znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014 prerokoval sťažnosť JUDr. Ingrid Gyökeresovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze, Boriny 1528/34, Dunajská Streda, zastúpenej obchodnou   spoločnosťou   PATENT   IURIST   s.   r.   o.,   Dostojevského   rad   5,   Bratislava, v menej ktorej koná advokát JUDr. Ing. Vladimír Neuschl, vo veci namietaného porušenia jej   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručujúceho rovnosť pred zákonom a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Obo 60/2012, 5 Obo 61/2012 z 19. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr.   Ingrid   Gyökeresovej,   správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. decembra 2013   doručená   sťažnosť JUDr.   Ingrid   Gyökeresovej,   správkyne konkurznej podstaty úpadcu Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   v spojení   s   čl.   12   ods.   1   ústavy   zaručujúceho   rovnosť   pred   zákonom   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 60/2012, 5 Obo 61/2012 z 19. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní súvisiacom   s konkurzom   obchodnej   spoločnosti   C.   a.   s.   svojím   rozsudkom   č.   k. 66 Cbi/148/2000-629 v spojení s opravným uznesením č. k. 66 Cbi/148/2000-650 z 28. júna 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) určil, že zmluva o sprostredkovaní č. 1/D/98 uzatvorená 8. januára 1998 medzi S. a. s., a C. a. s. (ďalej len „zmluva o sprostredkovaní“), je voči konkurzným veriteľom úpadcu žalobcu v 1. rade – správcu konkurznej podstaty JUDr. J. H. (ďalej len „žalobca v 1. rade“) právne neúčinná a že sťažovateľka je povinná vrátiť   do   konkurznej   podstaty   úpadcu   žalobcu   v   1.   rade   peňažnú   náhradu   v   sume 1 643 318,06 eur. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka   v úvode   sťažnosti   podrobne   rozoberá   v danom   prípade   relevantné právne   skutočnosti,   najmä   že   spor   o právnu   neúčinnosť   zmluvy   o sprostredkovaní   bol v dôsledku vstupu do konkurzu pôvodných účastníkov zmluvy vedený medzi správcami konkurzných podstát dotknutých obchodných spoločností. Sťažovateľka považuje tiež za právne významný okamih vyhlásenia konkurzu na majetok toho-ktorého úpadcu, ktorý má mať význam predovšetkým na posúdenie časovej pôsobnosti toho-ktorého znenia zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“,   v citáciách   ďalej   „ZKV“)   a intertemporálnosti   jednotlivých   zmien dotýkajúcich sa pre toto konanie rozhodujúcich ustanovení zákona o konkurze.

Podľa názoru sťažovateľky z celkového prístupu krajského súdu vyplýva, že vo veci bol z jeho strany aplikovaný § 15 ods. 5 zákona o konkurze v znení od 1. februára 1998, ako sa na neho mali odvolávať aj obidvaja žalobcovia. Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zase sťažovateľke vyplynulo, že najvyšší súd rovnako ako krajský súd na posúdenie otázky odporovateľnosti zmluvy o sprostredkovaní aplikoval § 15 ods. 6 zákona o konkurze.   Takúto   aplikáciu   práva   však   sťažovateľka   vníma   ako „nesprávny   postup obidvoch   súdov,   majúci   za   následok   zmenšenie   majetku   sťažovateľa   a   tým   aj   jeho konkurzných   veriteľov   o   1.643.318,06   Eur,   čím   došlo   k   nezákonnému   zásahu do sťažovateľovho základného ľudského práva podľa čl. 20 Ústavy SR spočívajúceho v práve   vlastniť   majetok   a   v   práve   na   rovnakú   ochranu   vlastníckeho   práva,   ako   aj v nedotknuteľnosti a neodňateľnosti vlastníckeho práva...

Následok akceptácie regulácie vymedzenej objektívnym právom pre subjekty je aj určitá garancia, že pravidlá, ktoré boli nastavené a ktoré boli zo strany zainteresovaných subjektov akceptované v čase, kedy vstúpili do dotknutého vzťahu, a na základe ktorých nadobudli   subjektívne   práva   a   povinnosti,   nebudú   v   budúcnosti   zmenené   spôsobom, majúcim   za   následok   odňatie   nimi   už   raz   na   základe   akceptovaných   pravidiel nadobudnutých práv.

