znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 237/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   8   CoE/215/2010 z 30. novembra   2010   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Cdo/9/2011 z 28. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky (ďalej len „ústavný zákon“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   CoE/215/2010   z 30. novembra   2010   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo/9/2011 z 28. februára 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).  

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 62 Er/933/2008 zo 6. augusta 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“)   jej   bola   uložená   povinnosť „zaplatiť   súdny   poplatok   za   podanie   urobené elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   v hodnote 3   €“. Následne   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   a najvyšší   súd   podané dovolanie odmietol ako neprípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   aj   najvyšší   súd   rozhodovali   v   rozpore so zákonom,   v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniu   zákona   a základných   práv   a slobôd. Porušenie svojich práv vidí v tom, že toto konanie malo byť v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) oslobodené od   súdneho poplatku,   pretože   ide   o vymáhanie   pohľadávky   z výkonu   zdravotného   poistenia v   zmysle   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného poistenia,   o   zriadení   V.   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „Nie osoba veriteľa, ale charakter pohľadávky, t.j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je právnym dôvodom na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   súdnom   konaní   o   jej   uplatňovaní.   Porušenie právnych povinností pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti nemôže viesť k zhoršeniu postavenia veriteľov, alebo nových veriteľov pri uplatňovaní a súdnom vymáhaní takýchto pohľadávok.“.

Na   podporu   svojich   tvrdení   uvádza   aj   judikatúru   ústavného   súdu   (nález sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. augusta 2006) a najvyššieho súdu (rozsudky sp. zn. 4 Obdo/16/98 z 1. júna 2000 a sp. zn. 5 Cdo/29/2004 z 30. júna 2004).

Sťažovateľka   preto   tvrdí,   že   keďže   pohľadávka   zdravotnej   poisťovne   je „pohľadávkou   zdravotného   poistného   a poplatku   z omeškania“,   účastníkovi   konania   sa postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a zároveň boli porušené jej základné práva v ústave a dohovore.

Zároveň   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   aj   tým   (k   tomu   uvádza judikatúru   najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Cdo/l72/2008 z   10. novembra 2008 a   sp.   zn. 3 Cdo/78/2008   z   21.   januára   2009),   že uznesenie   okresného   súdu   bolo   vydané   bez odôvodnenia, a teda sťažovateľka sa nemohla vyjadriť ku všetkým okolnostiam, na základe ktorých bolo uznesenie okresného súdu vydané. Tým, že odvolací súd uznesením krajského súdu   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu „na   základe   skutočností,   ku   ktorým   sa   nemal sťažovateľ   možnosť   vyjadriť,   mu   bolo   odopreté   právo   na   spravodlivý   súdny   proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností (nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces.“.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu   za   arbitrárne   a ústavne   neudržateľné.   Ďalej   v sťažnosti   uvádza: „Závery   NS   SR a KS TN   sú   v   rozpore   s   vnútroštátnou   právnou   úpravou   a   ich   následkom   je   porušenie základného práva alebo slobody Sťažovateľa, v tomto prípade ide o elimináciu vlastníckych práv Sťažovateľa, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces, keďže základné práva a slobody subsumujú aj procesnú stránku realizácie základného práva a slobody, nielen jeho materiálny obsah.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/9/2011 zo dňa 28. 02. 2011 ako aj Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoE/215/2010 zo dňa 30. 11. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu   vlastníckeho   práva   Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/9/2011 zo dňa 28. 02. 2011 ako aj Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoE/215/2010 zo dňa 30. 11. 2010   s a z r u š u j e   a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne IV. ÚS 238/07). To však nie je prípad sťažovateľky, ktorá mala zaplatiť súdny poplatok iba v nepatrnej sume, a zo sťažnosti tiež nevyplýva, aké reálne následky malo pre sťažovateľku prípadné nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné konanie zastavené, resp. ukončené.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie o dovolaní ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04), a v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) plynie zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu od doručenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (m.   m.   II.   ÚS   324/2010,   III.   ÚS   192/2010,   IV.   ÚS   245/2010,   porovnaj   tiež   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 a tiež rozhodnutia ústavného súdu   III. ÚS   192/2010,   II.   ÚS   324/2010).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   preskúmal na podklade tejto sťažnosti nielen napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale aj uznesenie krajského súdu.

