znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 237/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátkou   JUDr.   Danielou   Ježovou,   LL.M.,   PhD.,   Javorinská   13,   Bratislava,   ktorounamieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov a práva vyjadriť sa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutímMinisterstva   dopravy,   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republikyč. 15071/2014/B622-SV/31854/Hia z 21. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozhodnutím   Ministerstva   dopravy,   výstavby   aregionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“) č. 15071/2014/B622-SV/31854/Hia   z   21.   mája   2014,   ktorým   porušovateľ   zamietol odvolanie   a   potvrdilrozhodnutie Okresného úradu Bratislava č. OU-BA-OVBP2-2014/22072-KAZ z 2. apríla2014, ktorým bolo rozhodnuté, že sťažovateľ nie je účastníkom kolaudačného konania opovolení užívania stavby „Rodinný dom “.

K napádanému stavu došlo po tom, ako Okresný úrad Bratislava, odbor výstavbya bytovej   politiky   (ďalej   len  ,,okresný   úrad“)   napriek   prihláške   do   konaniaso sťažovateľom ako s účastníkom kolaudačného konania začatého 14. januára 2014 nekonala 2. apríla 2014 na námietky sťažovateľa z 13. februára 2014 a 28. marca 2014 vydalrozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2014/22072-KAZ, ktorým rozhodol, že sťažovateľ nie jeúčastníkom kolaudačného konania o povolení užívania stavby „Rodinný dom “ vobjektovej   skladbe   rodinný   dom,   domová   prípojka   vody,   domová   prípojka   kanalizácie,domová prípojka elektriny na pozemkoch parc. č. (RD), (prípojky IS),k. ú. ⬛⬛⬛⬛,   pre   stavebníkov ⬛⬛⬛⬛,

,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „kolaudačné   konanie“).Na odvolanie   sťažovateľa   porušovateľ   rozhodnutím   z   21.   mája   2014č. 15071/2014/B622 SV/31854/Hia toto zamietol a rozhodnutie okresného úradu potvrdil.

Keďže   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   jeho   vylúčením   z   kolaudačného   konaniarozhodnutím   porušovateľa   č.   15071/2014/B622-SV/31854/Hia   z   21.   mája   2014   došlok porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy,   navrhuje,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil   porušenie   označených   práv   týmtorozhodnutím porušovateľa v spojení s rozhodnutím okresného úradu č. OU-BA-OVBP2-2014/22072-KAZ z 2. apríla 2014, rozhodnutie porušovateľa zrušil a aby mu priznal úhradutrov konania. Okrem uvedeného sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu porušovateľa navrhuje,aby ústavný súd uznesením odložil jeho vykonateľnosť.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

K dôvodom odmietnutia sťažností

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochranaústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, aleúlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde(III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu(IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na svoje právne závery,ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahuk základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, žeodopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnejsprávy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namiestev prípade,   ak   ide   o   rozhodnutia   a   postupy,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a   slobôd(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keďuvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcichsa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutiapreskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jejprostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sarozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálneoznačenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byťvylúčené.   Vylúčenie   takéhoto   rozhodnutia   zo   súdneho   preskúmavania   (v   správnomsúdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnejmoci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosťrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahovorgánov verejnej moci.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutiavydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebozrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorýmimôžu   byť   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   fyzických   osôb   aleboprávnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jehonečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 OSP a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorýchfyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutíma postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súdpreskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutísprávneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavyrozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môžebyť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákonnepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 250b ods. 2 OSP ak   žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutiesprávneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súdoverí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správnerozhodnutie   a   podľa   okolností   odloží   jeho   vykonateľnosť.   Týmto   stanoviskom   súdu   jesprávny   orgán   viazaný.   Po   uskutočnenom   doručení   predloží   správny   orgán   spisy   súduna rozhodnutie   o   žalobe.   Ak   sa   v   rámci správneho   konania   po   vykonaní   pokynu   súduna doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgáno tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podaná sťažnosť jednoznačne smeruje proti rozhodnutiu správneho orgánu vydanéhov správnom konaní, právomoc na preskúmanie ktorého z hľadiska zákonnosti je ústavoua zákonom zverená všeobecným súdom v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdnehoporiadku (správne súdnictvo).

Navyše, ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ 4. júna 2014 podal na Najvyššomsúde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu o preskúmanie zákonnostirozhodnutia porušovateľa. Ústavný súd dopytom zistil, že najvyšší súd žalobu evidoval podsp.   zn.   8   Sž/11/2014   a   z   dôvodu   vecnej   nepríslušnosti   ju   6.   augusta   2014   postúpilKrajskému súdu v Bratislave, na ktorom je vedená pod sp. zn. 5 S/165/2014 a o ktorejdoteraz nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd už na inom mieste toho uznesenia poukázal na ustanovenie § 7 ods. 2OSP,   podľa   ktorého   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosťrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánovverejnej moci. Ústavný súd súčasne konštatoval, že keď sa rozhodnutie alebo postup orgánuverejnej   správy   dotýka   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd,   nesmie   byť   jehopreskúmanie z právomoci všeobecných súdov vylúčené. Túto právomoc všeobecného súdunemožno   nahradiť   konaním   pred   ústavným   súdom.   Ústavou   daná   právomoc   totižneumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecnýchsúdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súdenepripúšťajú,   aby   si   sťažovatelia   ako   účastníci   konania   zvolili   medzi   súdnymi   orgánmiochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačnepožaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných prostriedkov nápravy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľom   označenérozhodnutie   bolo   možné   napadnúť   žalobou   v   správnom   súdnictve.   Sťažovateľ   tentoprostriedok nápravy síce využil, avšak vzhľadom na to, že toto konanie nebolo právoplatneukončené, nemožno považovať požiadavku vyčerpania dostupných prostriedkov nápravyza naplnenú.

Vzhľadom na uvedené by vykonanie prieskumu rozhodnutia porušovateľa ústavnýmsúdom bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, a pretoústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodunedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi v nej uplatnenými vrátanenávrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015