znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 236/2015-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jany   Baricoveja Ľubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o.,Čergovská   539,   Raslavice,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Elenou   Ľalíkovou,Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rovnosť v konaní predsúdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkomKrajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti KOVOspol. s r. o. trovy konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesťcentov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   KOVO   spol.   s   r.   o.n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) predbežne prerokovalsťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) a uznesením č.k. III. ÚS 236/2015-10 z 2. júna 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon oústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   pre   namietané   porušenie   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivýproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   odporkyňou   v   konanívedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa žalobkyňa,spoločnosť,   voči   nej   domáhala   zaplatenia   sumy   551,43   €s príslušenstvom za ňou prevzatý, ale nezaplatený tovar. Okresný súd svojím rozsudkomč. k. 1 Cb/228/2008-206 zo 6. júna 2013 žalobe vyhovel. Okresný súd dospel k záveru,že žalobca   relevantným   spôsobom   preukázal   dodanie   objednaného   tovaru   sťažovateľke.K tomuto záveru okresný súd dospel aj napriek neexistencii podpísaného doručovaciehohárku preukazujúceho doručenie tovaru sťažovateľke. Podľa sťažovateľky okresný súd prisvojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že žalobca vedie konanie na Okresnom súdeBratislava II pod sp. zn. 24 Cb/189/2009 aj proti dopravcovi o náhradu škody za nedodanýtovar sťažovateľke, ako aj skutočnosť, že v čase doručovania tovaru bola u sťažovateľkycelozávodná   dovolenka,   takže   tovar   ani   fyzicky   nemal   kto   prevziať.   Proti   rozsudkuokresného súdu sťažovateľka rovnako namietala, že neuviedol právnu kvalifikáciu zistenéhoskutkového stavu. Z týchto dôvodov proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľkaodvolanie.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 rozsudokokresného súdu vo veci samej potvrdil. Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľkypodľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa krajského súduokresný súd správne zistil skutkový   stav a správne ho aj právne posúdil. Krajský súdv súvislosti s priznanou istinou plne odkazuje na zdôvodnenie okresného súdu (§ 219 ods. 2OSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k odvolacímdôvodom sťažovateľky krajský súd doplnil, že podľa § 412 ods. 1 prvej vety Obchodnéhozákonníka   ak   predávajúci   nie   je   povinný   podľa   zmluvy   dodať   tovar   v   určitom   mieste,uskutočňuje   sa   dodanie   tovaru   jeho   odovzdaním   prvému   dopravcovi   na   prepravupre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 551,43 eur (16,612,50 Sk) z titulu neuhradenia faktúry č. 5060486,   splatnej   10.8.2006,   ktorou   žalobca   žalovanému   vyúčtoval   kúpnu   cenu za dodaný tovar. Obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba v tom, že tovar fakturovaný   touto   faktúrou   mu   nikdy   doručený   nebol,   čo   tvrdil   aj   jeho   zamestnanec. Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti tvrdil, že tovar od žalobcu prevzal dňa 27.7.2006, ktorého súčasťou bola aj predmetná faktúra. Na odvolacom pojednávaní dňa 18.3.2014 zástupcovia účastníkov zhodne potvrdili, že tak ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý spôsob dodania tovaru odoslaním   cestou   prepravnej   spoločností.   Sporné   je   však   to,   že   žalobca   nemôže predložiť   dôkaz   o   tom,   že   táto   prepravná   spoločnosť   v   skutočnosti   tovar   žalovanému odovzdala.

Podľa § 412 ods. 1, veta prvá, Obch. zákonníka, ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému   dopravcovi   na   prepravu   pre   kupujúceho,   ak   zmluva   určuje   odoslanie   tovaru predávajúcim.

Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   v   prípade   konkrétnej   dodávky   tovaru   žalobcom žalovanému   na   základe   označenej   faktúry   bol   spôsob   dodania   tovaru   dohodnutý odovzdaním prepravnej spoločnosti. Pritom bolo preukázané a zároveň je nesporné, že prepravná spoločnosť od žalobcu prevzala tovar dňa 27.7.2006, čo vyplýva z dokladu tejto spoločnosti zo dňa 27.7.2006 (č. l. 43) ako aj z čestného prehlásenia zamestnanca žalobcu zo   dňa   19.2.2008   (č.   l.   41).   Menovaný   prehlásil,   že   dňa 27.7.2006   osobne   odovzdal   zásielku   č.   703-030-61042230,   určenú   pre   spoločnosť žalovaného,   kuriérovi   spoločnosti,   ktorý   doklad   o   prevzatí   tovaru   vlastnoručne podpísal. Teda týmto okamihom došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj keď len jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného), pričom tento spôsob dodania tovaru bol dohodnutý nie len v tomto konkrétnom prípade, ale i   v   minulosti.   Na   dodaní   tovaru   týmto   spôsobom   žalovanému   nič   nemení   ani   tvrdenie prepravnej spoločnosti, že z interných dokladov nemôže zistiť okamih odovzdania tovaru   zamestnancom   prepravnej   spoločnosti zamestnancovi žalovaného. Z tohto dôvodu v ničom nepochybil súd prvého stupňa, ak nároku žalobcu čo do istiny fakturovanej faktúrou č. 5060486 vyhovel.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 551,43 eur ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.)...“

Podľa sťažovateľky si okresný súd a následne krajský súd nesplnili povinnosť riadneodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   a   to   tým,   že   sa   náležite   nevysporiadali   so   všetkýmirelevantnými námietkami uplatnenými sťažovateľkou. Okresný súd a krajský súd sa podľasťažovateľky   ňou   tvrdenými   námietkami   vôbec   nezaoberali,   v   dôsledku   čoho   sú   ichrozhodnutia   nepreskúmateľné,   čím   malo   dôjsť   k   zásahu   do   sťažovateľkou   označenýchzákladných práv.

Podľa sťažovateľky sa mal krajský súd svojím postupom a rozhodnutím dopustiťnesprávnej   aplikácie   právnej   normy,   keď   právnu   normu   aplikoval   zjavne   svojvoľne,argumentačne   vybudovanú,   bez   presvedčivého   a   racionálneho   logického   odôvodnenia,pretože:

«a) krajský súd na jednej strane sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci okresným súdom, ktorý však žalobe vyhovel s odôvodnením, že:

/i/ režim dodania tovaru prostredníctvom dopravcu považoval za perfektný iba vtedy, ak   príjemca   tovaru   potvrdí   svojim   podpisom   na   doručovací   hárok   dopravcu   prevzatie zásielky (tovaru), potom mu túto zásielku odovzdá a následne tento hárok s oskenovanými údajmi z balíka zašle do centrály v Bratislave, kde iný pracovník na základe doručovacieho hárku vpíše údaje o doručení zásielky a osobe, ktorá zásielku prevzala,

ktorý   záver   pri   nespornosti   neexistencie   podpísaného   hárku   o   prevzatí   zásielky zamestnancom sťažovateľa - výsluchom potvrdil, že žiadnu zásielku 28.7.2006 od dopravcu ani nemohol prevziať, lebo v rámci celozávodnej dovolenky bol tiež na dovolenke, o čom sme predložili jeho dovolenkový lístok - je skutočne svojvoľný; /ii/ neuhradenie ceny dodaného tovaru sťažovateľom a nevrátenie tovaru dopravcom, viedlo žalobcu o začatie konania o náhradu škody voči nemu na 0S Bratislava 2 v konaní pod sp. zn. 24Cb/89/2009, ktoré bolo prerušené do skončenia predmetného konania, čo logicky evokuje záver, že žalobca sám predpokladal neúspech v tomto konaní a po jeho skončení by pokračoval v konaní o náhradu škody za nedodaný tovar, a nie opak a na záver

/iii/ okresný súd uzavrel, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, keď   relevantným   spôsobom   preukázal   dodanie   objednaného   tovaru   na   základe   ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy sťažovateľovi, ktorý tento záver nevyvrátil ani   neexistenciou predloženia doručovacieho hárku na preukázanie doručenia tovaru,

ktorý záver je diametrálne odlišný od záveru pod bodom /i/, ale to už krajskému súdu vôbec nevadilo a

b/   označené   rozporuplné   dôvody   okresného   súdu   doplnil   o   „novo“   zistené skutočnosti, podľa ktorých

