znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 237/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012 doručená   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012.

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že okresný súd napadnutým rozhodnutím sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011 zamietol námietky sťažovateľa ako povinného proti exekúcii a trovám exekúcie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   17   CoE/501/2011   z   11.   januára   2012   odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011, ktorým   mu   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   námietky,   nevyhovel, a rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011 potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozhodnutia okresného súdu z 12. augusta 2011 č. k. 10 Er/501/2011-42 a krajského súdu sp. zn. 17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012 neobsahujú   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   sú   založené,   a   podľa   neho   sú rozhodnutia arbitrárne a svojvoľné, čím všeobecné súdy porušili jeho základné právo podľa ústavy a právo podľa dohovoru.

Poukazuje tiež na to, že «okresný súd po začatí exekučného konania (pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie) dostatočne neskúmal, či „Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný vôbec oprávnenou osobou“, pretože podľa názoru sťažovateľa v čase, keď bol podávaný tento návrh, došlo aj k zániku záväzku sťažovateľa v dôsledku zániku záväzku splynutím práv a povinností v jednej osobe na základe zmluvy o bezodplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 21. 04. 2011.

Zo   Zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   a   z   exekučného   titulu   vo   veci   je   zrejmé,   že sťažovateľov nový veriteľ O. T... je totožný s jeho solidárnym spoludlžníkom a odporcom 2 podľa citovaného rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn.: 3 C/122/2007-99 z 12. 12. 2007, právoplatný dňa 30. 01. 2008 a vykonateľný dňa 03. 02. 2008.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   bezodplatným   postúpením   pohľadávky   podľa právoplatného   a   vykonateľného   rozsudku   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   č.   j.   3 C/122/2007 zo dňa 12. 12. 2007 pôvodných veriteľov 1/, 2 P. K. s manželkou P. K... na jeho solidárneho spoludlžníka - O. T., ktorá je totožná dlžníkom 2, O. S., jeho dlh voči P. K. s manželkou P. K... podľa citovaného rozsudku zanikol podľa ust. § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka splynutím, ktoré nastalo tým, že došlo k splynutiu dlžníka a veriteľa v jednej osobe vzhľadom k tomu, že právny vzťah stratil dôvod svojej existencie.

Nakoľko totiž došlo k bezodplatnému postúpeniu pohľadávky veriteľov 1/, 2 P. K. s manželkou P. K... na dlžníčku 21 O. T... vo veci nie je možné uplatniť postup podľa ust. § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, je však potrebné uplatniť analogicky judikát NS SR č. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 7. 2010, sp. zn. 3 Obo 63/2009 podľa ktorého keďže jeho záväzok je solidárny, pretože k jeho splneniu bol zaviazaný spoločne a nerozdielne s pôvodne žalovanou 2, O. T., plnenie niektorého z dlžníkov (dlžníkom 2, O. T.) tak spôsobil zánik záväzku ostatných spoludlžníkov (jeho záväzok).

Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ totiž samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Splnenie záväzku však jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhujeme, aby ústavný súd konštatoval, že uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE501/2011-81 z 11. januára 2012 a okresného súdu sp. zn. 10 Er 501/2011-42 12. 08. 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 13 dohovoru.

Lehotu na podanie sťažnosti sťažovateľ dodržiava, pretože napadnuté uznesenia sú právoplatné a vykonateľné dňom 05. 03. 2012, svoj návrh sťažovateľ dáva na poštu dňa 03. 05. 2012, zasiela svoju sťažnosť prvou triedou a posledný deň lehoty pripadá na sobotu, takže dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je 07. mája 2012.».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „... Základné právo sťažovateľa M. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uzneseniami Krajského súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   17   CoE   501/2011-81   z   11.   januára   2012   a Okresného   súdu Považská Bystrica sp. zn. 10 Er 501/2011-42 12. 08. 2011 porušené boli.

... Ústavný, súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE 501/2011-81 z 11. januára 2012 a naň nadväzujúce uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 10 Er 501/2011-42 12. 08. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi M. S. priznáva trovy konania v sume 303,31 €..., ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Súčasne podáva sťažovateľ návrh, aby ústavný súd podľa ust. § 52 od. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odklade vykonateľných napadnutých uznesení Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE 501/2011-81 z 11. januára 2012 a Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 10 Er 501/2011-42 z 12. 08. 2011, pretože tento jeho návrh nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a vzhľadom na prebiehajúce oddĺženie sťažovateľa by pre neho znamenalo väčšiu ujmu, než vznikne štátnej pokladnici a aby uložil okresnému súdu, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

1. Predmetom časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011, ktorým zamietol námietky sťažovateľa ako povinného proti exekúcii a trovám exekúcie, došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha vo svojej sťažnosti.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v   lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovatelia   mohli   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (napr.   I.   ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).

