znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 24/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Č., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 177/2002, Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 266/2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 162/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/177/2002, Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8   Co   266/2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 162/2010.

Predmetom   konania   pred   všeobecnými   súdmi   bolo   rozhodovanie   o žalobe o zaplatenie sumy 6 733 114 Sk (teda sumy 223 498,43 €), ktorú podala spoločnosť H., spol. s r. o., proti M.. Okresný súd uznesením z 30. marca 2009 č. k. 6 C/177/2002-474 konanie   zastavil.   Po   podaní   návrhu   sťažovateľky   na   odpustenie   zmeškanej   lehoty   na podanie odvolania okresný súd jej žiadosti uznesením z 8. júna 2009 č. k. 6 C 177/2002-497 nevyhovel s poukazom na to, že návrh nepodala oprávnená osoba.

Dôvody   na   podanie   návrhu   na   odpustenie   zmeškanej   lehoty   na   odvolanie   podľa sťažovateľky spočívali v skutočnosti, že „spoločník a konateľ spoločnosti H. s.r.o. Ing. A. H.,   ostal   bez   právneho   zastúpenia,   pretože   jeho   právny   zástupca   sa   stal   poslancom Národnej rady SR a tejto právnej veci sa prestal venovať. Ing. H., mal v tom čase cez 70 rokov a bol dlhodobo v nemocničnom ošetrení o čom založil do spisu originál potvrdenia od lekára.   Tak…   zmeškal   lehotu   na   odvolanie,   keď   Okresný   súd   Bratislava   zrušil   ex   offo navrhovateľa H. s.r.o. z dôvodu nenavýšenia základného imania do zákonom predpísanej výšky. Ing. H. mal v úmysle ukončiť činnosť spoločnosti H. s.r.o. a pokračovať v podnikaní cez spoločnosť S., a.s., na ktorú previedol aj pohľadávku proti M. o zaplatenie 6.733.114 SK s prísl. zmluvou zo dňa 9. 1. 2008… Po poverení právnym zastupovaním JUDr. M. Č., advokátka ihneď požiadala OS Martin podaním zo dňa 5.5.2009 o odpustenie zmeškanej lehoty na odvolanie proti rozhodnutiu OS Martin sp. zn 6C 177/02 zo dňa 8.4.2009 z uvedených dôvodov, k čomu doložila lekárske potvrdenie. OS Martin rozhodnutím sp. zn 6C/177/2002 z 8.6.2009 zamietol, rovnako KS Žilina, uznesením sp. zn 8Co/266/2009 zo dňa 28. 8. 2009 a tiež NS SR sp. zn. 4 Cdo 162/2010 zo dňa 18. 8. 2010 odmietol dovolanie sťažovateľa v tejto veci s tým, že proti rozhodnutiu súdu o odpustení zmeškanej lehoty nie je prípustné odvolanie a tiež nastolil problém oprávnenej osoby v konaní.“.

Sťažovateľka   namietala,   že   v konaní   bol   porušený   princíp   rovnosti   zbraní, a v podrobnostiach   uviedla, že „postupom   súdov,   keď   staršiemu,   na   nemocničné   lôžko pripútanému   reprezentantovi   spoločnosti   bez   právneho   zastúpenia   odmietnu   odpustenie zmeškanej   lehoty   v   procesnej   veci   (pričom   v   konaní   dosiahol   prvostupňový   a   odvolací rozsudok v jeho prospech) na jednej strane a odbornému platenému aparátu na druhej strane odpustí zmeškanú lehotu proti rozhodnutiu vo veci samej sa javí ako porušenie práva na spravodlivý proces. Sťažovateľovi by boli vytvorené také prekážky v prístupe k súdu, že doterajší úspech v konaní pred súdmi by bol zmarený bez toho, aby o konečnom výsledku rozhodol súd.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala v rozhodnutí vysloviť, že: „Okresný súd v Martine, v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 177/2002 z 8. 6. 2009 porušil sťažovateľovo právo priznané Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý   súdny   proces.   Krajský   súd   v   Žiline,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co/266/2009 zo dňa 28. 8. 2009 porušil sťažovateľovo právo priznané Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd SR, v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cdo 162/20010 porušil sťažovateľovo právo priznané Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý súdny proces.“ V nadväzujúcej časti petitu sťažnosti žiadala, aby ústavný súd uložil okresnému súdu, krajskému súdu aj najvyššiemu súdu, aby vo veci samej pripustil sťažovateľku do konania a uložil každému z týchto súdov povinnosť sťažovateľke zaplatiť sumu 500 € ako finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po preskúmaní podania sťažovateľky doručeného 10. novembra 2010 konštatuje,   že   táto   sťažnosť   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   právnou zástupkyňou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom,   ktoré   sú   ustanovené   v   § 20   ods. 1   a   3   a § 50   ods. 1   písm. a)   a ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa   § 50   ods. 1   písm. a)   a ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   okrem všeobecných   náležitostí   uvedených   v   § 20   musí   obsahovať,   ktoré   základné   práva   alebo slobody   boli   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušené.   K sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona   o ústavnom   súde),   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu   sťažnosti   absencia   dostatočného   označenia   základných   práv   a   slobôd sťažovateľky, ktoré mali byť porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať   presné   a riadne   označené   ustanovenia   ústavy,   prípadne   kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy upravujúce základné práva alebo slobody. Uvedené je nevyhnutné pre   vymedzenie   hraníc,   v ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať   ústavný   prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovaného súdmi.

