znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 237/09-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J. G.,   P., pre namietané   porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti B., s. r. o., trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet advokátky JUDr. Z. M., P., č... vedený v T., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   237/09-13 z 2. septembra 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok   podľa čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský súd v Prešove, Okresný súd v Prešove (ďalej „porušovateľ“).

Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je rozhodnutie: Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k.: 5 Co 70/2008 zo dňa 17. 3. 2009, ktorým Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k.: 11 C 18/2007 zo dňa 30. 1.   2008,   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby   a   náhrade   trov   konania   a   ktorým   rozsudkom zaviazal žalobcu nahradiť   žalovanému trovy odvolacieho konania.   Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22. 4. 2009 a vykonateľnosť dňa 26. 4. 2009...

Porušovateľ   posúdil   relevantnosť   existencie   stavieb   na   predmetných   parcelách vo vlastníctve postupcu, avšak vyhodnotil, že do úvahy prichádza len nárok za užívanie pozemku pod autobusovou zastávkou. Nakoľko žalovaný nie je podnikateľským subjektom a vlastníctvo   a   prevádzkovanie   autobusovej   zastávky   nerealizuje   za   účelom   dosiahnutia zisku, ale bezplatného uspokojovania verejných potrieb, preto platenie tržného nájomného pod týmito stavbami je potrebné považovať za rozpor s dobrými mravmi.

Sťažovateľ preukázal aktívnu legitimáciu v konaní na základe zmluvy o postúpení pohľadávky   medzi   ním   a   vlastníkom   nehnuteľností,   spoločnosťou   C.,   s.   r.   o. Postupca oznámil postúpenie pohľadávky žalovanému listom zo dňa 15. 1. 2007.

Sťažovateľ dôvodil, že žalovaný, stavbami v jeho vlastníctve, užíval nehnuteľnosti vo vlastníctve   postupcu   bez   právneho   dôvodu.   Tieto   stavby   boli   postavené   žalovaným, ako aj jeho   právnymi   predchodcami,   bez   súhlasu   vlastníka   pozemkov.   Užívaním nehnuteľností vo vlastníctve postupcu žalovaným, bez právneho dôvodu, došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu.»

S prihliadnutím na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009 došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny vzhľadom na to, že krajský   súd   rozsudkom sp.   zn.   5   Co/70/2008   zo 17. marca   2009   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 18/2007-112 z 30. januára 2008,   ktorým   okresný   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľky   o vydanie   bezdôvodného obohatenia.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp.   zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009 porušil jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení   s čl.   2   ods.   2   ústavy,   základné   právo   vlastniť   majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, aby zrušil   predmetné   rozhodnutie   a prikázal   krajskému   súdu   zaplatiť   jej   náhradu   trov právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda kolégia krajského súdu listom sp. zn. Spr 10139/09 zo 17. septembra 2009, v ktorom uviedol:

«Predmetom   sporu   sú   parcely   KN   1251/2   –   ostatné   plochy   o   výmere   586   m2, KN 1251/5 – trávnaté porasty o výmere 1490 m2, KN 9721/5 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 302 m2, KN 9721/7 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 88 m2 a KN 9721/9 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 279 m2. Tieto parcely sú zapísané na LV č... kat. úz. P. vo výlučnom vlastníctve obchodnej spoločnosti C., s. r. o., ktorá ich nadobudla kúpnymi zmluvami V 4391/2006 a V 4610/2006. Táto obchodná spoločnosť je zapísaná v obchodnom registri tunajšieho súdu pod vložkou č..., pričom jej jediným spoločníkom a konateľom je P. J. Na   parcelách   sa   nachádzajú   stavby   (nebolo   však   preukázané,   že   by   pokrývali v celosti   príslušné   pozemky),   a   to   cesta   I.   triedy   1/68,   parkovisko   stojace   na   parcele KN 1251/5 a v minulosti vrátane žalovaného obdobia sa tam nachádzala aj autobusová zastávka MHD.

Žalovaný uznal vlastníctvo len k autobusovej zastávke, ktorá sa nachádza podľa jeho názoru na parcele KN 9721/7. Na túto zástavku bolo vydané stavebné povolenie dňa 13. 10. 1995   Obvodným   úradom   v P.   pod   č.   Obú-práv.-2713/1995.   Stavba   je   označená   ako „zástavky MHD, SAD... ulica P.“. Ako investor je označený Mestský úrad v P. Predmetná zástavka slúžila v minulosti aj pre MHD, ale len do 1. 9. 2006, ako to vyplýva z písomného záznamu zo dňa 15. 8. 2006 z pracovného rokovania na M. úrade v P. (č. l. 60).

