znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 239/08-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   M.   J.,   T.,   zastúpeného   JUDr.   B.   M.,   advokátom,   Advokátska kancelária, spol. s r. o., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 6/2007 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. J. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vydaným   17. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 6/2007 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 239/08-14 z 12. augusta 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. J., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vydaným   17.   decembra   2007   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Co 6/2007.

Sťažovateľ bol ako odporca účastníkom súdneho konania o vypratanie nehnuteľnosti vedeného na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 1261/99. Meritórny   rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   avšak   ani   napriek výzve   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   súdny   poplatok   za   podané odvolanie   nezaplatil,   následkom   čoho   krajský   súd   uznesením   č.   k.   10 Co 33/2007-149 z 25. mája   2007   konanie   o   odvolaní   zastavil.   Predmetné   uznesenie   bolo   právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 13. júna 2007, pričom v jeho poučení sa uvádza, že „proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné“.

Sťažovateľ s takýmto rozhodnutím nesúhlasil, pretože ho považoval „za nesprávne jednak pre procesné pochybenie spočívajúce v nesprávnom poučení a jednak pre jeho vecnú nesprávnosť   spočívajúcu   v   nesprávnom   právnom   posúdení   veci“.   Preto   toto   uznesenie napadol odvolaním podaným 13. septembra 2007.

O sťažovateľovom odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením zo 17. decembra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 6/2007 tak, že odvolacie konanie zastavil. Podľa názoru najvyššieho súdu nebola daná jeho funkčná príslušnosť konať o podanom opravnom prostriedku, pretože krajský súd pri vydávaní napadnutého uznesenia konal ako súd odvolací, teda nie ako súd prvého stupňa podľa § 201 prvej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Takýto nedostatok   potom   viedol   najvyšší   súd   s   poukazom   na   §   104   ods.   1   prvú   vetu   OSP k zastaveniu konania.

Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za trpiace vadou spočívajúcou v odňatí možnosti konať účastníkovi konania pred súdom, čím bolo zmarené jeho „právo uplatňovať   procesné   práva   dané   podľa   O. s. p.,   zákona   o súdnych   poplatkoch a garantované Ústavou Slovenskej republiky“.

Ďalej sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že názor najvyššieho súdu o neexistencii jeho funkčnej príslušnosti na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku neobstojí. Výklad ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení účinného do 30. júna 2007 (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) podaný najvyšším súdom „nezodpovedá   povinnosti   konať   v   súlade   s   ust.   čl.   152   ústavy   v   nadväznosti na skutočnosť, že vo veci vyrubenia súdneho poplatku za odvolanie a teda aj prípadného procesného rozhodnutia o zastavení konania pre jeho nezaplatenie, je konaním v prvom stupni   a   to   vzhľadom   na   zákonom   danú   možnosť   v   odvolacom   konaní   proti   takémuto rozhodnutiu vyrubený poplatok zaplatiť. Ak by takémuto konaniu chýbala dvojinštančnosť, účastník ako poplatník by nemohol uplatniť zákonom dané právo...

Preto   tvrdím,   že   o   mojom   odvolaní,   ktoré   bolo   s   prihliadnutím   na   nesprávne poučenie konajúceho odvolacieho súdu, podané včas, mal Najvyšší súd SR vecne konať.“.

Podľa názoru sťažovateľa právna úprava v čase, keď mu krajský súd adresoval výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, neumožňovala účinne sa proti takej výzve brániť, preto „išlo o konanie, kedy až ak pre nezaplatenie súdneho poplatku došlo vydaním meritórneho rozhodnutia   k   zastaveniu   konania,   mala   byť   daná   možnosť   účastníkovi   konania ako poplatníkovi   na   základe   opravného   prostriedku   domôcť   sa   preskúmania   správnosti takéhoto   rozhodnutia,   lebo   nebolo   možné   iným   spôsobom   ako   podaním   odvolania zabezpečiť ochranu môjho práva. Takýto výklad považujem za výklad v súlade s ústavou garantovanými právami občana ako účastníka súdneho konania.

Keďže   však   s   prihliadnutím   na   ust.   §   18a   zákona   o   súdnych   poplatkoch, kedy s účinnosťou od 01.07. 2007 došlo k právnej úprave, ktorá jednoznačne vo vzťahu k neprávoplatným rozhodnutiam o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie zakotvila, že strácajú účinnosť, nezbavilo to potom Najvyšší súd SR povinnosti konať   o   vecnom   obsahu   mnou   podaného   odvolania   vo   vzťahu   k   dôvodom,   ktorými argumentujem nesprávnosť určenia základu pre určenie súdneho poplatku pri konštatácii, že   z   hľadiska   preskúmania   rozhodnutia   o   zastavení   konania   je   v   ďalšom   odvolanie s prihliadnutím   na   novú   právnu   úpravu   bezpredmetné.   Z   dôvodu,   že   Najvyšší   súd   SR odmietol   mnou   podané   odvolanie   bez   toho,   že   by   s   prihliadnutím   na   právnu   úpravu rozhodol o jeho vecnej opodstatnenosti, je jeho rozhodnutie nezákonné... došlo k zmareniu môjho práva na spravodlivý proces.“.

