znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 24/05-90

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s.,   Mlynské   nivy   44/a, Bratislava,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   E.   V.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndob/2/2004 z 28. januára 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., Mlynské nivy 44/a, Bratislava,   domáhať   sa   svojho   práva   na   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndob/2/2004 z 28. januára 2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Ndob/2/2004   z 28.   januára   2004   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy právneho zastúpenia   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s.,   Mlynské   nivy   44/a,   Bratislava, vo výške   17   145   Sk   (slovom   sedemnásťtisícstoštyridsaťpäť   slovenských   korún)   na účet advokáta JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2004 doručená   sťažnosť   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s.,   Mlynské   nivy   44/a, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   E.   V.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ndob/2/2004 z 28. januára 2004,   ktorým   nevylúčil   z prejednávania a rozhodovania veci   vedenej   na Krajskom   súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   37   Zm   415/99   zákonnú   sudkyňu JUDr. K. S.

Sťažovateľ uviedol, že na krajskom súde sa vedie súdny spor s Union bankou, a. s. v likvidácii,   o zaplatenie   350   000   000   Kč   s príslušenstvom   zo   zmeniek.   Najvyšší   súd v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   rozsudkom   z 19.   januára   2003   zrušil   rozsudok odvolacieho súdu a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Spis bol pridelený zákonnej   sudkyni   krajského   súdu   JUDr.   K.   S.   a je   vedený   pod   sp.   zn.   37 Zm 415/99. Dňa 8. októbra   2003   podal   sťažovateľ   návrh   na   vylúčenie   sudkyne   JUDr. K. S. z prejednávania   a   rozhodovania   uvedenej   veci.   Uznesením   sp.   zn.   Ndob   512/03 z 22. októbra   2003   najvyšší   súd   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   krajského   súdu   nie   je vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 37 Zm 415/99.

Dňa 8. januára 2004 podal námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni JUDr. K. S. právny zástupca odporcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa).

Rozdiel   týchto   námietok   spočíva   v subjekte   podávajúcom   námietku   a tiež v tvrdených   skutočnostiach   odôvodňujúcich   pochybnosti   o nezaujatosti.   V námietke zaujatosti   podanej   právnym   zástupcom   sú   uvedené   nové   skutočnosti,   ktoré   sa   právny zástupca dozvedel neskôr, a preto námietke zaujatosti z 8. januára 2004 nebráni prekážka rozsúdenej   veci   (res   iudicata),   pretože   nie   sú   kumulatívne   splnené   vyššie   uvedené podmienky totožnosti veci.

Sťažovateľ zaujatosť zákonnej sudkyne odvodzuje z toho, že táto je zaujatá voči jeho právnemu   zástupcovi.   Túto   skutočnosť   odôvodňuje tým,   že JUDr.   K. S. podala   žalobu o ochranu osobnosti proti inej fyzickej osobe, ktorú zastupuje ako právny zástupca tiež JUDr. E. V. na Okresnom súde v Malackách (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   5 C   6/01.   Tento   spor   pokračuje   pre   odvolanie   JUDr.   K.   S.   Vo   vzťahu k právnemu zástupcovi vystupuje teda JUDr. K. S. súčasne ako účastník konania o ochranu osobnosti a zároveň ako sudkyňa v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Zm 415/99. Z toho sťažovateľ odvodzuje, že tento vzťah je určený protichodným záujmom účastníkov v spore o ochranu osobnosti, a preto bude v zásade poznačený antipatiami, a nie sympatiami, resp. neutrálnym postojom. Sťažovateľ tiež uviedol, že nie je potrebné dokazovať, či je sudca v prejednávanej   veci   zaujatý,   stačí   dôvodná   pochybnosť   o jeho   zaujatosti.   Rozhodnutie najvyššieho súdu je konečné a nie je proti nemu prípustný riadny opravný prostriedok.Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že zákonná sudkyňa JUDr. K. S. nebola vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 37 Zm 415/99   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Ndob/2/2004   z 28.   januára   2004 a napriek tomu vystupuje ako žalobkyňa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 6/01 o ochranu osobnosti, kde žalovaného zastupuje JUDr. E. V., teda ten istý právny zástupca   ako   v konaní   sp.   zn.   37   Zm   415/99   a je   tu   teda   pochybnosť   o nestrannom rozhodovaní právnej veci sp. zn. 37 Zm 415/99.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v liste   z 5.   apríla   2005   doručenom   ústavnému   súdu 7. apríla 2005 uviedol, že v spore o ochranu osobnosti navrhovateľky JUDr. K. S. prevzal zastúpenie odporcu Ing. J. L. 26. februára 2003 (čo preukázal kópiou plnej moci).

