znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 239/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/244/2014-127 z 21. mája 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako   podanú   zjavneneoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2014   doručená   sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušeniazákladného práva zaručeného v čl.46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/244/2014-127 z 21. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako orgán štátnej správy, ktorý jepodľa zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochranyspotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrolevnútorného   trhu“)   všeobecným   orgánom   trhového   dozoru   v   ochrane   spotrebiteľana vnútornom trhu, vykonala 15. marca 2013 kontrolu v sídle spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   pre   účely   odobratia   zmlúv   o   spotrebiteľskýchúveroch na ich následné posúdenie. Následne sťažovateľka 28. júna 2013 vykonala opätovnúkontrolu, v rámci ktorej bol na základe predložených materiálov posúdený súlad zmluvnýchpodmienok   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   vyhodnotené   dodržiavaniepovinností veriteľa vyplývajúcich zo zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ao iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene niektorých zákonov (ďalej len„zákon o spotrebiteľských úveroch“).

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 21. mája 2014 č. k.2 S/244/2013-127,   právoplatným   26.   júna   2014,   zakázal   sťažovateľke „pokračovať v kontrole vnútorného trhu vykonávanej u navrhovateľa ( ⬛⬛⬛⬛, pozn.) začatej dňa 15. 03. 2012 (správny rok 2013, pozn.), v rámci ktorej odporca (sťažovateľka, pozn.)vykonal dňa 28. 06. 2013 o 10:00 hod. prostredníctvom inšpektorov s číslom služobných preukazov 102 a 116 kontrolu v sídle navrhovateľa“.

Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu pripojeného v prílohe sťažnosti sťažovateľky,krajský súd sa ako zásadnou zaoberal otázkou rozdelenia právomoci medzi sťažovateľkou aNárodnou   bankou   Slovenska.   Dospel   k   záveru,   že   právomoc   vykonávať   dohľad   nad ⬛⬛⬛⬛, a to aj z hľadiska ochrany spotrebiteľa, prislúcha Národnej bankeSlovenska.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľky nesprávne aplikoval príslušné právne normy[zákon   o   štátnej   kontrole   vnútorného   trhu,   zákon   o   spotrebiteľských   úveroch,   zákonč. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“), zákonNárodnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o NBS“)] do takej miery, že rozsudkom „zakladá nebezpečný precedens v podmienkach Slovenskej republiky v tom smere, že v súčasnosti (aj vzhľadom na stanovisko NBS uvedené v bode [34] a [35] tejto sťažnosti) neexistuje orgán štátnej správy, ktorý by bol oprávnený na výkon kontroly na vnútornom trhu ohľadom dodržiavania povinností ukladaných bankám zákonom o ochrane spotrebiteľa a zákonom o spotrebiteľských úveroch“, a výrazne ním zasiahol do kompetencií sťažovateľky, čím vkonečnom dôsledku porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„(i) Rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave,   sp. zn. 2 S/244/2013-120   (správne 2 S/244/2013-127)   zo dňa 21. mája 2014 základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo,

(ii) zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/244/2013-120 (správne 2 S/244/2013-127) zo dňa 21. mája 2014,

(iii) vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave, (iv) priznáva sťažovateľke náhradu trov konania.“

Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odklad vykonateľnosti označenéhorozsudku krajského súdu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátubez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhyzjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).

Podľa § 3 ods. 2 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu Slovenská obchodnáinšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu hospodárstva Slovenskejrepubliky.   Je   rozpočtovou   organizáciou   napojenou   na   štátny   rozpočet   v   kapitoleMinisterstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky.   Člení   sa   na   Ústredný   inšpektorátSlovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave a jemu podriadené inšpektorátySlovenskej obchodnej inšpekcie, a to:

a/   Inšpektorát   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v   Bratislave   preBratislavský kraj,

b/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj,c/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prievidzi pre Trenčianskykraj,d/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj,e/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Žiline pre Žilinský kraj,f/   Inšpektorát   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   v   Banskej   Bystrici   preBanskobystrický kraj,

g/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovskýkraj,h/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košickýkraj.

Zo sťažnosti a z jej príloh je nesporné, že sťažovateľka ako orgán štátnej správynamietajúc síce porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tvrdí nezákonnýzásah do právomoci zverenej jej zákonom, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym výkladoma aplikáciou relevantných právnych predpisov (najmä zákona o štátnej kontrole vnútornéhotrhu, zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon o dohľade nad finančným trhom, zákonao NBS), pričom žalovaným orgánom verejnej správy vo veci prejednanej a rozhodnutejkrajským súdom nebola sťažovateľka, ale jej inšpektorát.

Ako   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   namietať   porušenie   svojichzákladných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnostipodanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.

Rovnako podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osobaalebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo inýmzásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práva slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc   zverená   zákonom   orgánu   štátnej   správy   nie   je   základným   právompožívajúcim ústavnú ochranu a súčasne orgán štátnej správy, hoci je právnickou osobou a jespôsobilým účastníkom súdneho konania, nie je a nemôže byť nositeľom základných právalebo slobôd, preto ani nemôže relevantne tvrdiť ich porušenie. To, čoho sa sťažovateľkafakticky   domáha,   je   preskúmanie   označeného   rozsudku   krajského   súdu   a   opätovnéprehodnotenie ním vysloveného právneho názoru, ktorý krajský súd riadne, podrobne aprecízne odôvodnil nielen poukazom na aplikované relevantné zákonné ustanovenia, ale ajich logickým výkladom a usúvsťažnením.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   uzavrel,   že   sťažovateľka   nie   je   subjektomoprávneným podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde a nenamietaporušenie svojich základných práv a slobôd, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní ako sťažnosť podanú zjavneneoprávnenou osobou.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, ďalšími nárokmi v nej uvedenýmivrátane žiadosti o odklad vykonateľnosti sa nezaoberal.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj dôvodov sťažnosťou napadnutého rozsudkukrajského súdu pozornosti ústavného súdu neušlo, že podstatou problému v danej veci jekompetenčný   konflikt   medzi   Národnou   bankou   Slovenska   a Slovenskou   obchodnouinšpekciou pri uskutočňovaní dohľadu voči bankám, ktoré pôsobia na finančnom trhu prikontrole dodržiavania ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmenezákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskoršíchpredpisov a najmä zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý podľa súčasnej právnej úpravysprávny súd nie je oprávnený riešiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. júna 2015