znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 237/06-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Mgr.   I.   B.,   S., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., P., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 212/90 na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 212/90   p o r u š i l základné právo Mgr. I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Mgr. I. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Prešov   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Mgr. I. B. v sume 6 252 Sk (slovom šesťtisícdvestopäťdesiatdva slovenských korún) na adresu jej advokáta JUDr. L. L., Advokátska kancelária, P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Mgr. I. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 237/06-12 z 11. júla 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Mgr. I. B., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. L., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 212/90.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 15. novembra 2000 bol okresnému súdu rodičmi   sťažovateľky   (v   tom   čase   jej   zákonnými zástupcami)   podaný   návrh   na   začatie konania o náhradu škody spôsobenej ublížením na zdraví proti žalovaným S., š. p., P. (ďalej len   „žalovaný v I.   rade“),   S.,   P.   (ďalej   len   „žalovaný   v II.   rade“),   Mesto   S.   (ďalej   len „žalovaný v III. rade“), S., K. (ďalej len „žalovaný v IV. rade“), P., š. p., P. (ďalej len „žalovaný v V. rade“), P., š. p., B. (ďalej len „žalovaný v VI. rade“), I., š. p., M. (ďalej len „žalovaný v VII. rade“), S., š. p., P. (ďalej len „žalovaný v VIII. rade“), S., š. p., P. (ďalej len „žalovaný v IX. rade“), D., š. p., P. (ďalej len „žalovaný v X. rade“), S., š. p., P. (ďalej len „žalovaný v XI. rade“), D., š. p., P. (ďalej len „žalovaný v XII. rade“), P., š. p., P. (ďalej len „žalovaný v XIII. rade“), P., š. p., P. (ďalej len „žalovaný v XIV. rade“) a O. P. (ďalej len „žalovaný v XV. rade“), za účasti vedľajšieho účastníka S., a. s., P.

Predmetom konania je žaloba o náhradu škody (bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia) vzniknutej v dôsledku ťažkého úrazu, ktorý sťažovateľka ako maloletá utrpela 26. júna 1989   tak,   že   ju   zasiahli   polovegetačné   tvárnice   na   seba   naukladané,   ktoré sa zošmykli   v čase,   keď   sa   vedľa   nich   ako   maloleté   dieťa   hrala.   Tento   úraz   zanechal u sťažovateľky trvalé nevyliečiteľné následky.

Okresný   súd   v   predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   zo   17. mája 1994,   ktorým priznal sťažovateľke nárok na náhradu škody voči žalovaným v I. až IV. rade vrátane trov konania, a voči zostávajúcim žalovaným návrh sťažovateľky zamietol a náhradu trov im nepriznal.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 31. júla 1996 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd následne   v tejto   veci   uskutočnil   12. marca 1997   pojednávanie,   ktoré   odročil   za účelom vykonania   ohliadky   na   mieste   samom   25. apríla 1997.   Na   ďalšom   pojednávaní uskutočnenom   až   11. februára 1998   sťažovateľka   svoju   žalobu   rozšírila   v   súlade s doplňujúcimi posudkami o bolestnom. Okresný súd toto pojednávanie následne odročil na 26. február 1998 za účelom predvolania a vypočutia svedka na mieste samom. Ďalšie pojednávanie   uskutočnené   až   o   osem   mesiacov   7. októbra 1998   bolo   okresným   súdom odročené na 16. december 1998 z dôvodu neprítomnosti žalovaných. Pojednávanie konané 16. decembra 1998 bolo odročené za účelom rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti žalovaným   v   I. rade.   Krajský   súd   v   Prešove   o   tejto   námietke   rozhodol   uznesením z 9. februára 1999.

Dňa   8. júna 1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Okresný súd uznesením zo 7. júla 1999 nariadil znalecké dokazovanie. Dňa 28. marca 2000 Krajský súd v Prešove uznesením zaviazal žalovaného v I. rade zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   následne 2. februára 2001v tejto veci rozhodol uznesením o dovolaní podanom žalovaným v I. rade, tak že ho odmietol.

Nový zákonný sudca, ktorému bola táto vec pridelená 15. apríla 2003 na základe opatrenia   vydaného   predsedom   okresného   súdu,   nariadil   v tejto   veci   pojednávanie na 8. november 2004, ktoré však bolo vzápätí z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu zrušené a preročené na nový termín 28. február 2005. Pojednávanie konané 28. februára 2005 bolo odročené za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Dňa 24. augusta 2005 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok od znalca ustanoveného uznesením okresného súdu z 15. apríla 2005. Okresný súd 25. októbra 2005 uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. január 2006 a 21. januára 2006 bol vyhlásený rozsudok.

Dĺžka   predmetného   konania   podľa   sťažovateľky   nebola   ovplyvnená   skutkovou ani právnou zložitosťou tejto veci.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   ústavný   súd   požiadala, aby vyniesol rozhodnutie, v ktorom vysloví, že:

„Právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   nečinnosťou   Slovenskej   republiky   zastúpenej   Okresným   súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 212/90 o náhradu škody v čase od 15. 11. 1990 doposiaľ porušené bolo.

Sťažovateľke sa priznáva nemajetková ujma vo výške 1.000.000,- Sk.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   podaním č. 1 SprO. 737/2006 z 31. mája 2006 vyjadril okresný súd prostredníctvom svojho predsedu. V rámci svojho vyjadrenia vo veci predseda okresného súdu uviedol, že predmetná vec bola podľa   neho „náročná   predovšetkým   na   preukazovanie   zodpovednosti   jednotlivých žalovaných (ktorých bolo 15) za vzniknutý úraz žalobkyne, ku ktorému došlo na stavenisku už   neexistujúceho   subjektu“. Poukázal   tiež   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   v priebehu konania niekoľkokrát navrhovala zmenu účastníkov konania na strane žalovaných a menila žalobný petit, pokiaľ ide o výšku žalovanej sumy.

