znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Slovenskej komory exekútorov a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Slovenskej komory exekútorov (ďalej len „komora exekútorov“) a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci sťažnosti sťažovateľa na súdneho exekútora Ing. F. S., Exekútorský úrad B. (ďalej len „exekútor“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 12. októbra 2007 na exekútora sťažnosť komore   exekútorov,   v ktorej   namietal   nečinnosť   exekútora   pri   vymáhaní   pohľadávky. Táto sťažnosť nebola podľa sťažovateľa vybavená ani po jednom roku, podobne ako jeho sťažnosť adresovaná ministerstvu spravodlivosti z 3. júla 2008. Ministerstvo spravodlivosti podľa sťažovateľa porušuje „Čl. 13 medzinárodného dohovoru - právo na účinný opravný prostriedok“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „SKE je povinná vybaviť sťažnosť bezodkladne, najneskôr do 2 mesiacov od dňa jej doručenia. Nestalo sa. Sťažnosť MS SR zo dňa 03. 07. 2008 proti nečinnosti SKE nebola vybavená dodnes ani po 10-mesiacoch. Úhrne sťažnosť na nečinnosť exekútora bola podaná dňa 27. 10. 2007 a dodnes nie je vyriešená, hoci je jednoduchá a jasná. Prieťahy sú dlhé 1-rok 7-mesiacov.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:„II.A. Slovenská komora exekútorov SR a Ministerstvo spravodlivosti SR porušujú základné   práva   sťažovateľa   D.   B.,   čl. 48 ods.   1   -   právo   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov a č1. 6 ods. 1 a č1. 13 Medzinárodného dohovoru.

II.B.   Ústavný   sud   Slovenskej   republiky   prikazuje   Slovenskej   komore   exekútorov vo veci SKE 630/08, 413-4032/07 konať bezodkladne a rovnako prikazuje MS SR konať bezodkladne a v lehote 15 dní vec ukončiť spravodlivo.

II.C. Slovenská   komora   exekútorov   je   povinná   zaplatiť   D.   B.   zadosťučinenie vo výške škody spôsobenej nečinnosťou exekútorov podľa čl. 46 ods . 3 - sumu 150 000 Eur a Ministerstvo   spravodlivosti   SR   je   povinné   zaplatiť   zadosťučinenie   D.   B.   vo výške 300 000 Eur, obe platby v lehote 15 dní od doručenia Nálezu ústavného súdu.

II.D.   Slovenská   komora   exekútorov   je   povinná   zaplatiť   trovy   advokátovi a sťažovateľovi v lehote 15 dní.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v jeho   nespokojnosti   s postupom   komory exekútorov   a ministerstva   spravodlivosti.   Konanie   týchto   orgánov   je   podľa   neho poznamenané zbytočnými prieťahmi a zároveň je mu zo strany ministerstva spravodlivosti odopreté právo na účinný prostriedok nápravy tohto stavu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúmal   jej   opodstatnenosť, t. j. či postupom komory exekútorov a ministerstva spravodlivosti pri vybavovaní podnetu sťažovateľa   mohlo   dôjsť   k porušeniu   ním   označených   základných   práv,   a skúmal   tiež, či v danej veci je daná jeho právomoc.

Ústavný   súd   z priloženej   písomnej   dokumentácie   k sťažnosti   zistil,   že   komora exekútorov   sa   s   podaním   sťažovateľa   zo   14.   septembra   2007   oboznámila   a postúpila ju kontrolórovi   Slovenskej   komory   exekútorov   a   samotnému   exekútorovi   na vyjadrenie. Po prešetrení sťažnosti dospela komora k záveru, že sťažnosť je opodstatnená a na základe toho   bol   podaný   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania,   o čom   bol   sťažovateľ informovaný listom z 13. marca 2008.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že sťažovateľom   namietané   vybavenie   jeho sťažnosti nemá povahu rozhodnutia podľa čl. 127 ústavy.

Keďže   však   sťažovateľ   po   necelých   štyroch   mesiacoch   o oznámení   o začatí disciplinárneho konania usúdil, že komora ho neinformovala o výsledku   disciplinárneho konania v primeranej lehote, obrátil sa 3. júla 2008 so sťažnosťou na prieťahy v konaní č. SKE 630/08 a 413-4032/07 na ministerstvo spravodlivosti. Podľa sťažovateľa táto jeho sťažnosť zostala nevybavená.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Slovenská komora exekútorov ako orgán záujmovej samosprávy patrí do   sústavy orgánov verejnej správy. V zmysle § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov aj orgánov záujmovej samosprávy, pričom postupom takéhoto orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu spôsobom   ustanoveným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní   nečinný,   môže   sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Z citovaných právnych záverov vyplýva, že ak sťažovateľ tvrdí, že boli jeho základné práva   porušené   nečinnosťou   orgánu   verejnej   správy,   vo   veci   bola   daná   právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, túto možnosť však sťažovateľ nevyužil.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej predbežnom prerokovaní, pretože dospel k záveru, že v danom prípade nie je daná jeho právomoc.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009