/i/ mal byť dohodnutý spôsob dodania tovaru cestou prepravnej spoločnosti, čo je záver svojvoľný, lebo žiadna dohoda v tomto smere neexistovala, žalovaný sťažovateľ len akceptoval dodanie tovaru týmto spôsobom za podmienky, že mu tovar bol skutočne dodaný a   nakoniec   spôsob   dodania   tovaru   pri   ústnej   kúpnej   zmluve   bol   pre   sťažovateľa bezpredmetný a išiel iba na ťarchu žalobcu, ktorý

/ii/ po neuhradení kúpnej ceny od sťažovateľa a nevrátení predmetu dodania od dopravcu, zahájil voči nemu súdne konanie o zaplatenie rovnakej samy 551,43 EUR titulom náhrady škody, hoci

/iii/ pri existencii prepravnej zmluvy - súdy túto skutočnosť absolútne neskúmali - či pri dohodnutom spôsobe dodania tovaru cestou dopravcu, by v zmysle ust. § 412 ods. 1 OBZ toto právo prislúchalo sťažovateľovi a nie predávajúcemu žalobcovi, ktorý si ho aj reálne uplatnil pred OS BA 2,

čiže   ide   o   svojvoľnú   aplikáciu   tohto   zákonného   ustanovenia,   ktoré   neposúdil komplexne,   ale   izolovane   iba   vetu   prvú,   ktorá   mu   vyhovovala   pre   arbitrárny   výklad, namiesto aplikácie ust. § 335 a nasl. OBZ, na základe ktorého miestom dodania tovaru bolo výlučne   miesto   sídla   a   prevádzky   sťažovateľa,   t.   j.   KOVO   Raslavice,   takže   úmyselne prehliadol širšie súvislosti vzniku a existencie obchodnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, z ktorých vyplynulo aj spontánne konanie kupujúceho sťažovateľa nezaplatiť za nedodaný tovar a predávajúceho žalobcu zažalovať dopravcu za nedodaný tovar, čo krajský súd ex catedra obrátil naruby.

c/ Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti účastníkov, lebo tvrdenie jednej strany je do nich nekriticky prevzaté, zatiaľ čo relevantný protiargument   nebol   vôbec   reflektovaný,   v   dôsledku   čoho   ide   o   rozhodnutie nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku aj v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

d/ Interpretácia a aplikácia práva krajským súdom teda predstavuje taký výklad relevantných   zákonných   ustanovení,   ktorými   boli   popreté   princípy   elementárnej spravodlivosti, ako imanentnej zložky právneho štátu. Z obsahu rozhodnutí sa totiž podáva, že   sťažovateľ   aj   napriek   nespornej   skutočnosti,   že   tovar   neprevzal,   musí   zaň   zaplatiť predávajúcemu,   ktorý   si   však   túto   nespornú   situáciu   vyriešil   podaním   žaloby   voči dopravcovi, ktorej by bolo vyhovené, ak v tomto konaní bude žaloba voči sťažovateľovi zamietnutá. Pre druhý krok sťažovateľ nemá nárok pre neexistenciu poverenia na uplatnenie nároku za nedodaný tovar dopravcom voči tomuto subjektu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súdnálezom rozhodol tak, že:

„1. Základné právo KOVO, spol. s r. o. Raslavice na súdnu ochranu, spravodlivé konanie a rovnosť v konaní podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 30.4.2014, sp. zn. 5 Cob/ 74/2013, porušené boli.

2. Rozsudok krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KOVO spol. s r. o. Raslavice priznáva náhradu trov konania v sume 340,88 EUR - odmena za dva úkony právnej pomoci po 134 EUR + 2 x 8,04 EUR = 284,08 EUR + 20 % DPH,   t.   j.   56,80   EUR   -   ktorú   sumu   zaplatí   Krajský   súd   v   Prešove   do   2   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 29 ods. 3zákona o ústavnom súde vyzval účastníkov konania, aby sa k veci vyjadrili, a zároveň ichpodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustenímod ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   vyzval   krajský   súd,   aby   sa   k   sťažnosti   vyjadril   svojou   výzvouzo 16. júna 2015. Predsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprO/1059/2015 z 3. júla2015 doručenom ústavnému súdu 9. júla 2015 okrem iného uviedla:

„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 5Cob/74/2013 podľa nás odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia   z   30.4.2014   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   majúce   oporu v obsahu   spisového   materiálu.   V   dôvodoch   rozhodnutia   sú   obsiahnuté   také   skutočnosti skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané aplikáciou ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Opätovne sa žiada poukázať na obsah rozsudku Krajského súdu v Prešove 5 Cob/74/2013 z 30.4.2014 i písomné vyjadrenie predsedu senátu.

Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutým rozsudkom je potrebné hodnotiť aj tak, že obsahom základného práva na súdu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Potrebou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

Podľa   nášho   názoru   v   predmetnej   veci   postup   odvolacieho   súdu   i   obsah   jeho rozhodnutia je zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny. Niet preto dôvodu na vyslovenie porušenia základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy. Navrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť. Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov od ústneho verejného pojednávania.“

Predsedníčka krajského súdu vo svojom prípise sp. zn. 1 SprO/1059/2015 z 3. júla2015 odkazuje na písomné vyjadrenie predsedu senátu 5 Cob, ktoré pripojila v prílohea na jeho obsah odkázala. Predseda senátu krajského súdu 5 Cob podal na základe výzvyústavného súdu vyjadrenie z 2. júla 2015, v ktorom okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.4.2014 (č. 1. 288) potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 551,43 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 14 % úrok z omeškania ročne z priznanej istiny od 27.8.2006 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že v prevyšujúcej časti návrh žalobcu na úrok z omeškania zamieta. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa   vo   výroku   o   trovách   konania.   Na   skutkovom   zistení   odvolacím   súdom,   ako   aj na výroku odvolacieho súdu, odvolací súd v plnom rozsahu trvá. Uvedený spis sp. zn. 5 Cob/74/2013 sa v súčasnej dobe nachádza na Okresnom súde Prešov ako na súde prvého stupňa.

Keďže súd prvého stupňa v uvedenej právnej veci nerozhodol o trovách konania, rozhodol o nich uznesením zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008-299. Proti tomuto uzneseniu   podal   žalobca   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   odvolací   súd   -   Krajský   súd v Prešove dňa 30.4.2015 pod č. k. 5 Cob/96/2014-313. Aj na dôvodoch tohto rozhodnutia odvolací súd trvá i naďalej.

Pre upresnenie veci odvolací súd - Krajský súd v Prešove uvádza, že vec pôvodne napadla   na   Okresnom   súde   Bardejov   dňa   10.7.2008,   pričom   bola   vedená   pod   sp.   zn. 1 Cob/228/2008. Vo veci samej Okresný súd Bardejov ako súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo dňa 6.6.2013 pod č. k. 1 Cb/228/2008-206. Na odvolanie žalovaného Krajský súd   v   Prešove   ako   súd   odvolací   rozsudkom   zo   dňa   30.4.2014   pod   č.   k. 5 Cob/74/2013-288   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 551,43 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný ho zaplatiť žalobcovi vo výške 14 % z priznanej istiny od 27.8.2006 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že v prevyšujúcej časti návrh žalobcu na úrok z omeškania zamietol. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania.

Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008-299 rozhodol o trovách konania tak, že žalovaného zaviazal ich nahradiť žalobcovi vo výške 3.641,08 eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 3.574,69 eur a iných   trov   konania   vo   výške   66,39   eur,   ktoré   je   žalovaný   povinný   zaplatiť   na   účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol odvolací súd - Krajský súd v Prešove 30.4.2015 pod č. k. 5Cob/96/2014-313 tak, že potvrdil uznesenie súdu   prvého   stupňa,   s   tým,   že   úspešnému   žalobcovi   náhradu   trov   konania   nepriznal. Na záveroch tohto uznesenia odvolací súd trvá.

Ďalej na objasnenie Krajský súd v Prešove dopĺňa, že vec na krajský súd napadla pod sp. zn. 5 Cob/74/2013, o ktorej odvolací súd rozhodol rozsudkom zo dňa 30.4.2014 pod č. k. 5 Cob/74/2013-288.

Okresný súd Bardejov o trovách konania rozhodol rozsudkom zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008-299, proti ktorému žalovaný podal odvolanie. O odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 30.4.2015 pod č. k. 5 Cob/96/2014-313.

