SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 239/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/244/2014-127 z 21. mája 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako podanú zjavneneoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušeniazákladného práva zaručeného v čl.46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/244/2014-127 z 21. mája 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako orgán štátnej správy, ktorý jepodľa zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochranyspotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrolevnútorného trhu“) všeobecným orgánom trhového dozoru v ochrane spotrebiteľana vnútornom trhu, vykonala 15. marca 2013 kontrolu v sídle spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, pre účely odobratia zmlúv o spotrebiteľskýchúveroch na ich následné posúdenie. Následne sťažovateľka 28. júna 2013 vykonala opätovnúkontrolu, v rámci ktorej bol na základe predložených materiálov posúdený súlad zmluvnýchpodmienok so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vyhodnotené dodržiavaniepovinností veriteľa vyplývajúcich zo zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ao iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene niektorých zákonov (ďalej len„zákon o spotrebiteľských úveroch“).
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 21. mája 2014 č. k.2 S/244/2013-127, právoplatným 26. júna 2014, zakázal sťažovateľke „pokračovať v kontrole vnútorného trhu vykonávanej u navrhovateľa ( ⬛⬛⬛⬛, pozn.) začatej dňa 15. 03. 2012 (správny rok 2013, pozn.), v rámci ktorej odporca (sťažovateľka, pozn.)vykonal dňa 28. 06. 2013 o 10:00 hod. prostredníctvom inšpektorov s číslom služobných preukazov 102 a 116 kontrolu v sídle navrhovateľa“.
Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu pripojeného v prílohe sťažnosti sťažovateľky,krajský súd sa ako zásadnou zaoberal otázkou rozdelenia právomoci medzi sťažovateľkou aNárodnou bankou Slovenska. Dospel k záveru, že právomoc vykonávať dohľad nad ⬛⬛⬛⬛, a to aj z hľadiska ochrany spotrebiteľa, prislúcha Národnej bankeSlovenska.
Krajský súd podľa názoru sťažovateľky nesprávne aplikoval príslušné právne normy[zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu, zákon o spotrebiteľských úveroch, zákonč. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“), zákonNárodnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o NBS“)] do takej miery, že rozsudkom „zakladá nebezpečný precedens v podmienkach Slovenskej republiky v tom smere, že v súčasnosti (aj vzhľadom na stanovisko NBS uvedené v bode [34] a [35] tejto sťažnosti) neexistuje orgán štátnej správy, ktorý by bol oprávnený na výkon kontroly na vnútornom trhu ohľadom dodržiavania povinností ukladaných bankám zákonom o ochrane spotrebiteľa a zákonom o spotrebiteľských úveroch“, a výrazne ním zasiahol do kompetencií sťažovateľky, čím vkonečnom dôsledku porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„(i) Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 S/244/2013-120 (správne 2 S/244/2013-127) zo dňa 21. mája 2014 základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo,
(ii) zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/244/2013-120 (správne 2 S/244/2013-127) zo dňa 21. mája 2014,
(iii) vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave, (iv) priznáva sťažovateľke náhradu trov konania.“
Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odklad vykonateľnosti označenéhorozsudku krajského súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátubez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).
Podľa § 3 ods. 2 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu Slovenská obchodnáinšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu hospodárstva Slovenskejrepubliky. Je rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet v kapitoleMinisterstva hospodárstva Slovenskej republiky. Člení sa na Ústredný inšpektorátSlovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave a jemu podriadené inšpektorátySlovenskej obchodnej inšpekcie, a to:
a/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave preBratislavský kraj,
b/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj,c/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prievidzi pre Trenčianskykraj,d/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj,e/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Žiline pre Žilinský kraj,f/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici preBanskobystrický kraj,
g/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovskýkraj,h/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košickýkraj.
Zo sťažnosti a z jej príloh je nesporné, že sťažovateľka ako orgán štátnej správynamietajúc síce porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tvrdí nezákonnýzásah do právomoci zverenej jej zákonom, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym výkladoma aplikáciou relevantných právnych predpisov (najmä zákona o štátnej kontrole vnútornéhotrhu, zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon o dohľade nad finančným trhom, zákonao NBS), pričom žalovaným orgánom verejnej správy vo veci prejednanej a rozhodnutejkrajským súdom nebola sťažovateľka, ale jej inšpektorát.
Ako z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, namietať porušenie svojichzákladných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnostipodanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.
Rovnako podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osobaalebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo inýmzásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práva slobôd nerozhoduje iný súd.
Právomoc zverená zákonom orgánu štátnej správy nie je základným právompožívajúcim ústavnú ochranu a súčasne orgán štátnej správy, hoci je právnickou osobou a jespôsobilým účastníkom súdneho konania, nie je a nemôže byť nositeľom základných právalebo slobôd, preto ani nemôže relevantne tvrdiť ich porušenie. To, čoho sa sťažovateľkafakticky domáha, je preskúmanie označeného rozsudku krajského súdu a opätovnéprehodnotenie ním vysloveného právneho názoru, ktorý krajský súd riadne, podrobne aprecízne odôvodnil nielen poukazom na aplikované relevantné zákonné ustanovenia, ale ajich logickým výkladom a usúvsťažnením.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že sťažovateľka nie je subjektomoprávneným podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde a nenamietaporušenie svojich základných práv a slobôd, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní ako sťažnosť podanú zjavneneoprávnenou osobou.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, ďalšími nárokmi v nej uvedenýmivrátane žiadosti o odklad vykonateľnosti sa nezaoberal.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj dôvodov sťažnosťou napadnutého rozsudkukrajského súdu pozornosti ústavného súdu neušlo, že podstatou problému v danej veci jekompetenčný konflikt medzi Národnou bankou Slovenska a Slovenskou obchodnouinšpekciou pri uskutočňovaní dohľadu voči bankám, ktoré pôsobia na finančnom trhu prikontrole dodržiavania ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmenezákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskoršíchpredpisov a najmä zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý podľa súčasnej právnej úpravysprávny súd nie je oprávnený riešiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. júna 2015