Prekážkami postupu okresného súdu v tomto konaní boli aj vyhlásenia konkurzov u troch   žalovaných,   pričom   správca   konkurznej   podstaty   iba   jedného   z nich   súhlasil s pokračovaním v konaní podaním z 18. januára 2006. Podľa predsedu okresného súdu je potrebné zdôrazniť, že „všetci žalovaní boli v pozícii solidárnych dlžníkov, teda vrátane úpadcov, pričom s poukazom na § 14 ods. 1 písm. d) zák. č. 328/1991 Zb. zo zákona sa súdne konanie proti podstate, čo bol aj tento prípad, preruší. Preto súd nemohol vo veci konať, až podaním žalobkyne zo dňa 28. 10. 2002 bola žaloba zobratá späť voči deviatim žalovaným vrátane spomínaných úpadcov, okrem S., a. s.“

Dňa   15.   apríla   2003   bola   predmetná   vec   pridelená   sudcovi   JUDr.   B.,   ktorý v predmetnej   veci   nariadil   pojednávanie   po   dlhšom   čase.   V tejto   súvislosti   predseda okresného   súdu   poukázal   na   veľké   množstvo   nevybavených   vecí   pridelených   tomuto sudcovi, v dôsledku čoho mohol dávať veci na termín len postupne, ako aj na skutočnosť, že štúdium spisu v tejto veci, ktorý obsahuje 871 listov, bolo časovo náročné. Zákonný sudca napriek tomu v tejto veci rozhodol po vykonanom znaleckom dokazovaní len niečo po vyše roku. Od prvého pojednávania v tejto veci konal okresný súd podľa neho bez prieťahov a vo veci rozhodol i keď ide v tomto prípade o komplikovanú vec najmä pri zisťovaní pasívnej legitimácie žalovaných, ktorých je v súčasnosti sedem.

Predseda okresného súdu poukázal aj na skutočnosť, že vzhľadom na výšku náhrady škody priznanú sťažovateľke okresným súdom (vo vzťahu k uplatňovanej výške náhrady škody) možno podanú ústavnú sťažnosť vnímať ako refundáciu toho, čo jej súd nepriznal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd s ústavnou sťažnosťou nesúhlasí.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom podaní z 31. júla 2006 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že netrvá na konaní verejného pojednávania v predmetnej veci a súhlasí s upustením od neho.

Podaním z 8. augusta 2006 predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka v zastúpení svojich rodičov matky E. B. a otca J. B. (ďalej aj „zákonní zástupcovia sťažovateľky“) doručila 30. novembra 1990 okresnému súdu návrh na náhradu škody spôsobenej ublížením na zdraví smerujúci proti P., š. p., PR P. Tento návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 12 C 212/90.

Pokynom   z 5.   decembra   1990   vo   veci   konajúci sudca   nechal vyzvať zákonných zástupcov sťažovateľky, aby mu predložili ďalšie dva rovnopisy podaného návrhu, ako aj označili,   prípadne   predložili   dôkazy,   ktorými   v predmetnej   veci   disponujú.   Zákonní zástupcovia sťažovateľky túto výzvu splnili podaním doručeným 21. decembra 1990. Na základe pokynu z 27. decembra 1990 bol podaný návrh doručený P., š. p., PR P., ďalej bol od Obvodného oddelenia verejnej bezpečnosti P. (ďalej len „OO VB P.“) vyžiadaný spis týkajúci sa predmetu konania a bolo nariadené pojednávanie na 24. február 1991.

P., n. p., okresnému súdu podaním doručeným 9. januára 1991 oznámili, že v návrhu označený subjekt zanikol k 31. decembru 1990 a predmetný spor sa podľa nich bude týkať novovzniknutého podniku - žalovaného v I. rade, ktorému zaslali návrh aj s predvolaním. Podaním   doručeným   13.   februára   1991   žalovaný   v I.   rade   namietal   nedostatok   svojej pasívnej legitimácie v spore a požiadal o rozšírenie účastníkov sporu aj na S. (neskôr S., a. s., ďalej aj „vedľajší účastník“). Pojednávanie konané 24. februára 1991 bolo odročené na 16. apríl 1991 za účelom vyžiadania spisu OO VB P. a predvolania vedľajšieho účastníka. Podaním z 26. februára 1991 okresný súd opätovne zaslal výzvu na predloženie spisu OO VB P.

Okresný súd na pojednávaní 16. apríla 1991 pripustil rozšírenie návrhu o vedľajšieho účastníka konania a následne ho odročil na neurčito za účelom predloženia ešte 1 rovnopisu podaného návrhu a vyporiadania nároku mimosúdnou cestou. Ďalší rovnopis návrhu, ktorý bol okresnému súdu doručený 18. apríla 1991, bol následne na základe pokynu z 19. apríla 1991 zaslaný vedľajšiemu účastníkovi, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril. Podaním doručeným   súdu   24.   mája   1991   zákonní   zástupcovia   sťažovateľky   okresnému   súdu   na základe jeho výzvy z 21. mája 1991 oznámili, že k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo. Pokynom z 29. mája 1991 bolo následne nariadené pojednávanie na 12. jún 1991 a opätovne bol   vyžiadaný   spis   od   OO   VB   P.   Dňa   7.   júna   1991   bolo   okresnému   súdu   doručené vyjadrenie žalovaného v I. rade k predmetu konania.

Pojednávanie konané 12. júna 1991 bolo odročené za účelom opätovného urgovania spisu   od   OO   VB   P.   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   a doplnenia   návrhu navrhovateľmi v lehote 10 dní.

Pokynom zo 17. júla 1991 bolo nariadené pojednávanie na 8. október 1991 a na základe pokynu z 25. júla 1991 boli na toto pojednávanie predvolané okrem žalovaného v I. rade   aj   ďalšie   subjekty   označené   v podaní   zákonných   zástupcov   sťažovateľky doručenom súdu 25. júla 1991 prostredníctvom ich právneho zástupcu ako žalovaní v II., III. a XV. rade. Výzvou z 29. júla 1991 okresný súd urgoval zaslanie spisu od OO VB P. Uvedení žalovaní sa k predmetu konania vyjadrili podaniami doručenými okresnému súdu v období od 15. do 29. augusta 1991.