Uvedený pohľad vo svojej podstate právna teória aj súdna prax označuje ako tzv. požiadavku   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   občanov   v   právny   poriadok   a ochranu   už nadobudnutých práv. S uvedeným je nezanedbateľne a implicitne spojený aj zákaz spätného / retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov.“.

Nadväzne sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu obsahujúcu právne názory zaoberajúce sa otázkou retroaktivity právnych noriem (PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 38/99) a   ďalej uvádza, že najvyšší   súd   mal nesprávne (ústavne neakceptovateľne)   posudzovať odporovateľnosť právneho úkonu uzavretého 8. januára 1998 podľa § 15 ods. 6 zákona č. 12/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „novela zákona o konkurze“), ktorý nadobudol účinnosť až 1. februára 1998, teda „v čase, kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní, právny poriadok nesankcionoval prevzatie neprimeranej   sankcie   zo   strany   úpadcu   jeden   rok   pred   vyhlásením   konkurzu   na   jeho majetok   neúčinnosťou   tohto   úkonu   voči   jeho   následným   veriteľom.   Uvedený   následok naplnenia presne špecifických zákonných podmienok, jednoducho povedané, v čase pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novely ZKR z roku 1998 neexistoval a preto ho nebolo možné zo strany SKB, a. s. predpokladať. SKB, a. s. v danom prípade postupovala a konala v dôvere v platnú a účinnú právnu úpravu, ktorá neposudzovala ako odporovateľný právny úkon konanie, ktoré až následne bolo zaradené v rámci ZKV zákonom č. 12/1998 Z. z. Preto ak zo strany konajúcich súdov došlo k aplikácii úplnej novej zákonnej úpravy na   posúdenie   právneho   úkonu,   ktorá   nadobudla   účinnosť   až   po   realizácii   a   zavŕšení právneho   úkonu,   tak   takýto   prístup   súdnych   autorít   mal   za   následok   postup   v   rozpore so základnou ústavnou zásadou právnej istoty a zachovania už raz legálne nadobudnutých práv,   v   danom   prípade   vlastníckeho   práva   k   finančným   prostriedkom,   a   aplikáciu tzv. nepravej retroaktivity a to v rozpore aj so závermi vyslovenými Ústavným súdom SR už vo vyššie citovaných rozhodnutiach. Neústavnosť celého predmetného aplikačného postupu a tým aj právneho posúdenia veci podčiarkuje aj tá skutočnosť, že sa jednalo o aplikáciu úplne novej skutkovej podstaty, ktorá až do času nadobudnutia účinnosti novely ZKV z roku 1998   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   nespôsobovala   právne   následky   a nedotýkala sa účinnosti právnych úkonov.“.

