znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 239/05-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   24.   augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť F., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 3 C 190/03-126 z 29. septembra 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 313/04-146 z 28. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť F., s. r. o., v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 3 C 190/03-126 z 29. septembra 2004, o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť F., s. r. o., v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 313/04-146 z 28. apríla 2005,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2005 doručená   sťažnosť   F.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   3   C   190/03-126 z 29. septembra 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 313/04-146 z 28. apríla 2005.

Sťažovateľka uviedla, že „... namieta celé súdne konanie v rámci dokazovania pred oboma   vyššie   uvedenými   súdmi,   keď   neboli   realizované   všetky   dôkazné   inštitúty,   ktoré sťažovateľ navrhol – svedecké výpovede navrhnutých svedkov,... oba vyššie uvedené súdy uverili výpovedi účastníka konania – navrhovateľa,... pri zisťovaní skutkového stavu oba vyššie uvedené súdy osobitne nebrali zreteľ na to, že je tu špeciálny právny režim, ktorý je stanovený v zák. č. 194/1990 Zb. v platnom znení o lotériách...“ Sťažovateľka uviedla, že namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože podľa jej názoru okresný súd a krajský súd ako súd odvolací nepostupovali v danej veci nestranne, nevyhodnotili správne vykonané dôkazy, a teda nezistili správne skutkový stav potrebný pre spravodlivé rozhodnutie. Sťažovateľka uviedla, že vyčerpala všetky právne prostriedky na ochranu označeného základného práva, pretože po doručení prvostupňového rozhodnutia riadne a včas podala proti nemu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby po preskúmaní jej sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovne:

„1. Rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn.: 3 C 190/03-126 zo dňa 29. 09. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 19 Co 313/04-146 zo dňa 28. 04. 2005 sa mení tak, že sťažovateľ (...) je povinný zaplatiť navrhovateľovi (...) istinu 109 534 Sk, a vo zvyšku sa žaloba zamieta.

2.   Žalobca   (...)   je   povinný   zaplatiť   trovy   konania   vo   výške,   ktorá   bude   uvedená na pojednávaní.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1.   Pri   prejednaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   rozsudkom okresného   súdu   č. k.   3   C   190/03-126   z 29.   septembra   2004,   ústavný   súd   vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného   práva   na ústavnom   súde   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy (obdobne napr. III. ÚS 133/05).

Ústavný   súd   zistil,   že   v sťažovateľkinej   veci   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č. k. 3 C 190/03-126 z 29. septembra 2004 tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 704 356 Sk s príslušenstvom a trovy konania. Proti prvostupňovému rozhodnutiu   sa   sťažovateľka   odvolala,   pričom   žiadala,   aby   odvolací   súd   napadnutý rozsudok zmenil tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 109 534 Sk s príslušenstvom.   O odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   19   Co   313/04-146 z 28. apríla 2005 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Zároveň rozhodol o trovách odvolacieho   konania.   Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základného   práva sťažovateľky   v podobe   odvolania   smerujúceho   voči   rozsudku   okresného   súdu   bola predmetom   rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 28. apríla 2005.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu   preto,   lebo preskúmanie   tohto   rozhodnutia   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského   súdu   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   19   Co   313/04-146 z 28. apríla 2005.

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka 19. novembra 2004 odvolanie, v ktorom navrhla, aby krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 109 534 Sk s príslušenstvom,   a zároveň   žiadala,   aby   krajský   súd   vo   zvyšnej   časti   žalobu   zamietol a navrhovateľovi   uložil   povinnosť   uhradiť   trovy   konania   sťažovateľky.   Sťažovateľka v odvolaní namietala, že okresný súd nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav veci a že po   právnej   stránke   vyhlásil „nesprávny   rozsudok“.   Sťažovateľka   bola   toho   názoru, že okresný súd vychádzal z výpovede navrhovateľa, nepreveril niektoré svedkami uvádzané skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objasniť   skutkový   stav   veci.   Keďže   v danom   prípade   išlo o nevyplatenie   výhry   na   základe   podanej   stávky,   sťažovateľka   uviedla,   že   navrhovateľ si túto   výhru   v stanovenom   termíne   v stávkových   kanceláriách   sťažovateľky   neuplatnil a podľa   jej   názoru   toto   uplatnenie   nedokázal   preukázať   ani   prostredníctvom   svedkov. Sťažovateľka   uznala   len   navrhovateľov   nárok   vo   výške   109   534   Sk,   ktorý   si   uplatnil v stávkovej kancelárii v pobočke v L.