Pojednávanie konané 8. októbra 1991 bolo okresným súdom odročené na neurčito. Dňa 21. októbra 1991 zákonní zástupcovia sťažovateľky doručili okresnému súdu návrh na pristúpenie ďalších 10-tich subjektov na stranu žalovaných. Na základe pokynu zákonného sudcu   z 15. novembra   1991   bol   následne   opis   podaného   návrhu   doručený   žalovaným v V. až XIV. rade, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadrili. Následne boli okresnému súdu doručené   vyjadrenia   od   označených   žalovaných   v období   od   6.   novembra   1991   do 18. novembra 1991. Na základe pokynu sudcu z 10. decembra 1991 boli zaslané vyjadrenia žalovaných právnemu zástupcovi sťažovateľky spolu s výzvou, aby v lehote 7 dní upresnil okruh účastníkov predmetného konania. Podaním doručeným 13. decembra 1991 právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu oznámil, že trvá na označenom okruhu účastníkov konania.

Pokynom z 13. decembra 1991 zákonný sudca nariadil pojednávanie na 19. február 1992. Na základe pokynu sudcu z 30. januára 1992 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené   podanie   žalovaného   v I.   rade,   doručené   okresnému   súdu   29.   decembra   1991, ktorým doplnil svoje vyjadrenie k predmetu konania. Podaním doručeným 5. februára 1992 sa k predmetu konania vyjadril žalovaný v IV. rade.

Pojednávanie konané 19. februára 1992 bolo uznesením okresného súdu odročené na neurčito   s tým,   že   bude   vyžiadané   stanovisko   od   Ministerstva   výstavby   a stavebníctva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „MVaS   SR“)   k otázke,   akým   spôsobom   bola   riešená zodpovednosť   v uvedenom   prípade.   Podaním   doručeným   26.   februára   1992   žalovaný v XIII.   rade   okresnému   súdu   oznámil,   že   predmetnú   vec   v rámci   delimitácie   prevzal žalovaný v I. rade.

Zákonný sudca pokynom z 2. marca 1992 nariadil pojednávanie na 24. apríl 1992. Podaním z 11. marca 1992 právny zástupca sťažovateľky podal návrh na pripustenie do konania ďalšieho účastníka – žalovaného v XV. rade.

Na základe pokynu zo 16. marca 1992 bol podaný návrh zaslaný žalovanému v XV. rade a zároveň boli zaslané výzvy (ohľadom prechodu uvedenej pohľadávky) MVaS SR.

Podaním z 23. apríla 1992 svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní ospravedlnil žalovaný v X. rade. K výpovedi zástupcu žalovaného v I. rade na pojednávaní 19. februára 1992 sa vyjadril žalovaný v II. rade podaním doručeným okresnému súdu 31. marca 1992.

Pojednávanie konané 24. apríla 1992 bolo okresným súdom odročené na neurčito za účelom urgovania odpovede od MVaS SR, urgovania spisu od OO VB P. a predloženia ďalších   listinných   dôkazov.   Vyžiadané   stanovisko   MVaS   SR   bolo   okresnému   súdu doručené   27.   apríla   1992   (podľa   neho   predmetná   agenda   mala   prejsť   na   žalovaného v XIII. rade).   Žalovaný v I.   rade   doplnil   svoje   vyjadrenie k návrhu   podaním   doručeným 30. apríla 1992. Pokynom súdnej kancelárii z 12. mája 1992 a opätovne z 18. júna 1992 nechal vo veci konajúci sudca urgovať zaslanie spisu OO VB P. a nariadil pojednávanie na 29. september 1992.

Na základe pokynu sudcu z 22. septembra 1992 bolo nariadené pojednávanie zrušené a preročené na 4. november 1992. Dňa 21. októbra 1992 bol zrušený termín pojednávania z dôvodu celokrajského školenia sudcov na krajskom súde na neurčito. V tento deň dal sudca   opätovne pokyn urgovať zaslanie spisu   OO VB P.   Predmetný spis   bol opätovne urgovaný aj na základe pokynu sudcu z 5. januára 1993 a 9. februára 1993.

Pokynom z 9. marca 1993 vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie na 14. apríl 1993.   Uvedené   pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   9.   júna   1993   za   účelom predvolania   zástupcu   žalovaného   v X.   rade.   Pojednávanie   konané   9.   júna   1993   bolo odročené za účelom predloženia rozšíreného návrhu právnym zástupcom sťažovateľky.

Podaním doručeným 28. júna 1993 sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla rozšírenie žaloby o 34 500 Sk. Podaním doručeným 16. júla 1993 právna zástupkyňa   žalovaného   v X.   rade   okresnému   súdu   navrhla   žalobu   vo   vzťahu   k   nemu zamietnuť.

Pokynom   zo   16.   júla   1993   bolo   v predmetnej   veci   nariadené   pojednávanie   na 19. október 1993. Pojednávanie konané 19. októbra 1993 bolo okresným súdom odročené na neurčito za účelom predloženia návrhu na rozšírenie žaloby. Pokynom z 5. novembra 1993   vo   veci   konajúci   sudca   nariadil   pojednávanie   na   9. február   1994.   Sťažovateľka 3. decembra   1993   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   doručila   okresnému   súdu návrh na rozšírenie podanej žaloby, ktorý bol na základe pokynu zo 7. decembra 1993 zaslaný žalovaným. Žalovaný v VII. rade podaním doručeným 1. februára 1994 okresnému súdu oznámil, že v tejto veci nie je pasívne legitimovaný.