Sťažovateľka tvrdí, že konajúce súdy vôbec nemali pristúpiť k aplikácii ustanovení §   15   ods.   6   a   §   70a   ods.   3   zákona   o konkurze   v rozpore   so   závermi   ústavného   súdu v uvedených nálezoch a takýmto postupom malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu celej   právnej   veci.   Použitím   nesprávnych   ustanovení   zákona   tak   došlo   k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namieta,   že   zákon   o konkurze   v znení relevantnom pre konkurzné konanie vytvára ucelený obraz o druhu pohľadávok, ktoré sa v rámci neho uspokojujú, a nekonštituuje osobitnú kategóriu tzv. pohľadávok vzniknutých z titulu   odporovateľnosti   právneho   úkonu.   Uvedené   ale   neznamená,   že   by   neexistoval zákonom   regulovaný postup,   ktorý   by bolo možno   aplikovať na pohľadávku   vzniknutú z titulu odporovania právnemu úkonu. Ak bol žalobca v 1. rade presvedčený, že na základe odporovateľného právneho úkonu došlo k ukráteniu jeho veriteľov, mal si túto pohľadávku prihlásiť   do   konkurzného   konania   spôsobom,   ako   to   zákon   o konkurze   predpokladá. Poukazuje   pritom   na   §   20   zákona   o konkurze,   ktorý   má   počítať   aj   s prípadom tzv. podmienenej pohľadávky. Podľa sťažovateľky názor o špecifickom postavení žalobcu v 1.   rade   voči   ostatným   veriteľom   Slovenskej   kreditnej   banky,   a.   s.   v konkurze, je neprípustný,   pretože   ostatní   veritelia   Slovenskej   kreditnej   banky,   a.   s.,   si   svoje pohľadávky   do   konkurzu   prihlásili   napriek   tomu,   že   proti   nej   viedli   súdne   alebo   iné konania. Najvyšší súd však svojím výkladom „zásadne poprel účel a význam ust. § 20 ZKV, ktoré pre všetky nároky stanovuje povinnosť ich prihlásenia do konkurzu… inak ich nárok s poukazom na ust.   § 13 ods.   2 ZKV nemôže byť predmetom uspokojenia v konkurze“. Od toho sťažovateľka odvíja porušenie „základného postulátu rovnosti subjektov v otázke ich   práv...   vymedzeného v čl.   12   Ústavy SR“ a zároveň   aj   základného   práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Sťažovateľka je presvedčená, že najvyšší súd „pri výklade zákonných ustanovení, na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil,   sa   odchýlil   od   znenia   relevantných   ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   natoľko,   že   ich   svojím   rozhodnutím   negoval a zároveň aj poprel ich účel a význam. Zásadným cieľom konkurzu je pomerné (čo však nevylučuje,   aby   boli   všetci   konkurzní   veritelia   uspokojení   aj   celkom)   uspokojenie konkurzných veriteľov, ktorí si svoje nároky prihlásili v súlade so ZKV. Platná a účinná zákonná úprava relevantná pre konkurzné konanie vedené na majetok SKB, a. s. jednotne upravuje   postup   prihlasovania   nárokov   veriteľov,   ktoré   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na majetok dlžníka existovali. V okolnostiach prípadu žalobca 1) v čase vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľa viedol voči sťažovateľovi na súde konanie o svojom nároku. Svoj nárok však neuplatnil na konkurznom súde sťažovateľa prihláškou do konkurzu, pričom tieto skutočnosti neboli v predmetnom konaní ani sporné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   rovnosť   pred   zákonom   podľa   čl.   12   ods.   1 Ústavy..., vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy... a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Obo/60/2012 a 5 Obo/61/2013 zo dňa 19. 09. 2013, porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 19. 9. 2013, sp. zn. 5 Obo/60/2012 a 5 Obo/61/2013 a vracia vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia a to do 3   dní   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany.   Ak   však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento   argument   (Georgidias   c.   Grécko   z 29.   mája   1997,   Higgins   c.   Francúzsko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým bola zmluva o sprostredkovaní voči konkurzným veriteľom úpadcu žalobcu v 1. rade vyhlásená za neúčinnú. V relevantnej časti odôvodnenia najvyšší súd uviedol, že aj keď bol právny úkon „vykonaný 08. januára 1998, na posúdenie podmienok odporovateľnosti je potrebné v zmysle prechodného ustanovenia   § 70a   ods.   3 ZKV   aplikovať ustanovenie   § 15   ZKV v znení platnom od 01. februára 1998, podľa ktorého aj súd prvého stupňa postupoval a vec prejednal   a   rozhodol.   Ustanovenie   §   70a   ods.   3   za   bodkočiarkou,   na   ktoré   poukazuje odvolateľ   a   to,   že   právne   účinky   úkonov,   ktoré   nastali   skôr,   zostávajú   zachované,   sa vzťahuje na úkony, vykonané podľa zákona o konkurze a vyrovnaní a sporný úkon nie je vykonaný podľa tohto zákona. Preto súd prvého stupňa vec rozhodol podľa relevantnej právnej normy.

Vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   v   čl.   II   bode   3   zmluvy o sprostredkovaní z 08. januára 1998, č. 1/D/98 (ďalej len zmluva) sa C., a. s. zaviazala zaplatiť   zmluvnú   pokutu   vo   výške   13   %   z   celkového   objemu   požadovaných   finančných prostriedkov, čo predstavovalo maximálne čiastku 2 600 000,- DEM. Pri kurze platnom k 08. aprílu 1998, ako je uvedené vo faktúre, ktorú vystavila Slovenská kreditná banka, a. s., 08.   apríla   1998   pod   č.   102/1998,   zmluvná   pokuta   je   49   506   600,-   Sk.   Vyfakturovaná zmluvná pokuta bola už 30. apríla 1998 /čo je pred splatnosťou faktúry/ formou inkasa z účtu C., a. s. uhradená, je potrebne zdôrazniť, že prednostne pred ostatnými veriteľmi so splatnými pohľadávkami.

Súd   prvého   stupňa   vykonal   dostatočné   dokazovanie   na   otázku   neprimeranosti sankcie.   Jeho   skutkové   závery   sú   jasné   a   presvedčivé.   Zistil,   že   k   31.   decembru   1997 záväzky C., a. s. boli v sume 198 205 009,65 Sk, z čoho záväzky po lehote splatnosti boli v sume 160 513 337,42 Sk. Správca konkurznej podstaty úpadcu uviedol, že výška sumy, ktorú získal speňažením majetku je približne 12 000 000,- Sk a suma prihlásených pohľadávok do konkurzu je spolu 2 909 362 526.- Sk. Porovnaním uvedených súm odvolací súd tak, ako súd prvého stupňa jednoznačne dospel k záveru,   že dohodnutá majetková sankcia bola neprimeraná hodnote jeho majetku a zaplatením zmluvnej pokuty sa výrazným spôsobom zmenšil majetok spoločnosti a tým aj možnosť uspokojenia konkurzných veriteľov.

Ďalej bolo preukázané, že uznesením Krajského súdu v Bratislave z 23. novembra 1998, sp. zn. 1 K 188/1998 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu C., a. s., z čoho je zrejmé, že právny úkon bol vykonaný v jednoročnej lehote od vyhlásenia konkurzu, čím bol splnený posledný predpoklad úspešne odporovať právny úkon podľa ustanovenia § 15 ods. 6 ZKV.

Je potrebné podotknúť, že v prípade odporovateľnosti podľa § 15 ods. 6 ZKV sa nevyžaduje preukazovať úmysel ukrátiť veriteľa a ani to, či druhý účastník mohol alebo nemohol tento úmysel úpadcu poznať. Odvolací súd sa preto vyhodnotením dokazovania, vykonaného súdom prvého stupňa v tomto smere, nezaoberal.

Vzhľadom   na   uvedené   boli   preukázané   všetky   predpoklady   úspešnej odporovateľnosti podľa ustanovenia § 15 ods. 6 ZKV, preto súd prvého rozhodol vecne správne, keď žalobe vyhovel.

Námietke   odvolateľa,   že   pokiaľ   žalobca   potom,   ako   bol   na   majetok   žalovanej spoločnosti   vyhlásený   konkurz,   si   podľa   §   20   ZKV   neprihlásil   peňažnú   pohľadávku 49 605 600,- Sk v konkurze vedenom na majetok Slovenská kreditná banka, a. s. a nestal sa konkurzným veriteľom, následkom čoho stratil aktívnu legitimáciu v tomto konaní, odvolací súd   nevyhovel   z   nasledovných   dôvodov.   Predovšetkým   je   potrebné   uviesť,   že   správne uvádza odvolateľ, že ustanovenie § 15 a § 16 nemá vyššiu právnu silu a prednosť pred ustanovením S 20 ZKV, pretože tieto ustanovenia sú rovnocenné a práva takto uplatnené taktiež. Ak by mal zákonodarca v úmysle, aby správca v prípade vyhlásenia konkurzu na žalovaného postupoval tak, ako uvádza žalovaný v odvolaní, bol by to upravil v ZKV. Keďže zákon   o   konkurze   takéto   ustanovenie   neobsahuje,   súd   nebude   skúmať   splnenie predpokladov, podľa § 20 ZKV v konaní o odporovaní právnym úkonom podľa § 15 a 16 ZKV. Odvolací sud poznamenáva, že samotné ustanovenie § 16 ods. 4 ZKV upravuje právny dôsledok úspešnej odporovateľnosti, ktorým je neúčinnosť právneho úkonu a vrátenie toho, čo sa získalo, ak to nie je možné, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Iný, resp. ďalší postup v prípade odporovateľnosti právneho úkonu zákon neupravuje.