Vo   veci   vedenej   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   37   Zm   415/99   bola   sudkyňa JUDr. K. S.   činná   v dvoch   časových   obdobiach,   a to   v rokoch   1999   a 2000,   konkrétne do 17. apríla 2000, keď krajský súd rozsudkom sp. zn. 37 Zm 415/99 ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz zo 17. mája 1999. Opätovne sa začala prípadu venovať až v čase po doručení rozsudku najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   sp.   zn.   M   Obdo   V 8/2002 z 19. júna   2003,   ktorým   boli   zrušené   predchádzajúce   rozsudky   (sp.   zn.   37   Zm   415/99 a 7 Obo   182/2000).   Z toho   vyplýva,   že   v čase   prevzatia   zastúpenia   vo   veci   vedenej   na okresnom súde   pod sp.   zn. 5 C 6/01 právnym zástupcom   sťažovateľa bolo konanie na krajskom súde právoplatne skončené. V tom čase prebiehalo už len konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Sťažovateľovi   ani   jeho   právnemu   zástupcovi   v čase   jeho   splnomocnenia   na zastupovanie   Ing.   J.   L.   nemohlo   byť   známe,   že   najvyšší   súd   vec   vráti   na   prejednanie a rozhodnutie JUDr. K. S.

Zástupca sťažovateľa uviedol, že zo znenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva žiadna výnimka zo základného práva na konanie pred nestranným súdom. Z toho aspektu preto nemá na existenciu tohto základného práva vplyv ani skutočnosť, ak k vzniku pochybností o nezaujatosti konajúceho sudcu dôjde až neskôr v priebehu konania v dôsledku iného účastníka konania, prípadne jeho právneho zástupcu napr. prevzatím právneho zastupovania v inej právnej veci.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. januára 2004, sp. zn.: 5 Ndob/2/2004, ktorým nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde   v Bratislave   pod   sp.   zn.   37   Zm   415/99   sudkyňu   Krajského   súdu   v Bratislave JUDr. K. S.   porušil   základné   právo   obchodnej   spoločnosti   Slovenský   plynárenský priemysel,   a.   s., Mlynské nivy 44/a,   825 11 Bratislava,   zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I v odd.: Sa, vložka číslo: 2749/B, domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. januára 2004, sp. zn.: 5 Ndob/2/2004, ktorým nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde   v Bratislave   pod   sp.   zn.   37   Zm   415/99   sudkyňu   Krajského   súdu   v Bratislave JUDr. K. S. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu, ktorý vo svojom vyjadrení zo 6. septembra 2004 uviedol, že o námietke zaujatosti a návrhu na vylúčenie sudkyne krajského súdu JUDr. K. S. rozhodol senát najvyššieho súdu, ktorý dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre vylúčenie sudkyne z prejednania veci. Podľa predsedu najvyššieho súdu nie je povolaný hodnotiť vecnú správnosť rozhodnutia príslušného senátu. Podľa neho postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o námietke zaujatosti právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde nemohlo byť porušené, a preto navrhuje sťažnosť odmietnuť.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 24/05-57 z 27. januára 2005 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Sťažovateľ svojím listom doručeným ústavnému súdu 15. februára 2005 oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Dňa 16. marca 2005 sa vo veci konalo ústne verejné zasadnutie za účasti povereného právneho zástupcu sťažovateľa, na ktorom predniesol návrhy a dôkazy totožné s písomnými podaniami sťažovateľa.

