znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 239/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť G. K., S., zastúpenej advokátom Mgr. M. Č., Advokátska kancelária,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Poprad   sp. zn. 11   C   128/2011   zo   16.   februára   2012   a jeho   doplňujúcim   rozsudkom z 12. júla 2012 a uznesením Krajského súdu v Prešove z 24. januára 2013 v konaní sp. zn. 7 Co 125/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013 doručená   sťažnosť   G.   K.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 24. januára 2013 v konaní sp. zn. 7 Co 125/2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 128/2011-50 zo 16. februára 2012 a dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 128/2011-68 z 12. júla 2012.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľka   vystupovala   ako odporkyňa v 2. rade v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 11 C 128/2011 na základe návrhu Ing. J. R. a I. R., obaja bytom B. (ďalej len „navrhovatelia“). Ako odporca v 1. rade vystupoval J. H., P., ktorý ako predávajúci uzavrel   so sťažovateľkou   ako   kupujúcou   kúpnu   zmluvu.   Jej   predmetom   bol   prevod vlastníckeho   práva   k spoluvlastníckym   podielom   na   konkretizovaných   pozemkoch v katastrálnom   území   B.   Žalobcovia   svoj   žalobný   návrh   odôvodnili   nerešpektovaním zákonného predkupného práva spoluvlastníkov veci zo strany predávajúceho.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   128/2011-50   zo   16.   februára   2012   určil, že predmetná   kúpna   zmluva   je   neplatná,   a   sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť navrhovateľom trovy konania „z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 eur a trov   právneho   zastúpenia   vo výške 195,15   eur,   to   všetko do 3 dní   od   právoplatnosti rozsudku“.

V merite   okresný   súd   dospel   k záveru,   že „bolo   povinnosťou   odporcu   v 1/   rade (spoluvlastníka)   ponúknuť   spoluvlastnícky   podiel   ďalším   spoluvlastníkom   a v prípade, že spoluvlastníci   neprejavia   záujem   o využitie   predkupného   práva,   tak   až   potom   mal oprávnenie   podielový   spoluvlastník   ponúknuť   na   odpredaj   nehnuteľnosť   inému. Z uvedených listinných dôkazov a výsluchom účastníkov súd mal preukázané, že uvedené ust.   §   140   OZ   bolo   porušené,   resp.   neboli   splnené   zákonné   podmienky   tak,   ako   to ustanovuje cit. § OZ. Odporkyňa v 2/ rade nenamietala tú skutočnosť, že jej boli známe skutočnosti, že spoluvlastnícke podiely je nutné ponúknuť ďalším spoluvlastníkom. Táto si bola plne vedomá skutočnosti, že sa jedná o spoluvlastnícky podiel a existujúcu zákonnú povinnosť   odporcu   v 1/   rade   ponúknuť   svoj   spoluvlastnícky   podiel   ostatným spoluvlastníkom.“.

Výrok o náhrade trov konania okresný založil na § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   v dôsledku čoho   odporcu   v 1.   rade   na   náhradu   trov   úspešných   navrhovateľov   nezaviazal.   Naopak, sťažovateľke uložil povinnosť náhrady trov konania, „nakoľko z vykonaného dokazovania je   zrejmé,   že   uzavretie   zmluvy,   ktorej   neplatnosť   bola   vyslovená   týmto   rozsudkom, iniciovala odporkyňa v druhom rade a túto zároveň pripravoval právny zástupca odporkyne v druhom rade, pričom tento mal odporcu v 1/ rade upozorniť na riziko neplatnosti zmluvy, nakoľko odporca je osobou v staršom veku a neznalá práva. Súd má za to, že odporkyňa v 2/ rade aj napriek tejto vedomosti uzatvorila takýto zmluvný vzťah.“.

Po podaní odvolania sťažovateľkou a predložení veci krajskému súdu na rozhodnutie o podanom   odvolaní   tento   zistil,   že „doposiaľ   sa   nerozhodlo   o trovách   konania medzi žalobcami   v 1.   a 2.   rade   a žalovaným   v 1.   rade“.   Krajský   súd   preto   uznesením z 30. apríla 2012 sp. zn. 7 Co 47/2012 vrátil vec okresnému súdu na postup podľa § 166 OSP.