V konkurznom konaní sa môže odporovateľnosti právneho úkonu domáhať správca konkurznej podstaty alebo konkurzný veriteľ, vyplýva to z ustanovenia § 35 ods. 1 ZKV. Žalobca 1/ je správca konkurznej podstaty úpadcu C., a. s. a žalobca 2/ je konkurzný veriteľ v tomto konkurze so zistenou pohľadávkou. Je teda nepochybné, že obaja žalobcovia v čase podania žaloby boli a aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu zostali aktívne legitimovaní na podanie odporovacej žaloby, pretože naďalej mali v konkurze na majetok úpadcu C., a. s.   postavenie   správcu   konkurznej   podstaty   a postavenie   konkurzného   veriteľa.   Ani vyhlásením konkurzu na majetok žalovanej spoločnosti ich postavenie v predmetnom konaní nezmenilo,   zmena   nastala   len   na   žalovanej   strane,   kde   namiesto   spoločnosti   sa   stala účastníkom konania správkyňa konkurznej podstaty. Je nepochybné, že žalobcovia mali v úmysle domáhať sa neúčinnosti predmetného právneho úkonu a to mali možnosť v konkurze dosiahnuť len postupom podľa § 15 a 16 ZKV, pretože odporovací úkon stratí svoje účinky voči   všetkým   konkurzným   veriteľom,   teda   nielen   voči   žalobcovi   2/   až   na   základe právoplatného rozhodnutia súdu.

Odvolací   súd   sa   nestotožnil   ani   s   tvrdením   žalovaného,   že   rozsudok je nepreskúmateľný vo vzťahu k žalobcovi 2/. Žalobca 2/ tak isto ako žalobca 1/ sa domáhal odporovateľnosti   právneho   úkonu   rovnako   ako   žalobca   1/,   pretože   zákon   o   konkurze mu to umožňuje.   Zo   zákona   sa   účinky   úspešnej   žaloby   vzťahujú   na   všetkých   veriteľov, napokon vyplýva to aj z výroku napadnutého rozhodnutia.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku má náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., súd sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup bol dostatočne vysvetlený pokiaľ ide o zistené skutkové zistenia a prijaté právne závery. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolateľom aj pokiaľ ide o premlčanie žalobcom 2/ uplatneného vydania peňažitej náhrady. Právny predchodca žalobca 2/ podal odporovaciu žalobu 08. marca 2000, teda v trojročnej premlčacej dobe. Podaním z 26. októbra 2007 žaloba 2/ len upresnil petit odporovacej žaloby v súlade s ustanovením § 16 ods. 4 ZKV. Vzhľadom na uvedené skutočnosti   odvolací súd   napadnutý   rozsudok odvolacieho súdu ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je tvrdenie o nesprávnej aplikácii § 15 ods. 6 zákona o konkurze v spojení s § 70a ods.   3 zákona o konkurze najvyšším   súdom   v jej právnej   veci,   a   to   s poukazom   na   obsah   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   38/99 z 23. júna   1999,   následkom   čoho   mala   byť   zmluva   o sprostredkovaní   určená   voči konkurzným veriteľom obchodnej spoločnosti C. a. s. za neúčinnú. Sťažovateľka tiež tvrdí, že   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   poprel   účel   a význam   § 20 zákona   o konkurze, ktorý ustanovuje pre všetky pohľadávky povinnosť ich prihlásenia do konkurzu.

Ústavný   súd   v medziach   svojej   právomoci   zverenej   mu   ústavou   a vo   svetle sťažovateľkiných námietok preskúmal porušenie označených základných práv napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   a sústredil   sa   na otázku,   či   v danom   prípade   najvyšší   súd použil   relevantnú   (aplikovateľnú)   právnu   normu   a či   účinky   jeho   rozhodnutia   sú aj v okolnostiach prípadu z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.