Právny   zástupca   sťažovateľa   uviedol,   že   najvyšší   súd   sa   podľa   jeho   názoru nezaoberal objektívnou stránkou namietanej zaujatosti sudkyne a ani sa s ňou v rozhodnutí nevysporiadal.   V záverečnom   prednese   predložil   návrh   petitu   rozhodnutia   totožný s písomne predloženým návrhom.

Predseda   najvyššieho   súdu   sa   na   verejnom   zasadnutí   senátu   nezúčastnil   napriek tomu, že o termíne bol informovaný.

II.

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   okrem   z   písomných   podaní účastníkov a prednesov na ústnom verejnom zasadnutí aj zo spisu krajského súdu sp. zn. 37 Zm 415/99, spisu bývalého Okresného súdu Malacky sp. zn. 5 C 6/01 teraz vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. MA 5 C 6/01 a spisov najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob/2/2004 a sp. zn. 3 Obo /9/2004.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 36 ods.   1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   každý   sa   môže   domáhať   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   14   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   sudcovia   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   ak   so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o   ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade   sa   vytvárajú   podmienky   na   domáhanie sa   práva   na súdnu   ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z ďalšieho prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch   hľadísk,   a to zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom   smere.   V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „európsky súd“ z 1. októbra 1982).

Nie   je   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   je potrebné   skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z objektívneho   hľadiska. Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.   Spravodlivosť   nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť vykonávaná (Delcourt v. Belgicko – rozsudok európskeho súdu zo 17. januára 1970). Sudca sa   má   objektívne   javiť   v očiach   strán,   že   je   nestranný,   a zároveň   musí   byť   vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Nestrannosť   sudcu   obyčajne   definovaná   ako   absencia   predsudku   alebo   zaujatosti sa z pohľadu čl. 6 ods. 1 dohovoru môže posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Možno rozlišovať subjektívny prístup,   pri   ktorom   sa   skúma   stav mysle sudcu,   teda   to, čo si sudca   v danej   situácii   myslel   vo   svojom   vnútornom   fóre,   a objektívny   prístup,   pri ktorom   sa skúma,   či   sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   vylúčená   každá pochybnosť   o jeho   nestrannosti.   Objektívny   prístup   spočíva   v otázke,   či   nezávisle na osobnom správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať   súdy   pri   stranách   v demokratickej   spoločnosti   (Padovani   v.   Taliansko   –   rozsudok európskeho   súdu   z 26.   februára   1993).   Rozhodujúcim   prvkom   v otázke   rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba   rozhodnúť   v každom   jednotlivom   prípade,   či   povaha   a stupeň   vzťahu   sú   také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Judikatúra   európskeho   súdu   vyžaduje,   aby   obava   z nedostatku   nestrannosti sa zakladala   na   objektívnych,   konkrétnych   a dostatočne   závažných   skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti   na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna   nestrannosť   sa   teda   posudzuje   nie   podľa   subjektívneho   postoja   sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný, ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti.

Sudcom je uložená povinnosť zachovávať maximálnu diskrétnosť, ak majú súdiť vec, aby sa nenarušil ich obraz nestranných sudcov. Táto diskrétnosť by ich mala viesť k tomu, aby nepoužívali tlač, i keby mali odpovedať na provokácie. Vyžadujú to vysoké požiadavky spravodlivosti a vznešenosť súdnej funkcie (Buscemi v. Taliansko – rozsudok európskeho súdu zo 16. septembra 1999).

