znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného spoločnosťou C., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R: H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na náhradu škody spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci alebo nesprávnym   úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava   II   sp.   zn.   15   C/138/2010   z   28.   marca   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 15 Co/210/2011 z 20. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2012 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C/138/2010 z

28. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co/210/2011 z 20. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 25. januára 2000 „bol povolený vklad notárskej zápisnice Nz 449/99 spísanej dňa 02. 12.1999, ktorou darovala dnes už nebohá F. B... nehnuteľnosti... v katastrálnom území Z... svojmu synovi - sťažovateľovi.

Predmetné nehnuteľnosti predal sťažovateľ... obchodnej spoločnosti J., s. r. o. Vklad vlastníckeho práva bol povolený 2. 12. 2002.

Sťažovateľ neskôr zistil, že na Okresný súd Bratislava IV bol dňa 28. 2. 2002 podaný návrh na určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. V konaní sp. zn.: 8 C 39/02 sa navrhovateľky G. P. a M. L. domáhali, aby súd určil, že sú podielové spoluvlastnícky a to každá v 1/2 pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území Z...

Navrhovateľky svoj návrh odôvodnili tým, že nebohá F. B dňa 26. 10. 1992 s nimi uzavrela   darovaciu   zmluvu,   ktorou   im...   pozemky   darovala   do   ich   podielového spoluvlastníctva.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. k. 8 C 39/02-266 zo dňa 08. 02. 2006 určil, že navrhovateľky sú podielovými spoluvlastníčkami vyššie uvedených nehnuteľností každá v podiele 1/2.

Rozsudok oprel o zistenie, že nehnuteľnosti boli darovacou zmluvou, registrovanou dňa 11. 11. 1992 pod č. RI 14/92 prevedené na navrhovateľky, preto nebohá nemohla následne tieto nehnuteľnosti platne previesť. Rozsudok bol potvrdený Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č. k. 5 Co 185/06-324 zo dňa 22. 01. 2008.

Napriek skutočnosti, že vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami bolo určené, že sťažovateľ nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, Okresný úrad Bratislava IV, katastrálny odbor právoplatne povolil vklad č. V - 10000/99 vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa.

Vzhľadom   na   to,   že   takéto   rozhodnutie   Okresného   úradu   Bratislava   IV...   bolo nezákonným rozhodnutím a v čase zistenia jeho nezákonnosti nebolo možné dosiahnuť jeho formálne zrušenie, sťažovateľovou jedinou možnosťou bolo domáhať sa náhrady škody, a to z   titulu   nezákonného   rozhodnutia   vtedajšieho   katastrálneho   odboru   Okresného   úradu Bratislava IV tým, že povolil vklad vlastníckeho práva na sťažovateľa napriek tomu, že v čase právneho úkonu, dňa 2. 12. 1999 darkyňa nebola vlastníčkou nehnuteľností.

V   dôsledku   vydaného   nezákonného   rozhodnutia   katastrálneho   odboru   Okresného úradu Bratislava IV zo dňa 25. 01. 2000, ktorým bol povolený vklad pod č. V - 10000/99 vznikla navrhovateľovi škoda vo výške 23 098,25 EUR, nakoľko ďalší prevod vlastníctva so sťažovateľa na tretiu osobu mal ten následok, že obchodná spoločnosť J., s. r. o. sa v konaní Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn.: 19 C 64/2005 domáhala vrátenia kúpnej ceny vo výške 6 842 400,- Sk, t. j. 227.126,07 EUR. Toto konanie skončilo súdnym zmierom... Sťažovateľ... sa domáhal svojho nároku na náhradu škody v súdnom konaní. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C/138/2010 jeho návrhu nevyhovel   a   žalobu   zamietol,   nakoľko   nebola   údajne   splnená   podmienka   pre   vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   v   podobe   zrušenia   rozhodnutia   Okresného   úradu   Bratislava   IV, katastrálneho odboru č. V - 10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 pre nezákonnosť, ktorým bol povolený vklad notárskej zápisnice Nz 449/99 spísanou dňa 02. 12. 1999.

Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní sp. zn. 15 Co/210/2011 predmetný rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdil a v odôvodnení svojho rozsudku sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ rozsudok Okresného súdu Bratislava II ako aj rozsudok Krajského súdu Bratislava považuje za rozporné so zákonom...

