SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 236/2015-34
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricoveja Ľubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o.,Čergovská 539, Raslavice, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rovnosť v konaní predsúdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkomKrajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti KOVOspol. s r. o. trovy konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesťcentov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o.n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) predbežne prerokovalsťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) a uznesením č.k. III. ÚS 236/2015-10 z 2. júna 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon oústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie pre namietané porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivýproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konanívedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa žalobkyňa,spoločnosť, voči nej domáhala zaplatenia sumy 551,43 €s príslušenstvom za ňou prevzatý, ale nezaplatený tovar. Okresný súd svojím rozsudkomč. k. 1 Cb/228/2008-206 zo 6. júna 2013 žalobe vyhovel. Okresný súd dospel k záveru,že žalobca relevantným spôsobom preukázal dodanie objednaného tovaru sťažovateľke.K tomuto záveru okresný súd dospel aj napriek neexistencii podpísaného doručovaciehohárku preukazujúceho doručenie tovaru sťažovateľke. Podľa sťažovateľky okresný súd prisvojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že žalobca vedie konanie na Okresnom súdeBratislava II pod sp. zn. 24 Cb/189/2009 aj proti dopravcovi o náhradu škody za nedodanýtovar sťažovateľke, ako aj skutočnosť, že v čase doručovania tovaru bola u sťažovateľkycelozávodná dovolenka, takže tovar ani fyzicky nemal kto prevziať. Proti rozsudkuokresného súdu sťažovateľka rovnako namietala, že neuviedol právnu kvalifikáciu zistenéhoskutkového stavu. Z týchto dôvodov proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľkaodvolanie.
Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 rozsudokokresného súdu vo veci samej potvrdil. Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľkypodľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa krajského súduokresný súd správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Krajský súdv súvislosti s priznanou istinou plne odkazuje na zdôvodnenie okresného súdu (§ 219 ods. 2OSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k odvolacímdôvodom sťažovateľky krajský súd doplnil, že podľa § 412 ods. 1 prvej vety Obchodnéhozákonníka ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste,uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravupre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 551,43 eur (16,612,50 Sk) z titulu neuhradenia faktúry č. 5060486, splatnej 10.8.2006, ktorou žalobca žalovanému vyúčtoval kúpnu cenu za dodaný tovar. Obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba v tom, že tovar fakturovaný touto faktúrou mu nikdy doručený nebol, čo tvrdil aj jeho zamestnanec. Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti tvrdil, že tovar od žalobcu prevzal dňa 27.7.2006, ktorého súčasťou bola aj predmetná faktúra. Na odvolacom pojednávaní dňa 18.3.2014 zástupcovia účastníkov zhodne potvrdili, že tak ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý spôsob dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločností. Sporné je však to, že žalobca nemôže predložiť dôkaz o tom, že táto prepravná spoločnosť v skutočnosti tovar žalovanému odovzdala.
Podľa § 412 ods. 1, veta prvá, Obch. zákonníka, ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim.
Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom žalovanému na základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý odovzdaním prepravnej spoločnosti. Pritom bolo preukázané a zároveň je nesporné, že prepravná spoločnosť od žalobcu prevzala tovar dňa 27.7.2006, čo vyplýva z dokladu tejto spoločnosti zo dňa 27.7.2006 (č. l. 43) ako aj z čestného prehlásenia zamestnanca žalobcu zo dňa 19.2.2008 (č. l. 41). Menovaný prehlásil, že dňa 27.7.2006 osobne odovzdal zásielku č. 703-030-61042230, určenú pre spoločnosť žalovaného, kuriérovi spoločnosti, ktorý doklad o prevzatí tovaru vlastnoručne podpísal. Teda týmto okamihom došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj keď len jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného), pričom tento spôsob dodania tovaru bol dohodnutý nie len v tomto konkrétnom prípade, ale i v minulosti. Na dodaní tovaru týmto spôsobom žalovanému nič nemení ani tvrdenie prepravnej spoločnosti, že z interných dokladov nemôže zistiť okamih odovzdania tovaru zamestnancom prepravnej spoločnosti zamestnancovi žalovaného. Z tohto dôvodu v ničom nepochybil súd prvého stupňa, ak nároku žalobcu čo do istiny fakturovanej faktúrou č. 5060486 vyhovel.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 551,43 eur ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.)...“
Podľa sťažovateľky si okresný súd a následne krajský súd nesplnili povinnosť riadneodôvodniť svoje rozhodnutia, a to tým, že sa náležite nevysporiadali so všetkýmirelevantnými námietkami uplatnenými sťažovateľkou. Okresný súd a krajský súd sa podľasťažovateľky ňou tvrdenými námietkami vôbec nezaoberali, v dôsledku čoho sú ichrozhodnutia nepreskúmateľné, čím malo dôjsť k zásahu do sťažovateľkou označenýchzákladných práv.
