znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 238/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 237/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) ktorou namieta nečinnosť Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 237/2010.

Z   kontextu   sťažovateľových   námietok   vyplýva,   že krajský   súd   má byť v   konaní o jeho odvolaní nečinný viac ako 9 mesiacov, a preto 15. marca 2012 podal predsedovi krajského súdu sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Sťažovateľ však v sťažnosti tvrdí, že do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 9. mája 2012) mu nebola doručená odpoveď na túto jeho sťažnosť, čím mal predseda krajského súdu porušiť § 65 ods. 1 a 2 zákona o súdoch. Vzhľadom na to sťažovateľ namieta, že nemohol ďalej postupovať podľa § 67 zákona o súdoch, a preto sa so svojou sťažnosťou obracia na ústavný súd.

Sťažovateľ vidiac v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 4 Co 237/2010 porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy žiada priznať aj finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, pretože mu tým „súdy svojím postupom... spôsobili nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu“. Poukazujúc na absenciu svojho právneho zastúpenia v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ   súčasne   žiada   aj   o   ustanovenie   právneho zástupcu.

S   prihliadnutím   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje   vydať   vo   veci   samej   takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom sudcu Krajského súdu v Košice, v konaní č. k. 4 Co 237/2010 porušené bolo.

2. Krajskému v Košiciach prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav pred porušením   základného   práva   a   práva   upraveného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

3.   Sťažovateľovi   J.   P.   priznáva finančné   zadosťučinenie 3 000 EUR...  ,   ktoré   je Krajský súd v Košiciach povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia advokáta... ktorého sťažovateľovi pridelí Ústavný súd SR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajským   súdom)   ešte   trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred   súdom...,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá   na   ďalšie   konanie“   (II.   ÚS   93/03),   resp.   že   „na   základe   skutočností   uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 204/09).

Ak   ústavný súd   dospeje k   záveru, že postup všeobecného súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi,   ktoré   by bolo   možné posúdiť   ako „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysloví porušenie základného   práva   zaručeného   v   tomto   článku   (napr.   II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03, III. ÚS 52/05)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05).

V   prvom   rade   sa   žiada   uviesť,   že   doručená   sťažnosť   je   po   obsahovej   stránke nekonzistentná, keď sťažovateľ v argumentácii sťažnosti na jednom mieste uvádza, že jeho sťažnosť „predsedom   OS   KE   I“ vybavená   nebola   a   na   inom   mieste   uvádza,   že   svoju sťažnosť predkladá „bez odpovede na vybavenie sťažnosti predsedom KS KE“. Uvedená nekonzistentnosť v obsahu sťažnosti sa prejavuje v označení porušovateľa, keď sťažovateľ v úvode podanej sťažnosti uvádza ako porušovateľa krajský súd a v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu „sudcu Krajského súdu v Košiciach“. Avšak vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal   v   konaní   pred   ústavným   súdom   právneho   zástupcu,   bolo   namieste   najskôr s prihliadnutím na celkový obsah sťažnosti a označený článok ústavy preskúmať, či by v prípade opravy a doplnenia formálnych náležitostí sťažnosti existovali dôvody na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Podstatou námietok uvádzaných v sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dĺžkou konania krajského   súdu   o   jeho odvolaní,   resp.   s nečinnosťou   viac ako   9   mesiacov   v   jeho   veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 237/2010.

Ústavný súd dopytom na krajskom súde zistil, že v sťažovateľovej veci uznesením sp. zn. 4 Co 237/2010 z 27. februára 2012 krajský súd zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol 30. apríla 2012 vrátený Okresnému súdu Košice II, kde   je   sťažovateľova   vec   vedená   pod   sp.   zn.   39   C/110/2005.   Označené   rozhodnutie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 10. mája 2012.

Z   uvedených   okolností   vyplýva,   že   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (t. j. 9. mája 2012) už krajský súd vo veci nekonal, pretože o odvolaní sťažovateľa bolo príslušným senátom krajského súdu rozhodnuté 27. februára 2012 a spis bol ešte 30. apríla 2012   vrátený   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažnosť   bola   teda   ústavnému   súdu doručená   už   v   čase,   keď   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného základného   práva   postupom   krajského   súdu.   Napokon   zistené   okolnosti   prípadu   ani nesignalizujú   tak   významné   prieťahy   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktoré   by   svojou intenzitou   mohli   viesť   k   vysloveniu   porušenia   označeného   základného   práva.   Uvedené dôvody   považuje   ústavný   súd   za   dostatočné   pre   vyhodnotenie   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom   na   tvrdenie   sťažovateľa,   že   mu   nebola   doručená   odpoveď   predsedu krajského súdu na jeho sťažnosť podanú podľa § 62 ods. 1 zákona o sudcoch, ústavný súd dopytom na oddelení kontroly a sťažností krajského súdu overoval výsledok ne/vybavenia tejto sťažnosti. V tejto súvislosti však bolo zistené, že sťažnosť z 15. marca 2012, ktorou sa sťažovateľ mal obrátiť na predsedu krajského súdu z dôvodu vzniku zbytočných prieťahov v súdnom konaní, nie je na krajskom súde vedená v evidencii sťažností podaných podľa zákona o súdoch, a takéto podanie sťažovateľa nie je zaradené ani v spise okresného súdu vedenom vo veci samej. Sťažovateľ pritom k svojmu podaniu nepripojil kópiu sťažnosti adresovanej predsedovi krajského súdu ani jej podanie iným spôsobom neosvedčil, a preto ústavný   súd   nemôže   považovať   podanie   takejto   sťažnosti   za   dokázané.   Nepreukázanie podania   sťažnosti   podľa   §   62   zákona   o   súdoch   predsedovi   súdu   vedie   ústavný   súd   aj k záveru, že v danej veci neboli sťažovateľom využité všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   čo   v   zmysle §   53 ods.   1 zákona o ústavnom súde odôvodňuje odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady priznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   V   zmysle   §   138   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý je podľa § 31a zákona o ústavnom súde potrebné na túto otázku primerane aplikovať, patrí k predpokladom oslobodenia od súdnych poplatkov aj to, že vo veci nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. V sťažovateľovom prípade však boli už pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavným súdom jednoznačne zistené   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti,   a   preto   bolo   namieste   považovať   sťažnosť za zrejme   bezúspešné   bránenie   práva.   Keďže   u   sťažovateľa   nedošlo   k   naplneniu predpokladov na to, aby mu bol Centrom právnej pomoci ustanovený právny zástupca, bolo aj   bez   právneho   významu   sťažovateľa   pred   rozhodnutím   ústavného   súdu   odkazovať na Centrum právnej pomoci v zmysle § 30 Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe uvedených dôvodov bola sťažnosť ústavným súdom odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012