znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 238/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. K., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 213/2005 z 15. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2006 doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 213/2005 z 15. decembra 2005.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Dňa 12. 8. 2003 bola na Okresnom súde Bratislava V podaná žaloba v právnej veci žalobcu: JUDr. Š. H.,... proti žalovanému, ktorým bol sťažovateľ, o ochranu osobnosti.... Dňa 31.   03.   2005 vyniesol Okresný súd Bratislava V   v predmetnej právnej veci rozsudok, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 6. 5. 2005. Rozsudkom bolo žalovanému uložené uverejniť ospravedlňujúce články v znení uvedenom v rozsudku v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,000,- Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a uhradiť trovy konania vo výške 924.968,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa zamietol....

Podaním   zo   dňa   30.   5.   2005   podal   sťažovateľ   proti   predmetnému   rozsudku Okresného súdu Bratislava V odvolanie....

Vo veci žalovanou podaného odvolania bolo na Krajskom súde Bratislava vytýčené pojednávanie na deň 15. 12. 2005, kde konanie bolo vedené pod sp. zn. 9 Co 213/2005.... Na uvedenom pojednávaní Krajský súd rozsudkom v celom rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vyneseného 31. 3. 2005....

Proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dňa 27. 2. 2006 na Generálnu prokuratúru SR podnet na podanie mimoriadneho dovolania....

Rozhodnutia,   ktorými   uložili   súdy   sťažovateľovi   povinnosť   nahradiť   sumu 3.000.000,- Sk je krajne nespravodlivý a neadekvátny a v konečnom dôsledku likvidačný pre vydavateľa   tlače   (sťažovateľa).  ...   Odvolací   súd   aj   súd   prvého   stupňa   pri   svojom rozhodnutí   opomenuli   hodnotenie   rovnovážnosti   medzi   právom   na   ochranu   osobnosti a slobodou prejavu a nebrali do úvahy úlohu tlače ako verejného strážneho psa vo veciach verejných.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   konkrétne Krajského   súdu   v   Bratislave   ako   odvolacieho   súdu,   ako   aj   Okresného   súdu   Bratislava V bolo   porušené   jeho   základné   právo,   pretože   mu   v   dôsledku   porušenia   základných procesných zásad a princípov bola odňatá možnosť, aby sa o jeho právnej veci rozhodovalo nestranne   a   spravodlivo,   a   to   napriek   skutočnosti,   že   mu   platná   právna   úprava a medzinárodné zmluvy takúto možnosť priznávajú....

Podľa   nášho   názoru   uvedením   sporných   údajov   o   osobe   žalobcu   nedošlo k prekročeniu hranice slobody prejavu, nakoľko informácie uvádzané v článku sa tykali osoby žalobcu ako verejne činnej osoby, boli korektné a boli výkonom práva kritiky. Žiadna z informácií uvedených v žalovanom článku sa netýkala súkromia. Z uvedeného dôvodu preto   nie   je   možné   súhlasiť   s   názorom   súdov   (prvostupňového   ani   odvolacieho), že u žalobcu nedošlo k zníženiu prahu ochrany osobnosti a že žalované články zasahovali do výkonu súdnej moci....

V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať aj na odôvodnenie rozsudku KS Bratislava uvedené v bode III tejto sťažnosti. Krajský súd zjavne nepochopil stav, kedy žalované články sa   netýkali   žalobcu   ako   sudcu,   teda   ako   predstaviteľ   súdnej   moci   ale   žalobcu ako predstaviteľa   štátnej   správy   súdov   (teda   predsedu   Najvyššieho   súdu   SR).   Žiadny zo žalovaných   článkov   sa   nedotýkal   a   nesúvisel   s   výkonnom   sudcovskej   činnosti (rozhodovacou činnosťou súdu)....

V   tomto   konaní   bolo   teda   potrebné   skúmať   osobu   žalobcu   ako   osobu   verejného záujmu.  ...   Vzhľadom   na   medializáciu   osoby   žalobcu   (TASR,   printové   médiá,   televízia a rozhlas),   na seba upútal   žalobca   záujem verejnosti a   tým sa dostal do   zorného uhla spravodajskej   činnosti   hromadných informačných prostriedkov. Stal sa preto tzv. osobou verejného záujmu. Ochrana jeho osobného súkromia je preto obmedzenejšia a uverejnenie skutočností o jeho osobe podľa nášho názoru nebolo neoprávneným zásahom do práva na ochranu   jeho   osobnosti,   tak   ako   ju   zaručuje   ústava   a   §   11   a   nasl.   Občianskeho zákonníka....