Značnú analógiu predmetnej veci vykazuje vec Wettstein v. Švajčiarsko (rozsudok z 21. decembra 2000), kde sťažovateľ viedol tri spory. V prvých dvoch vystupovali ako zástupcovia protistrany dvaja advokáti, ktorí v jeho treťom spore vystupovali ako sudcovia na čiastočný úväzok. Európsky súd vyslovil, že táto skutočnosť vzbudzovala oprávnenú pochybnosť sťažovateľa o nestrannosti týchto dvoch sudcov.

Ústavný súd z vyžiadaných spisov zistil nasledovné:

V uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Ndob/2/2004   z 28.   januára   2004 sa v odôvodnení uvádza, že sú tu pochybnosti právneho zástupcu o nezaujatosti sudkyne JUDr.   K.   S.   s ohľadom   na   pomer   sudkyne   k právnemu   zástupcovi   žalovaného   v spore o ochranu   osobnosti   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   C   6/01,   a to   z dôvodu, že tento   zastupuje ako   právny zástupca   Ing.   J. L.,   ktorého   sudkyňa JUDr.   K. S.   žaluje v právnej veci ochrany osobnosti za výroky, ktoré Ing. J. L. uviedol na margo postupu sudkyne v spore Union banka c/a Slovenský plynárenský priemysel sp. zn. 37 Zm 415/99. Dôvodom   na   podanie   námietky   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   je   podanie   odvolania JUDr. K. S. proti rozsudku súdu prvého stupňa v spore o ochranu osobnosti sp. zn. 5 C 6/01, ktorým   bola   jej   žaloba   proti   Ing.   J.   L.   zamietnutá.   Podľa   názoru   právneho   zástupcu je nepochybné,   že   si   JUDr.   K.   S.   v súvislosti   s výrokmi   Ing.   J.   L.   v pozícii   žalobkyne vytvorila   určitý   subjektívny   vzťah   voči   právnemu   zástupcovi   Ing.   J.   L.,   čo   sa   zrejme zintenzívnilo po vydaní zamietavého prvostupňového rozsudku. Právny zástupca poukazuje na teóriu zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach verejnosti a účastníkov súdneho konania. Sudkyňa krajského súdu uviedla, že sa vo veci necíti byť zaujatá.

Podľa názoru najvyššieho súdu dôvody uvádzané právnym zástupcom žalovaného nemajú   taký   charakter,   že   by   tu   boli   náznaky   jej   zaujatosti   smerujúce   voči   právnemu zástupcovi žalovaného. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že ako právny zástupca žalovaného, tak aj sudkyňa krajského súdu musia byť na takej profesionálnej úrovni, že zastupovanie právneho zástupcu žalovaného v inom spore, i keď sa dotýka sudkyne JUDr. K. S., sa nijako neprejavilo v prejednávaní a rozhodovaní v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 37 Zm 415/99. V odôvodnení sa uvádza, že z dôvodov uvádzaných právnym zástupcom žalovaného,   ktoré   sú   teoretické,   nemožno vyvodiť   zaujatosť   sudkyne   JUDr.   K.   S.   a jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 37 Zm 415/99.Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Ndob/2/2004   z 28.   januára   2004   v otázke dôvodov,   prečo   sudkyňa   krajského   súdu   nie   je   vylúčená,   musí   byť   jasné   a zrejmé s prihliadnutím   na   závažnosť   tohto   rozhodnutia   a   aj   s ohľadom   na   to,   že   proti   tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Zo spisu sp. zn. 5 Ndob/2/2004 nevyplýva, že by si najvyšší súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vyžiadal spis bývalého Okresného súdu Malacky sp. zn. 5 C 6/01. Dôvody rozhodnutia nie sú jednoznačné. Najvyšší súd sa mal podrobnejšie   zaoberať   otázkou   objektívnej   stránky   zaujatosti   zákonnej   sudkyne,   ako   aj oboznámiť sa so spisom sp. zn. 5 C 6/01 a až po dôkladnom zistení skutkového stavu vyniesť rozhodnutie, či je zákonná sudkyňa vylúčená alebo nie, a toto rozhodnutie podrobne odôvodniť, pokiaľ ide o dôvody na vylúčenie, resp. nevylúčenie zákonnej sudkyne týkajúce sa   objektívnej   stránky   zaujatosti,   ktorá   súvisí   s okresným   súdom   prejednávanou   vecou sp. zn. 5 C 6/01.