Na   sporných   pozemkoch   sa   nachádza   aj   komunikácia,   ide   o   cestu   I.   triedy, ako to vyplýva aj z vyjadrenia S. v K. (č. l. 83), ktoré predložil sám žalobca. S. v ňom potvrdzuje, že vykonáva správu a údržbu tejto cesty, pričom je irelevantné, že nebola jej investíciou. Jedná sa o komunikáciu na ul... (čo je nesporné) a tá podľa správy Okresného dopravného inšpektorátu v P. (č. l. 54) je súčasťou cesty 1/68. Ide o cestu I. triedy. Tento názor korešponduje aj s rozhodnutím MV SR SD/2-2624/1991 zo dňa 30. 7. 1991, ktorým od 1. 10. 1991 bol úsek pôvodnej miestnej komunikácie v P. (ul..., do cestnej siete I. triedy č. 68. Vlastníctvo parkoviska na ul... žalovaný poprel, pričom žalobca citoval ust. § 8 ods. 3   Vyhlášky   č.   35/1984   Zb.   o   tom,   že   súčasťami   miestnej   komunikácie   sú aj priľahlé parkoviská.

Zo znaleckého posudku Ing. M. V. č. 7/2007 vyplýva, že sporné parcely sú sčasti zastavané   miestnou   komunikáciou   a   parkoviskom.   Znalec   vypočítal   všeobecnú   hodnotu ročného nájomného vo výške 372,59 Sk za m2. Aktívna legitimácia žalobcu bola preukázaná zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   zo   dňa   15.   1.   2007,   ktorú   uzavrel   ako postupník s obchodnou spoločnosťou C. s. r. o. ako postupcom podľa § 524 OZ. Predmetom zmluvy bola pohľadávka uplatnená žalobou. Postupca oznámil postúpenie pohľadávky žalovanému listom zo dňa 15. 1. 2007.

Žalobca si uplatnil nárok podľa § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení. Žalobca   i   na   odvolacom   pojednávaní   dôvodil,   že   základ   nároku   vyplýva   z   toho, že žalovaný má postavené stavby na pozemku postupcu.

I   odvolací   súd   má   za   to,   že   v   danom   prípade   je   sporná   cesta   cestou   I.   triedy, nie miestnou komunikáciou, a preto jej vlastníkom je štát a nie žalovaný. Preto žalovaný nie je pasívne legitimovaný v spore o náhradu za užívanie pozemku pod cestou na ul... Tak je to aj vo vzťahu k parkovisku, pretože nemožno vychádzať z tvrdenia žalobcu o tom, že je súčasťou   miestnej   komunikácie.   Uvedené   jednoznačne   vyplýva   z   dokazovania vykonaného na súde prvého stupňa.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil, že do úvahy prichádza len nárok za užívanie pozemku pod autobusovou zástavkou. Súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne   správne   konštatoval,   že   žalovaný   nie   je   podnikateľským   subjektom   a vlastníctvo   a   prevádzkovanie   autobusovej   zástavky   alebo   komunikácie   nerealizuje   za účelom dosiahnutia zisku, ale bezplatného uspokojovania verejných potrieb. Preto platenie tržného nájomného za užívanie pozemku pod týmito stavbami je potrebné považovať za rozpor s dobrými mravmi.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.»

Predseda kolégia krajského súdu v podaní zo 17. septembra 2009 a právny zástupca sťažovateľky   v podaní   z 26.   októbra   2009   uviedli,   že   netrvajú   na   ústnom   pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok,   ale   súčasne   zaručuje   [podobne   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)] realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu   bez   ohľadu   na   to,   či   ide   o štát,   právnickú   osobu,   obec   alebo   fyzickú   osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo získať   vec   do   svojho   vlastníctva   (vlastniť   majetok)   bez   dodržania   predpokladov,   ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom,   aby   sa   vlastníkovi   poskytla   a súčasne   aj   trvale   garantovala   právna   istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy   v spojení   s čl.   51   ústavy).   Ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   veci patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným   súdom   úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami, resp. s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009 vyplýva:„Žalobca   i na odvolacom   pojednávaní dôvodil,   že   základ   nároku vyplýva z toho, že žalovaný má postavené stavby na pozemku postupcu.