V rozsudkoch súdov ani v ich odôvodneniach sa nenachádzajú skutočnosti, ktoré by preukazovali   a   odôvodňovali   adekvátnosť   a   potrebu   priznania   neprimerane   vysokej výšky   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   sume   3.000.000,-   Sk   žalobcovi,   ktorej   výška   vážne ohrozuje činnosť vydavateľa a pôsobí tak na vydavateľa likvidačné. Je zrejmé, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je prehnaná a nespravodlivá....

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   na   základe   rozsudkov   OS   Bratislava   I   v   konaniach o ochranu   osobnosti   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   bolo   priznané   iným žalobcom,   mediálne   exponovaným   po   dlhšiu   dobu,   nižšie   sumy   náhrady   nemajetkovej ujmy.... V prípade Ing. I. L. v konaní sp. zn. 11C 139/99, vedenom na OS Bratislava I súd právoplatným   rozsudkom   rozhodol   o   povinnosti   uverejniť   ospravedlnenie   pričom náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal. V konaní JUDr. V. M., sp. zn. 22 C 87/00, vedenom na OS Bratislava I a KS Bratislava bolo súdom žalovanej uložené uverejniť ospravedlnenie za 3 publikované články pričom súd náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal....

V súvislosti s uvedeným si dovoľujeme poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15. 7. 2005, sp. zn. 30 Cdo 2573/2004 (publikované v - Právní rozhledy č. 1/2006) bolo žalobcovi ako sudcovi všeobecného súdu priznané právo na náhradu nemajetkovej ujmy   v   peniazoch,   v   súvislosti   s   článkom   uverejneným   v   periodickej   tlači,   v   sume 300.000,- Kč....

V   tejto   súvislosti   si   dovoľujeme   dať   do   pozornosti   súdu   rozsudok   ESLP   vo   veci Marônek v. Slovensko (sťažnosť č. 32686/96), kde súd rozhodol o náhrade pre sťažovateľa (v   súvislosti   s konaním   vedeným vo veci ochrany osobnosti pred   vnútroštátnymi súdmi a porušenia   článku   10   Dohovoru)   v   sume   221.552,-   Sk   (uverejnené   v   Justičnej   revue č. 5/01)....

Vo   všeobecnosti   je   možné   konštatovať,   že   európskymi   súdmi   je   v   podobných prípadoch ukladaná vydavateľom povinnosť uhradiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume od 1.000 - 10.000 Eur vrátane trov konania.

Suma priznaná žalobcovi (3.000.000,- Sk) je absolútne neadektvátna a neprimerane prísna pre vydavateľa tlače. Predstavuje 200 - násobok priemerného mesačného zárobku dosahovaného   v   hospodárstve   v   roku   2004   (15.006,-   Sk   v   roku   2004).   Táto   suma je prehnaná aj vo vzťahu k práci, ktorú žalobca ako sudca NS SR vykonáva, a príjmu z nej plynúcej, kde na dosiahnutie takejto sumy prácou sudcu NS SR by žalobca potreboval niekoľko rokov....

Ako   vyplýva   z   právnej   teórie   a   praxe   slovenských   súdov,   priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy nemá byť lekciou ani prevenciou....

V   konkrétnom   prípade   sa   má   dotknutej   osobe   poskytnúť   primerané   morálne zadosťučinenie. Primeranosť zadosťučinenia je daná okolnosťami konkrétneho prípadu.... Je pravdou, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 ponechaná   na   úvahu   súdu   ale   v   aj   v   takom   prípade,   napriek   v   zákone   absentujúcej maximálnej   výške   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   nemôže   byť   ukladaná   v   sumách,   ktoré pôsobia na vydavateľa / vydavateľov likvidačné. Sudcovská úvaha by podľa nášho názoru nemala byť bezhraničná a súd by mal mať prioritne na zreteli objektívnu primeranosť.... V súlade s ustanoveniami zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia bola zákonodarcom stanovená suma náhrady, ktorú možno dosiahnuť a priznať osobe poškodenej na zdraví, v maximálnej výške 3,1 milióna korún.... Z tohto dôvodu sa domnievame, že vzhľadom na doživotné následky na zdraví osoby, kde je možné priznať náhradu len v maximálnej výške 3,1 milióna Sk, nie je na mieste a nie je primerané, aby osobe v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy v dôsledku publikácie článku bola priznaná bezprecedentne vysoká náhrada nemajetkovej ujmy... Považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetnou sťažnosťou sa nedomáhame toho, aby Ústavný súd SR preskúmaval rozhodnutia všeobecných súdov ale poukazujeme na ten fakt,   že postupom   všeobecných súdov   došlo   k uprednostneniu jedného ústavného   práva na úkor iného ústavného práva (práva na slobodu slova podľa čl.26 Ústavy SR)....“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 12. 2005 vydaným v konaní vedenom   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   9   Co   213/2005   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 12. 2005 vydané v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 9 Co 213/2005.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby   obnovil   stav   pred porušením základného práva a slobody.