Pojednávanie konané 9. februára 1994 bolo uznesením odročené na 11. máj 1994 za účelom opätovného predvolania nezúčastnených účastníkov. Pojednávanie konané 11. mája 1994 bolo uznesením okresného súdu odročené na 17. máj 1994 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.   Žalovaný   v I.   rade   podaním   doručeným   12.   mája   1994   doručil   doplnenie svojho vyjadrenia k meritu   veci.   Okresný súd na pojednávaní konanom 17. mája 1994 uznesením pripustil rozšírenie návrhu a následne rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 212/90-241. Dňa 20. mája 1994 právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu doručil vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

Proti rozsudku zo 17. mája 1994 sa odvolal žalovaný v I. rade podaním doručeným okresnému   súdu   30.   augusta   1994.   Na   základe   pokynu   z 31.   augusta   1994   bol   opis podaného   odvolania   doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   bola   zaslaná   výzva žalovanému v I. rade na zaplatenie súdneho poplatku a vyhotovená predkladacia správa pre krajský súd.

Dňa 2. septembra 1994 sa proti rozsudku zo 17. mája 1994 odvolala aj žalovaná v IV. rade (doplnila odvolanie podaním doručeným 7. septembra 1994) a 5. septembra 1994 aj vedľajší účastník konania. Na základe pokynu zo 7. septembra 1994 boli podané odvolania doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby sa k nim v lehote 20 dní vyjadril, ďalej bol vyzvaný vedľajší účastník konania na predloženie dôvodov podaného odvolania v lehote 10   dní   a zároveň   boli   účastníci   konania,   ktorí   podali   odvolanie   vyzvaní   na   zaplatenie súdneho poplatku.

Žalovaný v I. rade sa proti uzneseniu zo 7. septembra 1994, ktorým bol zaviazaný zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania odvolal podaním doručeným okresnému súdu 13.   septembra   1994.   Podaním   doručeným   14.   septembra   1994   doplnil   dôvody   svojho odvolania. Na základe pokynu zo 16. septembra 1994 nechal zákonný sudca zaslať výzvy žalovanému v IV.   rade   aj vedľajšiemu účastníkovi   konania na doplnenie dôvodov   nimi podaných odvolaní. Podaním doručeným 25. októbra 1994 právny zástupca sťažovateľky požiadal okresný súd o doručenie dôvodov podaného odvolania vedľajšiemu účastníkovi konania.   Na   základe   pokynu   z 2.   novembra   1994   bol   právny   zástupca   sťažovateľky vyzvaný, aby podal   vyjadrenie k odvolaniam a súčasne   mu bolo oznámené, že vedľajší účastník konania dôvody odvolania nedoplnil.

Podaním doručeným 6. decembra 1994 sa k podaným odvolaniam vyjadril právny zástupca   sťažovateľky   a 8.   decembra   1994   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie vedľajšieho   účastníka   konania,   ktorým   doplnil   dôvody   podaného   odvolania.   Krajskému súdu bol spis v tejto veci doručený 14. decembra 1994.

Na základe pokynu zo 17. októbra 1995 bol krajským súdom rozsudok zo 17. mája 1994 doručený žalovaným v VII. rade a XII. rade, zároveň výzvami požiadal žalovaného v I.   rade   a právneho   zástupcu   sťažovateľky   o oznámenie,   na   koho   prešli   záväzky žalovaného v I. rade, a taktiež bola zaslaná výzva žalovanému v IV. rade na predloženie delimitačného   protokolu. Odpovede   na   uvedené   výzvy   boli   okresnému   súdu   doručené v období od 30. októbra 1995 do 23. novembra 1995.

Pokynom   z 1.   decembra 1995 bolo   v predmetnej   veci   nariadené   pojednávanie na 13. december 1995. Krajský súd toto pojednávanie uznesením odročil na neurčito. Spisový materiál v predmetnej veci bol následne podaním doručeným 20. decembra 1995 vrátený okresnému súdu za účelom opravy rozhodnutí.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 212/90-305 z 9. januára 1996 opravil rozsudok zo 17. mája 1994 v jeho úvodnej časti. Následne boli na základe pokynu z 9. januára 1996 zaslané výzvy   žalovanému v I.   rade i   vedľajšiemu účastníkovi konania, ďalej z dôvodu nesprávneho označenia účastníkov konania boli prepísané uznesenia o zaplatení súdneho poplatku za podané odvolanie aj rozsudok zo 17. mája 1994. Opravené rozhodnutia boli doručené účastníkom konania a spis bol predložený krajskému súdu.

Žalovaný v I. rade sa podaniami doručenými okresnému súdu 26. marca 1996 proti uzneseniu   z 9.   januára   1996   i rozsudku   v tejto   veci   odvolal.   Dňa   28.   marca   1996   bola okresnému súdu doručená odpoveď vedľajšieho účastníka konania na jeho výzvu. Žalovaný v IV. rade podaním doručeným 28. marca 1996 okresnému súdu oznámil, že súdny poplatok za podané odvolanie v tejto veci už zaplatil.

Predseda senátu krajského súdu podaním doručeným okresnému súdu 12. apríla 1996 urgoval   vybavenia   dožiadania   z 13.   decembra   1995   obratom.   Krajskému   súdu   bol   spis v tejto   veci   predložený   3.   mája   1996.   Následne   krajský   súd   pokynom   z 8.   mája   1996 nariadil   pojednávanie na   7.   jún   1996   vo   veci.   Pojednávanie konané 7.   júna 1996   bolo odročené na 12. jún 1996 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 517/94, 17 Co 518/94, 17 Co 519/94 a sp. zn. 17 Co 239/96 z 31. júla 1996 zrušil rozsudok zo 17. mája 1994 v spojení s opravným rozsudkom a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ďalšími výrokmi potvrdil uznesenie okresného súdu z 31. augusta 1994 a opravné uznesenie z 9. januára 1996 a uznesenie zo 7. septembra 1994 zrušil.

Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený v auguste 1996. Na základe pokynu zákonného sudcu z 22. augusta 1996 bolo toto rozhodnutie doručované ďalším účastníkom konania.

