znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   P.,   miesto   podnikania   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   33   Cb   59/2009   zo   7.   februára   2012 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 3 Cob   128/2012   z 21.   februára   2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013 doručená sťažnosť R. P., miesto podnikania K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Cb 59/2009 zo 7. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 128/2012 z 21. februára 2013(ďalej len „napadnutý rozsudok“)

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom konania na   okresnom   súde   o zaplatenie   1 613,14   €   s príslušenstvom   vedenom pod sp. zn. 33 Cb   59/2009.   Okresný   súd   v označenej   veci   rozhodol   rozsudkom zo 7. februára 2012, ktorým žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom. Pre úplnosť je potrebné vysvetliť, že žalovaná pohľadávka mala vzniknúť tak, že sťažovateľ si u žalobcu objednal tovar, za ktorý odmietol zaplatiť.

Proti   uvedenému   rozsudku   okresného súdu   podal   sťažovateľ odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom,   ktorým   potvrdil   odvolaním   napadnutý prvostupňový rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   v jeho   veci „nepostupovali   ústavne   konformným   spôsobom“ a   označenými   rozsudkami   došlo k porušeniu   jeho   označených   práv.   Okresnému   súdu   a krajskému   súdu   v tomto   smere sťažovateľ   vyčíta   to,   že „porušovatelia   v priebehu   konania   vonkoncom   neprihliadali na tvrdenia   a dôkazy   prezentované   zo   strany   sťažovateľa   a svoje   rozhodnutia   založili výlučne na tvrdeniach žalobcu, resp. špekuláciách a ničím nepreukázaných domnienkach“. Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že „porušovatelia   neustále   presúvali   dôkazné   bremeno na sťažovateľa,   aby   práve   on   v konaní   preukázal,   že   záväzkový   vzťah   so   žalobcom neuzatvoril“.

Sťažovateľ je preto presvedčený, že došlo k porušeniu jeho označených práv. Závery uvedené v rozsudku okresného súdu, ako aj závery krajského súdu v napadnutom rozsudku považuje   sťažovateľ   za   jednostranné   a   arbitrárne   z dôvodu,   že   konajúce   súdy   sa „v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami pre rozhodnutie vo veci“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 07.02.2012, sp. zn. 33Cb/59/2009-163, resp. rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.02.2013, sp. zn. 3Cob/128/20I2-213 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 07.02.2012, sp. zn. 33Cb/59/2009-163 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.02.2013, sp. zn. 3Cob/128/2012-213 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Okresný   súd   Košice   II   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinní   spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 33 Cb 59/2009 zo 7. februára 2012, ústavný súd pripomína, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok,   keďže   ho   už   preskúmal   na   základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu sp. zn. 33 Cb 59/2009 zo 7. februára 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

2.1 Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku   krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto   závere   nemôže nič zmeniť okolnosť,   že sťažovateľ má na celú   vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom   krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   je žaloba dôvodná a prečo obrana sťažovateľa neobstojí. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam   (m.   m.   I. ÚS 115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu nezistil.

Nesúhlas   sťažovateľa   s obsahom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nie   je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím   vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu   je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   považujúc   ho   za   arbitrárne,   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľ   v neposlednom   rade   namietal   aj   porušenie   základného   práva na rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktoré odôvodnil tým, že krajský súd „presúval dôkazné bremeno zakaždým na jeho osobu, a to aj napriek tomu, že toto malo spočívať na žalobcovi“. V tejto súvislosti tvrdil, že od neho krajský súd požadoval, aby „práve on preukázal, že záväzkový vzťah so žalobcom neuzatvoril“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   rovnosť   účastníkov   konania predstavuje komponent základného práva na súdnu ochranu a aj judikatúra ústavného súdu i Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   naznačuje   spätosť   tohto   základného   práva so základným   právom   zaručeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a to   predovšetkým   vo   fáze dokazovania,   ale   aj   v rovine   odôvodňovania   súdnych   rozhodnutí   (napr.   I.   ÚS   372/06, III. ÚS 117/2012, rozhodnutie o sťažnosti č. 37801/97 vo veci Suominen v. Fínsko).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k námietke   porušenia   základného   práva   na   rovnosť účastníkov   konania   podľa   čl. 47   ods.   3   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu poznamenáva,   že sťažovateľ   svoje   tvrdenie   v   podstate   odvodzuje   od   zásahu   do   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by rozsudok krajského súdu nespĺňal   požiadavky   obsiahnuté   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru, neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by napadnutým rozsudkom mohlo byť dotknuté základné právo sťažovateľa podľa   čl. 47 ods.   3 ústavy ako jeden z aspektov tvoriacich základné právo na súdnu ochranu, respektíve právo na spravodlivé súdne konanie. Navyše, sťažovateľ   samotnú   námietku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy neodôvodňoval tým, že by   krajský súd v konaní jednostranne zvýhodňoval jednu stranu sporu na úkor druhého účastníka, napr. tým, že by jej umožnil vykonať alebo zúčastniť sa na procesnom úkone, a druhú stranu by opomenul, ale výlučne iba tvrdením, že krajský súd neodôvodnene   presúval dôkazné   bremeno,   ktorým   mal   byť zaťažený žalobca,   na neho. Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že ide o účelové tvrdenie sťažovateľa, pretože v skutočnosti   ho   krajský   súd   celkom   oprávnene   vyzýval   na   preukázanie   jeho   obrany spočívajúcej v popieraní zisteného skutkového stavu.

Ústavný súd z uvedených dôvodov považuje   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013