Okresný súd následne dopĺňacím rozsudkom č. k. 11 C 128/2011-68 z 12. júla 2012 rozhodol   tak,   že „navrhovatelia   v 1/   a 2/   rade   nemajú   voči   odporcovi   v 1/   rade   právo na náhradu   trov   konania“.   V odôvodnení   dopĺňacieho   rozsudku   okresný   súd   odkázal na dôvody predostreté v rozsudku zo 16. februára 2012.

Krajský súd uznesením z 24. januára 2013 v konaní sp. zn. 7 Co 125/2012 potvrdil rozsudok   okresného   súdu   v spojení   s jeho   dopĺňacím   rozsudkom   vo   výroku   o trovách konania medzi navrhovateľmi a sťažovateľkou, odmietol odvolanie proti prvostupňovému rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania medzi navrhovateľmi   a odporcom   v 1.   rade   a navrhovateľom   priznal   náhradu   trov odvolacieho konania proti sťažovateľke.

Z odôvodnenia   odvolacieho   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo výroku o povinnosti náhrady trov konania „navrhla   rozsudok...   zmeniť   tak,   aby   žalobcovia   boli   zaviazaní   spoločne   a nerozdielne nahradiť   žalovanej   v 2.   rade   trovy   konania   vo   výške   226,60   Eur.   Zároveň   požadovala nepriznať žalovanému v 1. rade náhradu trov konania. Ako dôvod uviedla, že podpísaním kúpnej zmluvy ani žiadnym svojím konaním pred alebo po podpise zmluvy sa žalovaná v 2. rade nedopustila porušenia zákonnej alebo zmluvnej povinnosti a nezavinila neplatnosť kúpnej   zmluvy.   Žalobcovia   sa   pritom   mohli   dovolať   neplatnosti   kúpnej   zmluvy aj mimo súdneho konania. Preto pri rozhodovaní o trovách sa malo vychádzať z ust. § 143 O. s. p., nakoľko žalovaná v 2. rade svojím správaním nedala príčinu na podanie žaloby.“.

Krajský súd k odôvodneniu odvolania uviedol, že ak sťažovateľka „tvrdí, že svojím správaním   nedala   príčinu   na   podanie   žaloby,   musí   toto   svoje   tvrdenie   dostatočne preukázať.   V tomto   smere   žalovaná   v 2.   rade   nesplnila   svoju   dôkaznú   povinnosť vyplývajúcu z ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého účastníci súd povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Po doručení žaloby žalovanej v 2. rade táto účastníčka   žiadnu   snahu   o mimosúdne   vyriešenie   sporu   neprejavila   a dokonca   ešte   na pojednávaní konanom dňa 16. 2. 2012, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, rozhodnutie vo   veci   samej   prenechala   na   rozhodnutie   súdu.   Z postoja   žalovanej   v 2.   rade   teda nevyplýva,   aby táto   účastníčka   nepopierala   žalobcami   uplatnený   dôvod   relatívnej neplatnosti právneho úkonu.“. Odmietavý výrok svojho uznesenia krajský súd založil na konštatovaní,   že výrokom   prvostupňového   rozsudku   v spojení   s dopĺňacím   rozsudkom okresného súdu „sa... žiadne povinnosti žalovanej v 2. rade neukladali. Žalovanej v 2. rade teda nebola spôsobená určitá, hoci i menej významná ujma na jej právach.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   zdôrazňuje   skutočnosť, že odporca v 1.   rade je tým subjektom,   ktorý si povinnosť   vyplývajúcu z § 140 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov nesplnil, a tak spôsobil neplatnosť   kúpnej   zmluvy,   pričom   ona «konala   v dobrej   viere   ohľadom   skutočnosti, že žalovaný v 1. rade ako predávajúci je oprávnený dotknuté nehnuteľnosti bez ďalšieho predať žalovanej v 2. rade, čo preukazuje aj znenie čl. II ods. 1 písm. b) a d) predmetnej kúpnej zmluvy“. Podľa sťažovateľky «nezákonnosť a arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí, ako aj porušenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov sťažovateľky vidíme v tom,   že   aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľka   ako   žalovaná   v druhom   rade   nie   je objektívne zodpovedná za nesplnenie zákonnej povinnosti žalovaného v prvom rade, súd prvostupňový   aj   odvolací   ju   zaviazali   na   náhradu   trov   konania   voči   žalobcom... Odôvodnenie...   uvedených   súdnych   rozhodnutí   považujeme   za   nelogické,   v rozpore s platným   právom a navyše   porušujúce   ústavou   zaručené právo na   spravodlivé   konanie a súdnu   ochranu.   V prvom   rade   považujeme   odvolávanie   sa   odvolacieho   súdu na skutočnosť, že žalovaná v druhom rade dostatočne v konaní nepreukázala svoje tvrdenie, že nedala svojím správaním príčinu na podanie žaloby, a preto jej nie je možné priznať právo   na   náhradu   trov   konania   proti   žalobcom...,   za   irelevantné,   nakoľko   žiadne ustanovenie   Občianskeho   zákonníka   neukladá   kupujúcemu   ako   nadobúdateľovi spoluvlastníckeho   podielu   akúkoľvek   povinnosť   v súvislosti   s nadobúdaním spoluvlastníckeho   podielu,   a teda   žalovaná   v druhom   rade   bez   ohľadu   na   skutočnosť, že iniciovala podpis predmetnej kúpnej zmluvy sa dala si ju aj vypracovať, nemala žiadnu povinnosť:

a)   zisťovať,   či   žalovaný   v prvom   rade   ako   predávajúci   najprv   svoj   podiel na prevádzanej nehnuteľnosti ponúkol ostatným podielovým spoluvlastníkom

b)   akokoľvek   poučovať   žalovaného   v prvom   rade   o jeho   povinnosti   svoj   podiel na prevádzanej nehnuteľnosti prednostne ponúknuť ostatným spoluvlastníkom.

Ďalej považujeme za irelevantné i odvolávanie sa súdu na skutočnosť, že žalovaná v druhom rade sa nepokúsila o zmier a nechala vec na právnom posúdení súdu, nakoľko v prípade,   ak   objektívne   nastali   skutočnosti   odôvodňujúce   neplatnosť   zmluvy,   ktorej   sa žalobcovia   v zákonom   stanovenej   lehote   dovolali,   súd   nemal   bez   ohľadu   na   vyjadrenie žalovanej   v druhom   rade   inú   možnosť   ako   rozhodnúť   o neplatnosti   predmetnej   kúpnej zmluvy. Zdôrazňujeme, že žalovanému v prvom rade bola kúpna zmluva prečítaná a bol včas   upozornený   na   svoje   povinnosti   v súvislosti   s   predkupným   právom   ostatných spoluvlastníkov prevádzanej nehnuteľnosti. Navyše, pokiaľ ide o zdravotný stav žalovaného v prvom rade, v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy sa žalovaný v prvom rade javil ako osoba zdravotne v poriadku s ohľadom na svoj vek a žalovaný v druhom rade, ani jeho právny   zástupca   ako   laici   nemohli   posúdiť   zdravotný   stav   žalovaného   v prvom   rade s ohľadom na jeho spôsobilosť na právne úkony... Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidíme aj v tom, že súd neaplikoval, a teda porušil všeobecne uznávanú zásadu „ignorantia   iuris   non   excusat“...   Uvedená   právna   fikcia   je   základom   právnej   istoty účastníkov akéhokoľvek právneho vzťahu a nie je možné z nej robiť akékoľvek výnimky.».