V súvislosti s predloženým prípadom považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými   a/alebo   právnymi   omylmi   všeobecných   súdov.   Výklad   a aplikácia   zákonov (v danom prípade zákona o konkurze) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z hľadiska   formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“,   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012). Pritom ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové   zistenia   všeobecných   súdov   a   spochybňovať   výsledky   záverov   vyplývajúcich z nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení   v   procese   vykonávania   a   posudzovania   dôkazov,   pokiaľ   tieto   výsledky hodnotenia   dôkazov a   posudzovania   výsledkov   procesu   dokazovania   zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. I. ÚS 230/2013).

Ústavný súd obmedzujúc sa na skúmanie napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk v súvislosti s aplikáciou § 15 ods. 6 zákona o konkurze v znení novely zákona o konkurze účinnej   od   1.   februára   1998   z rozsudku   krajského   súdu   zistil,   že   návrh   na   vyhlásenie konkurzu   obchodnej   spoločnosti C.   a.   s.   bol   podaný   na   príslušnom   krajskom   súde   13. augusta   1998   (strana   5   rozsudku   krajského   súdu),   teda   už za   účinnosti   právnej   úpravy zavedenej do právneho poriadku novelou zákona o konkurze. Preto pokiaľ najvyšší súd v danej veci aplikoval § 15 ods. 6 zákona o konkurze, použil v sťažovateľkou napádanom prípade účinnú právnu normu, ktorú   podľa   názoru ústavného súdu   ani nebolo potrebné aplikovať   v spojitosti   s prechodným   ustanovením   (§   70a   ods.   3   zákona   o konkurze) upravujúcim podmienky aplikácie niektorých ustanovení zákona o konkurze v znení novely zákona   o konkurze   na   konkurzné   konania   začaté   ešte   pred   účinnosťou   novely   zákona o konkurze.

Odhliadnuc od uvedeného sa ako ústavne relevantná potom javí otázka, či najvyšším súdom zvolený spôsob aplikácie označeného ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o konkurze aj na právny úkon uzavretý medzi súkromnými právnickými osobami pred účinnosťou novely zákona o konkurze je ústavne konformný, keďže, ako tvrdí sťažovateľka, v čase uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní právny poriadok prevzatie neprimeranej sankcie zo strany úpadcu jeden rok pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok nepostihoval právnou neúčinnosťou takéhoto úkonu.

Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999 posudzoval na návrh generálneho prokurátora súlad § 70a ods. 2 v spojení s § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona o konkurze a vyrovnaní   s ústavou   a vyslovil,   že   ustanovenie   §   70a   ods.   2   zákona   o konkurze a vyrovnaní nie je v súlade s čl. 1 ústavy. Z tohto dôvodu označené ustanovenie zákona o konkurze a vyrovnaní stratilo najskôr účinnosť a neskôr aj platnosť. Nesúlad § 70a ods. 2 zákona o konkurze s ústavou bol vyslovený z dôvodu, že umožňoval aplikovať § 15 ods. 5 a 6   tohto   zákona   aj   na   konkurzné   konania   začaté   pred   1.   februárom   1998, a tým kvalifikovať právne úkony uzavreté pred 1. februárom 1998, ktoré nebolo možné odporovať ako   také,   ktoré   bolo   možné   napadnúť   odporovateľnosťou.   V označenom   konaní   však ústavný súd nevyslovil nesúlad § 15 ods. 5 a 6 zákona o konkurze s označenými článkami ústavy   (hoci   ich   neústavnosť   bola   namietaná),   pretože   tieto   ustanovenia «platia   aj „samostatne“ a bez spojitosti s § 70a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní (t. j. po 1. februári 1998 a „pro futuro“)».