Okresný   súd   Bratislava   II   nesprávne   vyhodnotil   argumentáciu   sťažovateľa,   keď návrh navrhovateľa zamietol na tom právnom základe, že sťažovateľ v konaní nepreukázal formálne zrušenie rozhodnutia o povolení vkladu č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 a Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8 C 39/02-266 zo dňa 08. 02. 2006 v spojení s Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   5   Co   185/06-324   zo   dňa   22.   01.   2008 nepokladal za rozhodnutia, ktoré by zrušovali rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV katastrálny odbor č. V 10000/99 zo dňa 25. 01. 2000.

Podľa   nášho   názoru   uvedené   rozsudky   jednoznačne   stanovujú,   že   rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 bolo nezákonné. Právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8 C 39/02- 266   zo   dňa   08.   02.   2006   v   spojení   s   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 5 Co 185/06-324 zo dňa 22. 01. 2008 bolo rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV katastrálny odbor č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 zrušené a zanikla jeho právna sila, v dôsledku čoho boli G. P. a M. L. zapísané ako podielové spoluvlastníčky vyššie uvedených nehnuteľností...

Predmetné   rozsudky   okresného   aj   krajského   súdu   sú   opreté   o   zistenie,   že nehnuteľnosti boli darovacou zmluvou, registrovanou dňa 11. 11. 1992 pod č. RI 714/92 prevedené na G. P. a M. L., a preto nebohá F. B. nemohla následne tieto nehnuteľnosti previesť   na   sťažovateľa,   a   teda   vklad   -   rozhodnutie   Okresného   úradu   Bratislava   IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 je nezákonným rozhodnutím v dôsledku ktorého vznikla sťažovateľovi škoda a bola tak založená zodpovednosť štátu za škodu   spôsobenú   týmto   nezákonným   rozhodnutím.   Samotný   predpoklad   zrušenia rozhodnutia v zmysle zákona bol naplnený už tým, že v dôsledku Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8 C 39/02-266 zo dňa 08. 02. 2006 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 185/06-324 zo dňa 22. 01. 2008 bolo určené vlastnícke právo a teda vklad č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 bol tak zrušený.

Nakoľko darovacia zmluva medzi darkyňou F. B. a obdarovanými G. P. a M. L. zo dňa 26. 10. 1992 bola riadne registrovaná Štátnym notárstvom pod č. 714/1992 dňa 11. 11. 1992, Okresný úrad Bratislava IV katastrálny odbor ako štátny orgán vedúci evidenciu nehnuteľností mal mať o tomto prevode vlastníckeho práva vedomosť a v zmysle zákona mal návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   pod   č.   V-10000/99,   ktorého   predmetom   bol   prevod vlastníckeho   práva   medzi   F.   B.   ako   scudziteľkou   a   sťažovateľom   ako   nadobúdateľom, zamietnuť nakoľko neboli splnené podmienky vyžadované v ustanovení vtedy platného § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)...

Názor Krajského súdu v Bratislave na Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.: 4 M Cdo 15/2009, že v prejednávanej veci rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 8. 2. 2006 č. k.: 8 C 39/02-266 nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by nahrádzalo rozhodnutie o zrušení nezákonného rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra je podľa   nášho   názoru   mylný,   nakoľko   uvedeným   rozhodnutím   bolo   jednoznačne   fakticky zrušené rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000. V tomto prípade došlo zo strany súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a konajúce súdy mali priznať sťažovateľovi nárok na náhradu škody vo výške ako si uplatňoval.

Obdobne   argumentácia   súdu   prvého   stupňa,   že   vyššie   uvedené   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 4 M Cdo 15/2009 sa vzťahuje na zákon č. 514/2003 a nie na zákon č. 58/1969 Zb., je nesprávne, nakoľko samotná právna argumentácia, aplikácia, ako aj duch zákona je v oboch prípadoch identický...

Vzhľadom na vyššie uvedené je absolútne zrejmé, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8 C 39/02-266 zo dňa 08. 02. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v   Bratislave   č.   k.   5   Co   185/06-324   zo   dňa   22.   01.   2008   boli   jednoznačne   naplnené predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000... V súvislosti s vyššie uvedeným argumentom Okresného súdu Bratislava II ako aj Krajského súdu v Bratislave,   že je   nevyhnutne   potrebné,   aby   bolo   rozhodnutie zrušené príslušným   orgánom   pre   nezákonnosť,   sťažovateľ   uvádza,   že   nemal   nijakú   možnosť dosiahnuť formálne zrušenie rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť, a preto mu neostávalo nič iné ako sa domáhať svojho práva žalobou na náhradu škody.