I odvolací   súd   má   za   to,   že   v danom   prípade   je   sporná   cesta   cestou   1.   triedy, nie miestnou komunikáciou, a preto jej vlastníkom je štát a nie žalovaný. Preto žalovaný nie je pasívne legitimovaný v spore o náhradu za užívanie pozemku pod cestou na ul... Tak je to aj vo vzťahu k parkovisku, pretože nemožno vychádzať z tvrdenia žalobu o tom, že je súčasťou miestnej komunikácie. Uvedené jednoznačne vyplýva z dokazovania vykonaného na súde prvého stupňa.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil, že do úvahy prichádza len nárok za užívanie pozemku pod autobusovou zastávkou. Súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne   správne   konštatoval,   že   žalovaný   nie   je   podnikateľským   subjektom a vlastníctvo   a prevádzkovanie   autobusovej   zastávky   alebo   komunikácie   nerealizuje   za účelom dosiahnutia zisku, ale bezplatného uspokojovania verejných potrieb. Preto platenie trhového   nájomného   za   užívanie   pozemku   pod   týmito   stavbami   je   potrebné   považovať za rozpor s dobrými mravmi.“

Predmetom   žaloby   na   okresnom   súde   bolo   uplatnenie   nároku   z bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech   získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo   plnením   z právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých zdrojov.

Ústavný súd sa vo svojej judikatúre zaoberal obmedzením vlastníckych práv, keď uviedol, že „pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osôb vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručených práv vlastniť majetok.“ (II. ÚS 8/97).

K otázke   primeranosti   zásahu   obmedzenia   základných   práv   a slobôd,   teda aj základného   práva   vlastniť   majetok,   ústavný   súd   uviedol,   že   „všetky   základné   práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody   nedôjde   k neprimeranému   obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného   základného práva   a slobody.   Rovnováha   verejného   a súkromného   záujmu   je   dôležitým   kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.“ (II. ÚS 28/96).

Ústavný súd sa vo veci sp. zn. PL. ÚS 33/95 vyjadril aj k otázke pojmu verejného záujmu a k účelu zamýšľaných obmedzení práva vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy sú stanovené štyri kumulatívne určené podmienky zásahu do vlastníctva, a to:

1. aby bol zásah v nevyhnutnej miere,

2. aby bol vykonaný vo verejnom záujme,

3. aby bol zásah uskutočnený na základe zákona a

4. aby bola za zásah vyplatená primeraná náhrada.

Ústavný súd sa už v minulosti vyjadril aj k nutnému obmedzeniu vlastníckych práv, keď   uviedol,   že „primeraná náhrada“ za vyvlastnenie môže   byť vyššia   ako „primeraná náhrada“ za obmedzenie vlastníckych práv. Na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorázovému   vyplateniu   náhrady,   pri   nútenom   obmedzení   možno   uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia.

V inom svojom rozhodnutí vo veci Agosi c. Taliansko (z 24. októbra 1986, Annuaire, č. 1087) Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že otázka proporcionality vyžaduje určiť, či existoval rozumný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom, alebo inými slovami, či bola docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a záujmami jednotlivca.

Zásahy orgánov verejnej moci do vlastníckeho práva podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva vyžadujú, aby kontrola užívania majetku za každých okolností nenarušila rovnováhu medzi záujmami sťažovateľa a všeobecnými záujmami, čo je v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu.

Namietané konanie krajského súdu nevykazuje také postupy, ktoré by jednoznačne dali odpoveď na sťažovateľkou predložené námietky.

Krajský súd v priebehu konania nerozhodol ani o základe sporu – o tom, či došlo k obmedzeniu   vlastníckeho   práva   sťažovateľky,   z čoho   by   sa   odvíjalo   riešenie   ďalšej nastolenej problematiky, a to zistenie alebo nezistenie ďalších nárokov.

Krajský súd celé svoje vyjadrenie sústredil na konštatovanie, že do úvahy prichádza len „nárok za užívanie pozemku pod autobusovou zastávkou“. Súd prvého stupňa podľa názoru   odvolacieho   súdu   jednoznačne   správne   konštatoval,   že „žalovaný   nie   je podnikateľským   subjektom   a vlastníctvo   a prevádzkovanie   autobusovej   zastávky   alebo komunikácie   nerealizuje   za   účelom   dosiahnutia   zisku,   ale   bezplatného   uspokojenia verejných   potrieb.   Preto   platenie   tržného   nájomného   za   užívanie   pozemku   pod   týmito stavbami je potrebné považovať za rozpor s dobrými mravmi.“.

