znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 238/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. G., bytom N., zastúpenej advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4 a čl. 135 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 760 zo 6. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2005 doručená sťažnosť Mgr. R. G., bytom N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4 a čl. 135 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) zo 6. júna 2005 č. 760.

Sťažovateľka   uviedla,   že   pred   uplynutím   štvorročného   funkčného   obdobia   sudcu došlo k zmene právnej úpravy ustanovenia § 151a zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“). Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) podal návrh na vymenovanie sťažovateľky za sudkyňu bez časového obmedzenia.

Súdna   rada   na   svojom   40.   zasadnutí   konanom   6.   júna   2005   prerokovala   návrh ministra spravodlivosti (pod bodom 2) na podanie návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie sťažovateľky do funkcie sudcu bez časového obmedzenia v zmysle § 151a zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 185/2002 Z. z.“). Na zasadnutí súdnej rady bolo prítomných 15 členov a po prednesení vyjadrenia predsedu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) k návrhu ministra spravodlivosti súdna rada pristúpila k tajnému hlasovaniu v súlade s čl. 30 rokovacieho poriadku. V rámci tohto hlasovania sťažovateľka získala 9 z celkového počtu 18 hlasov, čím nezískala nadpolovičnú väčšinu   všetkých   hlasov   potrebných   na   prijatie   uznesenia   v zmysle   §   6   ods.   6   zákona č. 185/2002 Z. z.

Následne   súdna   rada   vydala   uznesenie   č.   760,   v ktorom   konštatuje,   že   návrh na vymenovanie   sťažovateľky   do   funkcie   sudcu   bez   časového   obmedzenia   nezískal potrebný počet hlasov. Toto uznesenie bolo sťažovateľke doručené 14. júna 2005. Následne podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu a predsedu Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) zanikla funkcia sudcu sťažovateľke po uplynutí štvorročného volebného obdobia   27.   júna   2005.   Od   toho   dňa   nie   sú   v rámci   rozvrhu   práce   okresného   súdu prideľované sťažovateľke veci na vybavenie a sťažovateľka nie je zaradená medzi sudcov príslušného súdu.

Uznesenie súdnej   rady   zo   6. júna 2005 bolo   vydané na základe   jej   rokovacieho poriadku.   Podľa   tohto   rokovacieho   poriadku   a zákona   č.   185/2002   Z.   z.   návrh na vymenovanie sudcu podáva súdnej rade minister spravodlivosti. Súdna rada rozhoduje o návrhu   hlasovaním,   ktoré   sa   uskutočnilo   bezprostredne   po   skončení   rozpravy, ak porušovateľ   nerozhodne   inak.   Na   prijatie   každého   návrhu   je   potrebný   súhlas nadpolovičnej   väčšiny   členov   súdnej   rady.   Hlasovanie   o návrhu   na vymenovanie sudcu je tajné a vykonáva sa pomocou hlasovacích lístkov. Uznesenie podľa názoru sťažovateľky porušuje jej základné práva zaručené v čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   podľa   jej   názoru   spĺňa   všetky   predpoklady   ustanovené   v zákone č. 185/2002 Z. z. na vymenovanie, resp. voľbu občana do funkcie sudcu, čoho dôkazom je, že bola zvolená Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) za sudcu a zložila sľub 27. júna 2001. Z toho odvodzuje, že ju treba považovať za riadne zvoleného sudcu v zmysle zákona.

Podľa § 151a ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 185/2002 Z. z.   sudca   zvolený   podľa   doterajšieho   predpisu   za   sudcu   bez   časového   obmedzenia sa považuje za sudcu vymenovaného prezidentom Slovenskej republiky; oproti tomu sudca zvolený podľa doterajších predpisov na štyri roky sa automaticky nepovažuje za sudcu bez časového obmedzenia v zmysle citovaného zákona. Citovaný zákon ani rokovací poriadok súdnej rady neustanovuje, dokedy musí súdna rada navrhnúť sudcu zvoleného na štyri roky na vymenovanie   do   funkcie   sudcu   bez   časového   obmedzenia   prezidentom   Slovenskej republiky.