Podľa sťažovateľky krajský súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie «z hľadiska aplikácie §   150   OSP   ani   neodôvodnil   s poukazom   na   celý   komplex   okolností   relevantných   pre rozhodovanie o náhrade trov konania. Takéto rozhodnutie odôvodnil iba skutočnosťou, že žalovaný v prvom rade je osobou staršou a neznalou práva, čo nie je z nášho pohľadu v žiadnom   prípade   relevantným   zdôvodnením,   a to   aj   s ohľadom   na   porušenie   zásady „ignorantia   iuris   non   excusat“   v zmysle   vyššie   uvedeného.».   Sťažovateľka   zotrváva na názore,   že „žiadnym   spôsobom   nedala   príčinu   na   podanie   žaloby,   nakoľko   svojím konaním neporušila žiadnu zákonnú povinnosť...“.

Neaplikovaním   zásady   podľa   §   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o Zbierke   zákonov“)   na odporcu   v 1.   rade   došlo   podľa názoru   sťažovateľky aj k porušeniu   právnej   istoty   podľa čl.   1   ústavy   a aj   základného   práva   sťažovateľky na rovnosť účastníkov súdneho konania.

Sťažovateľka   v závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   po   prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd v merite nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   Ústavy   SR a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.: 11C/128/2011 (správne malo byť „7 Co 125/2012“, pozn.) zo dňa 24. 01. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.: 11C/128/2011 zo   dňa   16.   02.   2012   a dopĺňacím   rozsudkom   Okresného   súdu   v Poprade, č. k.: 11C/128/2011 zo dňa 12. 07. 2012 porušené bolo.

2.   Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl.   47 ods. 3 Ústavy SR a v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.: 11C/128/2011 (správne malo byť „7 Co 125/2012“,– pozn.) zo dňa 24. 01. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.: 11C/128/2011 zo dňa 16.   02.   2012   a dopĺňacím   rozsudkom   Okresného   súdu   v Poprade,   č.   k.:   11C/128/2011 zo dňa 12. 07. 2012 porušené bolo.

3.   Základné právo na právnu istotu ako neoddeliteľnú súčasť princípu právneho štátu   zaručeného   v   čl.   I   Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove č. k.: 11C/128/2011 (správne   malo   byť   „7   Co   125/2012“,   pozn.) zo dňa   24.   01.   2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.: 11C/128/2011 zo dňa 16. 02. 2012 a dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu v Poprade,   č. k.: 11C/128/2011 zo dňa 12.   07. 2012 porušené bolo.

4.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.:   11C/128/2011 (správne   malo   byť „7 Co 125/2012“,   pozn.) zo   dňa   24.   01.   2013   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu v Poprade, č. k.: 11C/128/2011 zo dňa 16. 02. 2012 a dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.: 11C/128/2011 zo dňa 12. 07. 2012sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

5.   Krajský   súd   v Prešove   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Sťažovateľka petit svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sformulovala tak, že k porušeniu jej označených základných práv a práva zaručeného   dohovorom   malo   dôjsť   uznesením   krajského   súdu   z 24.   januára   2013 „v spojení“ s rozsudkom okresného súdu zo 16. februára 2012 a s dopĺňacím rozsudkom okresného   súdu   z 12.   júla   2012.   Použité   slovné   spojenie   „v   spojení“   nie   je   celkom jednoznačné   z hľadiska   toho,   či   podľa   sťažovateľky   jej   práva   a slobody   boli   porušené aj prvostupňovým rozsudkom okresného súdu a jeho dopĺňacím rozsudkom alebo či sú tieto rozsudky   ústavne   vadné   len   v dôsledku   ich   potvrdenia   uznesením   odvolacieho   súdu. S istotou možno konštatovať, že odôvodnenie predloženej sťažnosti bez pochybností atakuje aj prvostupňové rozhodnutia okresného súdu. Okrem toho, charakter rozhodnutia krajského súdu (potvrdzujúce uznesenie) predznamenáva jeho nerozlučnú spätosť s prvostupňovými rozsudkami okresného súdu, pokiaľ ide o meritum určovacieho sporu, ale aj pokiaľ ide o rozhodnutie   o povinnosti   náhrady   trov   prvostupňového   konania.   Ústavný   súd preto považoval za potrebné zahrnúť do svojej prieskumnej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 128/2011-50 zo 16. februára 2012 a dopĺňací rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 128/2011-68 z 12. júla 2012.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka napáda prvostupňové rozsudky okresného súdu (rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 128/2011-50 zo 16. februára 2012 a dopĺňací rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 128/2011-68 z 12. júla 2012), ústavný súd odkazuje na uplatňovanie   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1 ústavy, podľa ktorého tam uvedeným základným právam a slobodám môže ústavný súd poskytovať   ochranu   len   v prípade,   že   ju   neposkytuje   „iný“   súd   (IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04).

