znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1092/2011, sp. zn. Rvp 1100/2011 a sp. zn. Rvp 1101/2011 zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach namietaného porušenia jej práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE/100/2010 z 25. mája 2010, sp. zn. 2 CoE/46/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 17 CoE/106/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 15 CoE/56/2011 z 24. februára 2011 a sp. zn. 16 CoE/31/2011 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1092/2011, sp. zn. Rvp 1100/2011 a sp. zn. Rvp 1101/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1092/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. mája 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), odoslané na pošte 6. mája 2011, ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   16 CoE/100/2010 z 25. mája 2010, sp. zn. 2 CoE/46/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 17 CoE/106/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 15 CoE/56/2011 z 24. februára 2011 a sp. zn. 16 CoE/31/2011 z 27. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu októbra 2003 až marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 464,71 € do 199,16 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo vopred určených splátkach.

Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v   zmluvách dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v   každej   zmluve   určený,   je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli notárskymi zápisnicami z 22.   februára   2004   (vo   veci   sp.   zn.   Rvp   1100/2011),   z   5.   júna   2005   (vo   veci   sp.   zn. Rvp   1092/2011)   a   11.   septembra   2005   (vo   veci   sp.   zn.   Rvp   1101/2011)   právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne boli súdnemu exekútorovi podané návrhy na výkon exekúcie a na základe poverení Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd) súdni exekútori začali nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 2202/2005 z 28. januára 2010 (Rvp 1092/2011) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a krajský súd ho uznesením sp. zn. 16 CoE/100/2010 z 25. mája 2010 potvrdil ako vecne správne. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er/2202/2005 z 20. júla 2010 exekučné konanie zastavil a krajský súd toto uznesenie ako vecne správne potvrdil uznesením sp. zn. 2 CoE/46/2010 z 26. januára 2011. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er/745/2004 z 9. februára 2010 (Rvp 1100/2011) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a krajský súd ho uznesením sp. zn. 17 CoE/106/2010 z 28. mája 2010 potvrdil ako vecne správne. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er/745/2004 z 22. novembra 2010 exekučné konanie zastavil a krajský súd toto uznesenie ako vecne správne potvrdil uznesením sp. zn. 15 CoE/56/2011 z 24. februára 2011. Napokon okresný súd uznesením sp.   zn.   11   Er/77/2006   z   18.   novembra   2010   (Rvp   1101/2011)   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a súčasne ju zastavil, pričom aj toto uznesenie krajský súd potvrdil ako vecne správne uznesením sp. zn. 16 CoE/31/2011 z 27. januára 2011.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“.   V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. Všeobecnému súdu okrem iného vyčítala, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania   o   zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a   následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa sťažovateľky v týchto prípadoch „okresný súd ani krajský súd neidentifikoval ochraňovaný   verejný   záujem,   ktorý   by   bol   akokoľvek   nadradený   (a)   verejnému   záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá neposkytuje oprávnenie súdu zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu“.

V tejto súvislosti sťažovateľka taktiež uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom   a   krajským   súdom...,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal   priestor   na vyjadrenie účastníkom   konania   k vykonaným dôkazom   ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové   dôkazy...   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp 1092/2011, sp. zn. Rvp 1100/2011 a sp. zn. Rvp 1101/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami sp. zn. 16 CoE/100/2010 z 25. mája 2010, sp. zn. 2 CoE/46/2010 z 26. januára 2011, sp. zn. 17 CoE/106/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 15 CoE/56/2011 z 24. februára 2011 a sp. zn. 16 CoE/31/2011 z 27. januára 2011 ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu sp. zn. 11 Er 2202/2005 z 28. januára 2010 (Rvp 1092/2011), sp. zn. 11Er/2202/2005 z 20.   júla   2010,   sp.   zn.   11   Er/745/2004   z   9.   februára   2010   (Rvp   1100/2011),   sp.   zn. 11   Er/745/2004   z   22.   novembra   2010   a   sp.   zn.   11Er/77/2006   z   18.   novembra   2010 o vyhlásení exekúcií za neprípustnú a ich zastavení porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

2. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu sp. zn. 16 CoE/100/2010 z 25. mája 2010 (Rvp 1092/2011) a sp. zn. 17 CoE/106/2010 z 28. mája 2010 (Rvp 1100/2011)

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Lehota na podanie sťažností podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť   najneskôr   dňom,   ktorým   uznesenia   krajského   súdu   nadobudli   právoplatnosť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Uznesenie sp. zn. 16 CoE/100/2010 z 25. mája 2010 (Rvp 1092/2011) nadobudlo právoplatnosť   25.   júna 2010   a   uznesenie   sp.   zn.   17   CoE/106/2010   z   28.   mája 2010 (Rvp   1100/2011)   nadobudlo právoplatnosť   2.   augusta   2010.   Sťažnosti   proti   označeným uzneseniam krajského súdu boli však ústavnému súdu doručené až 10. mája 2011 (na pošte boli podané 6. mája 2011) teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Keďže sťažnosti proti označeným uzneseniam krajského súdu   boli podané oneskorene, ústavný súd ich z tohto dôvodu v uvedenej časti odmietol.

3. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu sp. zn. 2CoE/46/2010 z 26. januára 2011 (Rvp 1092/2011), sp. zn. 15 CoE/56/2011 z 24. februára 2011 (Rvp 1100/2011) a sp. zn. 16 CoE/31/2011 z 27. januára 2011 (Rvp 1101/2011)

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

3.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský   súd   vo   všetkých   posudzovaných   prípadoch   potvrdil   uznesenia prvostupňového   súdu,   ktorými   zastavil   exekúciu   z   dôvodu,   že   vedené   exekúcie   boli vyhlásené za neprípustné. Exekúciu nebolo možné vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej   zápisnice,   v   ktorej   chýbal   súhlas   povinného   s   vykonateľnosťou   notárskej zápisnice,   a   notárske   zápisnice,   na podklade   ktorých   sa   sťažovateľka   domáhala svojich nárokov proti povinným, neboli spôsobilými exekučnými titulmi, pretože boli v rozpore s Občianskym zákonníkom (napr. § 31, ale i § 22 ods. 2, § 574 ods. 2 a podobne).  

Z napadnutých uznesení krajského súdu tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. g)   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh, alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že   ak   neexistuje   notárska   zápisnica,   ktorá   je   spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď   z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   daných   prípadoch   aplikoval   zákony (predovšetkým   príslušné   ustanovenia   Exekučného   poriadku   a   Občianskeho   zákonníka) podľa   ich   obsahu   a   rozhodoval   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   najvyšším súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila   „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie užívať svoj   majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného   poriadku)   a   rozhodovali   v zmysle   už   uvedenej   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011