Sťažovateľka s výkladom ustanovenia § 151a ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 185/2002 Z. z. pri rozhodovaní o návrhu na jej vymenovanie do funkcie sudcu bez časového obmedzenia súdnou radou spája porušenie svojich základných práv a slobôd. Domnieva sa, že splnila všetky predpoklady na vymenovanie do funkcie sudcu, pričom vychádza z § 5 zákona č. 185/2002 Z. z. Tvrdí, že jediný orgán, od ktorého závisí jej vymenovanie, je súdna rada. Vychádzajúc z takého výkladu § 151a ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich   v znení   zákona   č.   185/2002   Z.   z.,   podľa   ktorého   zákonodarca   chcel   dať možnosť súdnej rade, aj keď sudca vymenovaný do funkcie podľa zákona v pôvodnom znení na štyri roky spĺňa všetky predpoklady na výkon tejto funkcie, žiada ešte raz zvážiť a následne   rozhodnúť   o navrhnutí   alebo   nenavrhnutí   sudcu   do   funkcie   bez   časového obmedzenia. Rozhodnutím o nenavrhnutí sudcu do funkcie sudcu bez časového obmedzenia súdna rada fakticky zbaví sudcu funkcie bez toho, aby boli splnené niektoré z podmienok podľa   § 17   zákona   o sudcoch   a prísediacich.   Toto   oprávnenie   dáva   tým   súdnej   rade možnosť posudzovať kandidátov podľa subjektívnych, a preto diskriminujúcich kritérií. Keďže sťažovateľka podľa jej názoru spĺňa podmienky ustanovené v § 5 zákona o sudcoch   a prísediacich,   výklad ustanovenia § 151a ods. 2 tohto zákona súdnou radou je podľa nej protiústavný. Vymenovanie sudcu prezidentom Slovenskej republiky v zmysle § 151a ods.   2 zákona o sudcoch a prísediacich   je len formálnym predpokladom   výkonu funkcie   sudcu   vyžadovaný   zákonom   č.   185/2002   Z.   z.   a toto   potvrdenie   je   podľa sťažovateľky len potvrdením doterajšieho sľubu sudcu novým sľubom skladaným do rúk prezidenta Slovenskej republiky.

Zákon o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 185/2002 Z. z. v ustanovení § 151a ods. 2 neustanovuje lehotu, do ktorej má byť sudca zvolený na štyri roky podľa doterajších predpisov vymenovaný prezidentom Slovenskej republiky. Môže k tomu dôjsť kedykoľvek po zmene právnej úpravy, ba zákon predpokladá, že sa tak stane až po zániku štvorročného volebného obdobia sudcu.

Do   takéhoto   formálneho   vymenovania   prezidentom   Slovenskej   republiky sťažovateľka   nielen   môže,   ale   aj   má   riadne   a v zmysle   §   151a   zákona   o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 185/2002 Z. z. vykonávať funkciu sudcu.

Túto argumentáciu podľa sťažovateľky podčiarkuje aj to, že zánik funkcie sudcu v zmysle § 151a ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich spôsobí iba výhrada k sľubu, ktorú však sudca musí uplatniť do 30 dní od účinnosti novej právnej úpravy, a že § 17 citovaného zákona na možnosť zániku funkcie sudcu uplynutím štvorročného volebného obdobia alebo nevymenovaním prezidentom Slovenskej republiky nepamätá.

Sťažovateľka sa domnieva, že je v súčasnosti sudcom v zmysle zákona o sudcoch a prísediacich a jej funkcia trvá aj po uplynutí štvorročného volebného obdobia, na ktoré bola zvolená pred zmenou právnej úpravy, a to s prihliadnutím na druhú vetu § 151a ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich, až do jej vymenovania prezidentom Slovenskej republiky za sudcu bez časového obmedzenia. Postup a rozhodnutie súdnej rady č. 760 zo 6. júna 2005 považuje za porušenie svojich základných práv zaručených čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy. Žiada tiež, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia označených základných práv a slobôd sťažovateľky súdnou radou zrušil uznesenie súdnej rady č. 760 zo 6. júna 2005 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v inom   svojom   rozhodnutí   uviedol,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označuje navrhovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.

Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné   považovať   ten,   pri   predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom (petitom) na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   postup   súdnej   rady   vyplývajúci zo zákonnej úpravy a nezaoberala sa ústavným vymedzením problému.

Sťažovateľka bola národnou radou zvolená za sudkyňu 12. júna 2001 a 27. júla 2001 zložila zákonom predpísaný sľub do rúk predsedu národnej rady.

Tento postup vyplýval z čl. 145 ods. 1 prvej vety ústavy. Dňa 1. júla 2001 nadobudol účinnosť ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorý zmenil články ústavy dotýkajúce sa trvania a existencie vymedzenia funkcie sudcu tak, že právomoc vymenovať a odvolať sudcu zveril do rúk prezidenta Slovenskej republiky na návrh súdnej rady.

Prezident Slovenskej republiky vymenúva sudcov bez časového obmedzenia. Sudca sa ujíma svojej funkcie zložením sľubu, ktorý je obsiahnutý v čl. 145 ods. 4 ústavy.

Predpoklady a obmedzenia pre výkon sudcovskej funkcie sú ustanovené v čl. 145 ods. 2 a čl. 145a ods. 1 a 2 ústavy.

Sudca   musí   splniť   predpoklady   pre   svoju   voliteľnosť   totožnú   s občanom,   ktorý je voliteľný do národnej rady, to znamená, že má volebné právo, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, dosiahne vek 30 rokov a má vysokoškolské právnické vzdelanie.

Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

Keďže z predloženého osvedčenia o zvolení za sudcu je preukázané, že sťažovateľka bola zvolená národnou radou pred účinnosťou ústavného zákona čl. 90/2001 Z. z., išlo o zvolenie na štyri roky podľa čl. 145 ods. 1 prvej vety vtedy platnej ústavy č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. V tom čase nespĺňala dnes požadované ústavné predpoklady na voľbu za sudcu, napr. vek.

Ústavný   text   čl.   145   ods.   2   odkazuje   pri   ustanovení   ďalších   predpokladov na vymenovanie za sudcu na zákon. Takéto predpoklady sú ustanovené v zákone o sudcoch a prísediacich.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s tvrdením   sťažovateľky,   že   zložila   sľub   podľa pôvodného zákona, a preto je považovaná za riadnu sudkyňu, keďže takéto chápanie zákona o sudcoch a prísediacich nie je súladné s ústavnou úpravou.

Sťažovateľka sama zdôraznila, že ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov treba vychádzať z ich účelu a zmyslu, pričom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad uplatňovania ústavných zákonov, zákonov o ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   má   byť   v súlade   s ústavou   (I.   ÚS   37/95, I. ÚS 52/02 a iné).

Zákon   o sudcoch   a prísediacich   v ustanovení   §   151   rieši   prechodné   ustanovenie a v odseku   2   uvádza,   že   predsedovia   senátu   ustanovení   do   funkcie   podľa   doterajších predpisov sa považujú za ustanovených do funkcie predsedov senátov podľa tohto zákona.

Sťažovateľka však uvádza, že čl. 145 ods. 1 ústavy v znení platnom do 30. júna 2001 rozlišoval sudcov zvolených na štyri roky a sudcov bez časového obmedzenia. Ona sama bola zvolená národnou radou za sudcu na dobu štyri roky.

Nová úprava čl. 145 ods. 1 ústavy (po 1. júli 2001) ustanovuje, že sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh súdnej rady.

Podľa ustanovenia § 151a ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich sudcu zvoleného na štyri roky podľa doterajších predpisov po uplynutí jeho volebného obdobia prezident na návrh súdnej rady vymenuje za sudcu bez časového obmedzenia.

