znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 239/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25, Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava, konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc. JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1752/2011 a jeho uznesením z 15. marca 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   12 CoE   66/2013   a jeho   uznesením z 28. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“), podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er   1752/2011 a jeho   uznesením   z 15.   marca   2012   (ďalej   len   „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47   charty   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 66/2013 a jeho uznesením z 28. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej   doložky, resp. rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného Slovenskou   rozhodcovskou,   a. s.,   Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa   splatenia   pohľadávky   aj   s príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade vykonateľného exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu). Okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a súčasne návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené   napadnutým   uznesením   krajského súdu.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   namieta   právne   závery   v   rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vyčíta   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov   vzťahujúcich   sa   na predmetnú   právnu vec za súbežného   porušenia   viacerých procesných pravidiel, a tiež namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných   veciach   pojednávanie   aj   napriek   tomu,   že   im   to   ukladá   § 57   ods. 5   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej   len   „smernica   Rady“),   pretože   podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom nevysporiadali   s tým,   prečo   dojednanie   rozhodcovskej   doložky   v   úverovej   zmluve považovali   za   neprijateľnú   podmienku,   a v tomto   smere   podľa   sťažovateľky   súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt   proti   Csaba Csipai   a spol.   C-472/11   z 21.   februára   2013,   z   ktorého   má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby   sa   k   tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe obšírnej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy,   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom krajského súdu v napadnutých konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu a napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   zruší   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II. A.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozhodnutím okresného súdu

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   ale   pritom   využila   svoje   právo   podať   proti namietanému   postupu   a   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.   Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II. B.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   napadnutým   uznesením krajského súdu, ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že sťažovateľkou   použitá   argumentácia   v týchto   sťažnostiach   je   v   podstate   identická   s   jej právnou   argumentáciou,   ktorú   už   použila   v   stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa ústavný súd   v uplynulom období už zaoberal a odmietol ich ako zjavne neopodstatnené, a plne   sa   stotožňuje   s dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach, napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 36/2013 z 23. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 50/2013   z 31. januára 2013 a tiež I. ÚS 22/2014 z 22. januára 2014.

S poukazom na uvedené prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   bez   odôvodnenia   (§   25   ods.   2 poslednej vety zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014