Pokynom z 27. septembra 1996 bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie na 10. december 1996. Podaním doručeným okresnému súdu 14. novembra 1996 žalovaný v VIII.   rade   okresnému   súdu   oznámil,   že   sa   v predmetnej   veci   nepovažuje   za   pasívne legitimovaného.

Právna zástupkyňa žalovaného v IV. rade podaním doručeným 3. decembra 1996 požiadala   okresný   súd   o odročenie   nariadeného   pojednávania   z dôvodu   jej   zahraničnej služobnej cesty. Okresný súd následne pokynom z 5. decembra 1996 zrušil nariadený termín pojednávania a zároveň určil nový na 12. marec 1997.

Podaním doručeným 10. marca 1997 právny zástupca sťažovateľky požiadal okresný súd   o odročenie   pojednávania   z dôvodu   kolízie   pojednávaní.   Okresný   súd   pojednávanie konané 12. marca 1997 uznesením odročil na 25. apríl 1997 za účelom vykonania ohliadky na mieste samom. Žalovaný v IV. rade podaním doručeným 17. marca 1997 okresnému súdu navrhol vypočuť v predmetnom konaní svedka Ing. M. K. a prizvať ho na ohliadku.

Dňa 27. marca 1997 bolo okresnému súdu doručené podanie správcu konkurznej podstaty,   že   na   žalovaného   v VIII.   rade   bol   vyhlásený   konkurz.   Podaním   doručeným 25. apríla 1997 žalovaný v XIII. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietol, že v predmetnom spore nie je pasívne legitimovaný. Podaním doručeným okresnému súdu 9.   mája   1997   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   upresnila   názov vedľajšieho účastníka konania a u ostatných žalovaných požiadala súd o predloženie výpisu z obchodného registra. Následne bola žalovaným na základe pokynu z 23. júna 1992 zaslaná výzva   na   predloženie   výpisu   z obchodného   registra   v lehote   20   dní.   Táto   výzva   bola žalovanými splnená v období od 11. júla 1997 do 21. augusta 1997.

Podaním   doručeným   3.   septembra   1997   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu podala návrh na rozšírenie žaloby o 94 500 Sk. Následne okresný súd žalovaným zaslal výzvu, aby sa v lehote 15 dní vyjadrili k návrhu na rozšírenie žaloby z 3. septembra 1997. Odpovede na túto výzvu od žalovaných mu boli doručené v období od 29. septembra 1997 do 5. novembra 1997.

Podaním z 5. novembra 1997 bolo v tejto veci nariadené pojednávanie na 11. február 1998.   Pojednávanie   konané   v tento   deň   bolo   uznesením   okresného   súdu   odročené   na 26. február 1998 za účelom ohliadky na mieste samom. O vykonaní ohliadky bola spísaná zápisnica.

Pokynom zo 7. mája 1998 bola zaslaná výzva právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby v lehote 30   dní   špecifikoval   jednotlivé nároky   uplatnené v žalobe a súčasne bol   na 7. október 1998 nariadený nový termín pojednávania. Právny zástupca sťažovateľky túto výzvu splnil podaním doručeným 11. augusta 1998.

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným 30. septembra 1998 ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní.

Žalovaný v I. rade podaním doručeným 5. októbra 1998 okresnému súdu navrhol, aby   bol   do   konania   pribratý   súdny   znalec   za   účelom   kvalifikovaného   určenia   výšky predmetu sporu. Viacerí žalovaní písomne ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní.

Pojednávanie konané 7. októbra 1998 bolo uznesením okresného súdu odročené za účelom opätovného predvolania neprítomných žalovaných na 16. december 1998. Žalovaní boli výzvou z 10. novembra 1998 vyzvaní, aby sa obratom vyjadrili k podanému návrhu na rozšírenie žaloby. Odpovede na túto výzvu boli okresnému súdu doručené v období od 18. novembra   1998   do   18.   decembra   1998.   Žalovaný   v I.   rade   vo   svojej   odpovedi z 18. novembra 1998 zároveň vzniesol proti zákonnému sudcovi námietku zaujatosti.

Pojednávanie konané 16. decembra 1998 bolo z dôvodu podanej námietky zaujatosti odročené   na   neurčito.   Podaním   doručeným   16.   decembra   1998   právny   zástupca sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   z dôvodu   kolízie   pojednávaní. Žalovaný   v I.   rade   dôvody   svojho   návrhu   na   vylúčenie   sudcu   odôvodnil   v podaní doručenom okresnému súdu 28. decembra 1998. Zákonný sudca sa k podanej námietke vyjadril   podaním   doručeným   Krajskému   súdu   v Prešove   1.   februára   1999.   Uznesením sp. zn.   2   Nc   6/99-500   z 9.   februára   1999   Krajský   súd   v Prešove   rozhodol,   že   zákonná sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prerokúvania   a rozhodovania   predmetnej   veci.   Spis   bol okresnému súdu doručený 23. februára 1999.

Zákonný sudca pokynom z 3. marca 1999 nariadil pojednávanie na 8. jún 1999, ktoré bolo uznesením odročené na neurčito za účelom predloženia výpisov z obchodného registra a za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Vyžiadané výpisy z obchodného registra boli doručené v období od 9. júna 1999 do 14. júna 1999.

Uznesením č. k. 12 C 212/90-521 zo 7. júla 1999 bol v predmetnej veci ustanovený znalec MUDr. Š. M. za účelom vypracovania znaleckého posudku, ktorý mal predložiť v lehote 60 dní. Proti výroku uznesenia, ktorým bol zaviazaný zaplatiť preddavok na trovy znaleckého   dokazovania   podal   žalovaný   v I.   rade   odvolanie   26.   júla   1999.   Ustanovený znalec okresnému súdu podaním z 5. augusta 1999 oznámil, že pre pracovné povinnosti v dohľadnom   čase   nie   je   schopný   vypracovať   znalecký   posudok   vo   veci   sťažovateľky (doručeným 9. augusta 1999).

