znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 24/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A., s. r. o., T., zastúpenej JUDr. A. G., so sídlom T., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   č. k. 23 Cb   25/05-30 z 19. mája   2005   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 4 Cob 73/2005-57 z 28. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2005 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. A. G., so sídlom T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Cb 25/05-30 z 19. mája 2005   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 4 Cob 73/2005-57 z 28. septembra 2005 v konaní o zaplatenie poplatku z omeškania podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   okresný   súd   ako   súd   prvostupňový a krajský   súd   ako   súd   druhostupňový   svojimi   rozsudkami   zamietli   žalobu   sťažovateľky o zaplatenie 40 067,32 Sk z titulu poplatku z omeškania v sadzbe 0,1 % denne z faktúr, ktoré   boli   vyúčtované   žalovanému   za   vydané   lieky   a zdravotnícke   pomôcky   pre   jeho poistencov   na   základe   platných   lekárskych   predpisov.   V časti   týkajúcej   sa   zaplatenia 5 234,97 Sk vzala sťažovateľka návrh späť.

Pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádzala   sťažovateľka   z   §   38   ods.   4   zákona č. 273/1994 Z. z., ktorý upravoval poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň z omeškania. Žalovaný s návrhom sťažovateľky nesúhlasil a poukázal na to, že k omeškaniu s platbou faktúr došlo až po 1. júni 2003, preto má sťažovateľka nárok len na poplatok z omeškania   vo   výške   0,01   %   denne   v zmysle   zákona   č.   138/2003   Z.   z.,   ktorým   bol novelizovaný zákon č. 273/1994 Z. z.

Sťažovateľka   poukazuje   na   nález   ústavného   súdu   uverejnený   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) 15. júla 2004 pod č. 396/2004 Z. z., ktorým   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad §   38   ods.   4   zákona č.   273/1994   Z.   z.,   ktorý   bol novelizovaný zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorý od 1. júna 2003 zmenil výšku poplatku z omeškania z 0,1 % za každý deň omeškania na 0,01 % za každý deň omeškania. Ústavný súd vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s ústavou s odôvodnením, že ide o nerovnosť medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami, ak nie je rovnaká výška poplatku z omeškania pre obidva subjekty. Novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.   z.   stratilo   účinnosť   15.   júla   2004,   teda   v čase   podania   návrhu   sťažovateľky   súdu 22. decembra   2004   toto   ustanovenie   nebolo   účinné   a v čase   vynesenia   rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu už nebolo ani platné. Obidva súdy vychádzali z právneho predpisu, ktorý nebol v súlade s ústavou. Podľa sťažovateľky bol narušený princíp právnej istoty a rovnosti, keď od 1. júna 2003 až do 21. decembra 2004 si zdravotné poisťovne uplatňovali poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania a zdravotnícke zariadenia si mohli uplatniť voči svojim dlžníkom, najmä voči zdravotným poisťovniam poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % za každý deň omeškania.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd a krajský súd priznali sťažovateľke poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. vo výške 0,01 % za každý deň omeškania namiesto 0,1 % za každý deň omeškania. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupovali podľa   predpisu,   ktorého   nesúlad   s ústavou   ústavný   súd   vyslovil   nálezom,   ktorý   bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. 15. júla 2004.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 25/05 zo dňa 19. 5. 2005 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4   Cob/73/2005-57   zo   dňa   28.   9.   2005 (doručený sťažovateľke 15. 11. 2005) bolo porušené základné právo spoločnosti A., s. r. o., T. (zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Nitra Oddiel: Sro, vložka číslo 1899/N) IČO: 34 132 741, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 25/05 zo dňa 19. 5. 2005 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob/73/2005-57 zo dňa 28. 9. 2005 a vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania vo výške 1 850,- Sk vrátane   19   %   DPH   vo   výške   351,50   Sk   spolu   vo   výške   2   201,50   Sk,   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).

