znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 237/05-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   M. Š.   –   O., B.,   zastúpeného   JUDr.   M.   K.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcPO 2/03 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 275/04-64 z 30. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. – O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   24.   marca 2005 doručená sťažnosť M. Š. – O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcPO 2/03 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   2   Co   275/04-64   z 30.   novembra   2004   v konaní   vo   veci   návrhu sťažovateľa ako navrhovateľa proti odporcovi v 1. rade M. H. a odporkyni v 2. rade S. Z. na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že na jeho návrh okresný súd 7. mája 2003 vydal predbežné opatrenie sp. zn. 8 NcPO 2/03, ktorým sa odporcovi v 1. rade a odporkyni v 2. rade uložila povinnosť nenakladať s v návrhu špecifikovaným potápačským motorovým člnom. Sťažovateľovi bola uložená povinnosť podať návrh na začatie konania vo veci samej do 1 mesiaca od doručenia predbežného opatrenia. Sťažovateľ si uvedenú povinnosť splnil 13. júna 2003 podaním žaloby o vydanie člna, alternatívne o zaplatenie sumy vo výške 442 000 Sk. Proti predbežnému opatreniu podali 10. júna 2003 odporcovia v 1. a 2. rade odvolanie. Uvedené odvolanie nespĺňalo náležitosti podania, pretože nebolo podpísané ani jedným z odporcov. Odporca v 1. rade podal odvolanie aj osobitne, a to 16. júna 2003. Po tom,   ako   bola   vec   vrátená   okresnému   súdu,   sa   ten   rozhodol   riešiť   nepodpísanie odvolania   tak,   že   24.   marca   2004   odporkyni   v 2.   rade   umožnil   dodatočne   odvolanie podpísať.

Podľa názoru sťažovateľa odvolania boli podané po zákonom ustanovenej lehote. U odporcu   v 1. rade sa mala uplatniť fikcia doručenia – 3. deň uloženia na pošte,   a to 22. mája 2003. Predbežné opatrenie prevzal odporca v 1. rade až 28. mája 2003. Odporkyni v 2. rade sa tiež nepodarilo doručiť predbežné opatrenie a tiež sa uplatnila fikcia doručenia – 3.   deň   uloženia   veci   na   pošte,   a to   23.   mája   2003.   Predbežné   opatrenie   si   odporkyňa v 2. rade fyzicky prevzala až 2. júna 2003. Okresný súd sa stotožnil so záverom, že účinky doručenia nastali u odporcu v 1. rade 22. mája 2004 a u odporkyne v 2. rade 23. mája 2003. Teda ak odporca v 1. rade podal odvolanie 16. júna 2003 a odporkyňa v 2. rade ho podala 10. júna 2003, odvolania boli podľa názoru sťažovateľa podané oneskorene.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd umožnil dodatočne odporkyni v 2. rade podpísať   odvolanie,   ako   aj   v tom,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   odvolania   boli   podané po zákonom ustanovenej lehote, v dôsledku čoho predbežné opatrenie malo byť právoplatné a nemalo byť odvolacím súdom zamietnuté.

Na   základe   podanej   sťažnosti   doplnenej   podaním   z 27.   apríla   2005   sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2004 č. k. 2 Co 275/04-64 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní č. 8 NcPO 2/03 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a ľudské   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2004 č. k. 2 Co 275/04-64 sa zrušuje.

Ústavný súd zrušuje dodatočné podpísanie odvolania odporcom v II. rade zo dňa 10. 06. 2003 proti predbežnému opatreniu zo dňa 07. 05. 2003 v konaní č. 8 NcPO 2/03 vedenom na Okresnom súde Bratislava III, ktoré sa uskutočnilo 24. 03. 2004.“

Sťažovateľ   podal   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   uznesenia   krajského   súdu a požiadal o nezverejňovanie jeho osobných údajov.

K   sťažnosti sa vyjadril predseda okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 4. júla 2005, v ktorom sa uvádza, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pretože odvolanie má mať záverečné náležitosti, ku ktorým patrí dátum a podpis. Absencia podpisu je   vadou   odstrániteľnou,   preto   mal   okresný   súd   legitímny   dôvod   postupovať   smerom k odstráneniu tejto vady. Uvedený postup je predpokladaný ustanoveniami § 43 ods. 1 a 2, § 42 ods. 3, resp. § 79 ods. 1 a § 104 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).K sťažnosti   sa   vyjadrila   predsedníčka   krajského   súdu   podaním   doručeným ústavnému   súdu   15.   apríla   2005,   v ktorom   sa   uvádza,   že   predsedníčka   konajúceho senátu na výzvu,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnosti,   uviedla,   že   sa   pridržiava   uznesenia č. k. 2 Co 275/04-64,   pričom   konkrétnejšie   sa   vyjadriť   k veci   nemôže,   pretože   spis   bol zaslaný prvostupňovému súdu. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení ďalej uviedla, že sa   v záujme   garancie   zásady   sudcovskej   nezávislosti   ako   orgán   štátnej   správy   súdu nemôže   vyjadrovať   alebo   hodnotiť   procesnoprávny   postup   sudcov   v konkrétnych konaniach.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).

