znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 239/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 2 a čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Nds 9/2009 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1,   2   a 4   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Nds 9/2009 z 31. marca 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaným uznesením najvyšší súd vyslovil, že v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) č. GR ZVJS-14-7/13-2009 z 30. septembra 2009 je miestne príslušným súdom Krajský súd v Žiline, a teda nesúhlas Krajského súdu v Bratislave je dôvodný.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   v   predmetnom   rozhodnutí   síce   správne aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ale nesprávne ich interpretoval. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: «Je potrebné upozorniť, že ustanovenie § 85 ods. 1 O. s. p. pri určovaní všeobecného súdu občana používa pojem „bydlisko“ a nie pojem „trvalý pobyt“. Ide o dva obsahovo rozdielne pojmy. Právna teória za bydlisko občana považuje miesto, kde sa občan zdržuje (resp. býva) s úmyslom zdržiavať sa tam trvale, preto je pre určenie všeobecného súdu občana irelevantné, kde je občan prihlásený   na   trvalý   pobyt.   Pre   osobu   právoplatne   odsúdenú   už   vôbec   nemôže   byť rozhodujúce, kde má trvalý pobyt prihlásený a je treba u takej osoby vždy za všeobecný súd považovať   ten   všeobecný   súd,   v   ktorého   obvode   si   táto   osoba   vykonáva   trest   odňatia slobody. V danom prípade si sťažovateľ vykonával trest OS v ÚVTOS D., kde bol riadne umiestnený rozhodnutím Generálneho riaditeľstva ZVJS a teda v čase podania žaloby bol jeho všeobecným súdom Okresný súd v Trenčíne, preto bol (a je) v predmetnom konaní miestne príslušným krajský súd, v ktorého obvode (je) bol všeobecný súd sťažovateľa,... Krajský súd Trenčín.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Nds 9/2009 z 31. marca 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a uložil povinnosť najvyššiemu súdu zaplatiť mu trovy právneho zastúpenia.

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, konkrétne advokáta JUDr. M. V., Č., a súčasne žiadal, by ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal určenie miestnej príslušnosti uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Nds 9/2009 z 31. marca 2010, pričom v nesprávnej interpretácii aplikovaných právnych noriem videl porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   v   označenom   uznesení   vyslovil,   že   nesúhlas Krajského   súdu   v   Bratislave   s   postúpením   veci   je   dôvodný,   a   zároveň   určil,   že   na prerokovanie   danej   veci   je   príslušný   Krajský   súd   v   Žiline.   V   odôvodnení   rozhodnutia najvyšší   súd ozrejmil   genézu   daného   prípadu,   keď uviedol,   že Krajský   súd   v Trenčíne uznesením   sp.   zn.   13   S   120/2009   z   3.   novembra   2009   postúpil   vec   Krajskému   súdu v Bratislave s odôvodnením, že sídlo žalovaného – generálneho riaditeľstva sa nachádza v jeho   obvode.   Podľa   najvyššieho   súdu   Krajský   súd   v   Trenčíne   konštatoval,   že   ide o konanie o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Najvyšší   súd   v   rozhodnutí   ďalej   konštatoval,   že   Krajský   súd   v   Bratislave s postúpením   veci   nesúhlasil,   a   preto   mu   ju   listom   z   8.   decembra   2009   predložil   na rozhodnutie. Následne najvyšší súd v rozhodnutí zaujal názor, že aj keď sťažovateľ označil žalobu   ako „konanie   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy“, z obsahu   tejto   žaloby   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ňou   domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy – teda rozhodnutia generálneho riaditeľstva č. GR ZVJS-14-7/13-2009 z 30. septembra 2009. Ďalej najvyšší súd uviedol, že keďže v danom prípade ide o postup podľa § 247 a násl. OSP, teda konanie o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, je na účely určenia miestnej príslušnosti potrebné aplikovať § 246a ods. 1 OSP, podľa ktorého miestne príslušným je súd, v ktorého obvode má sídlo správny orgán, ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava, ak nie je ustanovené inak. Ak ide   o   rozhodnutie   orgánu   s   pôsobnosťou   pre   celé   územie   Slovenskej   republiky,   okrem ústredných orgánov štátnej správy, miestne príslušným je krajský súd, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa. Najvyšší súd v rozhodnutí predstavil ďalšie svoje myšlienkové pochody   a   úvahy,   pričom   dospel   k   záveru,   že   generálne   riaditeľstvo   je   orgánom s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, a preto miestne príslušným súdom je v danom   prípade   súd,   v   obvode   ktorého   sa   nachádza   všeobecný   súd   sťažovateľa.   Toto zistenie najvyššieho súdu potom otvorilo priestor pre aplikáciu § 85 ods. 1 OSP, podľa ktorého všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje. Vzhľadom na to, že sťažovateľ má hlásený trvalý   pobyt   v   Kysuckom   Novom   Meste,   na   prerokovanie   danej   veci   určil   miestnu príslušnosť Krajského súdu v Žiline, pretože v jeho obvode sa nachádza všeobecný súd sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a po jeho konfrontácii s námietkami sťažovateľa dospel k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu   je presvedčivé,   odôvodnené,   v   nijakom   ohľade   nevykazuje známky   svojvôle   a   je potrebné ho pokladať za úplný a v okolnostiach daného prípadu relevantný výsledok jeho rozhodovacej činnosti.