Je tomu tak z toho dôvodu, že nezákonné rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99 nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 01. 2000, a teda preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bolo podľa vtedy platného znenia O. s. p. možné iba v lehote dvoch mesiacov, čo s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nebolo možné. Takisto nebolo možné formálne zrušiť rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru   č.   V-10000/99   zo   dňa   25.   01.   2000   pre   nezákonnosť   ani   v   rámci   protestu prokurátora,   ako   ani   v   rámci   iných   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov vrátane   opravných   prostriedkov   patriacich   do   systému   správneho   práva,   nakoľko sťažovateľ   sa   dozvedel   o   nezákonnosti   rozhodnutia   až   po   ôsmich   rokoch   od   povolenia vkladu, a to až vyššie uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 185/06- 234 zo dňa 22. 01. 2008, t. j. o osem rokov neskôr a po všetkých lehotách umožňujúcich formálne zrušenie rozhodnutia Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V- 10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 pre nezákonnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   máme   za   to,   že   v   prípade,   podľa   nášho   názoru   ústavne nekonformného výkladu aplikovaného súdom prvého stupňa a taktiež odvolacím súdom v podobe trvania iba na formálnom zrušení rozhodnutia v dôsledku intenzívneho a rigidného výkladu zákona (a to i napriek tomu, že rozhodnutie v dôsledku ktorého došlo u sťažovateľa ku škode bolo jednoznačne de facto i de iure zrušené a stratilo právnu silu), dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k odopretiu spravodlivosti, ako i odňatiu práva na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1 Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivosť, ako i právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym   úradným   postupom   v   zmysle   čl.   46   ods.   3   zákona   č.   460/1992   Ústavy Slovenskej republiky Okresného súdu Bratislava II č. k: 15 C/138/2010-120 zo dňa 28. 03. 2011 ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 15 Co/210/2011-142 zo dňa 20. 02. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k: 15 C/138/2010-120 zo dňa 28. 03. 2011   ako aj   Rozsudok   Krajského súdu   v Bratislave   č.   k.: 15 Co/210/2011-142 zo dňa 20. 02. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   3   ústavy rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C/138/2010 z 28. marca 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody za predpokladu,   že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu sp. zn.   15   C/138/2010   z   28.   marca   2011   odvolanie,   o   čom   vedel,   a   riadny   opravný prostriedok aj podal a krajský súd o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 Co/210/2011 z 20. februára   2012.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny prostriedok na ochranu svojich základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojich základných práv rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co/210/2011 z 20. februára 2012

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označeného   základného   práva   tým,   že   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   nekonformný   a   krajský   súd   nesprávne   aplikoval ustanovenia   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“). Sťažovateľ sa domnieva, že všeobecné súdy mali priznať sťažovateľovi nárok na   náhradu   škody   vo   výške,   ako   si   ju   uplatňoval,   pretože   boli   jednoznačne   naplnené predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú sťažovateľovi.

Sťažovateľ   tiež   uviedol,   že „nemal   nijakú   možnosť   dosiahnuť   formálne   zrušenie rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť, a preto mu neostávalo nič iné, ako sa domáhať svojho práva žalobou na náhradu škody“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V danej veci ústavný súd konštatuje, že zákon o zodpovednosti za škodu zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V konkrétnych okolnostiach danej veci bolo zásadnou otázkou určenie, či medzi nesprávnym úradným postupom (nezákonnosťou rozhodnutia verejnej správy, ktorým bol povolený vklad do katastra nehnuteľností, ktoré nebolo nikdy právoplatne právne zrušené, pretože všeobecné súdy rozhodovali len o žalobe o určenie vlastníckeho práva a o určenie, že   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva)   a   údajnou   škodou   sťažovateľa   existuje   príčinná súvislosť.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil podľa § 219 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny, po opísaní právnych a skutkových záverov okresného súdu (s. 1 a 2), námietok sťažovateľa, ktorý v odvolaní v podstatnom tvrdil, že rozsudky Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 8 C 39/02 z 8. februára 2006 a krajského súdu sp. zn. 5 Co 185/06 z 22. januára 2008 „jednoznačne   stanovujú,   že   rozhodnutie   Okresného   úradu   Bratislava   IV,   katastrálneho odboru č. V - 10000/99 zo dňa 25.1.2000 bolo jednoznačne nezákonné a zrušené, nakoľko zanikla jeho   práva sila   a   v   jeho dôsledku boli   G.   P.   a   M.   L.   zapísané ako vlastníčky uvedených nehnuteľností...“, a citácii príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti štátu uviedol:

„Nevyhnutnou   podmienkou   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím podľa § 1 - 17 zákona je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhodnutie tak o právach o povinnostiach individuálnych subjektov.