V označenom náleze ústavný súd pritom uviedol, že „tam, kde sa... neskorší právny predpis dotkne budúcej právnej existencie raz nadobudnutých práv, je potrebné uznať, že ide   o výnimku   z ochrany   nadobudnutých   práv.   Vychádzajúc   z uvedeného   je   tiež   možné uviesť, že subjekty právnych vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli uzavreté   v súlade   s právnou   úpravou   platnou   v čase   ich   uzavretia,   nebudú   neskoršou právnou   úpravou   kvalifikované   spôsobom,   ktorý   môže   viesť   až   k strate   ich   právnej účinnosti.   Takáto   neskoršia   právna   úprava   neochraňuje   práva   nadobudnuté   v dobrej viere... Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR však o zachovaní právnych účinkov možno hovoriť len u tých úkonov, ktoré nepodliehajú právnemu režimu zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov pred 1. februárom 1998...“.

Ústavný   súd   si   je   pri   posudzovaní   uvedených   účinkov   novely   zákona   o konkurze v sťažovateľkinom prípade vedomý citovanej judikatúry prijatej plénom ústavného súdu, zároveň však pri svojom rozhodnutí považuje za potrebné prihliadnuť aj na iné právne názory priamo alebo nepriamo determinujúce rozhodnutie v sťažovateľkinej veci. V tejto súvislosti   sa   žiada   uviesť,   že   nie   každú   nepravú   retroaktivitu   dotýkajúcu   sa   už nadobudnutých práv je dôvodné kvalifikovať ako protiústavnú. Ústavný súd v inej právnej veci   pripustil,   že   nepravá   retroaktivita   je   možná,   ak   to   odôvodňujú   „závažné   dôvody všeobecného záujmu“ a ak prípadné zásahy ustanovené novou právnou úpravou rešpektujú aj princíp proporcionality (napr. PL. ÚS 67/07, tiež pozri článok Vavřovský P.: K rozsahu ochrany   majetkových   práv   podle   Úmluvy   o ochraně lidských   práv   a základních   svobod a k zákazu retroaktivity právních norem, Právní fórum 2005/3). Ústavný súd aj v náleze č. k. III. ÚS 20/2011-50 z 29. marca 2011 týkajúcom sa aplikácie § 15 zákona o konkurze vychádzajúc   z uvedených   princípov uviedol,   že   každá „právna   úprava   prijatá zákonodarcom   má   svoj   účel   a význam.   Zmyslom   zmien   právnej   úpravy   konkurzu a vyrovnania (prijatých zákonom č. 12/1998 Z. z.) bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie postihnutie právnych úkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov. Cieľom konkurzu je totiž dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2 zákona o konkurze a vyrovnaní).“

Ako správne najvyšší súd uviedol, zatiaľ čo úmysel ukrátiť konkurzných veriteľov sa v prípade uvedenom v § 15 ods. 2 zákona o konkurze musí preukázať, v prípadoch, na ktoré dopadajú ustanovenia § 15 ods. 3 až 6 zákona o konkurze, sa preukázanie takéhoto úmyslu   nevyžaduje.   To   však   neznamená,   že   úmysel   ukrátiť   veriteľa   sa   v týchto ustanoveniach implicitne nepredpokladá. Prevzatie zmluvnej sankcie neprimeranej svojmu majetku má totiž spravidla reálny dosah na zmenšenie majetkovej podstaty každej osoby, a nielen tej, na ktorý bol neskôr vyhlásený konkurz. Podľa názoru ústavného súdu teda zásah do sťažovateľkiných práv spôsobený nepriamou retroaktivitou vyplývajúcou z § 15 ods.   6   zákona   o konkurze   sledoval   legitímny   cieľ,   ktorý   ústavný súd   nevyhodnotil   ako rozporný so zásadou ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (úmysel ukrátiť veriteľa prítomný v uvedenom právnom úkone podľa ústavného súdu vylučuje nadobudnutie práv v dobrej viere). Pri ustálení tohto záveru súčasne ústavný súd prihliadal aj na skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného krajským súdom a preukazujú existenciu úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov (bližšie pozri s. 10 až 12 rozsudku krajského súdu).

