znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 239/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., M, zastúpeného advokátom JUDr. P. H., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98, postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 310/2005 a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 To 382/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011 (po doplnení 27. apríla 2011) doručená sťažnosť Ing. J. H., M (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. H., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98, postupom Okresného súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 310/2005   a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/2009.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   vtedajšieho   Krajského   úradu vyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici č. k. ČVS: KUV-36/10-98 zo 17. augusta 1998   mu   bolo   vznesené   obvinenie   za   pokus   trestného   činu   podvodu   formou spolupáchateľstva podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona. Vzhľadom   na   to,   že   v danej   trestnej   veci   vystupovalo   viacero   obvinených,   sťažovateľ v priebehu vyšetrovania požiadal o vylúčenie jeho veci zo spoločného konania, ale tejto jeho požiadavke nebolo vyhovené.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 20. októbra 2005 bola naňho na okresnom súde podaná obžaloba   za   uvedený   trestný   čin.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   okresný   súd   v priebehu rokov 2005 – 2006 neurčil žiadny termín pojednávania, pričom dodal, že okresný súd začal konať až v roku 2007. Prvostupňový súd rozhodol až rozsudkom sp. zn. 1 T 310/2005 z 24. apríla 2009 tak, že ho uznal vinným zo spáchania trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo ho odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 1 roka s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 1 rok. Podľa názoru sťažovateľa o tom, že v danom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom, svedčila aj skutočnosť, že rozsudok okresného súdu bol jeho právnemu zástupcovi doručený až 21. októbra 2009.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ 28.   októbra   2009 odvolanie, na základe čoho bol spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci nerozhodol.

Sťažovateľ uviedol, že keďže krajský súd vo veci dlhšie nekonal, 1. marca 2011 podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažovateľ dodal, že na sťažnosť reagoval krajský súd listom zo 4. marca 2011, v ktorom ho okrem iného ubezpečil, že vo veci bude čo najskôr určený termín verejného zasadnutia.

V rámci   argumentácie   sťažovateľ   dodal,   že   dlhotrvajúce   trestné   konanie   má negatívny vplyv na jeho podnikateľskú činnosť, osobný život vrátane najväčšieho koníčka, keďže mu bol odňatý zbrojný preukaz, a v neposlednom rade aj na jeho psychiku a stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   krajské   riaditeľstvo   v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98, okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 310/2005 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/2009 porušili jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, krajskému súdu prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/2009 konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v súvislosti s jeho trestnou vecou namietal prieťahy v konaní krajského riaditeľstva, okresného súdu a krajského súdu, pričom podľa jeho udania daná trestná vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zistil,   že   prípravné   konanie   v namietanej trestnej veci bolo ukončené podaním obžaloby, ktorú 25. októbra 2005 podal na okresnom súde   príslušný   prokurátor   potom,   čo   krajské   riaditeľstvo   ukončilo   vyšetrovanie   trestnej činnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98. Následne sa vec dostala do štádia prvostupňového konania, v rámci ktorého rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 310/05 z 24. apríla 2009, proti ktorému podal sťažovateľ 28. októbra 2009 odvolanie, na základe čoho potom 1. decembra 2009 súd prvého stupňa predložil spis krajskému súdu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   prípravné   konanie,   ktorého   súčasťou   bol   aj   postup krajského riaditeľstva vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98, bolo ukončené podaním obžaloby ešte v októbri 2005.

Okresný   súd   rozhodol   v trestnej   veci   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   1   T   310/05 z 24. apríla 2009, pričom v súvislosti s podaným odvolaním proti tomuto rozsudku predložil spis 1. decembra 2009 na rozhodnutie krajskému súdu, kde sa nachádza aj v súčasnej dobe.

Sťažnosť na postup krajského riaditeľstva a okresného súdu bola ústavnému súdu doručená   4.   apríla   2011,   teda   dávno   potom,   ako   bolo   ukončené   prípravné   konanie (25. októbra 2005), potom, čo okresný súd vo veci meritórne rozhodol (24. apríla 2009), ako aj potom, čo bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu (1. decembra 2009).