Ústavný súd zistil, že namietané rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011 (proti ktorému nebolo možné podať opravný prostriedok), nadobudlo právoplatnosť ešte 16. septembra 2011, ako to vyplýva z príloh k sťažnosti (nie ako to uvádza sťažovateľ, že až 5. marca 2012), pretože krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE/501/2011 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011, ktorým uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za námietky v sume 666, 50 €.

Sťažnosť sťažovateľa však bola doručená ústavnému súdu až 4. mája 2012, teda zjavne po zákonom ustanovenej lehote.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   sťažovateľa   vo   vzťahu k okresnému súdu za oneskorene podanú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011 (o uložení povinnosti zaplatiť   súdny   poplatok   za   námietky)   a   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn. 10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   považuje,   tak   ako   pri   obdobných   sťažnostiach   smerujúcich   proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   právne   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012 arbitrárne, pretože je nedostatočne odôvodnené a nereflektuje ani na jeho argumentáciu uvedenú v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   rozhodnutie   krajského   súdu   a   zisťoval,   či   je rozhodnutie arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že okresný súd uložil uznesením sp. zn. 10 Er/601/2011 z 25. augusta 2011 sťažovateľovi (ako   povinnému   v   exekučnom   konaní)   zaplatiť   súdny   poplatok   za   námietky v sume 666,50 €.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom „citoval ust. § 206 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem konkurzné konanie alebo konkurz,   rozumie sa tým aj konanie o oddlžení. Ďalej citoval ust. § 5 ods. 3 Zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého   ak   bol   na   majetok   poplatníka   vyhlásený   konkurz   podľa   osobitného   predpisu, správca   v   konaní   pokračuje   namiesto   poplatníka,   poplatková   povinnosť   zaniká   v   tom rozsahu,   v   akom   ešte   nebola   splnená.   Ďalej   uviedol,   že   napadnuté   uznesenie   mu   bolo doručené 16. 9. 2011 z čoho plynie, že poplatková povinnosť nebola splnená, pričom už je právoplatné uznesenie Okresného súdu Trenčín o oddĺžení č. k. 29 NcKR/2/2011-85.“.

Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu v zmysle § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a ďalej uviedol, že „Napadnutým uznesením súd prvého stupňa   vyzval   povinného,   aby   v   lehote   15   dní   zaplatil   súdny   poplatok   za   konanie o námietkach a to podľa položky 13 písm. b) zák. č. 71/1992 Zb. Podľa citovanej položky Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 2b. sa platí súdny poplatok   za   konanie   súdu   o   námietkach   proti   exekúcii   vykonávanej   podľa   zákona č. 233/1995 Z. z. vo výške 6 % z vymáhaného nároku, najmenej 66 eur, najviac 16 596,50 eur. Poplatok za konanie o námietkach platí ten z účastníkov exekučného konania, ktorý podľa výsledku tohto konania o námietkach nebol úspešný...

Odvolací   súd   zistil   z   uznesenia   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č.   k. 10 Er/501/2011-42 zo dňa 12.   8.   2011,   ktoré nadobudlo právoplatnosť   16.   9.   2011,   že námietky povinného proti exekúcii ako aj námietky povinného proti trovám exekúcie boli zamietnuté. Je tak zrejmé, že povinný nebol úspešný v konaní o námietkach a má preto povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   podľa   položky   13   písm.   b)   Sadzobníka   súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Pokiaľ povinný vo svojom odvolaní cituje ustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   tak   citované   zákonné   ustanovenie   upravuje   otázku   platenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní, ktorá sa platí podľa položky 5 písm. e) Sadzobníka súdnych poplatkov a teda citované zákonné   ustanovenie   sa   žiadnym   spôsobom   nedotýka   platenia   súdneho   poplatku   za námietky proti exekúcii, ktorý sa vyberá podľa položky 13 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

Keďže súd prvého stupňa o povinnosti povinného zaplatiť súdny poplatok za konanie   o   námietkach   rozhodol   správne,   bolo   jeho   rozhodnutie   odvolacím   súdom potvrdené.“.

K   sťažovateľom   namietanému   údajne   nedostatočnému   odôvodneniu   rozhodnutia krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Jeho rozhodnutie je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za   extrémne   vybočenie   zo   štandardov   spravodlivého   procesu.   Ústavný   súd   pri   svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).

Ústavný súd s prihliadnutím na svoje postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a zrozumiteľnú a dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   odklad   vykonateľnosti,   zrušenie   označených rozhodnutí a podobne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012