Na základe pokynu z 9. augusta 1999 bol spis v tejto veci doručený Krajskému súdu v Prešove 7. decembra 1999. Dňa 15. októbra JUDr. J. A. predložil spis s návrhom na svoje vylúčenie z prerokovania uvedenej veci z dôvodu zaujatosti najvyššiemu súdu (doručený 25. októbra 1999). Na č. l. 532 spisu sa nachádzalo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Nc 164/99   z 30.   novembra   1999,   ktorým   rozhodol,   že   JUDr.   J.   A.   je   vylúčený z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci.

Krajskému súdu v Prešove bol spis vrátený 7. decembra 1999 a tento uznesením č. k. 1 Co 317/99-536 z 28. marca 2000 potvrdil uznesenie okresného súdu zo 7. júla 1999. Toto uznesenie   bolo   následne   na   základe   pokynu   sudcu   okresného   súdu   z 11.   apríla   2000 doručené účastníkom konania. Dňa 5. mája 2000 bolo okresnému súdu doručené dovolanie žalovaného v I. rade proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. marca 2000.

Výzvou   z 22.   júna   2000   okresný   súd   požiadal   Obchodný   register   Slovenskej republiky (ďalej len „obchodný register“) o zaslanie výpisu žalovaného v XII. rade. Opis dovolania   bol   doručený   na   základe   pokynu   z   12.   júna   2000   právnemu   zástupcovi sťažovateľky na vyjadrenie. Dňa 28. júna 2000 bol doručený vyžiadaný výpis z obchodného registra.

Podaním z 9. novembra 2000 bol žalovaný v I. rade vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Spisový materiál bol následne okresným súdom doručený najvyššiemu súdu 14. decembra 2000. Uznesením sp. zn. 2 Cdo 149/2000 z 18. januára 2000 najvyšší súd podané dovolanie odmietol.

Spis   v predmetnej   veci   bol   2.   februára   2000   vrátený   okresnému   súdu.   Dňa 29. januára 2001 bola predmetná vec pridelená na ďalšie konanie JUDr. M. B. Pokynom z 21.   augusta   2001   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 18.   januára   2000   doručené účastníkom konania.

Na   základe   pokynu   z 19.   novembra   2001   bola   okresným   súdom   zaslaná   výzva ustanovenému znalcovi na predloženie znaleckého posudku. V lehote do 2 mesiacov (znalec nepreberal zásielky vrátené súdu 12. decembra 2001 a 8. januára 2002).

Dňa 7. januára 2002 bola predmetná vec pridelená na prerokovanie JUDr. G. G. Na základe pokynu zo 17. júna 2002 bola zaslaná opätovná výzva ustanovenému znalcovi pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a signalizácie nečinnosti Krajskému súdu v Prešove. Ustanovený znalec odpovedal na výzvu súdu podaním doručeným 8. júla 2002.

Pokynom   z 22.   júla   2002   zákonný   sudca   nechal   vyžiadať   aktuálne   výpisy z obchodného registra od žalovaných a nariadil na 29. október 2002 pojednávanie v tejto veci.   Predmetné výpisy   boli okresnému   súdu   predložené 2. augusta   2002 a 16. augusta 2002.

Okresný súd na pojednávaní konanom 29. októbra 2002 uznesením konanie proti viacerým   žalovaným   (v   V.,   VI.,   VII.,   VIII.,   IX.,   XI.,   XII.,   XIII.   a XIV.   rade)   zastavil a pojednávanie odročil na neurčito za účelom mimosúdnej dohody, o výsledku ktorej mal právny zástupca sťažovateľky informovať súd v lehote 30 dní.

Opatrením z 15. apríla 2003 bola predmetná vec pridelená JUDr. M. B. Na základe pokynu z 29. januára 2004 zákonného sudcu bol právny zástupca sťažovateľky predvolaný na informatívny výsluch a boli vyžiadané výpisy z obchodného registra na žalovaných.

Podaním doručeným 10. februára 2004 JUDr. J. Č. ako správca konkurznej podstaty okresnému súdu oznámil, že bol vyhlásený konkurz na žalovaného v XI. rade. Vo veci konajúci sudca pokynom z 20. apríla 2004 nechal zaslať výzvu sťažovateľke, aby zložila preddavok vo výške 500 Sk za účelom vykonania ohliadky na mieste samom, ktorú však súdna   kancelária   zrealizovala   až 3.   septembra   2004.   Sťažovateľka   podaním   doručeným 10. augusta 2004 okresný súd požiadala o nariadenie pojednávania vo veci.

Uznesením č. k. 12 C 212/1990-677 z 23. augusta 2004 okresný súd odvolal znalca MUDr.   Š.   M.   Výzvou   z toho   istého   dňa   bola   zaslaná   výzva   žalovanému   v III. rade   na predloženie   dostupného   spisového   materiálu   týkajúci   sa   výstavby   sídliska   Centrum   III v Sabinove, ktorý má k dispozícii.

Pokynom z 20. septembra 2004 bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie na 8. november 2004 a súčasne bolo zaslané uznesenie žalovaným i vedľajšiemu účastníkovi, ktorým ich okresný súd vyzval, aby sa v lehote 30 dní vyjadrili k zmene petitu žalobného návrhu z 28. októbra 2002.

Žalovaný v III. rade okresnému súdu vyžiadané podklady na základe jeho výzvy doručil   13.   októbra   2004.   Výzvou   z 28.   októbra   2004   okresný   súd   požiadal   Register obyvateľov   Slovenskej   republiky   o oznámenie   pobytu   MUDr.   Š.   M.   (odpoveď   na   túto výzvu bola okresnému súdu doručená 8. novembra 2004). Podaním z 28. októbra 2004 okresný súd účastníkom tohto konania oznámil, že nariadené pojednávanie odročuje na 28. február 2005 z dôvodu práceneschopnosti sudcu.