Krajský súd v rozsudku č. k. 19 Co 313/04-146 z 28. apríla 2005, ktorým rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   v krátkosti   uviedol,   akými   právnymi   úvahami   sa riadil a k akým   skutkovým   záverom   dospel   okresný   súd.   Z rozsudku   krajského   súdu   ďalej vyplýva,   že   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   v zákonnej   lehote odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd nedostatočne zistil a nesprávne vyhodnotil skutkový   stav,   čo   malo   za   následok   vyhlásenie „nesprávneho   rozsudku“. Z uvedeného dôvodu   sťažovateľka   žiadala,   aby   krajský   súd   prvostupňové   rozhodnutie   zmenil a sťažovateľke uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi len sumu vo výške 109 534 Sk s príslušenstvom,   ktorú   sťažovateľka   považovala   za   opodstatnenú   a   preukázanú. K odvolaniu   sťažovateľky   sa   následne   vyjadril   navrhovateľ,   ktorý   navrhol   rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny.

V rámci   odvolacieho   konania   krajský   súd   preskúmal   prvostupňové   rozhodnutie podľa ustanovenia § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Na základe toho konštatoval, že rozhodnutie okresného   súdu   je   vecne   správne,   a preto   ho   v zmysle ustanovenia   §   219   Občianskeho súdneho   poriadku   potvrdil.   Vychádzal   pritom   z ustanovení   §   845   a §   846   Občianskeho zákonníka, ako aj z príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 194/1990 Zb. o lotériách a iných podobných hrách v platnom znení (ďalej len „zákon o lotériách“).

Podľa   ustanovenia   §   845   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   výhry   zo   stávok   a   hier nemožno vymáhať; vymáhať nemožno ani pohľadávky z pôžičiek poskytnutých vedome do stávky   alebo   hry.   Také   výhry   a   pohľadávky   nemožno   ani   platne   zabezpečiť.   Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia žreb sa posudzuje ako stávka alebo hra.

Podľa ustanovenia § 846 Občianskeho zákonníka ustanovenie § 845 sa nevzťahuje na hazardné hry podľa osobitného predpisu.

V súvislosti   s vyššie   citovanými   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   krajský   súd uviedol, že tieto ustanovenia neregulujú režim hier a stávok prevádzkovaných štátom alebo podnikom,   ktorý   je   úradne   povolený.   Krajský   súd   vyslovil   názor,   že   podmienky   pre udelenie tohto úradného povolenia boli upravené v zákone o lotériách účinnom do 30. apríla 2005.   Z uvedeného   vyvodil   právny   názor,   že „nároky   na   výhry   zo   stávok   a hier prevádzkovaných štátom alebo podnikom, ktorý bol úradne povolený, sa posudzujú tak, ako iné   právne   nároky“.   Krajský   súd   ďalej   dodal: „Stávka   má   zmluvný   základ, ide o záväzok založený na tom, že sa sľubuje plnenie závislé od neistej skutočnosti, ktorá úplne   alebo   čiastočne   závisí   od   náhody,   ktorá   je   mimo   dosahu   pôsobenia   účastníkov zmluvy.“

Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, ktorého podstatou bolo to, že navrhovateľ v dňoch 14. novembra 2001 a 15. novembra 2001 tipoval stávky a zápasy v stávkových kanceláriách sťažovateľky. Po tom, ako navrhovateľ bol úspešný, si svoju výhru u sťažovateľky uplatnil, avšak v prevádzkach sťažovateľky mu túto   odmietli   vyplatiť   z dôvodu   podozrenia   z ovplyvnenia   výsledkov.   Svoje   tvrdenie o uplatnení si výhry navrhovateľ preukázal svedeckými výpoveďami. Sťažovateľka však tvrdila, že navrhovateľ si svoju výhru neuplatnil v zákonnej lehote 30 dní od vyhlásenia platných výsledkov okrem výhry uplatnenej v prevádzke v L., a preto sa podľa nej ostatný nárok navrhovateľa prekludoval.