Po   čiastočnom   prijatí   predloženej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd 10. septembra 2008 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k jej vecnej stránke.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   v   odpovedi   doručenej   ústavnému   súdu 28. októbra   2008   v   prvom   rade   poukázala   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   vychádzal pri rozhodovaní v predmetnej veci z výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o funkčnej príslušnosti, ktorý je „v súlade s doteraz zaužívanou praxou najvyššieho súdu“. Napriek   tomu   ale   zdôraznila, „že   vo   veciach   zastavenia   odvolacieho   konania pre nezaplatenia súdneho poplatku za odvolanie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v období od 1. 1. 2006 do 31. 6. 2007 bola rozhodovacia prax niektorých senátov aj iná. V prípade, ak bolo zistené pochybenie odvolacieho súdu v rozhodnutí o zastavení konania pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku...   hoci   pre   tento   postup   nebol   zákonný   dôvod,   bolo rozhodnutie preskúmané, a následne zrušené a vrátené odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu existencie vady podľa § 237 písm. f) O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil   v   týchto   prípadoch   názor,   že   prílišný   formalizmus   pri   posudzovaní   úkonov účastníkov   konania   v   spojení   s   nadmerným   tlakom   na   urýchlenie   súdneho   konania nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.“.

V závere svojho vyjadrenia podpredsedníčka najvyššieho súdu súhlasila s upustením od ústneho   pojednávania   a   uviedla,   že   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   tejto   veci   bude „pre rozhodovaciu prax najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom“.

Ústavný   súd   doručil   30.   októbra   2008   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   právnemu zástupcovi sťažovateľa a umožnil mu zaujať stanovisko.

Túto možnosť právny zástupca sťažovateľa využil, keď 25. novembra 2008 doručil ústavnému   súdu   podanie   označené   ako „Stanovisko,   oznámenie,   zaslanie“,   v   ktorom zdôraznil, že na svojom stanovisku týkajúcom sa prijatej časti sťažnosti trvá „a na tomto nezmenil   nič   ani   obsah   doručeného   podania   porušovateľa“.   Zároveň   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Zásadnou   otázkou,   ktorou   sa   ústavný   súd   musel   pri   meritórnom   prerokovaní predmetnej   sťažnosti   zaoberať,   bola   formulácia   právneho   názoru   o   povahe   uznesenia odvolacieho   súdu   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   z   hľadiska toho, či ide   o   rozhodnutie   prvostupňové,   proti   ktorému   je   odvolanie   prípustné,   alebo o rozhodnutie   druhostupňové,   ktoré   pojmovo   vylučuje   uplatnenie   riadneho   opravného prostriedku.

Ústavný súd už judikoval, že činnosť súdov vo veciach súdnych poplatkov treba odlišovať od občianskeho súdneho konania. Ak súdy rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov podľa zákona o súdnych poplatkoch, rozhodujú ako samostatný orgán oprávnený vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch iba primerane súčasne použijú Občiansky súdny poriadok i predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov (§ 14 zákona o súdnych   poplatkoch)   (I.   ÚS   24/00).   Aj   zakotvenie   primeranej   aplikácie   predpisov o konaní vo veciach daní a poplatkov (zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov),   teda   predpisov   upravujúcich   osobitný   druh   správnehokonania - daňové konanie, na konanie o súdnych poplatkoch nasvedčuje, že toto konanie je právom regulovaným procesným postupom odlišným od výkonu kompetencie súdnictva zakotvenej v čl. 142 ods. 1 ústavy.

Takto   formulovaný   záver   potvrdzuje   aj   podstata   občianskeho   súdneho   konania, v ktorom   konajúci   súd   autoritatívne   nachádza   a   deklaruje   právo   v   spore   medzi   dvoma alebo viacerými subjektmi súkromnoprávneho vzťahu odlišnými od tohto súdu. Na druhej strane, konanie o súdnych poplatkoch je konaním o verejnoprávnom vzťahu. Tento právny vzťah je hmotno-právnym vzťahom a je regulovaný normami finančného práva. Zároveň tento   právny   vzťah   existuje   medzi   účastníkom   súdneho   konania   a   štátom,   v   mene ktorého koná   príslušný   všeobecný   súd.   O   práve   teda   v   takom   prípade   autoritatívne rozhoduje   samotný   súd   ako   reprezentant   subjektu   oprávneného   v   poplatkovo-právnom vzťahu, čo je typický znak správneho (administratívneho) konania.