Obsahom   práva   na   súdnu   ochranu   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých   práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Článok   6   ods.   1   dohovoru   každému   zaručuje   právo   podať   žalobu   na   uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov súdu. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z 21.   februára   1975,   séria   A, č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné požiadavky spravodlivého procesu.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy.   Nie   sú   v postavení   nadriadenosti   či   podriadenosti,   orgány   jedného   systému nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach. Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu   završuje   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou) inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie   základného   práva   alebo   slobody   zaručených   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 37/95).

V princípe   subsidiarity   má   základ   aj   rozsah   pôsobnosti   ústavného   súdu   pri poskytovaní   ochrany   ústavným   a základným   právam   a slobodám.   Ústavný   súd   zásadne nemá   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy, okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv a slobôd chránených ústavou alebo dohovorom.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti   sú preto   vylúčené   také   návrhy,   pri   ktorých   sťažovateľ   nesplnil   niektorú zo zákonných   podmienok   potrebných   pre   vznik   právneho   vzťahu,   porušenie   ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia   sťažnosti   je   jej   zjavná   neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   §   42   ods.   3   prvej   vety   OSP   pokiaľ   zákon   pre   podanie   určitého   druhu nevyžaduje   ďalšie   náležitosti,   musí   byť   z podania   zjavné,   ktorému   súdu   je   určené, kto ho podáva, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Podľa § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,   aby   nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   podanie   doplnil   alebo   opravil v lehote, ktorú určí a ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v deň   a hodinu   uvedenú   v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo   na   orgáne   obce   a adresáta   o tom   vhodným   spôsobom   upovedomí.   Ak   si   adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Podľa   §   104   ods.   2   prvej   vety   OSP   ak   ide   o nedostatok   podmienky   konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia.

Sťažnosť   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená,   pretože   zo   spisu   sp.   zn. 8 NcPO 2/03,   najmä   č.   l.   32   (doručenka   odporcom   v 1.   a 2.   rade),   nevyplýva,   že   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a že by zároveň mali za následok namietané porušenie označených   základných   práv   alebo   slobôd.   Na   predmetných   doručenkách   sa   uvádza, že uznesenie o predbežnom opatrení bolo doručované odporcovi v 1. rade 19. mája 2003, adresát   nebol   zastihnutý,   opakované doručenie   bolo   uskutočnené   20.   mája   2003   a toho istého dňa bola písomnosť uložená na pošte. Odporca v 1. rade prevzal písomnosť 2. júna 2003.   Teda   ak   odvolanie   bolo   odporcom   v 1.   rade   podané   16.   júna   2003   (č.   l.   36), bolo podané   v lehote,   pretože   v danom   prípade   sa   lehota   na   podanie   odvolania   počíta od prevzatia   písomnosti   odporcom   v 1.   rade   (fikcia   doručenia   sa   neuplatní,   pretože písomnosť bola prevzatá). Z doručenky vyplýva, že odporkyni v 2. rade bolo uznesenie o predbežnom opatrení doručované 16. mája 2003,   adresát nebol zastihnutý, opakované doručenie bolo vykonané 19. mája 2003 a písomnosť bola uložená na pošte 19. mája 2003. Odporkyňa v 2. rade zásielku prevzala 28. mája 2003. V danom prípade odvolanie bolo podané včas 10.   júna 2003   vzhľadom   na to,   že lehota   na podanie   odvolania   sa   počíta až od prevzatia písomnosti 28. mája 2003 (fikcia doručenia sa neuplatní, pretože písomnosť bola prevzatá). Keďže odvolanie nebolo podpísané, okresný súd v súlade s § 42 ods. 3 OSP, § 43 ods. 1 OSP a § 104 ods. 2 OSP správne vyzval na odstránenie nedostatku podania, ktorým sa odstránila absencia podpisu na odvolaní (č. l. 47 a 48).

Z vyžiadaného spisu   ústavný súd zistil, že okresný súd svojím postupom (výzvou na odstránenie   nedostatkov   odvolania)   a   krajský   súd   (pokiaľ   ide   o počítanie   lehôt na podanie   odvolania   odporcami   v 1.   a 2.   rade)   neporušili   označené   základné   práva sťažovateľa.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   postup   okresného   súdu   a uznesenie   krajského č. k. 2 Co 275/04-64 z 30. novembra 2004 sú vecne správne, teda všeobecné súdy svojou rozhodovacou činnosťou neporušili žiadne zo základných práv označených sťažovateľom.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005