Krajský súd v rámci odvolacieho konania považoval za preukázané, že navrhovateľ v stávkových kanceláriách sťažovateľky riadne zaplatil vklad – stávku na následné stávkové udalosti, a keďže tipoval správne, uplatnil si svoju výhru, čo potvrdili aj svedecké výpovede svedkov, ale v prevádzkach sťažovateľky mu túto odmietli vyplatiť. Krajský súd považoval tvrdenie sťažovateľky o tom, že navrhovateľovi nevyplatila výhru z dôvodu jej neuplatnenia včas, za účelové, pretože ani výhru, ktorú si navrhovateľ uplatnil v prevádzke v L. a ktorú sťažovateľka   akceptovala,   mu   nevyplatila.   Na   základe   toho   krajský   súd   konštatoval, že rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správny,   pretože „odporca   ani   v odvolacom konaní netvrdil také skutočnosti, resp. neprodukoval také dôkazy, ktoré by boli spôsobilé na zmenu právneho záveru v posudzovanej veci“. Zároveň krajský súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00).

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudok krajského súdu č. k. 19 Co 313/04-146 z 28. apríla   2005   vychádza   zo   zistených   faktov,   ktoré   sú   logické,   a preto   aj   celkom legitímne   a právne   udržateľné.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a z hľadiska   skutkových a právnych   záverov   je   aj   preskúmateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   vyššie   citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka či zákona o lotériách, ako aj zákonného ustanovenia o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku   odvolacím   súdom   je namietaný rozsudok   krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnený.   Ústavný   súd   v postupe   a rozhodnutí krajského súdu   nezistil   takú aplikáciu   príslušných zákonných   ustanovení, ktorá   by bola nezlučiteľná   so   základným   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie,   prípadne   takú ich aplikáciu, ktorá by znamenala porušenie označeného základného práva. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutie krajského súdu o potvrdení vecnej správnosti prvostupňového   rozhodnutia   je   legitímne,   skutkovo   a právne   odôvodnené,   a tým z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z namietaného rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami ústavy,   a to   najmä   vo   vzťahu   k zakladanému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 151/05).

Ústavný   súd   už   vo   svojich   skorších   rozhodnutiach   konštatoval,   že   obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ak je postup súdu   v súlade   so   zákonom,   ústavne   akceptovateľný   a ak   jeho   rozhodnutia   možno kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne,   nemá   ústavný   súd   dôvod zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS. 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažnosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   táto   nespĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti kvalifikovaného návrhu v zmysle ustanovení zákona o ústavnom   súde.   Sťažnosť   mala   nedostatky   predovšetkým   v tom,   že   neobsahovala kvalifikované   východisko   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   z ktorého   musí   byť   zrejmé, porušenie   ktorého základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľ   namieta,   postupom   alebo rozhodnutím   ktorého   orgánu   malo   k porušeniu   toho-ktorého   základného   práva   dôjsť (z obsahu sťažnosti   je evidentné,   že sťažovateľka   namietala porušenie   základného práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré aj označila príslušným článkom ústavy – čl. 46 ods. 1 ústavy, no na inom mieste sťažnosti ho označila ako základné právo podľa čl. 45 ods. 1 ústavy, pričom obsahom základného práva podľa čl. 45 ústavy je právo na včasné a úplné informácie   o stave   životného   prostredia),   označenie   namietaného   konania   spisovou značkou,   návrh   rozhodnutia,   akého   sa   od   ústavného   súdu   domáha,   a, samozrejme, aj správne označenie porušovateľa základných práv. Vzhľadom na vyššie citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy porušovateľom základného práva alebo slobody nemôže byť fyzická osoba, ale len orgán štátu (v prípade sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy súd), ktorý je spôsobilý také porušenie spôsobiť. Z uvedeného dôvodu teda sťažovateľka v petite svojej sťažnosti nesprávne označila subjekt, ktorému má ústavný súd určiť povinnosť náhrady trov konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   napriek   tomu,   že   sťažnosť   nebola   dostatočne odôvodnená a chýbal jej kvalifikovaný petit, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.   Nevyzýval   pritom   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   podania, pretože ani ich odstránením by nebolo možné prijať sťažnosť na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005