Obsahom   práva   na   súdnu   ochranu   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých   práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústava Slovenskej republiky rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo   všeobecné súdy   sú   nezávislé súdne   orgány   ochrany zákonnosti,   ich   právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány jedného systému nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach. Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný   súd,   ktorý   nie   je   ďalšou   (treťou   alebo   štvrtou)   inštanciou   v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky   porušenia   tých práv,   ktoré sa fyzickým osobám   a právnickým   osobám   ustanovujú   napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 37/95).

V princípe   subsidiarity   má   základ   aj   rozsah   pôsobnosti   ústavného   súdu   pri poskytovaní   ochrany   ústavným   a základným   právam   a slobodám.   Ústavný   súd   zásadne nemá   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy, okrem prípadov a v rozsahu, v akom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv a slobôd   chránených   ústavou   alebo   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, pri ktorých nie je splnená niektorá zo zákonných podmienok potrebných pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého sťažovateľ namietal na   ústavnom   súde.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia   sťažnosti   je jej   zjavná   neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou, sa vyhlási spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení platnom do 31. mája 2003 pri   nedodržaní   lehoty   splatnosti   môže   uplatniť   zdravotnícke   zariadenie   voči   príslušnej zdravotnej   poisťovni   poplatok   z   omeškania   vo   výške   0,1   %   z   dlžnej   sumy   za   každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

Podľa § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení platnom od 1. júna 2003 do 14. júla 2004 pri nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej   zdravotnej   poisťovni   poplatok   z   omeškania   vo   výške   0,01   %   z   dlžnej   sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

V Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. vyšiel 15. júla 2004 nález ústavného súdu z 15. mája 2004, podľa ktorého (bod 2) ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, pretože z napadnutých rozsudkov okresného   súdu   a krajského   súdu   nevyplýva,   že   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   majúce   zároveň   za   následok   porušenie   označeného   základného   práva. Ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona   o zdravotnom   poistení   upravujúce   výšku   poplatku z omeškania na sadzbu 0,01 % stratilo účinnosť 15. júla 2004, to znamená, že na poplatky z omeškania,   pri   ktorých   vzniklo   právo   na   ich   vyúčtovanie   v období   od   1.   júna   2003 (účinnosť   novely   č.   138/2003   Z.   z.,   ktorá   zmenila   poplatok   z omeškania   na   0,01   %) do 14. júla   2004,   je   potrebné   aplikovať   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona   o zdravotnom poistení v znení účinnom od 1. júna 2003, to znamená vo výške 0,01 % za každý deň omeškania. Uvedené vyplýva z toho, že podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je záväzný od jeho uverejnenia v Zbierke zákonov. Právny predpis, ktorého nesúlad s ústavou ústavný súd vyslovil, stráca účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Z týchto ustanovení zákona o ústavnom súde a z čl. 125 ústavy vyplýva, že účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou vznikajú do budúcnosti – ex nunc, nie spätne. Teda nález ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   nemá   účinky   do   minulosti   –   ex   tunc. V danom   prípade   by   išlo   o   nedovolenú   retroaktivitu.   Teda   ak   nález   ústavného   súdu o nesúlade § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s ústavou bol uverejnený v Zbierke zákonov   15.   júla   2004,   tak   poplatok   z omeškania   je   potrebné   počítať   do   1.   júna   2003 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania, od 1. júna 2003 (novela zákona o zdravotnom poistení č. 138/2003 Z. z.) do 14. júla 2004 vo výške 0,01 % za každý deň z omeškania a od vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov 15. júla 2004 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania.

Z napadnutých rozhodnutí ústavný súd zistil, že okresný súd a krajský súd svojimi rozsudkami neporušili označené základné právo sťažovateľky, keď na faktúry, ktoré boli splatné v období od 1. júna 2003 do 14. júla 2004, aplikovali ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého bol poplatok z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   sú   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   23   Cb   25/05-30 z 19. mája 2005 a rozsudok krajského súdu č. k. 4 Cob/73/2005-57 z 28. septembra 2005 vecne správne, teda všeobecné súdy svojou rozhodovacou činnosťou neporušili základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namietala.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006