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd zreteľne prezentoval svoje názory, je jasné, z ktorých skutočností vychádzal, aké právne predpisy aplikoval, ako ich interpretoval a k akému záveru dospel. Najvyšší súd správne ustálil predmet súdneho konania a uzavrel, že miestne príslušným súdom je v danom prípade Krajský súd v Žiline, v obvode ktorého sa nachádza všeobecný súd sťažovateľa určený podľa evidovaného trvalého pobytu.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   nesprávne   bral   do   úvahy evidovaný trvalý pobyt, ústavný súd uvádza, že pri určovaní všeobecného súdu občana nemôže   byť   smerodajný   len   údaj   o   jeho   trvalom   pobyte,   ktorý   je   zaznamenaný v príslušných evidenciách, ale má sa vychádzať z bydliska takejto osoby. Pritom bydliskom je   miesto   pobytu   osoby,   ktorá   má   úmysel   sa   na   danom   mieste   trvale   (nie   prechodne) zdržiavať. Až keď bydliska niet, je všeobecným súdom občana súd, v obvode ktorého sa zdržiava. Z toho ale zároveň vyplýva, že nie je vylúčené, aby vo veci konajúci súd prihliadal na   evidovaný   trvalý   pobyt,   ktorý   sa   v   drvivej   väčšine   prípadov   zhoduje   s   reálnym bydliskom tej-ktorej osoby. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa, keď najvyšší súd vzal do úvahy jeho evidovaný trvalý pobyt. Napokon sťažovateľ v sťažnosti ani nespochybňoval to, že by sa pred nástupom výkonu trestu nemal v úmysle trvale zdržiavať na adrese hláseného trvalého pobytu, alebo že by sa po odpykaní trestu odňatia slobody na danú adresu nevrátil. Jeho snaha spočívala len v tom, aby o veci rozhodol krajský súd, v obvode ktorého v čase podania žaloby vykonával trest odňatia slobody. Ústavný súd však považuje za významné uviesť,   že   miesto   výkonu   trestu   odňatia   slobody   nemožno   zamieňať s   bydliskom,   teda miestom, kde má tá-ktorá osoba úmysel trvale (nie prechodne) sa zdržiavať. Okrem toho v prípade   nepodmienečného   výkonu   trestu   odňatia   slobody   ide   o   štátom   uložené a vynutiteľné obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorému sa musí odsúdená osoba podrobiť, a kde úvaha o jej dobrovoľnom úmysle zotrvať v mieste výkonu trestu odňatia slobody trvale je viac než nepravdepodobná. A preto, ak sťažovateľ má bydlisko – v danom prípade   miesto   trvalého   pobytu,   nebolo   pre   určenie   jeho   všeobecného   súdu   potrebné aplikovať tú časť znenia § 85 ods. 1 OSP, ktorá nastupuje až subsidiárne potom, ako súd zistí, že občan nemá bydlisko, a za jeho všeobecný súd určí súd, v obvode ktorého sa zdržiava. V prípade sťažovateľa by to až za daných okolností bol súd, v obvode ktorého sa zdržiava (bez úmyslu zdržiavať sa tam trvale), teda Krajský súd v Trenčíne, v obvode ktorého v čase podania žaloby vykonával trest odňatia slobody.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezistil skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   hodnotiť   vyvodené   závery   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   ktoré   by   mali   zároveň   za   následok   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 ústavy a jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   jeho   ďalšími   požiadavkami   vrátane   jeho   žiadosti   o   ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj jeho žiadosťou o odloženie vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010