Zo spisu bývalého Okresného súdu Malacky by najvyšší súd zistil a vyhodnotil mieru presnosti   sťažovateľom   uvádzaných   okolností   v sťažnosti,   ako   aj   podiel   jeho   účasti na konaní o ochrane osobnosti na bývalom Okresnom súde Malacky sp. zn. 5 C 6/01.

Pri takom závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí súd vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Ndob/2/2004 z 28. januára   2004   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   domáhať sa   svojho práva na nestrannom súde garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, či sa tento jednoznačne vysporiadal   s dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľom   a   či   dôvody   uvádzané   právnym zástupcom boli náležite preskúmané. V napadnutom uznesení nie sú dostatočne podrobne vyhodnotené dôvody nevylúčenia zákonnej sudkyne z konania.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   garantovaného   ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, zrušil namietané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob/2/2004 z 28. januára 2004 a prikázal mu vo veci znovu konať.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu opäť vec prejednať a rozhodnúť o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne, náležite zistiť skutkový stav a v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne jasne a podrobne uviesť dôvody na vylúčenie, resp. jej nevylúčenie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“),   a   to   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu   zastúpenia,   napísanie   sťažnosti,   účasť   na   ústnom   pojednávaní)   po   2   501   Sk a tri paušály po 150 Sk, čo spolu s daňou z pridanej hodnoty predstavuje 9 464 Sk, ďalej náhradu nákladov na cestovné výdavky za cestu vlakom 15. marca 2005 vo výške 538 Sk a za cestu lietadlom 16. marca 2005 vo výške 3 893 Sk, čo spolu predstavuje 4 431 Sk, a náhradu nákladov za stratu času pri ceste vlakom Bratislava – Košice 15. marca 2005 za 5 hodín a 30 minút vo výške 2 750 Sk a pri ceste lietadlom Košice – Bratislava 16. marca 2005   za   1 hodinu   vo   výške 500   Sk,   spolu   3 250   Sk.   Sťažovateľ   žiadal   vyplatiť trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 17 145 Sk na účet svojho právneho zástupcu.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   úhrady   trov   požadovaných   právnym zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konaní uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   bol   vo   veci   úspešný,   a preto   bolo   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania najvyšším súdom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   13   602   Sk a v roku   2004   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   v hospodárstve   Slovenskej republiky 15 008 Sk.

Ústavný   súd   určoval   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci   v roku   2004, a to prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vo výške 9 340 Sk (odmena za jeden úkon je 4 534 Sk plus režijný paušál 136 Sk za každý úkon) a za úkon vykonaný v roku 2005 vo výške 2 501 Sk s paušálnou náhradou za tento úkon 150 Sk. Spolu 11 991 Sk s 19 % DPH čiastku 14 269 Sk. Sťažovateľovi ústavný súd vypočítal cestovné výdavky za cestu z Bratislavy do Košíc   a späť   vlakom   vo   výške   1   075   Sk   a náhradu   za   stratu   času   za   11   hodín, t. j. 22 polhodín   (§   17 ods.   3 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) po 250   Sk,   spolu   5   500   Sk.   Spolu   by   mal   sťažovateľ   nárok   na náhradu   trov   konania vo výške 20 844 Sk. Výška trov požadovaných sťažovateľom nie je vyššia ako výška určená podľa   príslušných   právnych   predpisov,   a preto   ústavný   súd   priznal   požadované   trovy, pričom uložil najvyššiemu súdu uhradiť ich na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005