu   základných   práv a slobôd tých   osôb, ktoré by mohli byť ich postupom dotknuté. Takáto okolnosť však v danom prípade zistená nebola.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru namietaným listom špeciálnej prokuratúry, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej   zodpovednosti   orgánov   verejnej   moci   za   porušenie   základných   práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. III. ÚS 27/08, III. ÚS 386/09).

Pokiaľ sťažovateľ č. 1 ako právnická osoba namietal postup špeciálnej prokuratúry a v tej súvislosti tvrdil, že zabezpečením dátového nosiča pre účely trestného konania došlo aj k zásahu do jeho práva na súkromie, ústavný súd uvádza, že ústava vo viacerých svojich ustanoveniach   dotvára   jednotnú   úpravu   práva   na   súkromný   život,   ktorého   podstatou   je možnosť jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci (pozri I. ÚS 33/95).

Je teda zjavné, že sťažovateľ č. 1 ako právnická osoba právom na súkromie, ktoré svojou   podstatou   patrí   iba   jednotlivcovi,   nedisponuje,   a preto   ústavný   súd   predmetnú námietku kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú (obdobne III. ÚS 172/2010).

Ústavnému súdu bolo 21. decembra 2011 doručené doplnenie podania sťažovateľov, v ktorom uviedli, že 13. decembra 2011 bola ich právnemu zástupcovi doručená písomnosť vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   korupcii,   v ktorej   ich   informoval,   že   v rámci   trestného konania   vedeného   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-42/BPK-S-2011   bola   vyhotovená   kópia   časti údajov   na   dátovom   nosiči,   čo   podľa   ich   názoru   svedčí   o tom,   že   aj   naďalej   dochádza k nelegálnej manipulácii s týmito údajmi.

Z listu vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 zo 7. decembra 2011, na ktorý sa sťažovatelia odvolávali, ústavný súd okrem iného zistil, že vyšetrovateľ disponuje kópiou časti uvedených počítačových údajov a že tieto boli v rámci trestného konania posudzované ako jeden z dôkazov. Vyšetrovateľ zároveň dodal, že trestné konanie bolo 7. decembra 2011 zastavené podľa § 215 Trestného poriadku „a vzhľadom k týmto skutočnostiam už predmetné údaje nebudú predmetom ďalšieho skúmania v tomto trestnom konaní“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   námietkou   sťažovateľov,   ktorá   sa   týkala   okolností a spôsobu   zabezpečenia   dôkazov   (počítačových   údajov)   a nakladania   s nimi   v rámci prebiehajúceho trestného konania (vrátane postupu podľa § 89 a § 90 Trestného poriadku), sa už zaoberal, ale až po vyčerpaní všetkých právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľom na ochranu ich práv účinne poskytuje zákon. Ústavný súd sa však nemôže zaoberať otázkou súvisiacou s nakladaním predmetných údajov v súvislosti so zastavením trestného stíhania, pretože pred jeho právomocou tu stále existuje kompetentný orgán verejnej moci, ktorý v prípade zistenia porušenia zákonov môže zjednať nápravu. Vyšetrovateľ síce vyhlásil, že po zastavení trestného stíhania tieto údaje nebudú predmetom ďalšieho skúmania, ale jeho povinnosťou bude s týmito údajmi naložiť spôsobom zodpovedajúcim právnym predpisom. To   znamená, že   v prípade   nespokojnosti   budú   mať sťažovatelia   možnosť   obrátiť sa   na príslušné   orgány   prokuratúry,   ktoré   na   základe   podnetov   podľa   §   31   a násl.   zákona o prokuratúre   budú   povinné   preskúmať   zákonnosť   postupu   orgánov   činných   v trestnom konaní.

Z tohto pohľadu sa preto námietka sťažovateľov javí ako neprípustná. Totiž ak by sa ústavný   súd   touto   námietkou   zaoberal   bez   toho,   aby   ju   najprv   preskúmali   orgány prokuratúry, znamenalo by to popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012