V čase podania sťažnosti už krajské riaditeľstvo ani okresný súd neboli oprávnení v namietanej trestnej veci konať, pretože spis sa nachádzal na krajskom súde, a teda ani krajské   riaditeľstvo,   ani   okresný   súd   nemohli   ovplyvniť   priebeh   konania   a   ani   porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako ani právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ukončením   vyšetrovania   a neskôr vyhlásením rozsudku okresného súdu vo veci samej, jeho doručením procesným stranám a predložením spisu krajskému súdu krajské riaditeľstvo   a okresný súd vykonali všetky zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   týchto   orgánov   verejnej   moci   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty skončila v prípade krajského riaditeľstva skončením vyšetrovania, predložením spisového materiálu príslušnej prokuratúre, ktorá neskôr podala na okresný súd obžalobu, a zo strany okresného súdu vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského riaditeľstva a okresného súdu sa sťažovateľ mohol brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v čase, keď sa vec nachádzala na týchto orgánoch verejnej moci a tieto mohli ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom.

Vzhľadom na to, že trestná vec sťažovateľa sa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už dlhšiu dobu nenachádzala na krajskom riaditeľstve ani na okresnom súde, ako aj so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako   zjavne   neopodstatnenú,   a   preto   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   na predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (obdobne   napr.   II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ v súvislosti s prieťahmi v konaní namietal aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09.

Podľa zistení ústavného súdu sa spis okresného súdu sp. zn. 1 T 310/05 v súvislosti s podaným odvolaním nachádza na krajskom súde od 1. decembra 2009.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu bol povinný vyčerpať právny prostriedok nápravy na ochranu práva garantujúceho konanie bez prieťahov v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Takýmto právnym prostriedkom nápravy je v okolnostiach daného   prípadu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podaná   v zmysle   §   62   a násl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Takúto sťažnosť v súlade s § 63 ods. 1 citovaného zákona vybavuje predseda príslušného súdu, ktorý ak zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky (§ 64 ods. 3 zákona o súdoch).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ síce podal 1. marca 2011 sťažnosť na prieťahy v konaní, ale túto adresoval všeobecne krajskému súdu. Na sťažnosť sťažovateľa reagoval krajský   súd   prostredníctvom   predsedu   senátu   listom   zo   4.   marca   2011,   v ktorom   ho informoval o rozsiahlosti danej trestnej veci a ubezpečil ho, že v blízkej dobe bude určený termín verejného zasadnutia o odvolaní.

Uvedený postup sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu nemožno považovať za účinné   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v   konaní   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu. Povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pred podaním sťažnosti ústavnému súdu tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (obdobne napr. III. ÚS 44/03, IV. ÚS 111/2011).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nielenže pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepostupoval v zmysle § 62 a násl. zákona o súdoch, ale bez toho, aby vyčkal, či jeho právu garantujúcemu konanie bez prieťahov bude dané zadosť, vo veľmi krátkom čase potom, čo ho krajský súd ubezpečil, že v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 5 To 382/09 sa bude konať, 4. apríla 2011 podal sťažnosť ústavnému súdu. K uvedenému ústavný súd dodáva, že ak by aj sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal krajskému súdu, pripísal účinky sťažnosti podľa § 62 a násl. zákona o súdoch, bolo by namieste konštatovať, že sťažovateľ neposkytol krajskému súdu dostatočný priestor na to, aby bolo možné preveriť, či tento súd na základe sťažovateľovho podnetu upravil svoj postup tak, aby korešpondoval s jeho základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti s poukazom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 62 a násl. zákona o súdoch odmietol pre jej neprípustnosť.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať, že prípadná nečinnosť orgánov verejnej moci v ďalšom priebehu namietaného konania   by   mohla   mať   za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo nevylučuje, aby sťažovateľ v takom prípade opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011