SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 238/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD., Javorinská 13, Bratislava, ktorounamieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov a práva vyjadriť sa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutímMinisterstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republikyč. 15071/2014/B622-SV/31949/Hia z 21. mája 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím Ministerstva dopravy,výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“)č. 15071/2014/B622-SV/31949/Hia z 21. mája 2014, ktorým porušovateľ zamietolodvolanie a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odboru výstavby a bytovejpolitiky (ďalej len,,okresný úrad“) č. OU-BA-OVBP2-2014/22071-KAZ (správne má byťOU-BA-OVBP2-2014/22069-KAZ, pozn.) z 2. apríla 2014, ktorým bolo rozhodnuté, žesťažovateľ nie je účastníkom kolaudačného konania o povolení užívania stavby „Rodinný dom “.
K napádanému stavu došlo po tom, ako okresný úrad napriek prihláške do konania sosťažovateľom ako s účastníkom kolaudačného konania nekonal a na námietky sťažovateľa zo17. februára 2014 vydal 2. apríla 2014 rozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2014/22069-KAZ,ktorým rozhodol, že sťažovateľ nie je účastníkom kolaudačného konania o povoleníužívania stavby „Rodinný dom “ v objektovej skladbe rodinný dom, domová prípojkavody, domová prípojka kanalizácie, domová prípojka elektriny, na pozemkochparc. č. (RD), (prípojky IS), k. ú. ⬛⬛⬛⬛, pre stavebníkov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom (ďalej len „kolaudačné konanie“). Na odvolanie sťažovateľa porušovateľ rozhodnutím z 21.mája 2014 č. 1507/2014/B622-SV/31854/Hia toto zamietol a rozhodnutie okresného úradupotvrdil.
Keďže sťažovateľ zastáva názor, že jeho vylúčením z kolaudačného konaniarozhodnutím porušovateľa č. 15071/2014/B622-SV/31949/Hia z 21. mája 2014 došlok porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označených práv týmtorozhodnutím porušovateľa v spojení s rozhodnutím okresného úradu č. OU-BA-OVBP2-2014/22069-KAZ z 2. apríla 2014, rozhodnutie porušovateľa zrušil a aby mu priznal úhradutrov konania. Okrem uvedeného sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu porušovateľa navrhuje,aby ústavný súd uznesením odložil jeho vykonateľnosť.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
K dôvodom odmietnutia sťažností
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochranaústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, aleúlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04).
Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na svoje právne závery,ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahuk základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol,že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnejsprávy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namiestev prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keďuvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcichsa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutiapreskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jejprostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sarozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálneoznačenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byťvylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnomsúdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnejmoci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosťrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahovorgánov verejnej moci.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutiavydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebozrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorýmimôžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb aleboprávnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jehonečinnosť.
Podľa § 247 ods. 1 OSP a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorýchfyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutíma postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súdpreskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutísprávneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavyrozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môžebyť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákonnepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
Podľa § 250b ods. 2 OSP ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutiesprávneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súdoverí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správnerozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu jesprávny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súduna rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súduna doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgáno tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Podaná sťažnosť jednoznačne smeruje proti rozhodnutiu správneho orgánu vydanéhov správnom konaní, právomoc na preskúmanie ktorého z hľadiska zákonnosti je ústavoua zákonom zverená všeobecným súdom v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdnehoporiadku (správne súdnictvo).
Okrem toho, ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ 4. júna 2014 podalna Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu o preskúmaniezákonnosti rozhodnutia porušovateľa. Ústavný súd dopytom zistil, že najvyšší súd žalobuevidoval pod sp. zn. 3 Sž/10/2014 a z dôvodu vecnej nepríslušnosti ju 27. augusta 2014postúpil Krajskému súdu v Bratislave, na ktorom je vedená pod sp. zn. 5 S/184/2014a o ktorej doteraz nebolo rozhodnuté.
Ústavný súd už na inom mieste toho uznesenia poukázal na to, že podľa § 7 ods. 2OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Ústavnýsúd súčasne konštatoval, že keď sa rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej správy dotýkaniektorého zo základných práv a slobôd, nesmie byť jeho preskúmanie z právomocivšeobecných súdov vylúčené. Túto právomoc všeobecného súdu nemožno nahradiť konanímpred ústavným súdom. Ústavou daná právomoc totiž neumožňuje ústavnému súdunahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonomalebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby sisťažovatelia ako účastníci konania zvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušenýchzákladných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanievšetkých sťažovateľom dostupných prostriedkov nápravy.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom označenérozhodnutie bolo možné napadnúť žalobou v správnom súdnictve. Sťažovateľ tentoprostriedok nápravy síce využil, avšak vzhľadom na to, že toto konanie nebolo právoplatneukončené, nemožno mať požiadavku vyčerpania dostupných prostriedkov nápravyza naplnenú.
Vzhľadom na uvedené by vykonanie prieskumu rozhodnutia porušovateľa ústavnýmsúdom bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, a pretoústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosti odmietol z dôvodunedostatku právomoci na ich prerokovanie.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi v nej uplatnenými vrátanenávrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015