Proti obom rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať riadny opravný prostriedok – odvolanie (§ 201 OSP), ktorým sa pred odvolacím (krajským) súdom mohla domáhať ochrany   svojich   označených   základných   práv   a práva   zaručeného   čl.   6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade teda existoval „iný“ súd oprávnený poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky, čo vylučuje právomoc ústavného súdu konať o prípadnom porušení   označených   práv   napadnutými   rozsudkami   okresného   súdu.   V tejto   časti preto ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   napáda   uznesenie   krajského   súdu z 24. januára   2013   sp.   zn.   7   Co   125/2012,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilnú rozhodovaciu prax, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľkinom prípade   potrebné   posudzovať   spoločne. Rovnako   spoločne   s prípadnou   signalizáciou porušenia základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie je možné skúmať aj eventuálne náznaky porušenia základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny), a to na podklade argumentácie sťažovateľky.

2.1   Zásadná   sťažnostná   námietka   je   založená   na   sťažovateľkinom   názore, že v posudzovanom   prípade   boli   naplnené   podmienky   na   aplikáciu   §   143   OSP, podľa ktorého odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi,   ak   svojím   správaním   nedal   príčinu   na   podanie   návrhu   na   začatie konania. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že hypotéza citovanej právnej normy nebola naplnená,   nesprávne   vec   právne   posúdil,   a tým   porušil   označené   základné   práva sťažovateľky i jej právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Navyše, hoci ústavný súd stabilne zastáva názor, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou   súdneho   konania,   a   preto   všeobecný   súd   pri   poskytovaní   súdnej   ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl.   51   ods.   1   ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu (obdobne   II.   ÚS   56/05),   súčasne   zdôrazňuje,   že   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania   by   totiž   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípade   extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09).

Úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   v jej vymedzenej   časti   teda   bolo   zistiť,   či   uznesenie   krajského   súdu   ako   procesná   reakcia na odvolanie sťažovateľky proti prvostupňovému výroku o náhrade trov konania signalizuje extrémny   nesúlad   právno-aplikačnej   činnosti   krajského   súdu   s pravidlami   rozhodovania o náhrade trov občianskeho súdneho konania.

2.2   Z podkladov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   jednoznačne   vyplýva, že v označenom konaní okresného súdu bola sťažovateľka i odporca v 1. rade z hľadiska terminológie   ustanovení   regulujúcich   náhradu   trov   konania   neúspešnými   účastníkmi. Okresný súd totiž dospel k záveru o neplatnosti spornej kúpnej zmluvy. Sťažovateľka sa tak stala odporcom, ktorý nemal úspech vo veci, a to aj na účely prípadnej aplikácie § 143 OSP.

Krajský súd však v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že sťažovateľka nie je neúspešným odporcom, ktorý svojím správaním nedal príčinu na podanie určovacej žaloby. Okresný   súd   v tejto   súvislosti   zdôraznil   obsah   výpovede   sťažovateľky, ktorá „na pojednávaní   uviedla,   že   vedela   o skutočnosti,   že   sa   jedná   o podielové spoluvlastníctvo a je povinnosťou odporcu v 1/ rade ponúknuť podiel ostatným“. Predmetnú výpoveď potom okresný súd vyhodnotil tak, že sťažovateľka „nenamietala tú skutočnosť, že jej   boli   známe   skutočnosti,   že   spoluvlastnícke   podiely   je   nutné   ponúknuť   ďalším spoluvlastníkom. Táto si bola plne vedomá skutočnosti, že sa jedná o spoluvlastnícky podiel a existujúcu zákonnú povinnosť odporcu v 1/ rade ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel ostatným spoluvlastníkom.“.

