znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 237/07-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 25/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 25/2004 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 25/2004 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Dolný   Kubín   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Š. trovy konania v sume 12   592   Sk   (slovom   dvanásťtisícpäťstodeväťdesiatdva   slovenských   korún)   do dvoch mesiacov   od doručenia   tohto   nálezu,   a to   sumu   6   296   Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   M.   Š.   a sumu   6   296   Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. N., Advokátska kancelária, D.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. Š. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2007 doručená sťažnosť M. Š., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 25/2004.

Po   prijatí   sťažnosti   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   237/07-9   na   ďalšie konanie   ústavný   súd   vyzval   13.   septembra   2007   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa k sťažnosti vyjadrila a aby ústavnému súdu zaslala súdny spis.

Ústavný súd vyzval na vyjadrenie aj JUDr. B. S., Advokátska kancelária, D., právnu zástupkyňu   sťažovateľa.   Po neúspešných   pokusoch   o doručenie   tejto   výzvy   sťažovateľ doručil elektronickou poštou 8. októbra 2007 ústavnému súdu oznámenie, že JUDr. S. sa stala sudkyňou a že jeho novým právnym zástupcom je advokát JUDr. P. N. Na základe telefonickej   výzvy   z 15. októbra   2007   nový   právny   zástupca   doručil   24.   októbra   2007 ústavnému súdu splnomocnenie sťažovateľa na zastupovanie v konaní o podanej ústavnej sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   doručila   ústavnému   súdu   28.   septembra   2007 vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti spolu s požadovaným súdnym spisom. Vo vyjadrení podala stručný prehľad procesných úkonov okresného súdu a účastníkov konania. Zároveň konštatovala, že „vo veci sa priebežne vybavovali úkony s výnimkou obdobia od 12. 1. 2005 do 20. 2. 2006, čo bolo zapríčinené tým, že sa zmenil zákonný sudca, ktorému boli do senátu pridelené ďalšie veci a ktoré musel naštudovať, aby mohol vo všetkých plynulo konať“. V závere svojho vyjadrenia oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu svoje stanovisko 5. decembra 2007.   Vyjadril   v ňom   nesúhlas   s tvrdením   okresného   súdu,   že   s výnimkou   obdobia od 12. januára 2005 do 20. februára 2006 sa priebežne vybavovali veci. Právny zástupca sťažovateľa   uviedol,   že „sťažovateľ   sa   totiž   domnieva,   že   súd   svojím   postupom nepostupoval   tak,   aby odstránil   právnu   neistotu   účastníka   súdneho   konania   vo   veci, s ktorou sa obrátil na súd“. Zdôraznil, že sťažovateľ je od podania žaloby bez svojej viny v stave právnej neistoty, „navyše, keď sa jedná o spor týkajúci sa vlastníckeho práva, ktoré je   v ústave   chránené. Sťažovateľovi   nemôže   byť   na   ťarchu   tá   skutočnosť,   že   došlo k prerozdeleniu spisu a prípadne ani to, že súd nemá požadovaný počet sudcov. Je totiž vecou štátu, ktorý je v tomto prípade reprezentovaný konkrétnym súdom, aby zabezpečil ochranu   subjektívnych   práv   účastníkov“. V závere   svojho   vyjadrenia   právny   zástupca uviedol,   že sťažovateľ   trvá   na   svojej   sťažnosti   a súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu   sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom posudzovaného konania   je   návrh   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáha,   aby   mu   okresný   súd   prikázal do vlastníctva   stavby   nachádzajúce   sa   na   pozemku   v jeho   vlastníctve.   Občianskoprávne spory,   ktorých   cieľom   je   usporiadanie   vlastníckeho   práva   k stavbám   realizovaným na cudzom pozemku, môžu za určitých okolností viesť ku vzniku zložitej dôkaznej situácie. Táto môže byť daná jednak problémami pri zisťovaní vlastníka predmetných nehnuteľností, ale môže vyplynúť aj z potreby objasnenia skutočného stavu veci do tej miery, aby konajúci súd   zohľadnil   predovšetkým   kritériá   účelnosti,   hospodárnosti   a efektívnosti   pri   výbere niektorej   z troch   alternatív,   ktoré   ponúka   na   riešenie   §   135c   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Vlastníctvo   nehnuteľností,   ktoré   sťažovateľ   navrhol   v posudzovanom   konaní prikázať   do   svojho   vlastníctva,   ani   vlastníctvo   sťažovateľa   k pozemku,   na   ktorom   sa realizované stavby nachádzajú, nie sú sporné. Vzhľadom na to, že odporca v predmetnom konaní užíval sťažovateľov pozemok na základe nájomnej zmluvy uzavretej na dobu určitú, ústavný súd poukazujúc na znenie § 135c Občianskeho zákonníka konštatuje, že úlohou okresného súdu v procese dokazovania je v prvom rade objasnenie, či stavby, resp. stavebné úpravy realizované na sťažovateľovom pozemku odporcom boli neoprávnené. Až následne okresný   súd   so   zreteľom   na formuláciu   žalobného   návrhu   sťažovateľa   zhodnotí, ktorá z dvoch   alternatív zakotvených   v §   135c ods.   2   a 3   Občianskeho zákonníka   bude v predmetnom spore aplikovateľná.