Sťažovateľ sa ďalej domáha, aby mu Ústavný súd SR priznal finančné zadosťučinenie za porušenie základného ústavného práva v sume 100.000,- Sk....

Sťažovateľ   ďalej   žiada,   aby  ...   uhradili   sťažovateľovi   trovy   tohto   konania   pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o nespravodlivosti   namietaného rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   jej   ako   vydavateľke   denníka   „P.“   bola   okrem   iného v rámci   konania   o ochranu   osobnosti   uložená   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu 3 000 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovateľka odvolávajúc sa na súdnu prax   všeobecných   súdov   Slovenskej   republiky   a Českej   republiky,   ako   aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva považuje za neprimeranú a nedôvodnú. Podľa názoru sťažovateľky takýmto spôsobom došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 Coch 2/03-448 z 31. marca 2005 bola sťažovateľke ako vydavateľke denníka „P.“ uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie za neoprávnené a nepravdivé označenia a tvrdenia na adresu žalobcu. Zároveň jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 000   000   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Okresný   súd   vo   zvyšnej   časti   žalobu zamietol a súčasne rozhodol o trovách konania.

Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu   podali   obaja   účastníci   konania   odvolanie.   Sťažovateľka   v odvolaní   tvrdila, že komentáre   v denníku   „P.“   neboli   podľa   jej   názoru   objektívne   spôsobilé   zasiahnuť do subjektívnych   práv   žalobcu   a že   uvedením   údajov   týkajúcich   sa   žalobcu „nedošlo k prekročeniu hranice slobody prejavu, nakoľko informácie uvádzané v článku sa týkali osoby žalobcu ako verejne činnej osoby,   boli korektné a boli výkonom práva   kritiky“. Sťažovateľka zároveň namietala nesprávne vyčíslenú sumu trov konania. Jej argumenty vo vzťahu k neprimeranosti rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy možno zhrnúť takto: „Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   objektívne   poškodenie   žalobcu   vo   vzťahu   k okoliu (k určitému   okruhu   osôb)   nebolo   preukázané,   považujeme   náhradu   nemajetkovej   ujmy priznanej žalobcovi za neprimeranú a nedôvodnú vo vzťahu ku skutočne vzniknutej ujme“.

O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 213/05-544 z 15. decembra 2005 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti potvrdil.

Proti   rozsudku okresného súdu   č. k. 42 Coch   2/03-448 z 31. marca 2005 v časti výroku   týkajúceho   sa   uloženia   povinnosti   sťažovateľke   zaplatiť   žalobcovi   náhradu nemajetkovej   ujmy   a v časti   výroku   o náhrade   trov   konania   v spojení   s rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 213/05-544 z 15. decembra 2005 podala sťažovateľka Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho   dovolania.   Po   preskúmaní   spisu   okresného   súdu   generálna   prokuratúra dospela   k   záveru,   že   nie   je   daný   dôvod   na   postup   podľa   §   243e   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku.   Toto   stanovisko   oznámila   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   listom č. k. VI/1 Pz 431/06-59 z 5. decembra 2006.

V napadnutom   rozsudku   krajský   súd   uviedol   obsah   prvostupňového   rozhodnutia, zosumarizoval   argumenty   žalobcu   a sťažovateľky   obsiahnuté   v ich   odvolaniach   a dospel k záveru, že tieto odvolania nie sú dôvodné.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:   „Odvolania boli podané len v časti priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Nemožno však úplne odtrhnúť túto časti od časti, ktorou bola uložená povinnosť odporcovi ospravedlniť   sa   navrhovateľovi.   Preto   odvolací   súd   sa   zaoberal   vecou   ako   i   dôvodmi rozhodnutia v týchto dvoch častiach....