Podľa   čl.   20 ods.   1 ústavy   každý   má právo vlastniť majetok.   Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl. 46 ods.   1 a 4 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a im porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podľa   §   1 ods.   1 ústavného zákona ústavné zákony, iné   zákony   a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu

Krajský súd vo svojom uznesení č. k. 8 CoE/215/2010-97 z 30. novembra 2010, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, okrem iného uviedol:

«Odvolací súd sa nestotožnil s názorom oprávneného, že ide o konanie oslobodené od   platenia   súdnych   poplatkov.   V   danej   veci   je   exekučným   titulom   platobný   výmer č.   705/2005   z   25.5.2005,   ktorý   vydal   JUDr.   T.   K.,   správca   konkurznej   podstaty   P. v konkurze...,   ktorému   v zmysle   ust.   zák.   č.   328/1991   nevyplýva   oprávnenie   vydávať individuálne akty orgánu verejnej správy (zdravotnej poisťovne). Platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je nulitným aktom, na ktorý sa hľadí, ako keby nebol vydaný, čo konštatovali vo svojich rozhodnutiach Okresný súd Trenčín po sp. zn. 62Er/933/2008-16 zo dňa 1.7.2009 a Krajský súd v Trenčíne pod sp. zn. 17CoE/112/009-52 z 22. 9. 2009. V zmysle   uvedeného   a   s   poukazom   na   osobu,   ktorá   vydala   platobný   výmer,   nemožno považovať toto konanie za konanie vo veciach zdravotného poistenia, ktoré by bolo vecne oslobodené od súdneho poplatku.

Súdne   poplatky   sa   vyberajú   za   jednotlivé   úkony   alebo   konanie   súdov,   ak   sa vykonávajú   na návrh   a za úkony orgánov   štátnej   správy   súdov   a prokuratúry   uvedené v sadzobníku   súdnych   poplatkov   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   (ďalej   len „sadzobník"),   ktorý tvorí prílohu zákona č.   71/1992 Zb.   o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).

Sadzba   poplatku   je   uvedená   v   sadzobníku   percentom   zo   základu   poplatku   alebo pevnou sumou.

Podľa položky 20a za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,06 eura najmenej 6,50 eura za podanie, ktoré je návrhom   na   začatie   konania   s   prílohami,   najmenej   1,50   eura   za   ostatné   podania s prílohami.

Súd   prvého   stupňa   teda   postupoval   správne,   keď   oprávnenému,   ktorý   vykonal podanie zaručenými elektronickými prostriedkami, uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Keďže súdny poplatok vyrubil v správnej výške, odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný   súd   napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   po   preskúmaní   jeho   obsahu hodnotí   ako   ústavne   konformné   a   zodpovedajúce   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napádané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje ani znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, s uvedením príslušného zákonného ustanovenia vyplývajúceho zo zákona o súdnych poplatkoch. Krajský súd vydal napadnuté uznesenie na základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný nahrádzať. To, že sťažovateľka má na vec iný právny názor, ešte neznamená, že došlo k porušeniu ňou označených práv zo strany krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   po   zohľadnení   všetkých   okolností   daného   prípadu   nemohol akceptovať ani námietky sťažovateľky, ktoré uviedla v sťažnosti (poukazujúc na judikatúru ústavného súdu   a najvyššieho súdu), pretože ako vyplýva z uvedeného, nejde o rovnaké veci   a   záver   o tejto   otázke   treba   predovšetkým   vyvodiť   najmä   z právnych   dôvodov uplatňovaného   nároku.   Rovnako   ústavný   súd   zobral   na   zreteľ   aj   absenciu   reálnych následkov nezaplatenia súdneho poplatku pre sťažovateľku v danom prípade.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo   vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (obdobne   napr.   I.   ÚS   276/2010, IV. ÚS 299/2010, III. ÚS 61/2011).

K namietanému porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavný súd uvádza, že toto ustanovenie neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale len obsahuje všeobecnú   zásadu   o   spôsobe   výkladu   ostatných   právnych   predpisov.   V   nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného   v   druhej   hlave   ústavy,   v listine   alebo   garantovaného   medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   a preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napokon ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej povinnosť zaplatiť súdny   poplatok   nemožno   v   princípe   podriadiť   pod   „spory   o   občianskych   právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom   pre   ľudské   práva,   preto   priame   uplatnenie   záruk   práva   na   spravodlivý   proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy (pozri uznesenie ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 24/00 z 11. mája 2000).

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyšším súdom

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 9/2011 z 28. februára 2011 dovolanie proti uzneseniu   krajského   súdu   odmietol   ako   neprípustné.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia najvyšší súd sa so zreteľom na sťažovateľkou tvrdený dovolací dôvod osobitne zameral na otázku   opodstatnenosti   tvrdenia   o tom,   že   sťažovateľke   bola   postupom   súdu   odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia po citácii čl. 46 ods. 1 a čl. 59 ods. 2 ústavy, ako aj § 1 ods.   1 zákona o súdnych poplatkoch uviedol:

„Zákonodarca   zákonom   o   súdnych   poplatkoch   ustanovil,   ktoré   úkony   a   konania súdov sú spoplatnené poplatkom (§ 1 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch a sadzobník súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona). Zároveň ustanovil druhy konaní, ktoré sú od poplatkov oslobodené a taktiež osoby, ktoré sú od poplatkov oslobodené, (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch)....