Okrem   toho   z   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva, že právny zástupca odporcu v 1. rade na pojednávaní konštatoval sťažovateľkinu aktivitu a iniciatívu smerujúcu k uzavretiu spornej kúpnej zmluvy. Uviedol tiež, že sťažovateľka zabezpečila vypracovanie kúpnej zmluvy. Právny zástupca sťažovateľky ani sťažovateľka tieto   skutkové   tvrdenia   v prvostupňovej   fáze   konania   nerozporovali.   Okresný   súd   preto dôvodil, že „uzavretie zmluvy, ktorej neplatnosť bola vyslovená... rozsudkom, iniciovala odporkyňa v druhom rade a túto zároveň pripravoval právny zástupca odporkyne v druhom rade...“. Sťažovateľka potom vo svojom odvolaní namietala, že „podpísaním kúpnej zmluvy ani žiadnym svojím konaním pred alebo po podpise zmluvy sa... nedopustila porušenia zákonnej   alebo   zmluvnej   povinnosti   a nezavinila   neplatnosť   kúpnej   zmluvy“ a že „žalobcovia sa... mohli dovolať neplatnosti kúpnej zmluvy aj mimo súdneho konania“.Ústavný súd konštatuje, že krajský súd reagoval primerane na citované námietky, keď zdôraznil   neunesenie dôkazného bremena sťažovateľkou týkajúceho sa jej tvrdenia, že svojím   správaním   nedala   príčinu   na   podanie   určovacej   žaloby,   pričom   tento   záver konkretizoval   tým,   že   sťažovateľka   po   doručení   žaloby „žiadnu   snahu   o mimosúdne vyriešenie   sporu   neprejavila   a dokonca   na   pojednávaní   konanom   dňa   16.   2.   2012, na ktorom   došlo   k vyhláseniu   rozsudku,   rozhodnutie   vo   veci   samej   prenechala na rozhodnutie   súdu.   Z postoja   samotnej   žalovanej   v 2.   rade   teda   nevyplýva,   aby   táto účastníčka   nepopierala   žalobcami   uplatnený   dôvod   relatívnej   neplatnosti   právneho úkonu.“.

Krajský   súd   teda   zjavne   vychádzal   z   úvahy,   že   ak   sťažovateľka   ako   iniciátorka spornej kúpy si bola vedomá zákonného predkupného práva navrhovateľov, napriek tomu kúpnu zmluvu podpísala a v priebehu konania neprejavila vôľu spor mimosúdne vyriešiť, nemožno uzavrieť, že svojím správaním nedala príčinu na podanie určovacej žaloby.

Správnosť   zistenej   úvahy   krajského   súdu   je   dokreslená   a súčasne   podopretá aj ďalšími skutkovými zisteniami v prvostupňovej fáze. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2012 vyplýva, že právny zástupca odporcu v 1. rade predložil počas konania   okresnému   súdu „fotokópie   lekárskych   správ   s bližším   uvedením   príznakov poruchy osobnosti odporcu v 1/ rade“ a tvrdil, že „v období, keď došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy... už odporca v 1/ rade trpel takým duševným stavom, ktorý odôvodňoval aj jeho pozbavenie spôsobilosti na právne úkony“. Z toho potom okresný súd primerane vyvodil, že odporca v 1. rade je osoba „neznalá práva“. Ak potom v nadväznosti na to krajský súd pri rozhodovaní   o odvolaní   sťažovateľky   doplnil   poukaz   na   jej   neochotu   vyriešiť   spor mimosúdnou   cestou,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   jeho   záveru   o nenaplnení hypotézy § 143 OSP nič vytknúť.