Žalovaný v IV. rade sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k zmene žalobného   petitu   z 28.   októbra   2002   podaním   doručeným   súdu   11.   februára   2005.   Na pojednávaní konanom 25. februára 2005 okresný súd uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu a v jeho závere pojednávanie odročil na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Vedľajší účastník tohto konania okresnému súdu 17. marca 2005 doručil otázky na znalecké   dokazovanie.   Uznesením   č.   k.   12   C   212/1990-731   z 15.   apríla   2005   bol v predmetnej   veci   ustanovený   znalec   MUDr.   P.   S.,   ktorý   mal   vypracovaný   znalecký posudok   predložiť   v lehote   30   dní.   Okresný   súd   spis   v predmetnej   veci   zaslal znalcovi v prílohe   podania   z 29.   júna   2005.   Podľa   úradného   záznamu   spísaného   12.   júla   2005 ustanovený   znalec   osobne   požiadal   okresný   súd   o predĺženie   lehoty   na   vypracovanie znaleckého   posudku   do   31.   augusta   2005   z dôvodu   čerpania   plánovanej   dovolenky. Znalecký posudok MUDr. P. S. č. 15/2005 z 25. júna 2005 bol okresnému súdu doručený 24. augusta 2005.

Uznesením č. k. 12 C 212/1990-752 z 31. augusta 2005 okresný súd ustanovenému znalcovi MUDr. P. S. priznal odmenu a náhradu výdavkov (právoplatné 13. októbra 2005). Pokynom z 5. novembra 2005 bolo toto uznesenie i znalecký posudok doručené účastníkom konania, spolu s výzvou, aby k uvedenému posudku v lehote 30 dní vyjadrili. Vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného v 3. rade bolo okresnému súdu doručené 20. októbra 2005 a vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania, v ktorom požiadal o dopracovanie znaleckého posudku, 24. októbra 2005.

Pokynom   z 25.   októbra   2005   bolo   v predmetnej   veci   nariadené   pojednávanie   na 19. január 2006.

Vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného v IV. rade k znaleckému posudku bolo okresnému súdu doručené 3. novembra 2005.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   15.   decembra   2005   sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu upresnila výšku požadovaných nárokov.

Pojednávanie   uskutočnené   okresným   súdom   19.   januára   2006   bolo   odročené   na 23. január   2006   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku.   Správca   konkurznej   podstaty   úpadcu žalovaného v I. rade podaním z 23. januára 2006 okresnému súdu oznámil, že k znaleckému posudku nemá námietky a súhlasí s tým, aby okresný súd pokračoval v predmetnom konaní. Na pojednávaní konanom 23. januára 2006 bol vyhlásený rozsudok. Podaním doručeným 30. januára 2006 právny zástupca sťažovateľky vyčíslil svoj nárok na náhradu trov konania.

Podaním   z 20.   februára   2006   zákonný   sudca   požiadal   o predĺženie   lehoty   na napísanie rozhodnutia do 30. marca 2006 a predseda okresného súdu jeho žiadosti následne 21. februára 2006 vyhovel. Rozsudok bol na základe pokynu z 29. marca 2006 doručovaný účastníkom konania.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   31.   marca   2006   bolo   zistené,   že   rozsudkom z 23. januára 2006 okresný súd nerozhodol o celom predmete konania, preto bolo nariadené pojednávanie na 4. máj 2006 za účelom vyhlásenia doplňujúceho rozsudku.

Uznesením č. k. 12 C 212/1990-861 z 13. apríla 2006 okresný súd nepripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpil ako žalovaný S., s. r. o., na návrh sťažovateľky.

Dňa 18. apríla 2006 bolo okresnému súdu doručené odvolanie vedľajšieho účastníka konania   proti   rozsudku   z 23.   januára   2006.   Sťažovateľka   sa   taktiež   proti   rozsudku z 23. januára 2006 prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolala podaním doručeným súdu 19. apríla 2006. Dňa 26. apríla 2006 bolo okresnému súdu doručené aj odvolanie právneho zástupcu sťažovateľky proti uzneseniu z 13. apríla 2006.

Na   pojednávaní   konanom   4.   mája 2006   okresný   súd   uznesením   zrušil   uznesenie z 13. apríla 2006 a pripustil vstup do konania S., s. r. o., P. a následne vyhlásil opravné uznesenie, ktorým opravil záhlavie rozsudku z 23. januára 2006 a doplňujúci rozsudok.

Proti   doplňujúcemu rozsudku   sa   sťažovateľka podaním doručeným 11. júla 2006 odvolala. Krajskému súdu v Prešove bol spis v tejto veci doručený 1. augusta 2006.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o náhradu škody spôsobenej ublížením na zdraví. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu, ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, svedčiacu o právnej zložitosti veci. Po skutkovej stránke však možno konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania najmä v prípade, ak počet   účastníkov   konania   je   vysoký   a navyše   v priebehu   konania   sa   mení,   zistenie skutkového   stavu   je   závislé   od   zabezpečenia   viacerých   listinných   dôkazov,   vypočutia svedkov,   zabezpečenia   znaleckého   posudku   a   pod.   Ústavný   súd   spomínanú   skutkovú zložitosť   veci,   ktorá   v tomto   prípade   taktiež   prispela   k predĺženiu   konania,   pri   svojom rozhodovaní zohľadnil.

