znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 238/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013 doručená   sťažnosť J.   J.,   D. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní   o   dovolaní   vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III (ako prvostupňovom súde) pod sp. zn. 22 Cb 96/2008 podal dovolanie, ktoré je vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011. Podľa tvrdenia sťažovateľa o jeho dovolaní do dnešného dňa nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní listom z 19. marca 2012 na predsedu najvyššieho súdu.

Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa v odpovedi z 8. apríla 2013 na sťažnosť sťažovateľ z 19. marca 2012 vyjadril takto: „Predmetné veci (sťažovateľ podal jedným podaním sťažnosť vo viacerých veciach vedených pred najvyšším súdom, pozn.) boli predložené dovolaciemu súdu 4.4 2012 a 21. 11. 2011 (predmetom tejto ústavnej sťažnosti je vec predložená 21. novembra 2011, pozn.). Doby 12 mesiacov, resp. 16 mesiacov, od kedy   boli   spisy   predložené   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na rozhodnutie o dovolaniach,   považujem   za   primerané   povahe   konaní   a stavu   zaťaženosti   vo   veciach konajúcich dovolacích senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu ich nie   je   možné   pokladať   za   opodstatnené   prieťahy   v predmetných   dovolacích   konaniach v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

Dávam   Vám   na   vedomie,   že   dohliadnem   na   to,   aby   v uvedených   veciach nedochádzalo k neodôvodneným prieťahom.“

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   dochádza   k   porušovaniu   jeho   práv na prerokovanie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto žiada ústavný súd, aby rozhodol týmto nálezom:

„zakladne prava stazovatela j. j., D. na prerokovanie veci vedenej na zalovanom sude –veci bez zbytocnych prietahov dla čl 48 ods 2 Ustavy SR postup zazalovaneho sudu v podanej veci bolo pravo plne porusene

...aby   bola   vec   co   najrychlejsie   prejednana   a stazovatelovy   bolo   plne   priznane financne zadostucinenie

Aby   zalovany   sud   vyplatil   financne   zadostucinenie   do   jedneho   mesiaca   odo   dna pravoplatnosti tohoto nalezu Ustavneho sudu SR ako aj vsetky trovy s podanim straty casu a nahrada hotovych vydavkov ktore vznikli stazovatelovy

Tymto ziadam Ustavny sud Sr zaviazal zalovaneho na plnenie svojej povinnosti danej veci na zaplatenie jednorazoveho financneho zadostucinenia v stanovenej financnej ciastke v euro.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   tiež   žiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov advokátov   z dôvodov   nepriaznivej   finančnej   situácie   a skutočnosti   ním   uvádzanej v sťažnosti, že je „invalidný dôchodca s dôchodkom pod hranicou minimálnej mzdy“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nie je zastúpený v tomto konaní kvalifikovaným   právnym   zástupcom   z radov   advokátov   pre   účely   predbežného prerokovania návrhu sťažovateľa, vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti, ako aj jej príloh ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V danej veci o dovolaní sťažovateľa rozhoduje najvyšší súd. Z príloh   sťažnosti   vyplynulo,   že   predmetné   dovolanie   sťažovateľa   bolo   predložené najvyššiemu súdu 21. novembra 2011. Až predložením dovolania súdom prvého stupňa začína konanie na dovolacom súde.

Ústavný súd tu poukazuje na osobitosť dovolacieho konania, ktorá spočíva v jeho charaktere.   Z   hľadiska   systematiky   patrí   medzi   mimoriadne   opravné   konania po právoplatnom   rozhodnutí   všeobecného   súdu   druhého   stupňa.   Čo   sa   týka   počtu procesných úkonov, ide o nenáročné konanie, keďže spravidla sa nenariaďuje pojednávanie a dokazovanie   sa   nevykonáva.   Po   podaní   dovolania   je   účastník   spravidla   už   len oboznámený   s   rozhodnutím   dovolacieho   súdu,   čo   z pohľadu   účastníka   konania   môže vyvolávať   zdanie,   že   ide   o bežný   úkon   súdu,   avšak   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   je potrebné preskúmanie   rozsiahleho   spisového   materiálu   a spravidla   aj   rozhodovanie o zložitých právnych otázkach, ústavný súd konštatuje, že z hľadiska časovej náročnosti nemožno vidieť zásadný rozdiel medzi dovolacím konaním a konaním na prvom stupni, respektíve odvolacím konaním. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil názor Európskeho súdu pre ľudské práva uplatňovaný pri posudzovaní svojím obsahom a povahou zhodného práva na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, že v závislosti od skutkovej a právnej zložitosti veci je primeraná   dĺžka   trvania   súdneho   konania   na   jednom   stupni   2   až   3   roky (m. m. III. ÚS 244/2010).

Sťažovateľ   napáda   postup   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   vedeného pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011. Sťažovateľovo konanie na dovolacom súde začalo doručením jeho   dovolania   súdom   prvého   stupňa 21.   novembra   2011,   čiže   do   času   rozhodovania ústavného   súdu   o podanej   sťažnosti   neubehli   ani   2   roky,   preto   ústavný   súd   vzhľadom na druh a charakter tohto konania konštatuje, že doterajšia dĺžka a postup najvyššieho súdu v   napadnutom   dovolacom   konaní   nedosahujú   takú   intenzitu,   ktorá   by   v danom   štádiu odôvodňovala vyslovenie porušenia jeho základného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zároveň však ústavný súd dodáva, že v prípade, ak by v sťažovateľom napadnutom konaní aj po vydaní tohto rozhodnutia dochádzalo k prieťahom smerujúcim k presiahnutiu primeranej dĺžky konania, nič mu nebráni v tom, aby opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol, jeho žiadosťou   o ustanovenie   právneho   zástupcu   a o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013