Vzhľadom   na   uvedený   legitímny   cieľ   sledovaný   §   15   ods.   6   zákona   o konkurze zavedeným do právneho poriadku novelou zákona o konkurze, ktorý odôvodňuje ústavnú udržateľnosť   pripustenia   niektorých   nepriamych   retroaktívnych   účinkov   aplikovanej právnej normy, ako aj na skutočnosť, že ústavný súd v osobitnom konaní o súlade právnych predpisov (PL. ÚS. 38/99) nedospel k záveru o potrebe vyslovenia nesúladu § 15 ods. 6 zákona o konkurze s označenými článkami ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že spôsob aplikácie   §   15   ods.   6   zákona   o konkurze   najvyšším   súdom   je   v sťažovateľkinej   veci zlučiteľný s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z obsahu   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd v danom prípade použil relevantnú právnu normu, keďže platná a účinná zákonná norma nie je čosi, čo je orgánom ju aplikujúcim k dispozícii, ale tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa totiž uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán, ktorý   ju   aplikuje,   musí   pozerať   ako   na   súladnú   s ústavou   dovtedy,   kým   ústavný   súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť (mutatis mutandis III. ÚS 274/07).

Aj k druhej podstatnej námietke sťažovateľky, že na majetok Slovenskej kreditnej banky,   a.   s.,   ako   jednej   zo   zmluvných   strán   zmluvy   o sprostredkovaní   bol   následne vyhlásený   konkurz,   avšak   žalobca   v 1.   rade   pohľadávku   vyplývajúcu   z odporovaného právneho úkonu v konkurze neprihlásil v súlade s § 20 zákona o konkurze, zaujal najvyšší súd právne odôvodnené stanovisko spĺňajúce limity vyplývajúce z obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnený je aj jeho záver,   že   v konaní o odporovaní   právneho   úkonu podľa   §   15   a §   16   zákona o konkurze   nemohol   najvyšší   súd   skúmať   splnenie   predpokladov   podľa   §   20   zákona o konkurze.   Postup   a rozsah   uspokojenia   konkurzných   veriteľov   Slovenskej   kreditnej banky,   a.   s.   v konkurze,   za   ktorej   správkyňu   konkurznej   podstaty   bola   sťažovateľka vymenovaná, ani podľa názoru ústavného súdu nie je možné riešiť v napadnutom konaní, ale   len   v konkurznom   konaní.   Napadnutý   rozsudok   však   bol   vydaný   v inom   ako konkurznom konaní úpadcu Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie najvyššieho súdu ani jeho rozsudok nevykazuje znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel,   a   súčasne   nezistil   ani   existenciu   iných skutočností   svedčiacich   o tom, že by bolo možné napadnuté rozhodnutie považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľné, na základe čoho dospel k záveru, že najvyšší súd sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   neporušil,   vzhľadom   na   to   vyhodnotil   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa čl. 20 ústavy a namietanému porušeniu čl. 12 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje...

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods.   1   ústavy   ani čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 20 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ako   už   bolo   uvedené   v súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva na súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivý   proces,   podľa   ústavného   súdu   vo   veci sťažovateľov   nedošlo   k svojvoľnej   aplikácii   §   15   ods.   6   zákona   o konkurze   a výsledok súdneho konania uskutočneného v súlade s procesnoprávnymi predpismi nemôže mať za následok   neústavný   zásah   do   vlastníckeho   práva   sťažovateľky.   Vzhľadom   na   ústavne udržateľné   posúdenie   podmienok   odporovateľnosti   zmluvy   o sprostredkovaní   najvyšším súdom   v súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu dovodiť   existenciu   takej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho súdu   a základným   právom   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy,   porušenie   ktorého sťažovateľka namieta, a preto ústavný súd sťažnosť aj v tomto rozsahu považoval za zjavne neopodstatnenú.

Napokon   k sťažovateľkou tvrdenému porušeniu čl.   12 ods.   1 ústavy ústavný súd uvádza,   že označený   článok   ústavy   neobsahuje garanciu   konkrétneho základného práva a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcimi zásahy štátu vo   vzťahu   k   nositeľom   základných   práv   a   slobôd.   V   nadväznosti   na   uvedené   treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne   práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd.   Porušenie   iného článku ústavy možno   teda   podaním   individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie sťažovateľom označených základných práv (čl. 20, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení označeného všeobecného ustanovenia ústavy.

Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľkou označených práv ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, a preto bolo namieste ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S prihliadnutím   na   uvedené   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014