znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 238/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 12/2010 z 23. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2011 doručená sťažnosť Ľ. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 12/2010 z 23. novembra 2010.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 50/2009 z 10. novembra 2009 bol uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie týkajúce sa výroku o vine vrátane konania, ktoré rozsudku predchádzalo. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd) uznesením sp. zn. 3 To 6/2010 z 2. marca 2010 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že prostredníctvom svojho obhajcu podal proti rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Tdo 12/2010 z 23. novembra 2010 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ dodal, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 1. februára 2011.

Vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   uviedol   tieto skutočnosti:

«V predmetnom konaní na ustálenie skutkového stavu a umožnenie rozhodnutia či som svojim konaním naplnil znaky zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák. alebo obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. vyšetrovateľka K. podala N. žiadosť o poskytnutie informácie k cenám drog, pričom žiadala uviesť cenu za ktorú sa na čiernom trhu v čase a mieste spáchania skutku predáva jedna dávka daného druhu drogy. Dňa   20.   02.   2009   N.   poskytla   informáciu   č.   p.:,   ktorá   sa   týkala   ceny   jednej   dávky metamfetamínu a následne dňa 27. 02. 2009 podala N. informáciu k cene za jednu dávku m- CPP...

V   predmetnom   konaní   som   vychádzajúc   z   údajov   K.   a N.   nastolil   nasledovnú primárnu   otázku:   Ak   postupujem   súčinom   počtu   obvykle   jednorazových   dávok metamfetamínu   v   počte   od   387   do   775   podľa   určenia   K.   a   ceny   za   jednu   dávku metamfetamínu   podľa   určenia   N.   od   6,64,-Euro   do   9,96,-Euro   bude   hodnota   celého množstva zadržaného metamfetamínu na minimálne 2.569,70,-Euro po maximálnu 7.719,- Euro...

V zmysle §§ 124, 125 126 Tr. zák. sa hľadiská na určenie škody použijú aj na určenie rozsahu činu. Rozsah činu tak predstavuje hodnotu za ktorú sa na čiernom trhu obvykle predáva 20,973 gramu metamfetamínu alebo 387 až 775 dávok, ktoré je podľa K. možné z tohto   množstva   (20,973   gramu)   pripraviť.   V   prípade   dvoch   možných   alternatív   danej hodnoty (rozsahu činu) nie je možné vzhľadom na základný princíp trestného práva „in dubio pro reo“ bez ďalšieho odôvodnenia vychádzať v skutkovej vete rozhodnutia z vyššej hodnoty...

Ani Okresný súd Trnava na I. stupni, ani Krajský súd v Trnave ako odvolací súd a už vôbec nie Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd mi v priebehu celého konania nedal odpoveď na otázku z akého dôvodu, keď N. zverejní dva druhy cien, z ktorých jedna je pre mňa priaznivá (pod 2.660,- Euro) a druhá nepriaznivá (nad 2.660,-Euro) je skutková veta odsudzujúceho rozsudku postavená   na vyššej   a teda   nepriaznivejšej   cene a   mojou argumentáciou sa nezaoberal, keď na str. 7 uznesenia sp. zn. 4 Tdo 12/2010 uviedol len, že bol   riadne   vypočutý   príslušník   N.   Ing.   Š.,   ktorý   vypovedal   rovnako   ako   v   prípravnom konaní.

V predmetnom prípade bolo porušené právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetnom súdnej ochrany...

Vzhľadom   na   obsahovo   prázdne   konštatovanie   súdov   o   naplnení   kvalifikačného znaku „vo väčšom rozsahu“ s citáciou zákonných ustanovení bez ohľadu na skutočný stav veci   a   obhajobu   obvineného   je   nutné   považovať   napadnuté   rozhodnutie   za   arbitrárne, nedôvodné   a   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné   a   porušujúce   základného   práva   na spravodlivý súdny proces garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   4   Tdo   12/2010   zo   dňa 23. 11. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde zrušuje Ústavný súd SR uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   4   Tdo   12/2010   zo   dňa 23. 11. 2010.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde SR vracia Ústavný   súd   SR   vec   vedenú   pod   sp.   zn.   4   Tdo   12/2010   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám advokáta Mgr. M. P., B. za dva úkony právnej pomoci á 123,50,-Euro spolu s režijným paušálom á 7,41,-Euro v celkovej výške 261,82,-Euro.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 12/2010 z 23. novembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že označené uznesenie najvyššieho súdu bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 1. februára 2011, z čoho vyvodil záver, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zakotvená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je zachovaná.

Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol dátum, kedy bolo namietané rozhodnutie doručené jemu.   Ústavný   súd   zistil,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tdo   12/2010 z 23. novembra 2010 bolo sťažovateľovi doručené 17. decembra 2010.

Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa § 179 ods. 5 Trestného poriadku uznesenie, ktorým sa rozhodlo o opravnom prostriedku,   sa   prokurátorovi,   osobe,   ktorej   sa   rozhodnutie priamo   týka,   a   osobe,   ktorá svojím návrhom dala na uznesenie podnet, vždy v rovnopise doručí.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V rámci svojej judikatúry (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03, III. ÚS 81/06) ústavný súd   vyslovil,   že   pri   právoplatnom   rozhodnutí   podľa   Trestného   poriadku,   ktoré   sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody,   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, a nie jeho právnemu zástupcovi.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tdo   12/2010   z 23.   novembra   2010   bolo sťažovateľovi v zmysle § 179 ods. 5 Trestného poriadku v odpise doručené preto, lebo ním bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku) a sťažovateľa sa priamo dotýkalo.

Od doručenia tohto uznesenia (od 17. decembra 2010) mal sťažovateľ k dispozícii lehotu   dvoch   mesiacov,   ktorá   bola   postačujúca   na   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany (vrátane porady s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.

Sťažovateľ však nepodal sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od okamihu, kedy mu bolo   namietané   uznesenie   doručené,   ale   túto   lehotu   mylne   počítal   od   doručenia   tohto uznesenia jeho právnemu zástupcovi (1. februára 2011).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi (17. decembra 2010), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (30. marca 2011) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané   podanie   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne   napr.   III. ÚS 301/04,   III.   ÚS   315/05).   Keďže   zmeškanie   lehoty   na   podanie sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011