znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 112/2008 z 3. septembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010 doručená sťažnosť Ing. S. T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 112/2008 z 3. septembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca 2010. Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovateľ   sa   ako   žalobca   domáhal   v   konaní sp.   zn. 17 C 44/2007   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   II   zaplatenia   sumy   48   000   Sk s príslušenstvom,   ktorú   mu   žalovaný   dlhoval   z   dôvodu   nezaplatenia   nájomného,   podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov. V tomto konaní okresný súd rozhodol v prospech sťažovateľa a rozsudkom zo 4. marca 2008 zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a následne uznesením z 11. marca 2008 priznal žalobcovi aj náhradu trov   konania.   V   odvolacom   konaní   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   112/2008 z 3. septembra   2008   zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   tak,   že   žalobu   zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len „OSP“)   z dôvodu   podľa   §   241 ods.   2 písm.   c).   Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom odôvodňuje sťažovateľ takto:

„Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že dôvodom na zmenu rozsudku prvostupňového súdu a zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobca nebol oprávnený nehnuteľnosť prenajímať nakoľko nebol jej vlastníkom, ale ani inak oprávnenou osobou. Z tohto dôvodu nemal právo na plnenie nájomného za žalované obdobie. Podľa názoru odvolacieho   súdu   by   v   opačnom   prípade   išlo   o   plnenie   bez   právneho   dôvodu   a   vznik bezdôvodného obohatenia.

V konaní pred prvostupňovým súdom bolo preukázané, že žalobca dobromyseľne nadobudol   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   nájmu   na   základe riadne uzatvorenej kúpnej zmluvy s osobou, ktorá bola v čase jej uzatvorenia v katastri nehnuteľností   zapísaná   ako   ich   výlučný   vlastník.   Z   listu   vlastníctva   nevyplývalo   žiadne obmedzenie   prevodu   tejto   nehnuteľnosti.   Predmetnú   nehnuteľnosť   užíval   žalobca   až   do času, kedy mu žalovaný v júli 2004 oznámil, že nie je jej vlastníkom, nakoľko v katastri nehnuteľností bola zapísaná iná osoba.

Vlastnícke   právo   v   prospech   spoločnosti   E.,   spol.   s   r.   o.   K.   bolo   spätne   na   ňu zapísané na podklade rozsudku Okresného súdu Košice I., sp. zn. 17C/951/1999-118 dňa 18.   06.   2004.   Žalobca   však   nebol   účastníkom   tohto   konania   a v tomto   rozsudku   nebol vyslovený výrok o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou bolo na žalobcu prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu trpí toto rozhodnutie materiálnou nevykonateľnosťou voči žalobcovi.

Vzhľadom na uvedené má sťažovateľ za to, že aj keby sme pripustili, že sa nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, stal sa jej oprávneným držiteľom a bol oprávnený dať ju do užívania tretej osobe a brať z nej úžitky počas celej doby oprávnenej držby.

Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že nebol oprávnený prenajímať predmetnú nehnuteľnosť žalovanému a požadovať od neho nájomné, vzhľadom na skutočnosť, že nebol ich vlastníkom, je nesprávne.

V   konaní   žalobca   preukázal,   že   ako   vlastník   predmetnej   nehnuteľnosti   bol   jej dobromyseľným   držiteľom,   rekonštruoval   ju   a   platil   za   ňu   príslušné   dane   o   poplatky. Taktiež   bolo   preukázané,   že   žalobca   počas   celej   doby   od   jej   nadobudnutia   do   svojho vlastníctva do oznámenia o tom, že nie je ako jej vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností nebol v jej užívaní rušený.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   aj   v   prípade   ak   by   žalobcovi   podľa   právneho   názoru odvolacieho súdu nevzniklo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti súd nesprávne právne   posúdil   nárok   žalobcu   v   náväznosti   na   ustanovenie   $   130   ods.   2   Občianskeho zákonníka. Odvolací súd totiž mal pri svojom rozhodovaní prihliadnuť na dobromyseľnosť žalobcu ako oprávneného držiteľa a za rozhodné obdobie, t. j. 01. 01. 2004 do 30. 04. 2004, mu mal priznať nárok uplatnený žalobou.“

Najvyšší súd, ako súd dovolací rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca 2010   tak,   že   sťažovateľovo   dovolanie   zamietol.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej uvádza:

«Odvolací ani dovolací súd sa vo svojich rozsudkoch vôbec nevyporiadali s otázkou dobromyseľnosti sťažovateľa. Keďže prvotná kúpna zmluva bola vyhlásená za neplatnú, sťažovateľ sa nikdy nestal vlastníkom veci. Napriek tomu sa stal jej oprávneným držiteľom. Oprávnený držiteľ je ten, ktorý má vec vo svojej faktickej dispozícii a vzhľadom na všetky okolnosti s ňou nakladá akoby mu vec patrila. Oprávnený držiteľ má rovnaké práva ako vlastník a má tiež právo brať úžitky z veci, v tomto prípade ide o „fructus civiles“, teda nájomné.   V   týchto   intenciách   máme   jednoznačne   zato,   že   právo   sťažovateľa   na   úžitky z predmetu jeho oprávnenej držby bolo porušené.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho vec na ďalšie konanie a po prorokovaní rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/112/2008-82 zo dňa 03. 09. 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 5/2009 zo dňa 25. 03. 2010 porušené. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn.   5Co/112/2008-82   zo   dňa   03.   09.   2008   a   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   Cdo   5/2009   zo   dňa   25.   03.   2010   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   a   Najvyšší   súd   v   Košiciach   sú   povinní   nahradiť sťažovateľovi   trovy   tohto   konania   na   účet   ich   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, I. ÚS 88/07).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd   a   najvyšší   súd nesprávne zhodnotili jeho vec po právnej stránke a porušili jeho právo na úžitky z predmetu jeho oprávnenej držby.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Ústavný súd po posúdení sťažnosti uvádza, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu je daný dôvod na jej odmietnutie pre nedostatok právomoci ústavného súdu, pretože preskúmanie rozsudku krajského súdu bolo na základe prípustného opravného prostriedku (dovolania) v právomoci najvyššieho súdu. Sťažovateľ využil možnosť domáhať sa preskúmania rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 112/2008 z 3.   septembra   2008   prostredníctvom   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   V konaní ústavného súdu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý aj vo veci konal a rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca 2010.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca 2010 ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým   patrí   aj   základné   právo   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie nevyplývalo   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa čl.   20   ods.   1   ústavy   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (nevyplýva   to   ani zo sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný),   a   preto   nie   je   možné   uvažovať o prípadnom   porušení   označených   základných   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho charakteru.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce zmysel   interpretovaných   a   aplikovaných   právnych   noriem,   a   konštatuje,   že   uvedené rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záveru všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok.   Ústavný   súd vo svojej   judikatúre   zdôraznil,   že   všeobecný   súd   v zásade   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplýva z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05, I. ÚS 177/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   v postupe   a rozhodnutí   najvyššieho   súdu   porušenie základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   neprichádza   do   úvahy   ani   možnosť porušenia jeho základného práva vlastniť majetok (I. ÚS 372/06), keďže ústavný súd je viazaný petitom návrhu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nemohol konať nad rámec zákonnej úpravy.

Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010