Ústavný   súd   ešte   v tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   sťažnostná argumentácia založená na nerešpektovaní nevyvrátiteľnej domnienky plynúcej z § 2 zákona o Zbierke   zákonov   je   irelevantná.   Z obsahu   odôvodnení   rozhodnutí   okresného   súdu i krajského súdu, ktorými ústavný súd disponuje, a v neposlednom rade aj z výrokov týchto rozhodnutí vyplýva,   že oba v sťažovateľkinej   veci   konajúce všeobecné   súdy   predmetnú nevyvrátiteľnú domnienku rešpektovali. Samotné vyslovenie relatívnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy na podklade nerešpektovania zákonného predkupného práva spoluvlastníkov je toho dôkazom. Okresný súd i krajský súd teda zdôrazňovali vek odporcu v 1. rade, jeho neznalosť   práva   či   zdravotné   problémy   nie   preto,   aby   ho   zbavili   akejkoľvek občianskoprávnej   zodpovednosti   za   podpis   kúpnej   zmluvy,   a tým   aj   za   podanie   žaloby navrhovateľmi, ale preto, aby odôvodnili svoje rozhodnutie aplikovať na odporcu v 1. rade §   150   ods.   1   OSP,   a takto   preniesť   bremeno   náhrady   trov   konania   v plnom   rozsahu na sťažovateľku.

Rovnako   tak   argumentácia   sťažovateľky,   podľa   ktorej   nebola   povinná „zisťovať, či žalovaný   v prvom   rade...   najprv   svoj   podiel   na prevádzanej   nehnuteľnosti   ponúkol ostatným   podielovým   spoluvlastníkom“ a „poučovať   žalovaného   v prvom   rade   o jeho povinnosti svoj podiel... prednostne ponúknuť ostatným spoluvlastníkom“, je v okolnostiach prerokovávanej   veci   nedôvodná.   Niet   pochýb,   že   takúto   povinnosť   právne   predpisy kupujúcemu   neukladajú.   Okresný   súd   však   na   potrebu   oboznámenia   odporcu   v 1.   rade so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami pri podpise zmluvy poukázal ako na prevenčný nástroj, ktorý mal potenciál zabrániť neskoršiemu určovaciemu konaniu. To potom logicky vedie k záveru, že sťažovateľka nie je neúspešným odporcom, ktorý svojím správaním nedal príčinu na podanie určovacej žaloby, a že teda nespĺňa podmienky na aplikáciu § 143 OSP.

2.3 Ústavný   súd   uzatvára,   že   v právnoaplikačných   úvahách   krajského   súdu, ktorý svojím uznesením z 24. januára 2013 potvrdil výrok meritórneho rozsudku okresného súdu   o povinnosti   nahradiť   trovy   konania,   niet   signálov   takého   extrémneho   vybočenia z pravidiel   rozhodovania   o náhrade   trov   občianskeho   súdneho   konania,   ktoré   by   mohlo po prijatí sťažnosti sťažovateľky viesť k vysloveniu porušenia jej označených základných práv, prípadne jej práva zaručeného dohovorom. Predloženú sťažnosť preto bolo potrebné v časti   atakujúcej   uznesenie   krajského   súdu   z   24.   januára   2013   v konaní sp. zn. 7 Co 125/2012 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka do sťažnostného petitu pojala aj návrh na vyslovenie porušenia jej základného   práva   na „právnu   istotu   ako   neoddeliteľnú   súčasť   princípu   právneho   štátu zaručeného   v   čl.   I   Ústavy   SR“,   a to   napadnutými   rozhodnutiami   v jej   veci   konajúcich všeobecných súdov.

Podľa stabilného názoru ústavného súdu nemožno o každom článku ústavy povedať, že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (III.   ÚS 483/2012). Článok 1 ods.   1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu,   ktorý sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade a uplatňovaní   ústavy   (napr. IV.   ÚS   70/2011),   a neformuluje   tak   žiadne   základné   právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   vysloviť porušenie tohto   ustanovenia   ústavy (napr.   III.   ÚS   119/2011).   V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž ide prioritne o ochranu v ňom špecifikovaných kategórií základných   práv   a   slobôd,   a nie   o zisťovanie   súladu   konania   orgánov   verejnej   moci s ústavou. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci zaoberať sa touto časťou sťažnosti.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí, náhrada trov právneho zastúpenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013