Teda   aj   ústavný   aj zákonný   text   počíta   s návrhom   súdnej   rady   prezidentovi Slovenskej republiky. Takémuto návrhu predchádza príslušný návrh ministra spravodlivosti a príslušné rozhodnutie súdnej rady formálne označené ako uznesenie.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnaký prístup k verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a to aj vo vzťahu k čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 13 ods. 3 ústavy, a domáha sa vyslovenia,   že   súdna   rada   môže   konať   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon,   a tiež   že   zákonné   obmedzenia   základných   práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ústavné podmienky.

Ústavný   súd   už   k tejto   problematike   zaujal   svoje   stanovisko   vo   veci   sp.   zn. III. ÚS 79/04 dňa 21. októbra 2004, keď uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie práva na prístup k funkcii   sudcu   (teda   k verejnej   funkcii),   je   toto   potrebné   posúdiť   aj   z hľadiska, či požiadavky   kladené   na   takúto   osobu   sú   neodôvodnene   obmedzené   alebo   nie a či rešpektujú   všeobecnú   podmienku   rovnosti.   Uviedol,   že   tieto   kritériá   pre   uchádzača o funkciu   sudcu   musia   byť   objektívne   a rozumné   a prístup   k funkcii   má   byť   založený aj na zásadách zásluhovosti, za čo možno u sudcov na štvorročné obdobie považovať ich doterajšiu prácu vo zverenom senáte.

Z čl.   30   ods.   4   ústavy   vyplýva tiež   právo   za   rovnakých   podmienok   mať prístup k funkcii sudcu, resp. uchádzať sa o funkciu sudcu.

Treba   však   zdôrazniť,   že   obsahom   tohto   práva   nie   je   právny   nárok   na   získanie uvedenej   funkcie,   lebo   tento   vznikol   až   vtedy,   keď   uchádzač   splnil   v procese   prístupu všetky ústavou a zákonom predpísané podmienky.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že existuje zákonná povinnosť súdnej rady predložiť návrh na jej menovanie za sudkyňu prezidentom Slovenskej republiky.

Ústavný súd už vo vyššie citovanom rozhodnutí uviedol, že súdna rada je podľa ústavy orgánom verejnej moci, ústavným orgánom, ktorý zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným mociam v štáte, a teda aj k orgánu, ktorý reprezentuje tieto moci, či už je to prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky alebo národná rada.

Zmyslu   obsahového   naplnenia   princípu   nezávislosti   súdnictva   a jeho   oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ustanovený okruh kompetencií súdnej rady, ktorý zabezpečuje   jej   zásadný   vplyv   na   riešenie   najzákladnejších   a pre   organizáciu,   výkon a správu súdnictva existenčných otázok. Medzi tieto otázky nesporne patrí aj kreovanie sudcov,   na   ktorom   sa súdna   rada   podieľa   predkladaním   návrhov   kandidátov na vymenovanie za sudcov podľa čl. 141a ods. 4 písm. a) a čl. 145 ods. 1 ústavy.

Súdna rada rozhoduje uznesením, na prijatie ktorého je podľa čl. 141a ods. 5 ústavy potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov, a to so zámerom zákonodarcu zabezpečiť čo najväčšiu objektívnosť a všestranné zváženie všetkých rozhodných okolností. O návrhu na vymenovanie sudcu sa hlasuje tajne.

Ústavný   súd   už   v rozhodnutí   sp.   zn.   III.   ÚS   79/04   zaujal   stanovisko   k povahe uznesenia súdnej rady, keď uviedol, že uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu   verejnej   moci   je   právnou   skutočnosťou   verejného   práva   vo   forme   rozhodnutia adresovaného   prezidentovi.   Nejde   o individuálny   právny   akt   ako   výsledok   činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov alebo osobitný druh právneho konania.