Podľa ust. § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zák. č. 58/1969 Zb. teda predpokladá odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou   existenciou   nezákonného   rozhodnutia   a   rozhodnutia   priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie   vydané   vo   veci   nezákonnosti   rozhodnutia   príslušným   orgánom   je   pre   súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1 zákona) a tento súd musí vychádza zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho   nezákonnosti   v   žiadnom   smere   preskúmať   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 6 Cdo 250/2010).

Z obsahu spisu vyplýva, že F. B darovacou zmluvou z 26. 10. 1992 darovala G. P. a M.   L.   nehnuteľnosti   nachádzajúce   sa   v   kat.   úz.   Z...,   každej   do   podielového spoluvlastníctva... F. B následne tie isté nehnuteľnosti darovacou zmluvou z 2. 12. 1999 darovala   žalobcovi.   Vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   v   prospech, žalobcu na základe tejto darovacej zmluvy bol povolený rozhodnutím správy katastra z 25. 1. 2000 pod č. V-10000/99...

Okresný sud Bratislava IV rozsudkom z 8. 2. 2006 č. k. 8 C 39/02-266 ich žalobe vyhovel   s   odôvodnením,   že   darovacia   zmluva   z   2.   12.   1999   je   neplatná,   pretože   jej predmetom boli tie isté nehnuteľnosti, ktoré už predtým darkyňa F. B. darovala darovacou zmluvou z 26. 10. 1992 práve G. P. a M. L.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa,   že v konaní nebolo preukázané, že by právoplatné rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru   č.   V   -   10000/99   z   25.   1.   2000   bolo   zrušené   alebo   zmenené   pre   nezákonnosť príslušným orgánom a teda nie je splnená rozhodujúca podmienka vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Taktiež bol správny záver súdu prvého stupňa, že súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy nemôže sám preskúmať otázku jeho nezákonnosti, keď všeobecný   súd   nie   je   oprávnený   mimo   správneho   súdnictva   skúmať   vecnú   správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom.

K. odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zaujal stanovisko, že zastavenie trestného stíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Najvyšší súd   SR   teda   považoval   uznesenie   o   zastavení   trestného   stíhania   za   rozhodnutie,   ktoré nahrádza rozhodnutie o zrušení nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V prejednávanej veci však rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 8. 2. 2006 č. k. 8 C 39/02-266 nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by nahrádzalo rozhodnutie o zrušení nezákonného rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra. Vyššie spomenutým rozsudkom totiž Okresný súd Bratislava IV neurčil neplatnosť darovacej zmluvy z 2. 12. 1999, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra   nehnuteľnosti   v   prospech   žalobcu;   určenie   neplatnosti   tejto   darovacej   zmluvy nebolo predmetom konania...

Neplatnosť   tejto   darovacej   zmluvy   Okresný   súd   Bratislava   IV   konštatoval   iba   v odôvodnení rozsudku, ktoré však pre žalovaného nie je záväzné (§ 159 ods. 2 veta pred bodkočiarkou O. s. p.), okrem toho, proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nie je prípustný žiadny opravný prostriedok (§ 31 ods. 5 druhá veta zák. č. 162/1995 Z. z.). Nie je preto žiadny podklad pre záver, že aj keď toto rozhodnutie nemožno v správnom konaní zrušiť, môže tu byť rozhodnutie súdu. ktoré možno dať na roveň rozhodnutiu, ktorým sa rozhodnutie o povolení vkladu ruší...“

Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   namietanom   odôvodnení rozsudku   krajského súdu nezistil žiadne také dôvody, na základe ktorých   by ho mohol kvalifikovať z ústavného hľadiska ako neakceptovateľný a neudržateľný. Krajský súd podal jasný   a   zrozumiteľný   výklad   aplikovaného   právneho   predpisu   (zákona   o zodpovednosti za škodu) a rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej   svojvôle,   a   taktiež   ho   nemožno   označiť   za   arbitrárny,   pretože   podáva náležitým spôsobom odpoveď na všetky podstatné otázky, prečo bola žaloba sťažovateľa o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zamietnutá. V tejto situácii nemá žiadny dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   namietaným   rozsudkom sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že jeho názor sa s právnym názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co/210/2011 z 20. februára 2012

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantnú právnu normu, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) na uplatnenie si nároku podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom tomuto   jeho   záveru   sa   nedá   vyčítať   arbitrárnosť   ani   svojvoľnosť,   takže   v   konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012