V   ust.   §   13   ods.   2   Obč.   zákonník   počíta   s   možnosťou   primeraného   peňažného zadosťučinenia,   keď   morálna   satisfakcia   v   konkrétnom   prípade   nepostačuje,   pričom zároveň neoprávneným zásahom došlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno používať k vyváženiu a zmierňovaniu bežnej, či len krátkodobej pôsobiacej nemajetkovej   ujmy   na   osobnosti   fyzickej   osoby.   Možnosť   súbehu   zadosťučinenia v morálnom   plnení   a   v   peňažnom   plnení   nemusí   byť   v   konkrétnom   prípade   vylúčená. Pri určení výšky peňažného zadosťučinenia určuje zákon dve kritériá: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Možnosť   priznania   primeraného   peňažného   zadosťučinenia   (§   13   ods.   2,   3 Obč. zákonníka)   predpokladá,   že   sa   morálne   zadosťučinenie   ako   primárna   forma zadosťučinenia   podľa   §   13   ods.   1   Obč.   zákonníka   javí   v   konkrétom   prípade ako nedostatočné,   čiže   stráca   svoju   účinnosť   a   funkčnosť,   alebo   ako   nepostačujúce (nedostatočnosť   musí   byť   z   hľadiska   intenzity   trvania   rozsahu   a   ohlasu   nepriaznivých dôsledkov na postavenie fyzickej osoby v rodine, v zamestnaní, pri podnikaní, v spoločnosti a pod. vždy bezpečne zistená) najmä, že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu ľudskej dôstojností fyzickej osoby či jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere....

Tlač nesmie prekročiť presne vymedzené hranice, najmä ochranu cti tretích osôb. Úloha   tlače   zahŕňa   i   informácie   o   súdnych   konania   a   ich   komentovanie,   ktoré za predpokladu, že nepresahujú určité hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva iných osôb. Z formulácie článku 10 Dohovoru vyplýva, že poistka, ktorou tento článok priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu je podmienená tým, že títo mienia v dobrej viere a s citom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou. Odporca týmto spôsobom pri uvádzaní článkov nepostupoval. Žiadne informácie (i keby išlo o pravdivé tvrdenia) nie je možné podať dehonestujúcimi údajmi alebo pravdu skresľujúcim spôsobom....

Podľa platnej judikatúry, ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby   dôjde   v médiách,   napríklad   v tlači,   treba   vždy   vychádzať   z toho,   že   mal   širokú publicitu. Preto v týchto prípadoch bude opodstatnené uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.  ...   Výšku   takejto   peňažnej   náhrady   určí   s   prihliadnutím   na   závažnosť vzniknutej ujmy a jednorázovo. Kritériá pre priznanie peňažného odškodnenia stanovuje Občiansky   zákonník   veľmi   všeobecne   s tým,   že   súd   podľa   voľného   uváženia   prihliadne na všetky dôkazy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo....

Odvolací   súd   dospel   z   názoru   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa,   že   suma 3   000   000,-   Sk   na   zaplatenie   ktorej   bol   odporca   zaviazaný   napadnutým   rozsudkom je primeraná.

Intenzita zásahu do osobnostných práv navrhovateľa v danom prípade bola veľká, taktiež   neprimeraná   bola   kritika.   Výška   nemajetkovej   ujmy   nie   je   stanovená,   resp. obmedzená zákonom, preto zostáva na úvahe súdu.

Kritériá výšky jej priznania závisia však od závažnosti zásahu, t. z. čím je zásah závažnejší   tým   i   výška   nemajetkovej   ujmy   je   vyššia.   Vzhľadom   na   okolnosti   za   akých k zásahu   do   osobnostných   práv   navrhovateľa   došlo   a   difamujúce   tvrdenie   odporcu v článkoch, ktorých uverejňovanie trvalo dlhší časový úsek, t.j. nešlo o jednorazový zásah do   chránených   osobnostných   práv   navrhovateľa,   pričom   navrhovateľ   ako   predstaviteľ súdnej moci (nie politik) nemusí znášať tzv. znížený prah kritiky svojej osobnosti a zásahu do   chránených   osobnostných   práv,   práve   naopak,   už   titulom   nezávislosti   súdnej   moci a jej špecifického postavenia v trojdelení moci v štáte, ktoré je najviac citlivé na dôveru verejnosti, treba takýto zásah posudzovať ako zásah väčšej intenzity, mal odvolací súd za to, že i keď suma 3 000 000,- Sk sa javí ako vysoká, nemožno strácať zo zreteľa pri aplikácií § 13   Obč.   zákonníka,   že   práve   toto   ustanovenie   umožňuje   v súčasných   spoločenských podmienkach,   najmä   v podmienkach   odstránenia   cenzúry   a nastolenia   plnej   slobody prejavu v médiách, použiť účinný vyvažovací právny prostriedok v boji proti nežiadúcim (a vo verejnosti široko pôsobiacim) neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb, zvlášť zásahom sledujúcim škandalizujúce, osočujúce a ohováračské ciele, a preto sumu 3 000 000,- Sk titulom nemajetkovej ujmy považoval za primeranú.