Výsledok   hlasovania   týkajúci   sa   kreovania   verejných,   resp.   ústavných   činiteľov (nielen   rozhodnutia   súdnej   rady   o predložení   návrhu   kandidáta   na   sudcu   prezidentovi a aj rozhodnutia iných ústavných orgánov, napr. národnej rady a vlády) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť.

Ústavná   a zákonná   úprava   nepripúšťa   v predmetných   súvislostiach   ani   možnosť odvolania proti tomuto typu rozhodnutí.

Toto   sa   týka   aj   uznesení   súdnej   rady.   Tieto   rozhodnutia   (aj   súdnej   rady) sa neodôvodňujú a v zásade až na výnimky sa rozhoduje tajným hlasovaním.

Návrhy predložené ministrom spravodlivosti boli riadne súdnou radou prerokované a bolo o nich rozhodované hlasovaním.

Nepriaznivé rozhodnutie vo veci sťažovateľky, ktoré jej znemožnilo získať ústavnú funkciu   sudcu,   však   nemožno   považovať za   porušenie   rovnakých   podmienok   v procese prístupu k tejto ústavnej funkcii.

Obsahom práva podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy nie je ani právo funkciu sudcu   získať   a ani   právo   na   kladné   rozhodnutie   súdnej   rady   v procese   ústavne predpokladanom k nástupu k tejto funkcii.

Sťažovateľka mala možnosť predniesť svoje stanovisko priamo na zasadnutí súdnej rady, ale ako vyplýva zo zápisnice o jej zasadnutí 6. júna 2005 (str. 40 k bodu 1 – 6), písomne   ospravedlnila   svoju   neúčasť,   a tým   sa   sama   vzdala   možnosti   reagovať na prednesené   výhrady   členov   súdnej   rady   a predsedu   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o zlú organizáciu práce v senáte.

Ústavný   súd   neakceptoval   názor   sťažovateľky,   že   postup   súdnej   rady,   ktorá nenavrhne   kandidáta   na   vymenovanie   za   sudcu   prezidentovi   Slovenskej   republiky, je ďalším dôvodom (zákonom nepredpokladaným), ktorým dochádza k ukončeniu funkcie sudcu. Takýto názor je založený na skutočnosti, že sťažovateľka získala ústavnú funkciu sudkyne,   čo sa v danom   prípade   nestalo,   lebo   sťažovateľka   nebola   úspešná   v napĺňaní ústavou predpokladaných kritérií a sudkyňou sa nestala.

Neúspech   v prístupovom   postupe   kandidáta   na   sudcu   nemožno   kvalifikovať   ako ukončenie   funkcie   sudcu,   aj   keď   sťažovateľka   bola   sudkyňou   podľa   pôvodnej   ústavnej úpravy na dobu štyroch rokov.

Súdna rada postupovala rovnako aj u ďalších uchádzačov navrhnutých ministrom spravodlivosti pod sp. zn. 1 Kbr 206, 207/05 (11 uchádzačov) a neúspech sťažovateľky v konaní nezakladá namietané porušenie rovnosti zaručené v čl. 13 ods. 3 ústavy.

V konaní súdnej rady nebol zistený postup, ktorý by bol v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy a priečil sa jej ústavnému a zákonnému vymedzeniu. Ústavný súd nezistil v postupe súdnej rady ani v jej rozhodnutí č. 760 zo 6. júna 2005 porušenie označených základných práv a slobôd.

Keďže nevyslovil takéto porušenie, nemohol ani zrušiť namietané rozhodnutie súdnej rady č. 760 zo 6. júna 2005, pretože zrušenie rozhodnutia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sa viaže na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd týmto rozhodnutím.

Ústavný   súd   vec   napriek   jej   závažnosti   rozhodol   pri   predbežnom   prerokovaní na neverejnom   zasadnutí   senátu   najmä   z dôvodu,   že   závažné   právne   problémy   už   boli vo veci vyriešené nálezom sp. zn. III. ÚS 79/04, ktorý sa stal súčasťou judikatúry ústavného súdu k danej problematike.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005