znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 238/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti D. F., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Alexander Farkašovský & JUDr. Ladislav Zátorský, Združenie advokátov, Nerudova 6, Košice, v mene ktorej koná advokát   JUDr. Ladislav   Zátorský,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P/46/2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu   Košice   I   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   34 P/46/2012   p o r u š e n é b o l i.

1. Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   P/46/2012 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

2. D. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice   I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť D. F.   trovy   konania v sume 340,89   €   (slovom   tristoštyridsať   eur   osemdesiatdeväť   centov)   na   účet   Advokátskej kancelárie JUDr. Alexander Farkašovský & JUDr. Ladislav Zátorský, Združenie advokátov, Nerudova 6, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 238/2014 z 1. apríla 2014 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení svojej sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť D. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P/46/2012.

K   sťažnosti   sa   po   prijatí   na   ďalšie   konanie   vyjadril   predseda   okresného   súdu podaním z 22. apríla 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka dňa 4. 4. 2012 doručila tunajšiemu súdu návrh na začatie konania, predmetom ktorého je zvýšenie výživného na mal. syna Š. B. Vec bola zapísaná do registra P a pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Lýdii Lučivjanskej.

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, z predloženého súdneho spisu som zistil, že sa jedná o štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti súdu, avšak určitú mieru zložitosti predstavuje skutková stránka veci, nakoľko odporca, otec maloletého Š. B., žije a pracuje vo Veľkej Británii, s čím sú spojené problémy s jeho účasťou na pojednávaniach, s predkladaním listinných dôkazov a podobne.

Súd   po   doručení   návrhu   zabezpečil   prípravu   pojednávania   podľa   ust.   §   114 Občianskeho   súdneho   poriadku,   dňa   23.   4.   2012   odoslal   výzvy   a   poučenia   účastníkom konania, odporcovi a kolíznemu opatrovníkovi návrh na začatie konania, aby sa k nemu písomne   vyjadrili,   požiadal   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Košice   o   prešetrenie pomerov v rodine a podanie správy.

Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 16. 4. 2013. Termín tohto pojednávania bol však zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Po nástupe sudkyne JUDr. Lučivjanskej na materskú dovolenku bola vec dňa 16. 5. 2013 pridelená na rozhodnutie sudkyni Mgr. Klapáčovej.

Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 7. 10. 2013. Na toto pojednávanie sa nedostavil odporca. Pojednávanie bolo odročené na 16. 12. 2013.

Na pojednávaní 16. 12. 2013 súd vypočul matku a otca mal. dieťaťa a pojednávanie odročil za účelom vykonania ďalšieho dokazovania na 24. 2. 2014. Tento termín pojednávania bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Sudkyňa Mgr. Klapáčová dňom 30. 4. 2014 odchádza do starobného dôchodku. Vec bude pridelená podľa Rozvrhu práce Okresného súdu Košice I na rok 2014 inému sudcovi vybavujúcemu agendu registra P.

Na základe uvedeného procesného postupu súdu som dospel k záveru, že súd vo veci nekoná plynulo a v súlade s ust. § 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Zistený postup súdu v tomto konaní nasvedčuje tomu, že sťažnosť je dôvodná.“

Prehľad   úkonov   okresného   súdu   uvedený   v   písomnom   vyjadrení   jeho   predsedu z 22. apríla 2014 sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   z 5.   mája   2014   k   stanovisku   okresného   súdu okrem iného uviedla:

„Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   zo   dňa   17.   03.   2014   namietala   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P/46/2012. Na príslušnom súde podala návrh na zvýšenie výživného na maloleté dieťa dňa 04. 04. 2012, prvé pojednávanie vo veci samej sa z rôznych dôvodov uskutočnilo až po 19 mesiacoch od začatia konania a do dnešného dňa súd vo veci samej nerozhodol.

Okresný   súd   Košice   I vo   svojom   stanovisku...   označil   sťažnosť   sťažovateľky za dôvodnú   a na   základe   sťažovateľkou   namietaného   procesného   postupu   súdu   dospel k záveru, že súd vo veci nekoná plynulo a v súlade s § 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

So stanoviskom... súhlasíme, považujeme ho za vecne správne a stotožňujeme sa aj s jeho odôvodnením.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí, ak štátny   orgán   vo   veci   koná“   (II. ÚS 26/95).   K   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. III. ÚS 44/08, III. ÚS 288/08). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj danom prípade.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 34 P/46/2012 zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   dĺžka   napadnutého   konania   o   určenie výživného   pre   maloleté   dieťa   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebola   závislá   od právnej zložitosti veci, čo uviedol aj okresný súd. Ústavný súd nie je toho názoru, že ide o skutkovo zložitejšiu vec z dôvodu,   že odporca žije a pracuje vo Veľkej Británii, s čím mali byť spojené problémy s jeho účasťou na pojednávaniach, pretože odporca sa riadne zúčastnil jediného relevantného pojednávania 16. decembra 2013.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky, ústavný súd nezistil,   že   by   vo   vyhodnocovanom   konaní   existovali   také   závažné   skutočnosti,   ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na ťarchu sťažovateľky v tom zmysle, že by prispela k predĺženiu konania. Ani okresný súd nemal k jej správaniu námietky.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   za   dva   roky   od   podania   návrhu   okrem jednoduchých   úkonov   na   začiatku   konania   v apríli   2012   vykonal   len   jedno   relevantné pojednávanie   16. decembra 2013, čo nemožno akceptovať, a uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   tak,   aby   bola   vec   čo najrýchlejšie   prejednaná   a rozhodnutá,   a v súlade   s   §   176   ods.   3   OSP,   podľa   ktorého „vo veciach   starostlivosti   súdu   o   maloletých   rozhodne   súd   bez   zbytočného   odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania“.

Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že okresný súd so zreteľom na povahu veci a jej špecifickosť mal konaniu v tejto veci venovať zvýšenú pozornosť, pretože ide o vec mimoriadne citlivú.

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v období od apríla 2012 (výzvy na vyjadrenie   k návrhu)   až   do   decembra   2013   (pojednávanie),   a tiež   aj   doteraz,   keď nevykonal   iný   žiadny   relevantný   úkon,   vykazuje   znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní (priznal to aj okresný súd vo svojom vyjadrení, keď uviedol, že sťažnosť sťažovateľky je dôvodná).

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P/46/2012 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P/46/2012, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ktoré okrem iného zdôvodnila na strane 7 svojej sťažnosti.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   (2   roky)   poznačenú   aj zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 34 P/46/2012, berúc do úvahy aj skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby v zásade nijako nepričinila, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky,   princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany jeho základných práv považoval ústavný súd priznanie sumy 1 500 € za primerané zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou JUDr. Alexander Farkašovský & JUDr. Ladislav Zátorský.. Právny zástupca si ich uplatnil v sume   340,89   €   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a bližšie ich aj špecifikoval v sťažnosti.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma je v súlade s touto vyhláškou a sťažovateľke patrí náhrada za jeden úkon právnej služby suma 134 € (vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €) a paušálna náhrada za jeden úkon 8,04 €.   Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 2 x 134 € a k tomu   priznal   i   náhradu   režijného   paušálu   2   x   po   8,04   €.   Keďže   právny   zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH, úhrada trov právneho zastúpenia bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 340,89 €.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014