Posudzovaný prípad sťažovateľa však predstavuje výraznú procesnú spätosť oboch konaní   (občianskeho   súdneho   konania   a   konania   o   súdnych   poplatkoch)   prejavujúcu sa v tom,   že   nesplnenie   povinnosti   uloženej   v   konaní   o   súdnom   poplatku   môže   mať za následok zastavenie občianskeho súdneho konania na druhom stupni bez meritórneho prerokovania odvolacích námietok účastníka konania.

Občianske súdne konanie na prvom stupni i na druhom stupni tvorí jeden celok, keďže   sa   končí   až   právoplatnosťou   prvostupňového   rozhodnutia.   Na   účely   plnenia poplatkovej povinnosti účastníkov konania však prvostupňová i druhostupňová fáza konania predstavujú   samostatné   konania   (§   6   ods.   2   prvá   veta   zákona   o   súdnych   poplatkoch). Znamená   to,   že   súdny   poplatok   sa   predovšetkým   platí   za   podaný   návrh   na   začatie občianskeho   súdneho   konania   v   prvom   stupni.   Ak   konanie   prechádza   do   fázy druhostupňovej,   treba   súdny   poplatok   zaplatiť   opätovne,   a   to   podľa   rovnakej   sadzby, ako tomu bolo v konaní uskutočnenom na prvom stupni (§ 6 ods. 2 druhá veta zákona o súdnych poplatkoch). Suma súdneho poplatku, resp. spôsob jeho výpočtu však môžu byť medzi poplatníkom a konajúcim súdom sporné, a to v konaní na prvom stupni i v konaní na druhom stupni, preto o sume súdneho poplatku treba autoritatívne rozhodovať. S tým sa spája   aj   možnosť   podávať   proti   rozhodnutiam   o   súdnych   poplatkoch   riadne   opravné prostriedky.

Vzhľadom na to, že nesplnenie poplatkovej povinnosti predstavuje neodstrániteľnú prekážku občianskeho súdneho konania, a teda v okolnostiach konkrétneho prípadu môže konajúci   súd viesť k tomu, že meritórne   nerozhodne   o   práve poplatníka uplatňovanom v občianskom súdnom konaní, ústavný súd nevyhnutne vyvodzuje z ústavno-procesného princípu dvojinštančnosti konania (súdneho i správneho) (II. ÚS 195/06) existenciu práva účastníka občianskeho súdneho konania podať odvolanie (a tým iniciovať konanie v druhej inštancii)   proti   rozhodnutiu   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku, a teda aj proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   o   zastavení   občianskeho   súdneho   konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   takéto   rozhodnutie je rozhodnutím prvostupňovým, a preto s ohľadom na § 201 OSP je proti nemu prípustné odvolanie. Uvedený záver zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že ak by uznesenie o zastavení odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   bolo   rozhodnutím druhostupňovým, jeho doručením účastníkom konania by sa stalo právoplatným, a týmto momentom by nadobudlo právoplatnosť aj prvostupňové meritórne rozhodnutie, ktoré bolo odvolaním napadnuté. To všetko bez meritórneho prerokovania samotného odvolania.

Uznesenie krajského súdu o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku z 25. mája 2007 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 13. júna 2007. Vzhľadom   na   svoj   už   formulovaný   právny   názor   ústavný   súd   konštatuje,   že   poučenie o opravnom prostriedku v predmetnom uznesení krajského súdu bolo uvedené nesprávne. Preto podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP mal sťažovateľ právo proti nemu podať odvolanie do troch mesiacov od jeho doručenia, čo aj využil.

Od 1. júla 2007 však nadobudol účinnosť zákon č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov.   Týmto   zákonom   bol   novelizovaný   aj   zákon o súdnych poplatkoch. Cieľom novelizácie podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu bolo   okrem   iného   aj   «dosiahnuť,   aby   sa   odvolanie   dostalo   čo   najrýchlejšie   do   štádia „meritórneho   rozhodovania“,   a   odstrániť   tak   stav   prílišného   formalizmu   (procesné zastavenie   konania)».   Preto   nová   právna   úprava   pri   podaní   odvolania   vychádza z požiadavky, „aby nezaplatenie súdneho poplatku v súdom určenej lehote nebolo dôvodom na zastavenie konania“.