Podľa sťažovateľky sa mal krajský súd svojím postupom a rozhodnutím dopustiťnesprávnej aplikácie právnej normy, keď právnu normu aplikoval zjavne svojvoľne,argumentačne vybudovanú, bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia,pretože:
«a) krajský súd na jednej strane sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci okresným súdom, ktorý však žalobe vyhovel s odôvodnením, že:
/i/ režim dodania tovaru prostredníctvom dopravcu považoval za perfektný iba vtedy, ak príjemca tovaru potvrdí svojim podpisom na doručovací hárok dopravcu prevzatie zásielky (tovaru), potom mu túto zásielku odovzdá a následne tento hárok s oskenovanými údajmi z balíka zašle do centrály v Bratislave, kde iný pracovník na základe doručovacieho hárku vpíše údaje o doručení zásielky a osobe, ktorá zásielku prevzala,
ktorý záver pri nespornosti neexistencie podpísaného hárku o prevzatí zásielky zamestnancom sťažovateľa - výsluchom potvrdil, že žiadnu zásielku 28.7.2006 od dopravcu ani nemohol prevziať, lebo v rámci celozávodnej dovolenky bol tiež na dovolenke, o čom sme predložili jeho dovolenkový lístok - je skutočne svojvoľný; /ii/ neuhradenie ceny dodaného tovaru sťažovateľom a nevrátenie tovaru dopravcom, viedlo žalobcu o začatie konania o náhradu škody voči nemu na 0S Bratislava 2 v konaní pod sp. zn. 24Cb/89/2009, ktoré bolo prerušené do skončenia predmetného konania, čo logicky evokuje záver, že žalobca sám predpokladal neúspech v tomto konaní a po jeho skončení by pokračoval v konaní o náhradu škody za nedodaný tovar, a nie opak a na záver
/iii/ okresný súd uzavrel, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, keď relevantným spôsobom preukázal dodanie objednaného tovaru na základe ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy sťažovateľovi, ktorý tento záver nevyvrátil ani neexistenciou predloženia doručovacieho hárku na preukázanie doručenia tovaru,
ktorý záver je diametrálne odlišný od záveru pod bodom /i/, ale to už krajskému súdu vôbec nevadilo a
b/ označené rozporuplné dôvody okresného súdu doplnil o „novo“ zistené skutočnosti, podľa ktorých
/i/ mal byť dohodnutý spôsob dodania tovaru cestou prepravnej spoločnosti, čo je záver svojvoľný, lebo žiadna dohoda v tomto smere neexistovala, žalovaný sťažovateľ len akceptoval dodanie tovaru týmto spôsobom za podmienky, že mu tovar bol skutočne dodaný a nakoniec spôsob dodania tovaru pri ústnej kúpnej zmluve bol pre sťažovateľa bezpredmetný a išiel iba na ťarchu žalobcu, ktorý
/ii/ po neuhradení kúpnej ceny od sťažovateľa a nevrátení predmetu dodania od dopravcu, zahájil voči nemu súdne konanie o zaplatenie rovnakej samy 551,43 EUR titulom náhrady škody, hoci
/iii/ pri existencii prepravnej zmluvy - súdy túto skutočnosť absolútne neskúmali - či pri dohodnutom spôsobe dodania tovaru cestou dopravcu, by v zmysle ust. § 412 ods. 1 OBZ toto právo prislúchalo sťažovateľovi a nie predávajúcemu žalobcovi, ktorý si ho aj reálne uplatnil pred OS BA 2,
čiže ide o svojvoľnú aplikáciu tohto zákonného ustanovenia, ktoré neposúdil komplexne, ale izolovane iba vetu prvú, ktorá mu vyhovovala pre arbitrárny výklad, namiesto aplikácie ust. § 335 a nasl. OBZ, na základe ktorého miestom dodania tovaru bolo výlučne miesto sídla a prevádzky sťažovateľa, t. j. KOVO Raslavice, takže úmyselne prehliadol širšie súvislosti vzniku a existencie obchodnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, z ktorých vyplynulo aj spontánne konanie kupujúceho sťažovateľa nezaplatiť za nedodaný tovar a predávajúceho žalobcu zažalovať dopravcu za nedodaný tovar, čo krajský súd ex catedra obrátil naruby.