Záver   oboch   súdov   o základnej   otázke   nastolenej   sťažovateľkou   v merite   veci o určenie,   či   existuje   obmedzenie   vlastníckeho   práva,   a o   kompenzáciu   vzniknutého obmedzenia vlastníckeho práva nebol rozhodnutiami vyriešený.

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Vyjadruje to   aj ustanovenie §   157 ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa ktorého   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   a posúdi   zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 204/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva pri skúmaní námietky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uviedol,   že   „splnenie   povinnosti odôvodniť rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so zreteľom   na   konkrétny   prípad“ (Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Uvedené citácie rozsudku krajského súdu nedávajú ani v jednom prípade odpoveď na nastolené   otázky.   Sú   kusé,   bez   skutkového   a právneho   hodnotenia   záverov   a bez vyriešenia základu sporu.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny   a základné právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny. Dôvodom   tohto porušenia   je skutočnosť,   že krajský   súd   neposkytol   sťažovateľovi   účinnú   ochranu. Rozsudok   krajského   súdu sp.   zn.   5 Co/70/2008   zo 17. marca   2009   má   v časti,   pokiaľ ide o rozhodovanie o bezdôvodnom obohatení za užívanie časti pozemku, na ktorom stojí autobusová zastávka, aj arbitrárny charakter.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56   ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co/70/2008 zo 17. marca 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právne názory, ktoré viedli k vysloveniu porušenia označených   základných   práv   sťažovateľky   a k následnému   zrušeniu   rozsudku   krajského súdu, nesmerujú k jednoznačnému záveru o tom, ako má krajský súd o podanom odvolaní meritórne rozhodnúť.

Základom   rozhodnutia   ústavného   súdu   bolo   nezistenie   skutkových   a právnych základov sporu, až následne je možné riešiť eventuálne majetkové náhrady. Preto v ďalšom krajský súd musí dôsledne preskúmať rozhodnutie okresného súdu, lebo jeho neústavné zistenia   majú   už   základ   v zisteniach   tohto   súdu.   Až   následne   možno   rozhodnúť o majetkových   náhradách,   nie   však   strohým   konštatovaním,   že „platenie   za   užívanie pozemku pod tými stavbami je potrebné považovať za rozpor s dobrými mravmi“, pričom toto   tvrdenie   opiera   o ďalšie   tvrdenie,   že „žalovaný   nie   je   podnikateľským   subjektom, pričom práve mestská doprava je predmetom podnikateľského zisku“.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. M. (v období od 26. mája 2009 do 30. septembra 2009) a advokátom JUDr. J. G. (v období od 1. októbra 2009).

Právna zástupkyňa sťažovateľky JUDr. Z. M. si podaním z 8. októbra 2009 uplatnila trovy   konania   v sume   1 465,74   €   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť), pričom pri učení výšky vychádzala z požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia.

Právny zástupca sťažovateľky JUDr. J. G. si podaním z 26. októbra 2009 uplatnil trovy konania v sume 292,98 € vrátane DPH za tie isté dva úkony právnej služby (prevzatie právneho   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom,   sťažnosť),   ktoré   vykonala predchádzajúca právna zástupkyňa JUDr. Z. M.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (20 950 Sk).   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde) náhradu trov   konania v sume 245,70 € z dôvodu   trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony   právnej   služby   v   hodnote   po 115,90 €   (príprava   a prevzatie   veci   a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 6,95 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. Z. M. vzhľadom na to, že dva úkony právnej služby boli v danej právnej veci vykonané advokátkou JUDr. Z. M., a nie advokátom JUDr. J. G.. Je vylúčené, aby si neskorší právny zástupca JUDr. J. G. uplatňoval náhradu trov právneho zastúpenia za úkony, ktoré nevykonal, ale ktoré boli vykonané predchádzajúcou právnou zástupkyňou. Úkon právnej služby – prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom – si môže uplatniť len právny zástupca, ktorý zastupuje klienta ako prvý. Ak si ďalší právni zástupcovia uplatnia tiež úkon právnej služby – prevzatie právneho zastúpenia vrátane   prvej   porady   s klientom,   ide len o opakovanie   prvého   úkonu   a takýto   úkon   je potrebné   vyhodnotiť   ako neefektívny   a jeho   náhradu   nie   je   možné   ďalšiemu   právnemu zástupcovi priznať.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009