V okolnostiach   prípadu   pri   vymedzení   porušených   základných   práv   a slobôd nepostačuje iba slovné vyjadrenie, že určitý (okresný, krajský alebo najvyšší) súd „porušil …   právo…   na   spravodlivý   proces“,   pretože   z takéhoto   označenia   nie   je   zrejmé,   ktoré ustanovenie   ústavy,   ústavného   zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   malo   byť   podľa sťažovateľky porušené. Z nadväzného ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že v prípade zisteného porušenia základného práva alebo slobody musí ústavný súd v náleze aj vysloviť, ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy bolo porušené, a preto petit návrhu, ktorý nezohľadňuje náležitosti vyplývajúce z uvedeného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   nemôže   byť   východiskom   pre rozhodnutie   ústavného   súdu.   Presné   a nezameniteľné   označenie   porušených   základných práv   alebo   slobôd   sťažovateľky   sa   pritom   nenachádza   v   celom   obsahu   sťažnosti. Sťažovateľka   tiež   nepripojila   k sťažnosti   ani   kópiu   rozhodnutia   krajského   súdu z 28. augusta 2009 sp. zn. 8 Co/266/2009 napriek tomu, že podľa citovaného § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde je k sťažnosti potrebné pripojiť kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný   súd   preto   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky považoval   už   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   za   dostatočný   dôvod   na odmietnutie sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd tiež zistil, že v namietanej právnej veci sťažovateľka nebola   účastníkom   konania,   keďže   od   podania   žaloby,   až   do   právoplatnosti   uznesenia okresného súdu z 30. marca 2009, ktorým bolo vo veci konanie zastavené, vystupovala v postavení   navrhovateľky   spoločnosť   H.,   spol.   s   r.   o.   Prvý   úkon   sťažovateľky   voči okresnému súdu, ktorým navrhla svoj vstup do konania a súčasne s ním spojila žiadosť o odpustenie   zmeškanej   lehoty   na   podanie   odvolania,   ako   aj   odvolanie   proti   uzneseniu okresného   súdu   o zastavení   konania,   bol   vykonaný   až   po   právoplatnosti   uznesenia okresného   súdu   o zastavení   konania.   Okresný   súd   v odôvodnení   uznesenia   č.   k. 6 C/177/2002-497 z 8. júna 2009, proti ktorému smeruje aj táto sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, vyslovil názor, že návrh na odpustenie zmeškanej lehoty nepodala oprávnená osoba. Najvyšší súd v dovolacom konaní sp. zn. 4 Cdo 162/2010 dovolanie sťažovateľky odmietol nezistiac žiadnu z namietaných procesných vád konania. Osobitne sa pritom zameral na otázku, či nedošlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   avšak   v uvedenom   smere nedospel   k žiadnym   relevantným   zisteniam   o nesprávnom   procesnom   postupe   súdov nižšieho stupňa vo veci.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z čl. 127 ods.   1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojich základných práv a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   účastníkom   konania,   v   ktorom   namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05, II. ÚS 277/06, I. ÚS 302/08).

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľka v predmetnom súdnom konaní nemala procesné postavenie účastníka konania, aj keď dodatočne, právoplatnom skončení veci, odvodzovala svoje právo na podanie odvolania z postúpenej pohľadávky navrhovateľa, na dôkaz čoho predložila kópiu zmluvy o postúpení pohľadávky z 9. januára 2008. Procesné predpisy umožňujú, aby v priebehu občianskeho súdneho konania došlo k zmene osôb, ktoré majú postavenie účastníkov konania (§ 92 OSP), na takúto zmenu je však potrebné okrem kvalifikovaného návrhu oprávnenej osoby a preukázania skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých sa koná, aj rozhodnutie procesnej povahy, ktorým súd vyhovie návrhu na zmenu účastníkov konania. K vydaniu uznesenia o zmene účastníkov konania však v danom prípade nedošlo.

Keďže sťažovateľka nebola účastníkom konania o žalobe spoločnosti H., spol s r. o., vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 6 C/177/2002,   nemohlo v   posudzovanom   konaní dochádzať k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II.   ÚS   205/04), a preto ústavný súd vyhodnotil sťažnosť aj ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd so zreteľom na opísané dôvody sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde)   bez   toho,   aby   sa   bližšie   zaoberal argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietaným konaniam všeobecných súdov. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už ďalej nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011