B.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné. Sťažovateľka, resp. jej právny zástupca reagovali na výzvy okresného súdu, zúčastňovali   sa   jednotlivých   pojednávaní   (po   celú   dobu   konania   právny   zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní len dvakrát). Ústavný súd teda nezistil,   žeby   v dôsledku   procesných   úkonov   sťažovateľky   došlo   k výraznejšiemu predĺženiu konania v predmetnej veci. Okresným súdom namietané rozširovanie predmetu konania sťažovateľkou, bolo len prirodzeným dôsledkom plynutia času, v dôsledku ktorého sa   výška   nároku   sťažovateľky   zvyšovala,   avšak   na   samotný   rozsah   vykonávaného dokazovania nemal výrazný vplyv. V správaní sa sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní

C. Ďalším   kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil viaceré obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Žiadne procesné úkony v uvedenej veci okresný súd nevykonával v takmer päť mesačnom období trvajúcom od 28. júna 2000, keď mu bol doručený vyžiadaný výpis z obchodného registra až do 9. novembra 2000, keď bol žalovaný v I. rade vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Ďalšie obdobie nečinnosti   okresného   súdu   začalo   2.   februára   2001   po   doručení   spisového   materiálu z najvyššieho súdu a trvalo až do 21. augusta 2001, keď zákonný sudca úpravou z tohto dňa nechal doručiť uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania, t. j. osemnásť mesiacov. Okresný súd nekonal v tejto veci ani vo viac ako sedemmesačnom období trvajúcom od 19. novembra 2001 (okresný súd zaslal výzvu znalcovi na podanie znaleckého posudku) do 17.   júna   2002,   keď   opätovne   vyzval   znalca   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty. Nečinnosťou okresného súdu v tomto konaní bolo poznačené aj štrnásťmesačné obdobie trvajúce od 29. novembra 2002, keď uplynula lehota poskytnutá účastníkom konania na uzavretie   mimosúdnej   dohody   až   do   29.   januára   2004,   keď   bol   právny   zástupca sťažovateľky okresným súdom predvolaný na informatívny výsluch. Od 4. marca 2004, keď bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľky až do 23. augusta 2004, t. j. viac ako päť mesiacov bol okresný súd opätovne nečinný. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nie len nekonaním príslušného súdu,   ale   aj   nesprávnou   (neefektívnou)   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01). Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   aj neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   súvisiacou   predovšetkým   s jeho   nedôsledným postupom pri vydaní prvého rozsudku zo 17. mája 1994 i viacerých uznesení vydaných okresným súdom, ktoré museli byť už po začatí odvolacieho konania v predmetnej veci opravované v dôsledku nesprávneho označenia účastníkov konania v nich, nedôsledný bol postup okresného súdu i pri vydaní nadbytočného uznesenia zo 7. septembra 1994, ktorým po   druhýkrát   zaviazal   žalovaného   v I.   rade   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané odvolanie, nesústredenosťou sa vyznačoval aj postup okresného súdu pri nariadení ohliadky na mieste samom, ktorá sa mala na základe pokynu z 12. marca 1997 vykonať už 25. apríla 1997,   avšak   k jej   realizácii   došlo   až   po   jej   opätovnom   nariadení   26.   februára   1998, a rovnako aj postup okresného súdu pri vykonávaní znaleckého dokazovania v predmetnej veci bol poznačený nedôslednosťou, pretože hoci už z podania prvého vo veci ustanoveného znalca doručeného okresnému súdu   9. augusta 1999 bolo zrejmé, že znalecký   posudok nevypracuje,   k jeho   odvolaniu   tento   súd   pristúpil   až   23.   augusta   2004   a k   ustanoveniu nového znalca v konaní až 15. apríla 2005.

Ústavný   súd   na   ťarchu   okresného   súdu   pri   svojom   rozhodovaní   nezapočítal zodpovednosť za vznik prieťahov v tomto konaní v čase, keď nemal k dispozícii spisový materiál,   pretože   o procesných   úkonoch   účastníkov   konania   rozhodovali   súdy   vyššieho stupňa   z dôvodu   ich   vecnej   príslušnosti   (napr.   obdobia,   v ktorých   tieto   súdy   konali o odvolaní žalovaných v I. rade a IV. rade proti rozsudku zo 17. mája 1994 i viacerým uzneseniam okresného súdu, o námietke zaujatosti vznesenej žalovaným v I. rade, podaním z 18. novembra 1998 voči zákonnému sudcovi, o vylúčení sudcu Krajského súdu v Prešove z prerokovania   tejto   veci   z dôvodu   zaujatosti,   o odvolaní   žalovaného   v I.   rade   proti uzneseniu zo 7. júla 1999, o dovolaní žalovaného v I. rade proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. marca 2000).

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/2000), argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia trvá už viac ako pätnásť rokov a jedenásť mesiacov a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Z uvedenej doby takmer štyridsaťdeväť mesiacov, t. j. štyri roky a jeden mesiac tvorí obdobie, v ktorom v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk, ktoré odôvodnila zbytočnými prieťahmi, ktoré trvali podľa nej najmenej desať rokov, pretože konanie v tejto veci začaté v roku 1990 sa podľa jej názoru mohlo skončiť už v roku 1994, avšak dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov   sa ho domáha. Podľa   ustanovenia § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   sťažovateľke   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 150 000 Sk. Pri posúdení závažnosti jej ujmy, a tým aj výšky primeraného finančného zadosťučinenia,   prihliadal   ústavný   súd   okrem   dĺžky   zbytočných   prieťahov   (štyri   roky a jeden mesiac), aj na ďalšie konkrétnym okolnosti posudzovaného prípadu, predovšetkým na   predmet   sporu   v preskúmavanom   konaní,   ktorý   v tejto   veci   výrazným   spôsobom ovplyvnil intenzitu nemajetkovej ujmy vzniknutej sťažovateľky. Cieľom preskúmavaného konania   bolo   dosiahnutie   uspokojenia   nárokov   sťažovateľky   vzniknutých   v dôsledku závažného poškodenia jej zdravia v čase maloletosti. Vzhľadom na skutočnosť, že účelom týchto nárokov malo byť odškodnenie sťažovateľky, ako aj zlepšenie kvality jej života, možno v danom prípade hovoriť o zvýšenej intenzite nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku nekonania okresného súdu pociťovala.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

3.   Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať náhradu   trov konania pred ústavným súdom, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd)   vrátane   režijného   paušálu   (5   302   Sk)   a DPH   (950   Sk).   Náhrada   trov   konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 6 252 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľky priznal náhradu trov konania vo výške 6 252 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2006