Na   druhej   strane,   odvolací   súd   sumu   peňažného   odškodnenia   požadovaného navrhovateľom   nad   rámec   súdom   prvého   stupňa   priznanej   sumy   (t.   j.   v   odvolaní požadovanú   sumu   7   000   000,-   Sk)   nepovažoval   za   primeranú,   a   to   aj   s   prihliadnutím na príčinné   súvislosti   zásahu   do   osobnosti   navrhovateľa   inkriminovanými   článkami v periodiku   odporcu,   bez   spochybnenie   vážnosti   tohto   zásahu,   avšak   škoda,   ktorá s prihliadnutím   na   výšku   uplatňovanej   sumy   nemajetkovej   ujmy   mala   vzniknúť navrhovateľovi,   len a   výlučne   mu nevznikla   pôsobením činností odporcu,   keď   nemožno prehliadať, ako bolo v konaní i preukázané, že články a hodnotiace úsudky na navrhovateľa uverejnili v inkriminovanom čase i ďalšie médiá, čím mohlo súčasne dôjsť k navrhovateľom tvrdenej škode, avšak nemožno vidieť len príčinnú súvislosť medzi touto škodou a činnosťou výlučne odporcu....“

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   konkrétnym   rozhodnutím   všeobecného   súdu   uviedol,   že   právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

V rámci   kontroly   ústavnosti,   ktorej   bol   podrobený   označený   rozsudok   krajského súdu, ústavný súd vychádzal z právnej úpravy týkajúcej sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a spôsobe jej aplikácie v konkrétnom prípade. Keďže zásadnou námietkou   sťažovateľky   bolo   tvrdenie   o neprimeranosti   rozsahu   priznanej   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv spojených s ochranou osobnosti, ústavný súd   skúmal,   ako   sa   s touto   problematikou   vysporiadal   krajský   súd   a ako   svoje   právne a skutkové závery odôvodnil.  

V   konaniach   o ochranu   osobnosti   má   fyzická   osoba   v súlade   s   §   13   ods.   2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch,   ak došlo   k zníženiu   jej   dôstojnosti   či   vážnosti   v spoločnosti.   Pri   určení jej výšky   prihliada   všeobecný   súd   hlavne   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy,   ako   aj na okolnosti, za akých k porušeniu jeho práv došlo. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolnosti ponecháva na úvahu súdu,   ktorá   však nemôže byť bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá   od individuality každého prípadu   a zároveň musí byť podmienená dôvodmi,   na   ktorých   sa   priznanie   zakladá.   To   však   neznamená,   že   priznanie   náhrady nemajetkovej   ujmy v peniazoch   musí   mať pre určitý   okruh   zásahov do   práv   spojených s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu a s tým   spojená   konkrétna   intenzita   zásahu   a jej   následky.   Na   základe   toho   potom všeobecný   súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch za porušenie   práv   a v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   predstaví   dôvody,   ktoré ho k vyslovenému záveru viedli.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že závery krajského súdu treba hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne konštatoval, že aj napriek tomu, že odvolania oboch účastníkov konania boli podané vo vzťahu k časti výroku, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   nemohol   túto   skutočnosť   skúmať   osobitne, teda bez prihliadnutia na tú časť rozsudku, ktorou bola sťažovateľke uložená povinnosť ospravedlniť   sa   žalobcovi   za   zásahy   v podobe   publikovania   textov   a označení   v tlači. Pri odôvodňovaní   svojho   názoru   krajský   súd   pripomenul   aj   situáciu,   keď   sa   právo na slobodu   prejavu   môže   dostať   do   príkreho   rozporu   s právom   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti   a dobrej   povesti,   ale zároveň   vyslovil,   že   treba mať na pamäti, aby sa právo na slobodu prejavu realizovalo prijateľnou formou, pričom pripomenul, že ich „nie je možné podať dehonestujúcimi údajmi alebo pravdu skresľujúcim spôsobom“.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru (I. ÚS 77/08), v rámci ktorej konštatoval, že aj keď u niektorých základných práv nie   je   výslovne   stanovená   možnosť   ich   obmedzenia,   môže   byť   každé   základné   právo obmedzené z dôvodu kolízie s iným základným právom. Žiadne základné právo totiž nemá absolútnu prednosť pred iným a ktorékoľvek z nich môže v určitej situácii prevážiť nad iným.   Typickým   prípadom   kolízie   je   stret   slobody   prejavu   (čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy) a ochrany dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 ústavy), pri ktorom ústava neustanovuje žiadnu možnosť   obmedzenia   tohto   základného   práva,   hoci   v určitých   prípadoch   môže   mať prednosť   aj   sloboda   prejavu,   ale   len   za   predpokladu,   že   je   vyslovená   v dobrej   viere bez snahy poškodiť osobu, na ktorú sa tento prejav vzťahuje.