V zmysle   uznesenia   Ústavného   súdu   SR zo   dňa 2.6.2015   pripájam k vyjadreniu predsedu senátu zberný spis sp. zn. 5 Cob/74/2013, ako aj spis sp. zn. 5 Cob/96/2014. Zároveň súhlasím, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania veci.“

Vo svojom vyjadrení z 3. augusta 2015 k výzve ústavného súdu z 13. júla 2015sťažovateľka uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhujeústavnej sťažnosti vyhovieť z týchto dôvodov:

„1.   Ústavný   súd   dlhodobo   judikuje,   že   jedným   z   princípov   predstavujúcich neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces, je aj povinnosť všeobecných súdov svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodniť,   v   ktorom   sa   musia   vysporiadať   so   všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkom konania - sťažovateľom, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich vážnosti. Pokiaľ si túto zákonnú povinnosť /§ 1, § 117 ods. 1 OSP, č1. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru/ nesplnia, založia tým nepreskúmateľnosť nimi vydaného rozhodnutia a taký postup nesmie akceptovať ani ÚS SR.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   vôbec   nepremietol   nespornú   skutočnosť,   že dopravca tovaru nemohol sťažovateľovi dodať tovar, za ktorý musel zaplatiť, lebo v čase jeho doručovania bola u neho celozávodná dovolenka, a že rovnakú sumu žalobca žiadal v súdnom   konaní   nielen   od   sťažovateľa,   ale   aj   od   dopravcu,   čím   sám   potvrdil,   že   ako predávajúci neumožnil sťažovateľovi uplatniť práva za nedodaný tovar voči dopravcovi; tieto práva nemal sťažovateľ ako kupujúci ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola zrejme uzavretá iba medzi žalobcom a prepravcom a nie aj sťažovateľom.

2.   Jedným   z   aspektov   práva   na   spravodlivý   proces   je   aj   rovnosť   účastníkov konania /čl. 47 ods. 3 ústavy/, ktorej cieľom je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.

Aj napriek skutočnostiam uvedeným pod bodom 1/, krajský súd po preukázaní, že ani prepravca nevedel potvrdiť, či a kedy odovzdal tovar kupujúcemu sťažovateľovi /viď str. 4, prvý odsek rozsudku krajského súdu/, nebránilo to tomuto súdu, aby potvrdil rozsudok okresného súdu o zaviazaní sťažovateľa uhradiť predávajúcemu žalobcovi cenu nedodaného tovaru.

Preto sa domnievame, že pokiaľ by ústavný súd akceptoval tento výklad krajského súdu, rezignoval by na prieskum ústavnosti rozhodnutí všeobecného súdu podľa čl. 124 a nasl. ústavy a aj jeho rozhodnutie by vykazovalo známky extrémnej nespravodlivosti voči sťažovateľovi.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnostivyhovel a priznal jej úhradu trov konania pred ústavným súdom spočívajúcich v trováchprávneho zastúpenia v celkovej sume 518,76 €, ktoré vyčíslila takto: „... odmena za 3 úkony právnej pomoci /prevzatie veci, napísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku krajského súdu/ plus režijný paušál – 134 + 8,04 + 134 + 8,04 a plus 139,83 + 8,39 = 432,30 EUR + 20% DPH, t. j. 86,76 EUR.“

Keďže   sťažovateľka   aj   predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu   oznámili,že súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2zákona o ústavnom súde v danej veci od jeho konania upustil, pretože dospel k názoru,že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 [v konanípred súdom] rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie predsúdom).

1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Účelomčl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánuprávnej ochrany. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý,koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravuna nestranný a nezávislý súd. Uplatnenie toho práva je podmienené splnením príslušnýchzákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy. V čl. 46 ods. 4 ústavy saexpressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnostio súdnej   a   inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon“.   Zákonmi   upravujúcimi   podrobnostio súdnej   ochrane   sú   jednak   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednakprocesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99). Právo zaručenéčl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovenýchzákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkýmiprocesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postavenia   plynú(PL. ÚS 21/00).

Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu(PL.   ÚS   22/06)   poskytnutie   ochrany   hmotnému   právu   účastníka   súdneho   konania.Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísnyzákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivostiv podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania másvoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväznýnázor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdnehorozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch...Článok 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konaniepred súdom).