Neoddeliteľnou súčasťou občianskeho súdneho procesu je aj konanie a rozhodovanie vo veciach súdnych poplatkov. Činnosť súdov vo veciach poplatkov treba však odlišovať od občianskeho súdneho konania. Súdy, ak rozhodujú o pravách a povinnostiach účastníkov podľa   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   rozhodujú   totiž   ako   samostatný   orgán   oprávnený vykonať   poplatkový   úkon   a   pre   konanie   v   týchto   prípadoch   sa   iba   primerane   súčasne použijú Občiansky súdny poriadok i predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov ( § 14 zákona   o   súdnych   poplatkoch).   Na   časti   procesného   postupu,   ktoré   neupravuje   zákon o súdnych poplatkoch, sa primerane aplikujú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým pokiaľ ide o formu rozhodnutia o súdnych poplatkoch. Vo veciach súdnych poplatkov súd rozhoduje podľa § 167 O.s.p. vždy uznesením, ktoré podľa § 169 0.s.p. musí v písomnom vyhotovení obsahovať, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že oprávnený vykonal podanie (návrh na vykonanie exekúcie) elektronickými prostriedkami.... Po právoplatnom skončení konania tlačivom č. 4 - uznesením bola oprávnenému dodatočne uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 3,- eur za podanie urobené elektronickými prostriedkami podľa položky 20a   sadzobníka   súdnych   poplatkov.   Z   uznesenia   je   zrejmé,   ktorý   súd   ho   vydal,   ďalej obsahuje označenie   účastníkov   a   veci,   výrok,   odôvodnenie,   poučenie   o   odvolaní   a   deň a miesto   vydania   uznesenia   (č.   l.   95   spisu).   V   aplikačnej   praxi   súdov   nie   je   ničím výnimočné, ak sa na rozhodovanie o poplatkovej povinnosti používajú tlačivá a pokiaľ súd prvého   stupňa   na   rozhodnutie   o   súdnom   poplatku   použil   tlačivo   vzor   č.   4   -   uznesenie rozhodnutie bolo súladné so zákonom. Z jeho obsahu je nepochybné komu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatkov, v akej výške a za aký úkon súdu (okrem slovného vyjadrenia za podanie urobené elektronickými prostriedkami obsahuje aj odkaz na položku 20a Sadzobníka súdnych poplatkov). Dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu vadu podľa neho spočívajúcu   v   tom,   že odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   na   základe skutočností, ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť, v ktorej skutočnosti vidí existenciu vady podľa   §   237   písm..   f/   O.s.p.   K   čomu   sa   však   nemohol   vyjadriť   ale   nekonkretizuje. Ako je však   zrejmé   z   obsahu   spisu   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   z   6.   augusta   2010, č. k. 62 Er 933/2008-95 o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za úkon súdu mu bolo riadne   doručené,   proti   tomuto   rozhodnutiu   využil   právo   podať   odvolanie,   ktoré   jeho vyjadrenie obsahuje. Oprávnený podľa dovolacieho súdu nenáležité vytýka odvolaciemu súdu, že nemal možnosť argumentovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odvolací súd oprávnenému nejakým závadným procesným postupom znemožnil realizáciu procesných   práv,   priznaných   mu   procesným   predpisom   a   okrem   toho   súdny   poplatok vyrubený   oprávnenému   vo   výške   3,-   eur   nezabránil   vecnému   prejednaniu   jeho   návrhu, ktorým domáhal sa nariadenia exekúcie.

Dovolateľ v dovolaní netvrdil, pokiaľ ide o formu rozhodnutia o súdnych poplatkoch, že   nebolo   súladné   so   zákonom,   tvrdil,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   ide o uloženú povinnosť za úkony súdu, je nesprávne. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len procesné nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemožno vidieť v právnych záveroch, ku ktorým odvolací súd dospel pri posudzovaní   uloženej   povinnosti.   Samotné   právne   posúdenie   veci   je   realizáciou rozhodovacej činnosti súdu a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.   lebo   ním   súd   neporušuje   žiadnu   jeho   procesnú   povinnosť   ani   procesné   práva účastníka.“

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vyčerpávajúco odpovedal na všetky relevantné námietky sťažovateľky, ktoré vo svojom súhrne mali svedčiť o existencii ňou vytýkanej vady konania – odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Ústavný   súd   hodnotí   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   ústavne   akceptovateľné, zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nevykazujúce znaky svojvôle. Keďže najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľky postupoval   v konaní   o dovolaní   v súlade   s ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku, nemohol zasiahnuť ani do označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na už uvedený ústavný princíp, podľa ktorého je o prípadnom porušení základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavno-procesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až čl.   48 ústavy,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva na ochranu   majetku,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie. Vo vzťahu k namietanému porušeniu § 1 ods. 1   ústavného zákona ústavný súd sťažnosť odmietol, pretože uvedené ustanovenie ústavného zákona neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011