Keďže rozhodnutie krajského súdu z 25. mája 2007 je rozhodnutím prvostupňovým, berúc do úvahy nesprávne poučenie o opravnom prostriedku v ňom obsiahnuté ústavný súd konštatuje, že 1. júla 2007 napadnuté uznesenie krajského súdu z 25. mája 2007 nebolo právoplatné.   Podľa   intertemporálneho   ustanovenia   §   18a   ods.   2   zákona   o   súdnych poplatkoch od 1. júla 2007 sa odvolacie konanie pre nezaplatenie poplatku za odvolanie nezastaví ani v konaniach začatých do 30. júna 2007 a neprávoplatné uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku za odvolanie sa stávajú neúčinnými. Uznesenie krajského súdu z 25. mája 2007 sa tak 1. júla 2007 stalo ex lege neúčinným, a teda nespôsobilým vyvolať zamýšľané právne následky spočívajúce v zastavení konania.

V časti sťažnosti prijatej ústavným súdom na ďalšie konanie sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu uznesením najvyššieho súdu zo 17. decembra 2007, ktorým tento odvolacie konanie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 25. mája 2007 zastavil opierajúc sa o ustanovenie § 104 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorého,   ak   ide   o   taký   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť,   súd konanie zastaví. Neodstrániteľnou prekážkou konania v tomto prípade bola podľa názoru najvyššieho   súdu   tá   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu, hoci odvolanie možno podať len proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   citované   intertemporálne   ustanovenie   zákona o súdnych poplatkoch zdôrazňuje, že odvolaním podaným 13. septembra 2007 sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu, ktoré v tom čase bolo zo zákona neúčinné. Odvolanie podané proti rozhodnutiu, ktoré sa stalo po jeho vydaní a doručení účastníkom konania neúčinným, musí súd konajúci o odvolaní odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. e) OSP. Najvyšší   súd   v   posudzovanom   prípade   takto   nepostupoval,   pretože   odvolacie   konanie zastavil na základe § 104 ods. 1 prvej vety OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a   iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II.   ÚS   122/05).   A   contrario,   ak   všeobecný   súd   koná   v   rozpore   s   procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v   súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k   porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie.

Ak by teda ústavný súd formálne posudzoval napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska už prezentovaných právnych názorov a citovanej ustálenej judikatúry, bolo by potrebné ho zrušiť.

Ústavný   súd   však   pri   posudzovaní   prípadného   porušenia   základných   práv sťažovateľov   v   konaní   podľa   čl.   127   ods.1   ústavy   dôsledne   vychádza   z   podstaty materiálneho právneho štátu, keď na zásah do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou z nich je, že skutkové a právne závery   konajúceho   súdu   musia   byť   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   druhou je požiadavka, aby tieto závery mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   napriek   tomu,   že   sa   najvyšší   súd   s   odvolaním sťažovateľa vysporiadal spôsobom, ktorý je v rozpore s procesnými normami Občianskeho súdneho   poriadku,   čím   bola   naplnená   prvá   podmienka   pre   konštatovanie   porušenia základného práva sťažovateľa na právnu ochranu, nebola v danom prípade naplnená druhá požiadavka pre zásah ústavného súdu do rozhodovacej právomoci všeobecného súdnictva.

Hlavným   cieľom   účastníka   konania   podávajúceho   odvolanie   proti   určitému rozhodnutiu   je   zabrániť   právnym   následkom   takého   rozhodnutia.   Najvyšší   súd v posudzovanom   prípade   rozhodoval   o   odvolaní proti   ex   lege   neúčinnému rozhodnutiu, ktoré sa vyznačuje   tým,   že   nemôže   spôsobovať   zamýšľané   právne   následky.   Na   tom nič nemení   ani   vyznačenie   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu,   pretože   súdne rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   na   základe   zákona,   ak   nastanú   právne   skutočnosti v tomto   zákone   uvedené   (márne   uplynutie   lehoty   na   podanie   odvolania,   vzdanie sa odvolania a pod.).

Okrem toho, odvolacie konanie na krajskom súde v čase rozhodovania najvyššieho súdu o podanom odvolaní ešte nebolo právoplatne ukončené v dôsledku zmeny zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1. júla 2007. Nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie tak samo osebe nemohlo sťažovateľovi privodiť neúspech v odvolacom konaní. Preto ani napadnuté, formálne nezákonné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým zastavil konanie o odvolaní sťažovateľa proti v tom čase už neúčinnému rozhodnutiu krajského súdu, nemohlo mať žiadny dopad na súdnu ochranu, ktorá má byť sťažovateľovi na základe ním   podaného   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   poskytnutá   krajským   súdom ako súdom   odvolacím.   Inými slovami,   odvolacie   konanie na krajskom   súde   v dôsledku zmeny   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nemožno   považovať   za   právoplatne   zastavené rozhodnutím   krajského   súdu   v   spojení   s   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu. Preto najvyšší   súd   zastavením   odvolacieho   konania   nezasiahol   do   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré je v okolnostiach posudzovaného prípadu stelesnené v jeho práve na meritórne prerokovanie odvolania proti rozsudku okresného súdu napriek tomu, že nezaplatil súdny poplatok za toto odvolanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené nebolo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008