Ústavný   súd   už   konštatoval,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavyústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerovvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale jeimplikované   aj   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   a   to   v   čl.   46   ods.   1   ústavy(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie jezásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne. Z tohtovyplýva,   že   uvádzané   právne   východiská   sa   vzťahujú   na   obe   označené   práva,   ktorýchporušenie sťažovateľka okrem iného svojou sťažnosťou namieta.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 ods. 1dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanomnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01,III. ÚS 53/09-36). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiťkaždému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať arozhodnúť   (II.   ÚS   88/01).   Právo   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   dohovoru   a   judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladanéod prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístupk súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právona spravodlivé súdne konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ústavný súd nie je ďalšou inštanciouv sústave   všeobecného   súdnictva,   ale   nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124ústavy)   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy,   pričom   vo   svojej   judikatúre   sa   riadi   zásadouminimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorýchsú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Ústavný súdvo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávisléhosúdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II.   ÚS 58/98,I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd teda nie je oprávnený preskúmavaťskutkové   zistenia   všeobecných   súdov   a   spochybňovať   výsledky   záverov   vyplývajúcichz nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktickýchpochybení   v   procese   vykonávania   a   posudzovania   dôkazov,   pokiaľ   tieto   výsledkyhodnotenia   dôkazov   a   posudzovania   výsledkov   procesu   dokazovania   zodpovedajúpravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvýrámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd v tejto súvislostitiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovaťochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikáciazákonov (v danom prípade Obchodného zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov,a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinudo neho zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanieprávnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnychpožiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov az týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV.ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012).

Podľa judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasťzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,právne korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovýmia právnymi   skutočnosťami,   ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a   právnevýznamné (m. m. I. ÚS 236/06).

Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdusvoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ustanovení§ 157   ods.   2   OSP.   Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniamia úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Aksú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami aleboz nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, trebatakéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.Naopak,   ak   všeobecný   súd   rešpektuje   kautely   určujúce   minimálnu   mieru   racionalitya konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu„hodnotiť“   hodnotenie   dôkazov,   resp.   posudzovanie   skutkového   stavu,   ako   správnezisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súdcelkom nestotožnil (m. m. I. ÚS 242/07).

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súdpovinný dať podrobnú odpoveď, ale povinnosť súdu vysporiadať sa dostatočne s právnea skutkovo   relevantnými   otázkami.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   jepreto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Gréckoz 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielskoz 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B, § 27 a § 28.).; Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko).

Ústavný   súd   už   viackrát   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetomsúdnej   ochrany.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03).   Do   obsahu   základného   práva   na   súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníkadožadovať   sa   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (napr.   m.   m.I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03či IV.   ÚS   340/04).   Základné   právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   postupa rozhodnutia   všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich   rozhodnutia   obsahovalidostatok   relevantných   dôvodov   objasňujúcich   výroky,   a   súčasne   aby   také   rozhodnutianeboli arbitrárne.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   arbitrárnosť   a   nepreskúmateľnosť   napadnutéhorozsudku   krajského   súdu   z   dôvodu   jeho   nenáležitého   odôvodnenia   spočívajúcehov nesprávnom   vyvodení   záverov   z   preukázaného   skutkového   stavu   a   nesprávnejinterpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založené sťažovateľkou namietané porušeniev sťažnosti označených práv, je skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutínevysporiadal náležite so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sťažovateľkou,a tým založil jeho nepreskúmateľnosť, keď v napadnutom rozsudku nepremietol nespornúskutočnosť, že dopravca tovaru nemohol sťažovateľovi dodať tovar, za ktorý mu mal zaplatiť,lebo v čase jeho doručovania bola u neho celozávodná dovolenka.

Krajský   súd   na   zdôraznenie   správnosti   odvolaním   napadnutého   rozsudkuprvostupňového   súdu,   čo   sa   týka   priznanej   istiny   a   odvolacích   dôvodov   sťažovateľky,vo svojom rozsudku uviedol, že „... obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba v tom, že tovar fakturovaný touto faktúrou mu nikdy doručený nebol, čo tvrdil aj jeho zamestnanec. Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti

tvrdil,   že   tovar   od   žalobcu   prevzal   dňa   27.7.2006,   ktorého   súčasťou   bola   aj predmetná   faktúra.   Na   odvolacom   pojednávaní   dňa   18.3.2014   zástupcovia   účastníkov zhodne potvrdili, že tak ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý spôsob dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločností. Sporné je však to, že žalobca nemôže predložiť dôkaz o tom, že táto prepravná spoločnosť v skutočnosti tovar žalovanému odovzdala.“.