Ústavný   súd   tak   predmetné   konanie   vedené   okresným   súdom,   v rámci   ktorého sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, hodnotí ako konanie, ktoré po právnej a skutkovej stránke vykazuje istý stupeň zložitosti.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa,   resp. jeho právnej zástupkyne neprispelo zásadným spôsobom k celkovej dĺžke konania. Sťažovateľ spôsobil isté predĺženie konania nezaplatením súdneho poplatku, v dôsledku čoho musel okresný   súd   ustanoviť   znalca   na   určenie   ceny   sporných   nehnuteľností.   Z predloženého súdneho   spisu   ústavný   súd   tiež   zistil,   že   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   právnej zástupkyne   sťažovateľa   nemohol   okresný   súd   meritórne   rozhodnúť   na   pojednávaní 11. apríla 2007 a na žiadosť sťažovateľa okresný súd preložil pojednávanie z 24. septembra 2007   na   24.   október   2007.   Vo   všetkých   ostatných   prípadoch   sťažovateľ   i jeho   právna zástupkyňa reagovali na výzvy konajúceho súdu včas.

Sťažovateľ   využíval   prostriedky   nápravy,   ktoré   mu   na odstránenie   stavu   právnej neistoty   v súdnom   konaní   právny   poriadok   priznáva.   Sťažnosť   na   prieťahy   v konaní adresoval okresnému súdu 10. júna 2004 a 22. augusta 2006. Prvá sťažnosť bola zhodnotená ako nedôvodná, v odpovedi na druhú sťažnosť predseda okresného súdu konštatoval „vznik určitých prieťahov v období marec až december 2005“.

Pri   posudzovaní   tretieho   kritéria   relevantného   pre   skúmanie   prípadného   výskytu zbytočných prieťahov v konaní sa ústavný súd sústredil v prvom rade na zisťovanie, či sa v postupe okresného súdu vyskytli obdobia nečinnosti.

Za najdlhšie obdobie nečinnosti možno považovať obdobie od 12. januára 2005, keď okresný   súd   doručil   odporcovi   v konaní   žalobný   návrh   sťažovateľa   na   vyjadrenie, do 20. februára 2006, keď sa uskutočnilo prvé pojednávanie. V tomto období okresný súd iba rešpektujúc § 372k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   sťažovateľovi   oznámil,   že   pojednávanie   bude nariadené v priebehu druhého polroka 2005. Vzhľadom na to, že pojednávanie okresný súd v druhom polroku 2005 nenariadil, nepovažoval ústavný súd tento procesný úkon za taký, ktorý   zbavuje   okresný   súd   zodpovednosti   za   viac   ako   13   mesiacov   trvajúcu   nečinnosť v konaní.

V postupe okresného súdu ústavný súd zistil aj kratšie obdobia nečinnosti, ktoré však v konečnom   dôsledku   mali   vplyv   na   to,   že   konanie   nie   je   právoplatne   skončené ani po takmer štyroch rokoch od jeho začatia.

Išlo o obdobie od 11. februára 2004, keď sťažovateľ osobne informoval okresný súd, že nemôže predložiť doklad o cene predmetu konania, do 10. augusta 2004, keď okresný súd   uznesením   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania.   V uvedenom   období   možno   okresnému   súdu   pričítať   zodpovednosť za 5 mesiacov trvajúcu nečinnosť, pretože súdny spis sa nachádzal 1 mesiac na Krajskom súde v Žiline v dôsledku rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní.

Ďalšie   obdobie   kratšej   nečinnosti   okresného   súdu   predstavoval   časový   úsek od 13. marca 2006, keď bola Obvodnému úradu D. doručená žiadosť o zapožičanie spisov týkajúcich   sa   stavebného   konania,   do   24.   októbra   2006,   keď   okresný   súd   nariadil pojednávane na 4. december 2006 (viac ako 7 mesiacov). V tomto období si síce okresný súd 16. júna 2006 vyžiadal súdny spis vedený pod sp. zn. 7 C 455/2000, ani tento úkon však ústavný   súd   nehodnotil   ako   zbavujúci   žalovaný   súd   zodpovednosti   za nečinnosť. Okresnému súdu nič nebránilo vyžiadať si spis skôr, keďže potreba oboznámenia sa s jeho obsahom vyplynula z vyjadrenia odporcu doručeného okresnému súdu 3. marca 2006.

