znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 238/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods. 1 a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica   č.   k.   15 C 63/2008-60 z 15.   júna 2009 a č. k.   15 C 63/2008-81 z 24. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co/233/2009-71 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2010 doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 63/2008-60 z 15. júna 2009 a č. k. 15 C 63/2008-81 z 24. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co/233/2009-71 z 29. septembra 2009.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z   28.   apríla   2008 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 63/2008 domáhal určenia neplatnosti právnych úkonov a vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady škody. V predmetnom konaní okresný súd uznesením z 15. júna 2009 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal a v lehote určenej na odvolanie zaplatil 28. júla 2009 poštovou poukážkou súdny poplatok. Jeho odvolanie bolo okresnému súdu doručené faxom až 29. júla 2009 jednu sekundu po polnoci, pričom posledným dňom na podanie odvolania bol 28. júl 2009. Krajský súd preto odvolanie sťažovateľa odmietol ako podané oneskorene. Uznesením č. k. 15 C 63/2008-81 z 24. februára 2010 okresný súd vrátil sťažovateľovi zaplatený súdny poplatok prostredníctvom Daňového úradu v Trnave.

Sťažovateľ považuje tento postup okresného aj krajského súdu za nesprávny. Podľa neho „zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch obsahuje odkazovaciu normu na OSP pokiaľ   ide   o   počítanie   lehôt   a   teda   všetky   stanovené   lehoty   v   konaní   treba   považovať v zmysle   tohoto   zákona   za   procesnoprávne.   Som   toho   názoru,   že   zaplatenie   súdneho poplatku na pošte poštovou poukážkou a najmä písomnosť, akou je poštová poukážka je možné považovať za podanie v zmysle OSP, ktorého prílohou sú peniaze. Pretože som súdny poplatok zaplatil podľa mňa včas a súd vo veci nekoná, bolo porušené moje základné právo na   konanie   pred   súdom   resp.   porušovateľ   1)   mi   odňal   právo   na   konanie   pred   súdom. Pretože odvolacie konanie nesúviselo priamo s platbou súdneho poplatku, nemám už inú možnosť domáhať sa práva na riadne konanie pred súdom na všeobecnom alebo odvolacom súde. Ani v odvolacom konaní proti uzneseniu č. k. 15C/63/2008-81 z 24. februára 2010 (podal   som   odvolanie),   nie   je   podľa   mňa   možné   vyriešiť   otázku   zrušenia   uznesenia o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   ktorý   bol   nakoniec   zaplatený v zákonnej lehote na účet porušovateľa 1). Porušovateľ 2) sa s otázkou zaplatenia súdneho poplatku nezaoberal.“.

Vo svojom podaní sťažovateľ ďalej uvádza: „... súdny poplatok som uhradil včas, aj keď v posledný deň procesnoprávnej 15. dňovej lehoty, pričom podľa mňa šlo o včasnú úhradu súdneho poplatku aj z toho pohľadu, že bol pripísaný na účet porušovateľa 1) až jeden deň po zákonnej lehote, pretože uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/233/2009-71   z   29.   septembra   2009   bolo   prijaté   neskôr,   ako   bol   uhradený   súdny poplatok, aj keď by bolo odvolanie podané po lehote. Nesúhlasím tiež s tým, že by odvolanie bolo   podané   jednu   sekundu   po   lehote   na   odvolanie   proti   zastaveniu   konania   pre nezaplatenie súdneho poplatku.

V   konaní   pred   ústavným   súdom   navrhujem   vykonať   tieto   dôkazy:   predloženie a posúdenie poštových doručeniek k citovaným uzneseniam (nemôžem ich bez svojej viny predložiť resp. nachádzajú sa v spise súdu porušovateľa 1).“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Dohovoru, bolo postupom a rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 15C/63/2008-81 z 24. februára 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 15C/63/08-60 z 15. júna 2009 a v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/233/2009-71 z 29. septembra 2009 porušené.

2.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k. 15C/63/2008-81 z 24.   februára 2010,   uznesenie   Okresného   súdu Banská Bystrica č.   k. 15C/63/08-60   z   15.   júna   2009   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 17Co/233/2009-71 z 29. septembra 2009 a vracia vec Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Okresný súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom a rozhodnutiami okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 63/2008 a rozhodnutím krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   233/2009   došlo   k   porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základných práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 63/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07). O ochrane práva sťažovateľa, ktorého porušenie namieta vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (uznesenie sp. zn. 15 C 63/2008 z 15. júna 2009), mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 63/2008.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej   porušenie   označeného   práva   postupom   a rozhodnutiami   okresného   súdu v predmetnom   konaní   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením krajského súdu (a platí to aj pre rozhodnutia okresného súdu) ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky   (dôsledky)   použitia   nemožno   bez   ďalšieho považovať za   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (II.   ÚS   81/00,   II.   ÚS   63/03). Účelom   práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu   a   tomu zodpovedajúca   povinnosť   súdu   o   veci   konať.   K   naplneniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so   zákonom   ustanovenými podmienkami, orgány súdnej   moci   majú povinnosť umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   stal   účastníkom súdneho konania (II. ÚS 14/01).

Z uvedeného pre daný prípad vyplýva, že ak sťažovateľ neuplatnil včas svoje právo na   podanie   odvolania   ako   riadneho   opravného   prostriedku   zákonom   ustanoveným postupom, pričom o riadnom postupe bol poučený okresným súdom v uznesení o zastavení konania, neuplatnil svoje právo spôsobom, ktorý spadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Uvedené v rovnakom   rozsahu platí pre námietku   porušenia   základného práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa § 201 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 204 ods. 1 prvej vety OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Podľa § 204 ods. 2 OSP odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ   spravoval   nesprávnym   poučením   súdu   o   lehote   na   podanie   odvolania.   Ak rozhodnutie   neobsahuje   poučenie   o   lehote   na   podanie   odvolania,   alebo   ak   obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

Zákon   jednoznačne   vymedzuje   začiatok   aj   koniec   lehoty   na   podanie   odvolania. Začiatok   lehoty   na   podanie   odvolania   zákon   spája   s   doručením   rozhodnutia   osobe oprávnenej na jeho podanie. Okresný súd sťažovateľa v uznesení o zastavení konania poučil o možnosti podať riadny opravný prostriedok, ako aj o spôsobe a lehote na jeho podanie. Sťažovateľ podal odvolanie faxom, ktoré bolo okresnému súdu doručené 29. apríla 2009, hoci   mu   15-dňová   lehota   na   podanie   odvolania   uplynula   28.   apríla   2009,   z čoho   teda vyplýva,   že   sťažovateľ   túto   možnosť   včas   nevyužil.   Podľa   názoru   ústavného   súdu skutočnosti, ktorými argumentuje sťažovateľ, nesignalizujú, že by postupom krajského súdu bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   podaním   odvolania   proti uzneseniu o zastavení konania, a preto ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010