Podľa krajského súdu v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom žalovanémuna základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý odovzdaním prepravnejspoločnosti. Za preukázané a nesporné krajský súd pritom považoval, že prepravnáspoločnosť   od   žalobcu   tovar   prevzala   27.   júla   2006.   Vychádzajúc   z   §   412   ods.   1Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodaťtovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovina prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, krajský súddospel k záveru, že okamihom odovzdania tovaru zo strany žalobcu na prepravu prepravnejspoločnosti   došlo   zo   strany   žalobcu   k   dodaniu   tovaru   žalovanému,   aj   keď   len   jehoodovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného). Podľa krajskéhosúdu preto prvostupňový súd nepochybil, ak nároku žalobcu, pokiaľ ide o istinu, vyhovel.

Podľa § 412 ods. 1 Obchodného zákonníka ak predávajúci podľa zmluvy nie jepovinný dodať tovar v určitom mieste, dodanie tovaru sa uskutočňuje jeho odovzdanímprvému   dopravcovi   na   prepravu   pre   kupujúceho,   ak   zmluva   určuje   odoslanie   tovarupredávajúcim. Podľa § 412 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka predávajúci umožníkupujúcemu uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi, pokiaľ tieto práva nemákupujúci na základe prepravnej zmluvy. Ide o prípad tzv. dištančnej dodávky   kúpy, ktorá̶sa   v   praxi   vyskytuje   najčastejšie.   Odovzdanie   tovaru   sa   realizuje   medzi   neprítomnýmiúčastníkmi kúpnej zmluvy (inter absentes) prostredníctvom tretej osoby   dopravcu. Pri̶dištančnej   kúpe   odovzdanie   (traditio)   spočíva   v   odoslaní   tovaru   –   v   odovzdaní   tovarudopravcovi na prepravu. Povinnosťou predávajúceho v súvislosti s odovzdaním tovaru jeteda zaslať tovar kupujúcemu – odovzdať ho prvému dopravcovi na prepravu. Pri tomtospôsobe dodania tovaru musia byť v zmysle § 412 ods. 1 a § 413 Obchodného zákonníkasplnené   tieto   predpoklady:   a)   predávajúci   podľa   zmluvy   nie   je   povinný   dodať   tovarv určitom mieste, b) zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, c) tovar odovzdávanýdopravcovi musí byť dostatočne zreteľne označený ako zásielka pre kupujúceho; ak by totak   nebolo,   predávajúci   musí   bez   zbytočného   odkladu   oznámiť   kupujúcemu   odoslanietovaru   a   odoslaný   tovar v   oznámení   bližšie   špecifikovať,   d) predávajúci musí   umožniťkupujúcemu uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi. Ak predávajúci nesplnípodmienku   uvedenú   v písmene c), dodanie tovaru sa uskutoční až odovzdaním tovarudopravcom kupujúcemu.

Krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že dodanie tovaružalobcu žalovanému (sťažovateľke) sa malo spravovať podľa § 412 ods. 1 Obchodnéhozákonníka bez toho, aby konkretizoval splnenie predpokladov pre dištančnú dodávku –kúpu.   Naopak,   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   ako   aj   z   predloženého   spisového   materiálua vyjadrenia sťažovateľky z 3. augusta 2015 vyplýva, že žalobca začal v danej veci ajkonanie   o   náhradu   škody   proti   dopravcovi   na   Okresnom   súde   Bratislava   II,   čím   akopredávajúci neumožnil kupujúcemu (sťažovateľke) uplatniť práva z prepravnej zmluvy vočidopravcovi za nedodaný tovar, pričom podľa tvrdenia sťažovateľky tieto práva sťažovateľkaako kupujúca nemala ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola zrejme uzavretá ibamedzi žalobcom a prepravcom, a nie aj sťažovateľkou. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako ajz predloženého spisového materiálu ďalej vyplýva, že nemožno považovať za preukázané,že   došlo   k   uzavretiu   dohody   medzi   žalobcom   a   žalovanou   (sťažovateľkou)   o   spôsobedodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločnosti alebo že by podľa zmluvypredávajúci nebol povinný dodať tovar v určitom mieste. Napokon, zo sťažnosti a z jejpríloh, ako aj z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobca nevedel doručenietovaru   sťažovateľke   preukázať   písomným   potvrdením   o   doručení   tovaru   podpísanýmsťažovateľkou   (podpísaným   doručovacím   hárkom   preukazujúcim   doručenie   tovarusťažovateľke) a že v čase údajného dodania tovaru spoločnosťou mali zamestnancisťažovateľky   vrátane   zamestnanca,   ktorý   mal   uvedený   tovar   prevziať,   celopodnikovúdovolenku.

Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu sa krajský súd nevysporiadal jasným,právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   so   všetkými   skutkovými   a   právnymiskutočnosťami,   ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a   právne   významné.Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa zistení ústavného súdu arbitrárnea nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho v nesprávnomvyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii a aplikáciirelevantnej právnej úpravy.

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súduzistil, že krajský súd nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolanínastolila. Krajský súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľky, ktoré majú prevec podstatný význam, a napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nespĺňa požiadavkyvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdnehorozhodnutia   a   jeho   prípadnej   arbitrárnosti   a   nepreskúmateľnosti.   Právne   posúdeniesťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu je preto ústavne neakceptovateľné a má znakysvojvôle a arbitrárnosti.

2. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd s poukazom na svojuustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruzahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá stranav procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie maťpodstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciDelcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandskuz 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdnehokonania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzenýv čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 157/2011, IV. ÚS 608/2013).

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakýchprocesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právacha povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnomkonaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prváveta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnomkonaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba taképrocesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesuobsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovaťsvoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS211/07, III. ÚS 139/08). Článok 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnomkonaní   z   hľadiska   možnosti   uplatňovania   ich   procesných   práv.   Zabezpečuje   rovnosťúčastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. vprípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore sustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom predchádzajúcimvydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania.Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3ústavy, avšak v sťažnosti neuviedla žiadne osobitné dôvody alebo okolnosti, ktorými bynamietané   porušenie   tohto   základného   práva   doložila,   iba   poukázala   na   to,   že „... z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti účastníkov, lebo   tvrdenie   jednej   strany   je   do   nich   nekriticky   prevzaté,   zatiaľ   čo   relevantný protiargument   nebol   vôbec   reflektovaný,   v   dôsledku   čoho   ide   o   rozhodnutie nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku aj v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy, sťažovateľka jeho porušenie vnímala ako sekundárny dôsledok porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesnéhopostavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd(PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdnehokonania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakýchpodmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej   z   procesných   strán(III. ÚS 108/2013).   Sťažovateľka   však   okrem   všeobecného   tvrdenia   o   porušení   princípurovnosti   zbraní   neuviedla   žiadnu   špecifickú   námietku   týkajúcu   sa   porušenia   tohtozákladného práva. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušeniejej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy nevyhovel.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutýmrozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutiekrajského súdu zrušil podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnomsúde a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojenís § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde. V ďalšom konaní je podľa § 56 ods. 6zákona   o   ústavnom   súde   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súduvyslovenými v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   finančné   zadosťučinenie.   Sťažovateľnepožadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nárokunerozhodoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom a druhomúkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky   za   I.   polrok   2013,   ktorá   bola   804   €,   a   pri   treťom   úkone   právnej   službyz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, ktorá bola 839 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol aj o   náhrade   trov sťažovateľky,   ktoré jej   vznikliv dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom, v ktorom bolaúspešná a bola zastúpená advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou. Podľa § 36 ods. 2 zákonao ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konaniauznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovikonania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu jej trov konania za tri úkony právnej služby(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajskéhosúdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (2 x 134 €) a za jeden úkonprávnej služby vykonaný v roku 2015 (1 x 139,83 €) predstavuje spolu s režijným paušálom(2 x 8,4 € a 1 x 8,39 €) sumu 432,30 €, spolu s 20% DPH, t. j. 86,46 €, sumu 518,76 €.Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015