Podľa zistení ústavného súdu odvolací súd však dospel k záveru, že sťažovateľka pri publikovaní článkov a označení žalobcu požadovaný postup nedodržala, čím zasiahla do jeho   práv   spojených   s ochranou   osobnosti.   Krajský   súd   vychádzajúc   z vykonaného dokazovania zistil, že v prípade sťažovateľky išlo o dlhšie trvajúce zásahy (publikovanie nepravdivých a difamujúcich tvrdení v tlači) do žalobcových práv, ktoré sa nepriaznivo odzrkadlili v určitom okruhu spoločenských vzťahov, ktorých bol aj on súčasťou. Odvolací súd zároveň konštatoval, že v čase publikovania textov a označenia žalobcu v denníku „P.“, bol tento predstaviteľom súdnej moci, nie politikom, a preto nebolo možné z jeho strany očakávať zníženie   prahu   citlivosti   vnímania kritiky   médií   voči   jeho osobe.   Krajský súd práve   skutočnosť,   že žalobca bol v inkriminovanom   čase súčasťou   súdnej   moci   v štáte, na ktorú verejnosť hľadí zvlášť citlivo, považoval tiež za významnú na posúdenie daného zásahu ako zásahu väčšej intenzity.

Aj keď priznanie rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv spojených s ochranou osobnosti tak, ako to bolo v žalobcovom prípade, nepovažuje ústavný súd za absolútne štandardné, odôvodnenie jej priznania krajským súdom však ústavný súd hodnotí   ako   opodstatnené   a legitímne.   Napokon   na   možnosť   „povrchného“   vnímania rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako neprimeranej upriamil svoju pozornosť   aj   krajský   súd   v závere   svojho   rozhodnutia,   keď   uviedol, „že i keď   suma 3   000   000,-   Sk   sa   javí   ako   vysoká,   nemožno   strácať   zo   zreteľa   pri   aplikácií   § 13 Obč. zákonníka, že práve toto ustanovenie umožňuje... použiť účinný vyvažovací právny prostriedok   v boji   proti  ...   neoprávneným   zásahom   do   osobnosti   fyzických   osôb,   zvlášť zásahom   sledujúcim   škandalizujúce,   osočujúce   a ohováračské   ciele,   a preto   sumu 3 000 000,- Sk titulom nemajetkovej ujmy považoval za primeranú“. A práve aj tieto dôvody krajského súdu slúžili ústavnému súdu ako podklad na záver o odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia. Navyše krajský súd prezentoval aj svoje názory, z akého dôvodu nevyhovel zvyšnej   časti   návrhu   žalobcu   o priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   keď uviedol, že škoda,   ktorá   mala   žalobcovi   vzniknúť,   mu   nevznikla   výlučne   len   pôsobením sťažovateľky, ale aj publikovaním iných článkov v ďalších médiách.

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe. Tak to bolo aj v prípade   sťažovateľky,   a preto   ústavný   súd   považoval   za   irelevantné   zasiahnuť do rozhodnutia   krajského   súdu   a   akýmkoľvek   spôsobom   ovplyvniť   jeho   názor   týkajúci sa priznanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v sume   3   000   000   Sk.   S prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s poukazom   na   to,   že   obsahom základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2008