c/ Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti účastníkov, lebo tvrdenie jednej strany je do nich nekriticky prevzaté, zatiaľ čo relevantný protiargument nebol vôbec reflektovaný, v dôsledku čoho ide o rozhodnutie nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku aj v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
d/ Interpretácia a aplikácia práva krajským súdom teda predstavuje taký výklad relevantných zákonných ustanovení, ktorými boli popreté princípy elementárnej spravodlivosti, ako imanentnej zložky právneho štátu. Z obsahu rozhodnutí sa totiž podáva, že sťažovateľ aj napriek nespornej skutočnosti, že tovar neprevzal, musí zaň zaplatiť predávajúcemu, ktorý si však túto nespornú situáciu vyriešil podaním žaloby voči dopravcovi, ktorej by bolo vyhovené, ak v tomto konaní bude žaloba voči sťažovateľovi zamietnutá. Pre druhý krok sťažovateľ nemá nárok pre neexistenciu poverenia na uplatnenie nároku za nedodaný tovar dopravcom voči tomuto subjektu.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súdnálezom rozhodol tak, že:
„1. Základné právo KOVO, spol. s r. o. Raslavice na súdnu ochranu, spravodlivé konanie a rovnosť v konaní podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 30.4.2014, sp. zn. 5 Cob/ 74/2013, porušené boli.
2. Rozsudok krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. KOVO spol. s r. o. Raslavice priznáva náhradu trov konania v sume 340,88 EUR - odmena za dva úkony právnej pomoci po 134 EUR + 2 x 8,04 EUR = 284,08 EUR + 20 % DPH, t. j. 56,80 EUR - ktorú sumu zaplatí Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 29 ods. 3zákona o ústavnom súde vyzval účastníkov konania, aby sa k veci vyjadrili, a zároveň ichpodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustenímod ústneho pojednávania.
Ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k sťažnosti vyjadril svojou výzvouzo 16. júna 2015. Predsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprO/1059/2015 z 3. júla2015 doručenom ústavnému súdu 9. júla 2015 okrem iného uviedla:
„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 5Cob/74/2013 podľa nás odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 30.4.2014 vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, majúce oporu v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch rozhodnutia sú obsiahnuté také skutočnosti skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané aplikáciou ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Opätovne sa žiada poukázať na obsah rozsudku Krajského súdu v Prešove 5 Cob/74/2013 z 30.4.2014 i písomné vyjadrenie predsedu senátu.
Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutým rozsudkom je potrebné hodnotiť aj tak, že obsahom základného práva na súdu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Potrebou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
Podľa nášho názoru v predmetnej veci postup odvolacieho súdu i obsah jeho rozhodnutia je zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny. Niet preto dôvodu na vyslovenie porušenia základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy. Navrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť. Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov od ústneho verejného pojednávania.“
Predsedníčka krajského súdu vo svojom prípise sp. zn. 1 SprO/1059/2015 z 3. júla2015 odkazuje na písomné vyjadrenie predsedu senátu 5 Cob, ktoré pripojila v prílohea na jeho obsah odkázala. Predseda senátu krajského súdu 5 Cob podal na základe výzvyústavného súdu vyjadrenie z 2. júla 2015, v ktorom okrem iného uvádza:
„Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.4.2014 (č. 1. 288) potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 551,43 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 14 % úrok z omeškania ročne z priznanej istiny od 27.8.2006 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že v prevyšujúcej časti návrh žalobcu na úrok z omeškania zamieta. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania. Na skutkovom zistení odvolacím súdom, ako aj na výroku odvolacieho súdu, odvolací súd v plnom rozsahu trvá. Uvedený spis sp. zn. 5 Cob/74/2013 sa v súčasnej dobe nachádza na Okresnom súde Prešov ako na súde prvého stupňa.
Keďže súd prvého stupňa v uvedenej právnej veci nerozhodol o trovách konania, rozhodol o nich uznesením zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008-299. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd - Krajský súd v Prešove dňa 30.4.2015 pod č. k. 5 Cob/96/2014-313. Aj na dôvodoch tohto rozhodnutia odvolací súd trvá i naďalej.
Pre upresnenie veci odvolací súd - Krajský súd v Prešove uvádza, že vec pôvodne napadla na Okresnom súde Bardejov dňa 10.7.2008, pričom bola vedená pod sp. zn. 1 Cob/228/2008. Vo veci samej Okresný súd Bardejov ako súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo dňa 6.6.2013 pod č. k. 1 Cb/228/2008-206. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.4.2014 pod č. k. 5 Cob/74/2013-288 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 551,43 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný ho zaplatiť žalobcovi vo výške 14 % z priznanej istiny od 27.8.2006 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že v prevyšujúcej časti návrh žalobcu na úrok z omeškania zamietol. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania.
Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008-299 rozhodol o trovách konania tak, že žalovaného zaviazal ich nahradiť žalobcovi vo výške 3.641,08 eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 3.574,69 eur a iných trov konania vo výške 66,39 eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol odvolací súd - Krajský súd v Prešove 30.4.2015 pod č. k. 5Cob/96/2014-313 tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, s tým, že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Na záveroch tohto uznesenia odvolací súd trvá.
Ďalej na objasnenie Krajský súd v Prešove dopĺňa, že vec na krajský súd napadla pod sp. zn. 5 Cob/74/2013, o ktorej odvolací súd rozhodol rozsudkom zo dňa 30.4.2014 pod č. k. 5 Cob/74/2013-288.
Okresný súd Bardejov o trovách konania rozhodol rozsudkom zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008-299, proti ktorému žalovaný podal odvolanie. O odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 30.4.2015 pod č. k. 5 Cob/96/2014-313.
V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 2.6.2015 pripájam k vyjadreniu predsedu senátu zberný spis sp. zn. 5 Cob/74/2013, ako aj spis sp. zn. 5 Cob/96/2014. Zároveň súhlasím, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania veci.“
Vo svojom vyjadrení z 3. augusta 2015 k výzve ústavného súdu z 13. júla 2015sťažovateľka uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhujeústavnej sťažnosti vyhovieť z týchto dôvodov:
„1. Ústavný súd dlhodobo judikuje, že jedným z princípov predstavujúcich neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces, je aj povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, v ktorom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkom konania - sťažovateľom, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich vážnosti. Pokiaľ si túto zákonnú povinnosť /§ 1, § 117 ods. 1 OSP, č1. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru/ nesplnia, založia tým nepreskúmateľnosť nimi vydaného rozhodnutia a taký postup nesmie akceptovať ani ÚS SR.
Krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nepremietol nespornú skutočnosť, že dopravca tovaru nemohol sťažovateľovi dodať tovar, za ktorý musel zaplatiť, lebo v čase jeho doručovania bola u neho celozávodná dovolenka, a že rovnakú sumu žalobca žiadal v súdnom konaní nielen od sťažovateľa, ale aj od dopravcu, čím sám potvrdil, že ako predávajúci neumožnil sťažovateľovi uplatniť práva za nedodaný tovar voči dopravcovi; tieto práva nemal sťažovateľ ako kupujúci ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola zrejme uzavretá iba medzi žalobcom a prepravcom a nie aj sťažovateľom.
2. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť účastníkov konania /čl. 47 ods. 3 ústavy/, ktorej cieľom je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.
Aj napriek skutočnostiam uvedeným pod bodom 1/, krajský súd po preukázaní, že ani prepravca nevedel potvrdiť, či a kedy odovzdal tovar kupujúcemu sťažovateľovi /viď str. 4, prvý odsek rozsudku krajského súdu/, nebránilo to tomuto súdu, aby potvrdil rozsudok okresného súdu o zaviazaní sťažovateľa uhradiť predávajúcemu žalobcovi cenu nedodaného tovaru.
Preto sa domnievame, že pokiaľ by ústavný súd akceptoval tento výklad krajského súdu, rezignoval by na prieskum ústavnosti rozhodnutí všeobecného súdu podľa čl. 124 a nasl. ústavy a aj jeho rozhodnutie by vykazovalo známky extrémnej nespravodlivosti voči sťažovateľovi.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnostivyhovel a priznal jej úhradu trov konania pred ústavným súdom spočívajúcich v trováchprávneho zastúpenia v celkovej sume 518,76 €, ktoré vyčíslila takto: „... odmena za 3 úkony právnej pomoci /prevzatie veci, napísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku krajského súdu/ plus režijný paušál – 134 + 8,04 + 134 + 8,04 a plus 139,83 + 8,39 = 432,30 EUR + 20% DPH, t. j. 86,76 EUR.“
Keďže sťažovateľka aj predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili,že súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2zákona o ústavnom súde v danej veci od jeho konania upustil, pretože dospel k názoru,že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 [v konanípred súdom] rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie predsúdom).
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Účelomčl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánuprávnej ochrany. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý,koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravuna nestranný a nezávislý súd. Uplatnenie toho práva je podmienené splnením príslušnýchzákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy. V čl. 46 ods. 4 ústavy saexpressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnostio súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnostio súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednakprocesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99). Právo zaručenéčl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovenýchzákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkýmiprocesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú(PL. ÚS 21/00).
Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu(PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísnyzákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivostiv podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania másvoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväznýnázor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdnehorozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...Článok 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konaniepred súdom).
Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavyústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerovvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale jeimplikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie jezásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne. Z tohtovyplýva, že uvádzané právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva, ktorýchporušenie sťažovateľka okrem iného svojou sťažnosťou namieta.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanomnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01,III. ÚS 53/09-36). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiťkaždému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať arozhodnúť (II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladanéod prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístupk súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právona spravodlivé súdne konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ústavný súd nie je ďalšou inštanciouv sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadouminimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorýchsú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Ústavný súdvo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávisléhosúdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd teda nie je oprávnený preskúmavaťskutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcichz nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktickýchpochybení v procese vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledkyhodnotenia dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajúpravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvýrámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd v tejto súvislostitiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovaťochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikáciazákonov (v danom prípade Obchodného zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov,a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinudo neho zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanieprávnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnychpožiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov az týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV.ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012).
Podľa judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasťzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby sa súd jasným,právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovýmia právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné (m. m. I. ÚS 236/06).
Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdusvoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ustanovení§ 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniamia úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Aksú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami aleboz nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, trebatakéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionalitya konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu„hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu, ako správnezisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súdcelkom nestotožnil (m. m. I. ÚS 242/07).
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súdpovinný dať podrobnú odpoveď, ale povinnosť súdu vysporiadať sa dostatočne s právnea skutkovo relevantnými otázkami. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie jepreto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Gréckoz 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielskoz 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B, § 27 a § 28.).; Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko).
Ústavný súd už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníkadožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. m. m.I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03či IV. ÚS 340/04). Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postupa rozhodnutia všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovalidostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne aby také rozhodnutianeboli arbitrárne.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutéhorozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúcehov nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnejinterpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy.
Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založené sťažovateľkou namietané porušeniev sťažnosti označených práv, je skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutínevysporiadal náležite so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sťažovateľkou,a tým založil jeho nepreskúmateľnosť, keď v napadnutom rozsudku nepremietol nespornúskutočnosť, že dopravca tovaru nemohol sťažovateľovi dodať tovar, za ktorý mu mal zaplatiť,lebo v čase jeho doručovania bola u neho celozávodná dovolenka.
Krajský súd na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudkuprvostupňového súdu, čo sa týka priznanej istiny a odvolacích dôvodov sťažovateľky,vo svojom rozsudku uviedol, že „... obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba v tom, že tovar fakturovaný touto faktúrou mu nikdy doručený nebol, čo tvrdil aj jeho zamestnanec. Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti
tvrdil, že tovar od žalobcu prevzal dňa 27.7.2006, ktorého súčasťou bola aj predmetná faktúra. Na odvolacom pojednávaní dňa 18.3.2014 zástupcovia účastníkov zhodne potvrdili, že tak ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý spôsob dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločností. Sporné je však to, že žalobca nemôže predložiť dôkaz o tom, že táto prepravná spoločnosť v skutočnosti tovar žalovanému odovzdala.“.
Podľa krajského súdu v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom žalovanémuna základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý odovzdaním prepravnejspoločnosti. Za preukázané a nesporné krajský súd pritom považoval, že prepravnáspoločnosť od žalobcu tovar prevzala 27. júla 2006. Vychádzajúc z § 412 ods. 1Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodaťtovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovina prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, krajský súddospel k záveru, že okamihom odovzdania tovaru zo strany žalobcu na prepravu prepravnejspoločnosti došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj keď len jehoodovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného). Podľa krajskéhosúdu preto prvostupňový súd nepochybil, ak nároku žalobcu, pokiaľ ide o istinu, vyhovel.
Podľa § 412 ods. 1 Obchodného zákonníka ak predávajúci podľa zmluvy nie jepovinný dodať tovar v určitom mieste, dodanie tovaru sa uskutočňuje jeho odovzdanímprvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovarupredávajúcim. Podľa § 412 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka predávajúci umožníkupujúcemu uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi, pokiaľ tieto práva nemákupujúci na základe prepravnej zmluvy. Ide o prípad tzv. dištančnej dodávky kúpy, ktorá̶sa v praxi vyskytuje najčastejšie. Odovzdanie tovaru sa realizuje medzi neprítomnýmiúčastníkmi kúpnej zmluvy (inter absentes) prostredníctvom tretej osoby dopravcu. Pri̶dištančnej kúpe odovzdanie (traditio) spočíva v odoslaní tovaru – v odovzdaní tovarudopravcovi na prepravu. Povinnosťou predávajúceho v súvislosti s odovzdaním tovaru jeteda zaslať tovar kupujúcemu – odovzdať ho prvému dopravcovi na prepravu. Pri tomtospôsobe dodania tovaru musia byť v zmysle § 412 ods. 1 a § 413 Obchodného zákonníkasplnené tieto predpoklady: a) predávajúci podľa zmluvy nie je povinný dodať tovarv určitom mieste, b) zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, c) tovar odovzdávanýdopravcovi musí byť dostatočne zreteľne označený ako zásielka pre kupujúceho; ak by totak nebolo, predávajúci musí bez zbytočného odkladu oznámiť kupujúcemu odoslanietovaru a odoslaný tovar v oznámení bližšie špecifikovať, d) predávajúci musí umožniťkupujúcemu uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi. Ak predávajúci nesplnípodmienku uvedenú v písmene c), dodanie tovaru sa uskutoční až odovzdaním tovarudopravcom kupujúcemu.
Krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že dodanie tovaružalobcu žalovanému (sťažovateľke) sa malo spravovať podľa § 412 ods. 1 Obchodnéhozákonníka bez toho, aby konkretizoval splnenie predpokladov pre dištančnú dodávku –kúpu. Naopak, zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z predloženého spisového materiálua vyjadrenia sťažovateľky z 3. augusta 2015 vyplýva, že žalobca začal v danej veci ajkonanie o náhradu škody proti dopravcovi na Okresnom súde Bratislava II, čím akopredávajúci neumožnil kupujúcemu (sťažovateľke) uplatniť práva z prepravnej zmluvy vočidopravcovi za nedodaný tovar, pričom podľa tvrdenia sťažovateľky tieto práva sťažovateľkaako kupujúca nemala ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola zrejme uzavretá ibamedzi žalobcom a prepravcom, a nie aj sťažovateľkou. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako ajz predloženého spisového materiálu ďalej vyplýva, že nemožno považovať za preukázané,že došlo k uzavretiu dohody medzi žalobcom a žalovanou (sťažovateľkou) o spôsobedodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločnosti alebo že by podľa zmluvypredávajúci nebol povinný dodať tovar v určitom mieste. Napokon, zo sťažnosti a z jejpríloh, ako aj z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobca nevedel doručenietovaru sťažovateľke preukázať písomným potvrdením o doručení tovaru podpísanýmsťažovateľkou (podpísaným doručovacím hárkom preukazujúcim doručenie tovarusťažovateľke) a že v čase údajného dodania tovaru spoločnosťou mali zamestnancisťažovateľky vrátane zamestnanca, ktorý mal uvedený tovar prevziať, celopodnikovúdovolenku.
Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu sa krajský súd nevysporiadal jasným,právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutkovými a právnymiskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa zistení ústavného súdu arbitrárnea nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho v nesprávnomvyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii a aplikáciirelevantnej právnej úpravy.
Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súduzistil, že krajský súd nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolanínastolila. Krajský súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľky, ktoré majú prevec podstatný význam, a napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nespĺňa požiadavkyvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdnehorozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Právne posúdeniesťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu je preto ústavne neakceptovateľné a má znakysvojvôle a arbitrárnosti.
2. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy
K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd s poukazom na svojuustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruzahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá stranav procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie maťpodstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciDelcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandskuz 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdnehokonania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzenýv čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 157/2011, IV. ÚS 608/2013).
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakýchprocesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právacha povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnomkonaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prváveta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnomkonaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba taképrocesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesuobsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovaťsvoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS211/07, III. ÚS 139/08). Článok 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnomkonaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Zabezpečuje rovnosťúčastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. vprípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore sustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom predchádzajúcimvydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania.Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3ústavy, avšak v sťažnosti neuviedla žiadne osobitné dôvody alebo okolnosti, ktorými bynamietané porušenie tohto základného práva doložila, iba poukázala na to, že „... z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti účastníkov, lebo tvrdenie jednej strany je do nich nekriticky prevzaté, zatiaľ čo relevantný protiargument nebol vôbec reflektovaný, v dôsledku čoho ide o rozhodnutie nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku aj v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy, sťažovateľka jeho porušenie vnímala ako sekundárny dôsledok porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesnéhopostavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd(PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdnehokonania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakýchpodmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán(III. ÚS 108/2013). Sťažovateľka však okrem všeobecného tvrdenia o porušení princípurovnosti zbraní neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia tohtozákladného práva. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušeniejej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy nevyhovel.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutýmrozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutiekrajského súdu zrušil podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnomsúde a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojenís § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde. V ďalšom konaní je podľa § 56 ods. 6zákona o ústavnom súde krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súduvyslovenými v tomto náleze.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie. Sťažovateľnepožadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nárokunerozhodoval.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom a druhomúkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, a pri treťom úkone právnej službyz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, ktorá bola 839 €.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov sťažovateľky, ktoré jej vznikliv dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom, v ktorom bolaúspešná a bola zastúpená advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou. Podľa § 36 ods. 2 zákonao ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konaniauznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovikonania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu jej trov konania za tri úkony právnej služby(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajskéhosúdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (2 x 134 €) a za jeden úkonprávnej služby vykonaný v roku 2015 (1 x 139,83 €) predstavuje spolu s režijným paušálom(2 x 8,4 € a 1 x 8,39 €) sumu 432,30 €, spolu s 20% DPH, t. j. 86,46 €, sumu 518,76 €.Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015