Napokon   za   kratšie   obdobie   nečinnosti   žalovaného   súdu   ústavný   súd   považoval aj obdobie od doručenia vyjadrenia sťažovateľa 2. mája 2007 do 31. júla 2007, keď okresný súd nariadil pojednávanie na 12. september 2007 (takmer 3 mesiace).

Ústavný súd tak z predloženého súdneho spisu zistil, že okresný súd sa na dĺžke posudzovaného konania podieľal nečinnosťou v celkovom trvaní 2 roky a 4 mesiace.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (II. ÚS 64/99). To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99). Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je teda organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa   konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda   senátu   pripraví   konanie   tak,   aby   bolo   možné   rozhodnúť spravidla   na jedinom pojednávaní.   Nerešpektovanie   týchto   ustanovení   OSP   môže   v okolnostiach   konkrétneho súdneho konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Za   nesústredený   a neefektívny   možno   podľa   ústavného   súdu   označiť   postup okresného   súdu   pri   zapožičiavaní   spisu   týkajúceho   sa   stavebného   konania,   ktorého predmetom boli sporné nehnuteľnosti. Okresný súd žiadosť najprv adresoval Okresnému úradu   D.,   odboru   životného   prostredia,   ktorý   v čase   doručovania   tejto   žiadosti   (február 2006)   už   neexistoval.   Po   oznámení   Obvodného   úradu   životného   prostredia   D., že požadovaný spis sa v jeho archíve nenachádza, doručil   okresný   súd rovnakú   žiadosť Obvodnému úradu D.. Aj ten však oznámil, že spisy v stavebných veciach boli delimitované príslušným obciam. Ústavný súd konštatuje, že pri naplnení zásady „iura novit curia“ mal okresný súd v tom čase vychádzať z platného a účinného právneho stavu. Tak by sa bol ihneď s uvedenou žiadosťou obrátil na obec P., ktorá v tom čase už vykonávala pôsobnosť stavebného úradu v režime delegovanej štátnej správy podľa § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.   o územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení   neskorších predpisov.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy relevantné   z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z   predmetného   súdneho   spisu   vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiadúceho stavu týkajúceho sa dĺžky konania vo veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti tohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní. V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd taktiež konštatuje, že otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   i práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru tak, ako je to uvedené v 1. bode výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas   predmetného   konania   a skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 40 000 Sk (3. bod výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ prostredníctvom   právneho   zástupcu požadoval   celkovú   úhradu   trov konania   v   sume   36   476,60 Sk.   Ústavný   súd   z predloženého   vyčíslenia   trov   právneho zastúpenia   zistil,   že   pri   výpočte   výšky   trov   konania   vychádzal   sťažovateľ   zo   záveru, že predmet   konania   pred   ústavným   súdom   je   oceniteľný   peniazmi.   Ústavný   súd sa nestotožnil   s predloženým vyčíslením   poukazujúc na skutočnosť,   že predmet konania pred ústavným   súdom   nie   je   totožný   s predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. B. S. a advokátom JUDr. P. N. Advokátka JUDr. S. vykonala dva úkony právnych služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania   a   písomné   podanie   (sťažnosť).   Advokát JUDr.   N.   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   zastupovania   a písomné podanie doručené ústavnému súdu 5. decembra 2007. Všetky úkony boli vykonané v roku 2007. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovení   §   11   ods.   2   vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk pre úkony v roku 2007), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2007 odmenu v sume 2 970 Sk. K tejto sume ústavný súd pripočítal režijný paušál za štyri úkony právnej pomoci, a to štyrikrát 178 Sk. Trovy právneho zastúpenia teda predstavuje suma 12 592 Sk.

Ústavný súd nepripočítal k časti trov právneho zastúpenia znášaných sťažovateľom v dôsledku zastúpenia JUDr. S. daň z pridanej hodnoty, ktorá bola uvedená vo vyčíslení predloženom   spolu   s ústavnou   sťažnosťou,   pretože   súčasťou   príloh   ústavnej   sťažnosti nebola fotokópia osvedčenia o pridelení identifikačného čísla pre daň z pridanej hodnoty. Ústavný súd tak nepovažoval za preukázané, či JUDr. S. bola v čase poskytovania právnych služieb sťažovateľovi platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   spolu   predstavuje   sumu   12   592   Sk, pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju tak, ako to je uvedené v 4. bode výroku nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2008